Dnes prvý raz začal tejto zimy husto padať sneh. Takmer to vyzerá, akoby biely závoj vločiek chcel zahaliť cieľ cesty, nech ho pútnik do poslednej chvíle neuvidí. Cieľ sa nazýva Jarchen. Po piatich hodinách na hrboľatej ceste sa však obloha náhle vyjasnila, odhalia rozsiahle lúky posiate čriedami čiernych jakov. Sú ich stovky, nad nimi sa neprestajne vznášajú supy.
.večný kolobeh modlitebných mlynčekov
Buddhistický tábor Jarchen alebo Jarchen Gar sa nachádza vo výške viac ako štyroch tisíc metrov nad morom, v srdci vrchov tibetského regiónu Kham, ktorý dnes patrí k čínskej provincii S'-čchuan. Žije v ňom vyše 10-tisíc mníchov a mníšok a považujú ho za najväčšie buddhistické mníšske sídlo na svete. Pri vchode však nenachádzame nič veľkolepé či impozantné. Prašná cesta sa vinie popri rade modlitebných mlynčekov, ktoré rodiny tibetských pútnikov stále roztáčajú, takže sa zdá, že ich pohyb je nekonečný. Na druhej strane cesty je oblasť vyhradená pre mníchov, stoja tam jednopodlažné drevené domy. Uličky sú tiché, vidieť len niekoľko polihujúcich psov s osrieneným kožuchom. Ani veľmi nedvíhajú hlavy, keď popri nich prejde biele terénne auto a zastane o niekoľko metrov ďalej, pred dvoma veľkými budovami s ozdobnou strechou.
Jedna z nich, tá z okrovej hliny, vyzerá staršia. Je to dom Achuka Rinpocheho, ktorý tábor Jarchen založil. Tento vysoký hodnostár Nyingmapy, najstaršej zo štyroch vetiev tibetského buddhizmu, sa narodil sa v roku 1927 a získal status živého Buddhu. V roku 1985, keď sa čínske úrady začali tolerantnejšie stavať k buddhizmu, sa rozhodol vytvoriť kláštor venovaný vyučovaniu a meditácii.
Dolu, v údolí, ktoré sa tiahne pod domom svätého muža, môže človek vidieť a zhodnotiť úspech jeho pôsobenia. Obrovské množstvo striech sa pestrie, kam až oko dovidí, na polostrove, ktorý vytvára rieka Jinsha. Na tomto páse zeme, kam nesmú mnísi vstupovať, žije vyše sedemtisíc mníšok.
.mesto z dreva a plátna
Centrum, ktoré Achuk Rinpoche založil, patrí k malému množstvu lokalít v Tibete, kde majú k buddhistickému učeniu prístup aj ženy. Tibetský buddhizmus v skutočnosti nepovoľuje svätenie žien, a preto tibetské mníšky zostávajú po celý život novickami. Je ich omnoho menej ako mníchov a ich postavenie je vo všeobecnosti nižšie. Požívajú aj menšiu úctu.
Dva úzke mosty umožňujú prístup do mesta, ktoré postavili mníšky z krehkého dreva a z plátna. Slovo „tábor“ by azda lepšie vystihovalo ten zhluk chatrčí, cez ktorý prechádza niekoľko nedláždených blatistých ulíc. „Každá, ktorá sem príde, si musí dom postaviť vlastnými rukami, alebo si ho kúpi od iných mníšok,“ hovorí Nima, 22-ročná mníška, ktorá sem prišla pred rokom z Lhasy. Jednopodlažné domce s malými dvorčekmi majú na streche ešte maličkú miestnosť, kde sa zmestí len jeden sediaci človek. „Tá je určená na meditáciu,“ vysvetľuje Nima.
Oblasť obývanú mníškami neobíde človek rýchlejšie ako za hodinu. Čoskoro si návštevník začne všímať mimoriadne drsné podmienky, v ktorých tu žijú tisícky žien. Na polostrove nie je elektrina ani vodovod. Mníšky z Jarchenu majú len malé piecky, v ktorých sa spaľuje jačí trus, a tými sa zohrievajú v plátenných a igelitových chatrčiach, keď za zimných nocí teploty v údolí klesajú až k mínus dvadsiatim stupňom Celzia. Aj toaliet je tu málo. Na kopcoch nad riekou postavili desať búdok, ktoré slúžia ako WC, väčšina obyvateliek Jarchenu si však stále chodieva len čupnúť k rieke.
