Nie je ani veľmi pravdepodobné, že by v ďalších mesiacoch ropa a jej hlavné deriváty zásadnejšie a trvalejšie zlacneli. Aké sú vlastne príčiny vysokých cien ropy? Tie fundamentálne sú zvyčajne v silnom dopyte po rope zo strany rastúcich rozvojových krajín, ale problematická je aj ponuka, ktorá pochádza z oblasti Perzského zálivu, ohrozovanej často konfliktami. No výrazným „novodobým“ faktorom, ktorý tlačí na ceny ropy, sú aj kroky centrálnych bánk.
Viaceré národné banky naliali v posledných rokoch na trhy tisíce miliárd lacných dolárov, eur a iných mien, aby tým pomohli odvrátiť kolaps finančného systému. Tento postup odvrátil apokalypsu v podobe kaskádovitých defaultov, bankrotov a následných nepokojov vo viacerých krajinách. Vlády tak získali čas na riešenie štrukturálnych problémov. No aj tu platí, že žiadny obed nie je úplne zadarmo a účet sa zaplatiť musí.
.dopytová inflácia?
Problém nespočíva ani tak v tom, že tlačiarenské rotačky vpustia do obehu masu peňazí, čo môže vyvolať vysokú infláciu. Bilančné sumy hlavných centrálnych bánk sa zdvoj- a strojnásobili, ale objem úverov rastie len minimálne A tak nebezpečná dopytová inflácia zatiaľ nehrozí. Problém vysokej inflácie by ani nemal nastať – pri dôslednej únikovej stratégii z uvoľnenej politiky centrálnych bánk (cez zvýšenie úrokových sadzieb, predaj nakúpených dlhopisov na trhu, neobnovenie niektorých typov refinančných operácií a podobne) .
Na trhoch je zjavný prebytok likvidity. Môžu za to opatrenia emisných bánk v podobe „nulových“ úrokových sadzieb, dlhých refinančných operácií či intervencií na trhu s dlhopismi. Navyše komerčné finančné domy ďalej sprísňujú podmienky na poskytovanie úverov, a navyše aj podniky a domácnosti sa boja zadlžovať v časoch neistých príjmov a vysokej nezamestnanosti . Prebytok likvidity na trhoch má dopad na znižovanie výnosového rozdielu medzi tradičnými vkladovými a úverovými aktivitami finančných domov.
Tie však, na druhej strane, majú prirodzenú snahu dosahovať výnosnosť pre akcionárov, majiteľov dlhopisov, vytvárať si zo ziskov rezervy na aktíva, dopĺňať si vlastný kapitál či vytvárať si rezervy na platenie nových daní.
Silná menová expanzia tak v posledných rokoch výrazne prispela k investíciám do rizikovejších aktív, čoho prejavmi bolí síce volatilné, ale zjavne rastúce ceny akcií v USA, ako aj zdraženie niektorých komodít.
Akcie by začali rásť aj v Európe, nebyť vyhrotenia dlhových problémov. Ceny rizikových aktív najrýchlejšie rástli práve v obdobiach, keď k opatreniam centrálnych bánk prišlo alebo sa o nich uvažovalo.
.normálne ceny
Rast cien sa prejavil najmä pri tých komoditách, ktoré sú globálne ľahko transportovateľné, a tak aj ľahko obchodovateľné. To je prípad ropy, ktorá sa po prepade až k 35 dolárom za barel koncom roka 2008 vrátila späť nad 120 dolárov za barel. Dnes nevieme povedať, kde by bola cena ropy, keby nezasahovali centrálne banky, ale samotná burzová cena by bola zjavne nižšia. Niektoré zdroje uvádzajú možný pokles o 15 až 20 percent. Ale tá cena by nebola nižšia pre všetkých. Niektoré krajiny, ktoré by napríklad museli opustiť eurozónu, by za ropu určite platili viac vinou svojich vysoko zdevalvovaných mien.
O tom, aký veľký bude nakoniec celkový účet za „lacnú a dostupnú likviditu“, rozhodne konsolidačné úsilie dlžníkov. Čím skôr si štáty a dlžníci poupratujú vlastné financie, tým skôr sa aj menové politiky centrálnych bánk vrátia do normálu. Bolo by to žiaduce aj preto, aby nevznikali nové bubliny, aby sporitelia nestrácali motiváciu ukladať si peniaze v bankách, a najmä aby si dlžníci nezvykli, že normálna úroková sadzba na úver je 1, 2 či 3 percentá ročne. Potom budú môcť prísť aj obdobia s akceptovateľnejšími cenami ropy, benzínu či nafty.
