.pochádzate z Banskej Bystrice...
Tam som sa narodil.
.a vyrastali ste v Martine.
Áno. To preto, lebo otec bol zavretý a keď prišiel z basy, musel z Bystrice odísť do Martina, kde zohnal prácu v Matici slovenskej. Celá rodina tam presídlila, keď bol postavený „matičný činžiak“.
.čo robili vaši rodičia?
Obaja boli učitelia. Otec bol po vojne jazykový redaktor a po vyhodení z vydavateľstva korektor v Neografii, mali desať detí a mama potom už nepracovala. Otec sa za slovenského štátu ako matičný funkcionár zaplietol s politikou. Nie s veľkou, s okresnou. Dostal sa do basy preto, lebo – stručne povedané – pri prvom výročí SNP potrebovali v Bystrici, hlavnom meste povstania, niekoho odsúdiť a on bol po ruke.
.ako dlho bol vo väzení?
Dostal tri roky. Keď napísal žiadosť o milosť, omilostilo ho predsedníctvo SNR. Intervenovali zaňho v tom čase vplyvní ľudia. Mal ochrancu, tajomníka OV KSS v Bystrici, ktorému on urobil podobnú službu po Povstaní. Keď ten začiatkom päťdesiatych rokov zomrel, začala sa jeho ďalšia tortúra. Spisujem jeho príbeh pre rozvetvené potomstvo. Nech sa ďalšie generácie poučia a neopakujú chyby predkov, no nejaký mytologizovaný príbeh „účastníka tretieho odboja“ by bol zavádzajúci. Musí to byť pravdivý príbeh, teda príbeh príliš snaživého učiteľa, ktorý sa vlastnými chybami dostal do politickej šlamastiky ako člen HSĽS. V dôsledku toho bol dvakrát zatknutý a väznený, nezamestnaný, šikanovaný tajnou políciou, vyhodený zo zamestnania, hoci mal desať detí, až skončil ako zatrpknutý invalidný dôchodca. Nebol anjel, ale ani zločinec, robil chyby. V najťažších chvíľach ho podržala naša mama. A my, jeho deti, tiež nie sme anjeli, ale ani zločinci.
.ako sa vám v Martine žilo?
V martinskom matičnom činžiaku, kde sme bývali, to bola pre nás deti idylka. Mali sme dvor, pieskovisko, starší nám hrali bábkové divadlo, raz napríklad nacvičili cirkusové predstavenie, v ktorom účinkovala väčšina detí z dvora. Dospelí tvorili obecenstvo, pekné to bolo. O tých napätiach, strachu, ale i vzájomných antipatiách niektorých rodičov sme nevedeli nič. Idylka sa skončila niekedy v polovici roku 1958. Vtedy na Slovensku preverovali všetkých tzv. „inteligentov“. Nepreverených preraďovali do výroby. Otca ako „zradcu robotníckej triedy“ nepreverili. Po týchto previerkach krátko pred Vianocami zatkli nášho suseda Alexandra Hirnera, šéfredaktora Encyklopedického slovníka, ktorý mal vyjsť vo vydavateľstve Osveta, no nakoniec nevyšiel. Zavreli osem ľudí z Osvety, šesť v nich bývalo v našom dome.
.prečo?
Tento proces začali pripravovať zrejme už v roku 1954. Bolo to už po Stalinovej smrti, ale mašinéria ešte bežala. Martin mali súdruhovia obzvlášť v žalúdku, považovali ho za centrum buržoázneho nacionalizmu. V roku 1956 sa príprava prerušila pre otrasy súvisiace s Chruščovovou destalinizáciou. V roku 1958 zrejme opäť potrebovali nejaký zastrašovací proces, lebo mali pocit, že niektorým intelektuálom narástol hrebienok. Keď otca vyhodili z Osvety, môjmu najstaršiemu bratovi zarazili gymnázium. Druhý šiel na priemyslovku už automaticky a ja som v roku 1963 odišiel do Bratislavy na ŠUP-ku. V tom som mal šťastie, na skúškach som bol vždy v rokoch uvoľnenia. Iné rodiny si to zlízali oveľa viac ako naša, ale naši známi boli zväčša z týchto kruhov, a nakoniec, do podobnej rodiny som sa aj priženil. Nakoniec, pofebruároví „lúzeri“ ma vždy zaujímali.
