Nie som bezvýhradný obhajca „poľských potravín“. To, čo sa z Poľska dováža a predáva v českých diskontoch typu Lidl alebo Penny pod označením „pivo“, sa tomuto nápoju podobá len tým, že je v plechovke alebo fľaške s etiketou, na ktorej je napísané „Pivo“. Brečky s týmto názvom by som si normálne nekúpil, ale môj otec, dôchodca a drobný držgroš, si tieto moky kupuje. Raz, keď v mojej chladničke došlo pivo a mal som naň naozaj chuť, som neprozreteľne požiadal otca o výpomoc. Vytiahol z chladničky fľašu a s nadšeným úsmevom – „Stálo to dve koruny deväťdesiat“ – mi ju podal. Asi vám nemusím hovoriť, že som tú horkú vodu s čudnou pachuťou takmer nedopil.
To, čo sa deje v Česku aj inde v strednej Európe okolo poľských potravín, nie je podľa mňa vina poľských poľnohospodárov. Mám na nich nostalgické spomienky z deväťdesiatych rokov, keď som ako novinár chodil po poľskom vidieku. Vtedy poľské poľnohospodárstvo zamestnávalo každého štvrtého Poliaka. Poľská krajina vyzerá úplne inak ako česká. Na poľskej rovine sú rozsiate malé roľnícke usadlosti, políčka často nie sú väčšie ako dlaň a najmä v podhorských oblastiach je na ne krásny pohľad. A to vďaka tomu, že na rozdiel od bývalého Československa alebo Východného Nemecka neprebehla v Poľsku kolektivizácia poľnohospodárstva, a tak tu zostali zakonzervované pomery z dôb medzivojnového Poľska. V niektorých ohľadoch doslova. Najmä vo východnom Poľsku bol ešte pred desiatimi, pätnástimi rokmi kôň normálnou a nenahraditeľnou súčasťou vidieckych hospodárstiev. Človek ich tu stretával všade. Videl som sedemdesiatročných penzistov orať s koňom pole, často som zažil kilometrové kolónie áut, čo sa márne pokúšali predbehnúť konské povozy na dôležitých cestách, videl som deti jazdiť na koňoch rovnako prirodzene ako tu u nás na bicykloch.
Títo poľskí roľníci však rozhodne nie sú dôvodom, prečo sa k nám z Poľska dovážajú také, s prepáčením, šmejdy. Naopak, u nich by sa dalo tráviť leto na tom, čo u nás voláme „ekologické farmy“. Pretože vo svojich malých hospodárstvach mali ešte dve, tri kravky, pasúce sa väčšinu roka na lúkach, zopár sliepok v kuríne, občas aj kozu.
Časy sa, samozrejme, menia a s nimi sa mení aj poľské poľnohospodárstvo. Malých hospodárstiev ubudlo, aj preto, že starí farmári, hospodáriaci na štyroch, piatich hektároch a žijúci takpovediac z ruky do úst, nemajú svoje malé statky komu odovzdať.
Mladí muži odchádzajú za prácou do veľkých miest alebo do cudziny a na dedinách zostávajú len penzisti a ženy s deťmi. S Európskou úniou, ktorá poľnohospodárstvo mohutne dotuje, však prišli noví poľskí veľkopodnikatelia, ktorí lacno skupujú pôdu a na veľkých lánoch potom efektívne hospodária. No ani v nich podľa mňa nie je problém. Problém je vo výrobcoch, ktorí, tlačení našimi lacnými diskontmi, robia rôzne kúzla, aby vyrobili požadované potraviny za požadovanú cenu. A to sa jednoducho nedá inak než podvádzať.
Najväčšia chyba je však v predajcoch, ktorí sa nestarajú o to, čo predávajú. Možno sa mýlim, ale majitelia Lidla jednoducho vedia, že pivo z Poľska, ktoré predávajú, sa nedá piť. Že za cenu, ktorú platia, nemôže byť v saláme to správne mäso. Veľmi dobre vedia i to, že Poliaci majú problém s klietkami pre sliepky, a teraz nám predávajú vajíčko za šesť korún, aj keď za hranicami v Nemecku stojí najviac tri.