.ženy z celého Tibetu
Napriek týmto ťažkým podmienkam Jarchen stále láka ženy z celého Tibetu. Neraz sú veľmi mladé, keď sa rozhodnú obliecť si purpurové mníšske rúcho a opustiť rodinu. „Mníškou som sa stala z vlastnej vôle, nikto ma na to nenútil,“ spontánne vyhlasuje Nima, až po chvíli váhavo dodá: „Nuž, život predtým nebol ľahký.“ Niekoľkými slovami nám opisuje finančné problémy svojich rodičov, majiteľov obchodu. Mnohé z týchto žien pochádzajú zo skromných pomerov a nemajú prakticky nijaké vzdelanie. Ich rozhodnutie stať sa mníškami vychádza aj z nutnosti odbremeniť rodinu, čo je fenomén, ktorý sa v prípade katastrof a iných ťažkostí vyskytuje ešte častejšie. „Po vlaňajšom zemetrasení sme prišlo veľa dievčat z Yushu,“ vysvetľuje nám mníška, ktorá tiež pochádza z toho regiónu.
Jarchen okrem toho privítal okolo dvesto mníchov a mníšok z etnickej skupiny Hanov, ktorí sem prišli, aby študovali tibetský buddhizmus. V prípade Jling, ktorá sem doputovala pred troma rokmi z provincie Fujian, vzdialenej niekoľko tisíc kilometrov na juhovýchod, je to takto: „Neviem po tibetsky, ale texty lámov sú často aj v preklade a niektoré dievčatá vedia po čínsky,“ hovorí. Provizórnu priečku vo svojej chatrči vyrobila z pozošívaného plátna zo starých dáždnikov a výsledkom je pestrá mozaika. „Nemala som dosť peňazí, tak som použila, čo som našla,“ hovorí so širokým úsmevom.
.žiť v modlitbe a meditácii
Na biedu, či už v minulosti, alebo súčasnosti, sa však dá v meste mníšok celkom ľahko zabudnúť. Ešte aj studený vietor akoby tu ustupoval pred všadeprítomnou atmosférou tichej radosti. Ráno a počas skorého popoludnia počuť hlas, ktorý mníšky zvoláva na vyučovanie pod vedením lámov. Dievčatá v malých skupinkách so smiechom stúpajú k veľkej fialovej budove. Vyzujú si obuv a vstúpia do rozľahlej miestnosti, tam potom niekoľko hodín sústredene načúvajú prednáškam a v prestávkach pomedzi ne sa modlia.
Vyučovanie ich má predovšetkým zasvätiť do umenia meditácie, ktoré patrí k základným kameňom tradície Nyingmapa. V Jarchene je vyvrcholením meditácie stodňový pustovnícky pobyt, ktorý sa vykonáva v najchladnejších zimných mesiacoch. Na tento účel vyrástli v kopcoch okolo mesta tisícky maličkých chatrčí. Mníšky sem prídu na úsvite, posadia sa a odchádzajú až pri západe slnka. Z malých plátenných komôrok zaznievajú modlitebné piesne a ich závratný opakujúci sa rytmus odnáša vietor do neba.
Mníšky zostávajú v Jarchene niekoľko rokov, niektoré si pobyt v tomto údolí, odrezanom od sveta, predĺžia do konca života. Práve extrémne skromné podmienky im umožňujú dosiahnuť buddhistický ideál oddelenia od sveta. Za ním sem prichádzajú aj tisícky pútnikov. Jarchen im všetkým otvára bránu, či sú bohatí, či chudobní, stačí, ak sa chcú prostredníctvom odriekania na čas odpútať od nekonečného cyklu znovuzrodenia, oddeliť sa od tohto sveta, od jeho obmedzení a bolesti.
.relatívna tolerancia úradov
Jarchenu dnes prospieva aj relatívna tolerancia čínskych úradov. Ako všetky náboženské centrá v Tibete, aj toto má určenú kvótu na počet študentov, a Jarchen ju už dávno prekračuje. V roku 2001 využili okresné úrady takúto zámienku na zničenie vyše osemsto domov. Ich obyvateľov požiadali, aby opustili údolie. Symbolom toho, že osud Jarchenu zostáva neistý, je skutočnosť, že toto miesto sa stále nenachádza na čínskych mapách, hoci už existuje vyše dvadsaťpäť rokov.