.šesťdesiate roky a ŠUP-ka – to znie takmer romanticky...
Treba to trochu odromantizovať. Ja som bol na oddelení úžitkovej grafiky.
.čiže to nebol až taký slobodný a bohémsky priestor?
Určite tam bolo viac slobody ako na nejakom gymnáziu. Bohémsky áno, v tom bola ŠUP-ka naozaj tolerantná, s tým učením to bolo horšie. Z učiteľov si najlepšie spomínam na Laca Čisárika, ale ten tam bol vari len dva roky. Napríklad my sme dostali v štvrtom ročníku úlohu robiť plagát k Veľkej októbrovej socialistickej revolúcii. Mne sa vtedy ani žiť nechcelo, chcel som odísť zo školy. Nič som na danú klauzúrnu tému neurobil a na polroku v štvrtom ročníku som mal päťku. Bolo to na vyhadzov. Recesistické kúsky, ktorých som sa zúčastňoval, boli aj výrazom sklamania a bezradnosti. Napríklad v roku 1966 dvoma výstavami na plote.
.na plote?
Prvá bola na Vajanského nábreží pri univerzite, tú nevidelo veľa ľudí. Strhla ju vraj domovníčka a vyhodila do smetí. Bol tam napríklad vystavený aj Imaginárny portrét Štefana Bednára a Pocta socialistickému realizmu. To druhú výstavu už videlo oveľa viac ľudí. Konala sa 2. mája 1966 na námestí SNP v priestore pri starej tržnici. Na „slávne dni májové“ sa tam stavala tribúna a za ňou bol plot. Na ňom prebehla druhá výstava Skupiny 29.
.prečo Skupina 29?
To bolo pomenovanie podľa čísla dverí v našej učebni v škole. Výstavu videl Jozef Šturdík a posťažoval sa na „februárke“. Videl v tom útok na Skupinu 29. augusta, ktorej bol členom.
.šturdík si myslel, že si z nich uťahujete?
Presne tak. Išlo však len o náhodnú zhodu čísel.
.aké to malo dôsledky?
Humorné. Prišli eštebáci na dvoch gázikoch, ľudia museli odstúpiť, experti s pinzetami demontovali výstavu a pripináčky dávali do vreciek, celkom ako v detektívke. Obecenstvo sa chechtalo, „naši chlapci“ boli nervózni. Mohlo tam byť nejakých 200-300 ľudí. Od predavačiek z pekárne naproti sa dozvedeli, že to vyvesili na plot nejakí holohlaví. Zatkli Michala Kurica, ktorý bol ostrihaný dohola. Vtedy sa začali nosiť dlhé vlasy, ale niekoľko krajných individualistov z nášho ročníka sa dalo ostrihať dohola. Všetkých holohlavých sledovali až do internátu, ktorý bol za rohom v bývalom kláštore. Tam sa ich chystali na dvore zatknúť, no vybehla vychovávateľka a kričala na fízlov: „Nezatýkajte ich, sú nevinní! To ja som ich vyzývala, aby sa dali slušne ostrihať!“ Napodiv poslúchli. Kurica vyslúchali do večera, nič nezatajoval, povedal mená členov Skupiny. Po ňom predviedli Vlada Červeného. Nás ďalších troch nezatkli, lebo sme bývali na privátoch a neboli sme policajne hlásení, nikto im nezradil, kde bývame. Zavolali ešte v noci riaditeľovi Jozefovi Brimichovi a predvolali ho na deviatu ráno na výsluch. Ten strávil doobeda na ŠTB 5 hodín.
.nehrozilo, že vás vyhodia zo školy?