Autor je hlavný ekonóm Slovnaftu.
Viaceré národné banky naliali v posledných rokoch na trhy tisíce miliárd lacných dolárov, eur a iných mien, aby tým pomohli odvrátiť kolaps finančného systému. Tento postup odvrátil apokalypsu v podobe kaskádovitých defaultov, bankrotov a následných nepokojov vo viacerých krajinách. Vlády tak získali čas na riešenie štrukturálnych problémov. No aj tu platí, že žiadny obed nie je úplne zadarmo a účet sa zaplatiť musí.
.dopytová inflácia?
Problém nespočíva ani tak v tom, že tlačiarenské rotačky vpustia do obehu masu peňazí, čo môže vyvolať vysokú infláciu. Bilančné sumy hlavných centrálnych bánk sa zdvoj- a strojnásobili, ale objem úverov rastie len minimálne A tak nebezpečná dopytová inflácia zatiaľ nehrozí. Problém vysokej inflácie by ani nemal nastať – pri dôslednej únikovej stratégii z uvoľnenej politiky centrálnych bánk (cez zvýšenie úrokových sadzieb, predaj nakúpených dlhopisov na trhu, neobnovenie niektorých typov refinančných operácií a podobne) .
Na trhoch je zjavný prebytok likvidity. Môžu za to opatrenia emisných bánk v podobe „nulových“ úrokových sadzieb, dlhých refinančných operácií či intervencií na trhu s dlhopismi. Navyše komerčné finančné domy ďalej sprísňujú podmienky na poskytovanie úverov, a navyše aj podniky a domácnosti sa boja zadlžovať v časoch neistých príjmov a vysokej nezamestnanosti . Prebytok likvidity na trhoch má dopad na znižovanie výnosového rozdielu medzi tradičnými vkladovými a úverovými aktivitami finančných domov.
Tie však, na druhej strane, majú prirodzenú snahu dosahovať výnosnosť pre akcionárov, majiteľov dlhopisov, vytvárať si zo ziskov rezervy na aktíva, dopĺňať si vlastný kapitál či vytvárať si rezervy na platenie nových daní.
Silná menová expanzia tak v posledných rokoch výrazne prispela k investíciám do rizikovejších aktív, čoho prejavmi bolí síce volatilné, ale zjavne rastúce ceny akcií v USA, ako aj zdraženie niektorých komodít.
Akcie by začali rásť aj v Európe, nebyť vyhrotenia dlhových problémov. Ceny rizikových aktív najrýchlejšie rástli práve v obdobiach, keď k opatreniam centrálnych bánk prišlo alebo sa o nich uvažovalo.
.normálne ceny
Rast cien sa prejavil najmä pri tých komoditách, ktoré sú globálne ľahko transportovateľné, a tak aj ľahko obchodovateľné. To je prípad ropy, ktorá sa po prepade až k 35 dolárom za barel koncom roka 2008 vrátila späť nad 120 dolárov za barel. Dnes nevieme povedať, kde by bola cena ropy, keby nezasahovali centrálne banky, ale samotná burzová cena by bola zjavne nižšia. Niektoré zdroje uvádzajú možný pokles o 15 až 20 percent. Ale tá cena by nebola nižšia pre všetkých. Niektoré krajiny, ktoré by napríklad museli opustiť eurozónu, by za ropu určite platili viac vinou svojich vysoko zdevalvovaných mien.
O tom, aký veľký bude nakoniec celkový účet za „lacnú a dostupnú likviditu“, rozhodne konsolidačné úsilie dlžníkov. Čím skôr si štáty a dlžníci poupratujú vlastné financie, tým skôr sa aj menové politiky centrálnych bánk vrátia do normálu. Bolo by to žiaduce aj preto, aby nevznikali nové bubliny, aby sporitelia nestrácali motiváciu ukladať si peniaze v bankách, a najmä aby si dlžníci nezvykli, že normálna úroková sadzba na úver je 1, 2 či 3 percentá ročne. Potom budú môcť prísť aj obdobia s akceptovateľnejšími cenami ropy, benzínu či nafty.
Autor je hlavný ekonóm Slovnaftu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.