No možno som zaujatý. Mám rád poľský vidiek. Nemám rád Lidl, Penny ani ďalšie „lacné“ diskonty. Nakupovať chodím za roh „k Jardovi“. A ticho dúfam, že Jarda nenakupuje v Lidli ani v Penny.
To, čo sa deje v Česku aj inde v strednej Európe okolo poľských potravín, nie je podľa mňa vina poľských poľnohospodárov. Mám na nich nostalgické spomienky z deväťdesiatych rokov, keď som ako novinár chodil po poľskom vidieku. Vtedy poľské poľnohospodárstvo zamestnávalo každého štvrtého Poliaka. Poľská krajina vyzerá úplne inak ako česká. Na poľskej rovine sú rozsiate malé roľnícke usadlosti, políčka často nie sú väčšie ako dlaň a najmä v podhorských oblastiach je na ne krásny pohľad. A to vďaka tomu, že na rozdiel od bývalého Československa alebo Východného Nemecka neprebehla v Poľsku kolektivizácia poľnohospodárstva, a tak tu zostali zakonzervované pomery z dôb medzivojnového Poľska. V niektorých ohľadoch doslova. Najmä vo východnom Poľsku bol ešte pred desiatimi, pätnástimi rokmi kôň normálnou a nenahraditeľnou súčasťou vidieckych hospodárstiev. Človek ich tu stretával všade. Videl som sedemdesiatročných penzistov orať s koňom pole, často som zažil kilometrové kolónie áut, čo sa márne pokúšali predbehnúť konské povozy na dôležitých cestách, videl som deti jazdiť na koňoch rovnako prirodzene ako tu u nás na bicykloch.
Títo poľskí roľníci však rozhodne nie sú dôvodom, prečo sa k nám z Poľska dovážajú také, s prepáčením, šmejdy. Naopak, u nich by sa dalo tráviť leto na tom, čo u nás voláme „ekologické farmy“. Pretože vo svojich malých hospodárstvach mali ešte dve, tri kravky, pasúce sa väčšinu roka na lúkach, zopár sliepok v kuríne, občas aj kozu.
Časy sa, samozrejme, menia a s nimi sa mení aj poľské poľnohospodárstvo. Malých hospodárstiev ubudlo, aj preto, že starí farmári, hospodáriaci na štyroch, piatich hektároch a žijúci takpovediac z ruky do úst, nemajú svoje malé statky komu odovzdať.
Mladí muži odchádzajú za prácou do veľkých miest alebo do cudziny a na dedinách zostávajú len penzisti a ženy s deťmi. S Európskou úniou, ktorá poľnohospodárstvo mohutne dotuje, však prišli noví poľskí veľkopodnikatelia, ktorí lacno skupujú pôdu a na veľkých lánoch potom efektívne hospodária. No ani v nich podľa mňa nie je problém. Problém je vo výrobcoch, ktorí, tlačení našimi lacnými diskontmi, robia rôzne kúzla, aby vyrobili požadované potraviny za požadovanú cenu. A to sa jednoducho nedá inak než podvádzať.
Najväčšia chyba je však v predajcoch, ktorí sa nestarajú o to, čo predávajú. Možno sa mýlim, ale majitelia Lidla jednoducho vedia, že pivo z Poľska, ktoré predávajú, sa nedá piť. Že za cenu, ktorú platia, nemôže byť v saláme to správne mäso. Veľmi dobre vedia i to, že Poliaci majú problém s klietkami pre sliepky, a teraz nám predávajú vajíčko za šesť korún, aj keď za hranicami v Nemecku stojí najviac tri.
No možno som zaujatý. Mám rád poľský vidiek. Nemám rád Lidl, Penny ani ďalšie „lacné“ diskonty. Nakupovať chodím za roh „k Jardovi“. A ticho dúfam, že Jarda nenakupuje v Lidli ani v Penny.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.