V zborovni padali aj takéto návrhy. Zažili sme asi 24 hodín strachu. Aj profesori boli vyplašení, lebo ráno o ôsmej pribehol Brimich do školy, aby prešetril, o čo ide. Zistil mená, my piati sme totiž vstali a mužne sa priznali. Keď sa vrátil z výsluchu, mal pod pazuchou zrolované naše práce. Eštebákom povedal, že to „berie na seba“. Nepotrestal nás. A boli aj dva dôležité ohlasy. Dňa 15. mája 1966 uverejnila komunistická Pravda príspevok Vasiľa Biľaka, šéfideológa KSS na zjazde slovenských komunistov o výstave žiakov umeleckej školy, ktorí „úmyselne a vedome narobili sériu mazaníc, vylepili ich na námestí a maskovali tým, akoby to bola výstava nejakej stranou zakázanej umeleckej skupiny, ktorá je nútená vystavovať na verejnom priestranstve“. O päť dní uverejnil Kultúrny život článok Ivy Kernej Krížom krážom, v ktorom tú istú udalosť opísala ako „výstavu mladého umelca, ktorý rozvešal svoje popartistické kresby s titulkami, ktoré len zvyšovali zmätok, záujem, smiech a hnev prizerajúcich sa skupiniek.“ A dnes, na prahu staroby, po 46 rokoch odkazujem Vasiľovi Biľakovi len toľko: Skupinu 29 nemožno zakázať, lebo nikdy nebola povolená.
.celkom úspešná výstava...
To bola vari jedna z prvých takýchto akcií vo verejnom priestore na Slovensku. Zaujímavé je, že aj my sme to volali akcia, urobili sme ich desiatky, možno stovky. Vedeli sme o dadaistoch a surrealistoch, aj keď nám nebolo všetko zrozumiteľné. Provokovať malomeštiaka, to bolo ono! Malomeštiak mal tesilový oblek, dederónovú košeľu a kravatu. Komunisti proti malomeštiakovi verbálne brojili, ale raz darmo, to ich sme považovali za hlavných malomeštiakov. V internátnej knižnici bol na besede vtedy mladý estét Tomáš Štraus. Od neho sme pochytili termín „šedá nemysliaca masa“. Pravdaže, seba sme z nej vyňali, cítili sme sa príslušníkmi malej rebelskej sekty.
.po skončení ŠUP-ky ste nešli rovno na vysokú, ale dva roky ste v Topoľčanoch učili. Prečo?
Pretože som bol znechutený a ani som sa na školu neprihlásil.
.z čoho ste boli znechutený?
Iste aj zo ŠUP-ky, mal som podlomenú sebadôveru. Často sa nám zdôrazňovalo, že si síce myslíme, že sme umelci, ale v skutočnosti sme, prepytujem, hovno. Nesprávali sa tak všetci učitelia. Taký výrastok, ako som bol vtedy ja, má síce prvé fúziky pod nosom, nie je však až taký sebaistý, ako sa tvári.
.na VŠVU to bolo lepšie?
Po stránke slobody oveľa horšie, veď ma tam zachytil začiatok normalizácie. V roku 1969 obnovoval svoju otrasenú mocenskú pozíciu na škole kvestor Štefan Orlík. Bola to temná a záhadná postava. Všetci sa ho báli. Dôstojníkom ŠtB bol už za povereníka vnútra Daniela Okáliho. Keď Gustáva Husáka zavreli, spolu s ním išli za mreže nielen Okáli, ale aj vtedajšie vedenie ŠtB. Orlík prežil a povýšili ho: stal sa náčelníkom Krajskej správy ŠtB v Bratislave. Nevedno, prečo v tejto kariére nepokračoval a od roku 1954 sa objavil ako kvestor na VŠVU. Tam vykonával funkciu kultúrneho dozorcu. Používal metódy, ktoré sa mu osvedčili v ŠtB a ktorými školu v podstate ovládal, až kým sa nevynoril Ján Kulich. Viem, že sa ho Vincent Hložník počas svojho rektorstva pokúsil odstrániť, ale neuspel, podrazili ho kolegovia. Ešte začiatkom sedemdesiatych rokov sa opýtali študenti profesora Želibského, ako dopadol prieskum (hodnotenie študentských prác) a on povedal: „Dobre, aj súdruh kvestor bol spokojný.“
.ako sa prejavoval Ján Kulich?