Autor je francúzsky publicista a fotograf.
.večný kolobeh modlitebných mlynčekov
Buddhistický tábor Jarchen alebo Jarchen Gar sa nachádza vo výške viac ako štyroch tisíc metrov nad morom, v srdci vrchov tibetského regiónu Kham, ktorý dnes patrí k čínskej provincii S'-čchuan. Žije v ňom vyše 10-tisíc mníchov a mníšok a považujú ho za najväčšie buddhistické mníšske sídlo na svete. Pri vchode však nenachádzame nič veľkolepé či impozantné. Prašná cesta sa vinie popri rade modlitebných mlynčekov, ktoré rodiny tibetských pútnikov stále roztáčajú, takže sa zdá, že ich pohyb je nekonečný. Na druhej strane cesty je oblasť vyhradená pre mníchov, stoja tam jednopodlažné drevené domy. Uličky sú tiché, vidieť len niekoľko polihujúcich psov s osrieneným kožuchom. Ani veľmi nedvíhajú hlavy, keď popri nich prejde biele terénne auto a zastane o niekoľko metrov ďalej, pred dvoma veľkými budovami s ozdobnou strechou.
Jedna z nich, tá z okrovej hliny, vyzerá staršia. Je to dom Achuka Rinpocheho, ktorý tábor Jarchen založil. Tento vysoký hodnostár Nyingmapy, najstaršej zo štyroch vetiev tibetského buddhizmu, sa narodil sa v roku 1927 a získal status živého Buddhu. V roku 1985, keď sa čínske úrady začali tolerantnejšie stavať k buddhizmu, sa rozhodol vytvoriť kláštor venovaný vyučovaniu a meditácii.
Dolu, v údolí, ktoré sa tiahne pod domom svätého muža, môže človek vidieť a zhodnotiť úspech jeho pôsobenia. Obrovské množstvo striech sa pestrie, kam až oko dovidí, na polostrove, ktorý vytvára rieka Jinsha. Na tomto páse zeme, kam nesmú mnísi vstupovať, žije vyše sedemtisíc mníšok.
.mesto z dreva a plátna
Centrum, ktoré Achuk Rinpoche založil, patrí k malému množstvu lokalít v Tibete, kde majú k buddhistickému učeniu prístup aj ženy. Tibetský buddhizmus v skutočnosti nepovoľuje svätenie žien, a preto tibetské mníšky zostávajú po celý život novickami. Je ich omnoho menej ako mníchov a ich postavenie je vo všeobecnosti nižšie. Požívajú aj menšiu úctu.
Dva úzke mosty umožňujú prístup do mesta, ktoré postavili mníšky z krehkého dreva a z plátna. Slovo „tábor“ by azda lepšie vystihovalo ten zhluk chatrčí, cez ktorý prechádza niekoľko nedláždených blatistých ulíc. „Každá, ktorá sem príde, si musí dom postaviť vlastnými rukami, alebo si ho kúpi od iných mníšok,“ hovorí Nima, 22-ročná mníška, ktorá sem prišla pred rokom z Lhasy. Jednopodlažné domce s malými dvorčekmi majú na streche ešte maličkú miestnosť, kde sa zmestí len jeden sediaci človek. „Tá je určená na meditáciu,“ vysvetľuje Nima.
Oblasť obývanú mníškami neobíde človek rýchlejšie ako za hodinu. Čoskoro si návštevník začne všímať mimoriadne drsné podmienky, v ktorých tu žijú tisícky žien. Na polostrove nie je elektrina ani vodovod. Mníšky z Jarchenu majú len malé piecky, v ktorých sa spaľuje jačí trus, a tými sa zohrievajú v plátenných a igelitových chatrčiach, keď za zimných nocí teploty v údolí klesajú až k mínus dvadsiatim stupňom Celzia. Aj toaliet je tu málo. Na kopcoch nad riekou postavili desať búdok, ktoré slúžia ako WC, väčšina obyvateliek Jarchenu si však stále chodieva len čupnúť k rieke.
.ženy z celého Tibetu
Napriek týmto ťažkým podmienkam Jarchen stále láka ženy z celého Tibetu. Neraz sú veľmi mladé, keď sa rozhodnú obliecť si purpurové mníšske rúcho a opustiť rodinu. „Mníškou som sa stala z vlastnej vôle, nikto ma na to nenútil,“ spontánne vyhlasuje Nima, až po chvíli váhavo dodá: „Nuž, život predtým nebol ľahký.“ Niekoľkými slovami nám opisuje finančné problémy svojich rodičov, majiteľov obchodu. Mnohé z týchto žien pochádzajú zo skromných pomerov a nemajú prakticky nijaké vzdelanie. Ich rozhodnutie stať sa mníškami vychádza aj z nutnosti odbremeniť rodinu, čo je fenomén, ktorý sa v prípade katastrof a iných ťažkostí vyskytuje ešte častejšie. „Po vlaňajšom zemetrasení sme prišlo veľa dievčat z Yushu,“ vysvetľuje nám mníška, ktorá tiež pochádza z toho regiónu.
Jarchen okrem toho privítal okolo dvesto mníchov a mníšok z etnickej skupiny Hanov, ktorí sem prišli, aby študovali tibetský buddhizmus. V prípade Jling, ktorá sem doputovala pred troma rokmi z provincie Fujian, vzdialenej niekoľko tisíc kilometrov na juhovýchod, je to takto: „Neviem po tibetsky, ale texty lámov sú často aj v preklade a niektoré dievčatá vedia po čínsky,“ hovorí. Provizórnu priečku vo svojej chatrči vyrobila z pozošívaného plátna zo starých dáždnikov a výsledkom je pestrá mozaika. „Nemala som dosť peňazí, tak som použila, čo som našla,“ hovorí so širokým úsmevom.
.žiť v modlitbe a meditácii
Na biedu, či už v minulosti, alebo súčasnosti, sa však dá v meste mníšok celkom ľahko zabudnúť. Ešte aj studený vietor akoby tu ustupoval pred všadeprítomnou atmosférou tichej radosti. Ráno a počas skorého popoludnia počuť hlas, ktorý mníšky zvoláva na vyučovanie pod vedením lámov. Dievčatá v malých skupinkách so smiechom stúpajú k veľkej fialovej budove. Vyzujú si obuv a vstúpia do rozľahlej miestnosti, tam potom niekoľko hodín sústredene načúvajú prednáškam a v prestávkach pomedzi ne sa modlia.
Vyučovanie ich má predovšetkým zasvätiť do umenia meditácie, ktoré patrí k základným kameňom tradície Nyingmapa. V Jarchene je vyvrcholením meditácie stodňový pustovnícky pobyt, ktorý sa vykonáva v najchladnejších zimných mesiacoch. Na tento účel vyrástli v kopcoch okolo mesta tisícky maličkých chatrčí. Mníšky sem prídu na úsvite, posadia sa a odchádzajú až pri západe slnka. Z malých plátenných komôrok zaznievajú modlitebné piesne a ich závratný opakujúci sa rytmus odnáša vietor do neba.
Mníšky zostávajú v Jarchene niekoľko rokov, niektoré si pobyt v tomto údolí, odrezanom od sveta, predĺžia do konca života. Práve extrémne skromné podmienky im umožňujú dosiahnuť buddhistický ideál oddelenia od sveta. Za ním sem prichádzajú aj tisícky pútnikov. Jarchen im všetkým otvára bránu, či sú bohatí, či chudobní, stačí, ak sa chcú prostredníctvom odriekania na čas odpútať od nekonečného cyklu znovuzrodenia, oddeliť sa od tohto sveta, od jeho obmedzení a bolesti.
.relatívna tolerancia úradov
Jarchenu dnes prospieva aj relatívna tolerancia čínskych úradov. Ako všetky náboženské centrá v Tibete, aj toto má určenú kvótu na počet študentov, a Jarchen ju už dávno prekračuje. V roku 2001 využili okresné úrady takúto zámienku na zničenie vyše osemsto domov. Ich obyvateľov požiadali, aby opustili údolie. Symbolom toho, že osud Jarchenu zostáva neistý, je skutočnosť, že toto miesto sa stále nenachádza na čínskych mapách, hoci už existuje vyše dvadsaťpäť rokov.
Autor je francúzsky publicista a fotograf.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.