Kulicha sme zažili vo vrcholnej forme, keď sa ujal moci. Už pred jeho nástupom vyštvali Kostku, Hložníka a Trizuljaka a on po nástupe za rektora vyhodil na semestrálnom hodnotení okolo 20 študentov. A to stačilo. Škola padla do strachu, skončila v socialistickorealistickom marazme. Ale nemyslite si, že som tam len trpel. Utrpenie zo socialistického realizmu a normalizácie nejaké bolo, ale mladosť poskytuje množstvo radostí a mocných rozkoší, ktoré prevážia.
.na VŠVU ste študovali úžitkovú grafiku.
Pôvodne som chcel študovať voľnú grafiku u Hložníka, ale zapísali ma na úžitkovú grafiku. To mi až tak veľmi neprekážalo, najmä keď Hložníka vyhodili. To oddelenie však za normalizácie chytilo nepríjemný odér oddelenia politického plagátu, a to nás jedovalo.
.čo ste robili po skončení školy?
Bol som na voľnej nohe, už na škole som pracoval v odbore a celkom sa mi darilo, neskôr to bolo rôzne, ale vyžil som.
.úžitková grafika počas normalizácie znamenala hlavne knihy a plagáty.
Vôbec nie. Spočiatku som sa venoval aj výstavníctvu, ešte ako študent som riešil pavilón Slovchémie na Inchebe. Neskôr aj korporátnej identite, hoci sa to vtedy tak nevolalo. Na výstavníctve mi však vadila tá podenkovosť. Po skončení výstavy všetko zmizlo, rozmlátilo sa, nič po tom nezostalo a to ma deprimovalo. Vlastne celá úžitková grafika je krehká, paradoxne práve papierové veci vydržia vari najdlhšie, tie knihy a plagáty sa dajú nalepšie prezentovať.
.ako vznikol nápad napísať knihu o histórii slovenskej úžitkovej grafiky?
Bol som neposlušný žiak, ale nedopatrením sa stalo, že som 22 rokov učil, z toho 13 rokov na VŠVU. Potreboval som študentom ukázať niečo zo slovenskej histórie môjho fachu. Literatúry bolo veľmi málo. Chcel som pôvodne vydávať časopis monotematicky venovaný jednému problému grafického dizajnu. Jedno číslo časopisu s názvom Grif Graf som pred 11 rokmi aj vydal, venovalo sa histórii tvorby písma na Slovensku a slovenskej typografii. Toto bola v tom čase veľmi aktuálna téma, lebo moji žiaci sa túžili venovať tvorbe písma. Mali pocit, že nik tu pred nimi nebol, že sú prvolezci. Začal som sa tým zaoberať, zistil som, že mali aj konkrétnych predchodcov, a to Martina Benku a Juraja Linzbotha. K ich profilom som pridal aj profily ďalších, od Benku až po súčasnosť. Časopis mal dobrý ohlas, ale na ďalšie číslo som nedostal dotáciu. Malo byť venované téme Vizuálny štýl slovenskej politiky v 20. storočí. Môj absolvent Julo Nagy ma však popchol správnym smerom: „To nie je časopis, to je kniha, rob knihy.“ A tak som sa na to dal a začalo ma to baviť. Už trinásty rok sa venujem historickému výskumu úžitkovej grafiky. Výsledkom je 13 retrospektívnych výstav úžitkovej grafiky, počas ktorých som začal výsledky výskumu prezentovať aj knižne. Kniha Modernosť tradície je prvým dielom dejín úžitkovej grafiky na Slovensku v 20. storočí. Predstavuje tvorbu Benku, Kováčika, Vodrážku, Ondreičku, Vlčka, Cincíka, Bednára a Fabryho v samostatných celkoch v celoživotnom priereze. Je tam aj niekoľko všeobecných kapitol o vývoji úžitkovej grafiky na Slovensku. Do tohto dielu som zaradil autorov, ktorí začínali ako úžitkoví grafici za prvej republiky, ale nepatrili do okruhu Školy umeleckých remesiel v Bratislave ani ku košickým modernistom.
.tí grafici, s výnimkou Benku a azda Vodrážku, nie sú dnes veľmi známi...
Tvorba Vlčka a Cincíka bola zabudnutá, Fabry bol významný básnik, na to, že bol aj výtvarník, sa pozabudlo. Taký Andrej Kováčik bol však medzi vojnami veľmi známy.
.ale dnes nie.
Nikto z kunsthistorikov sa týmto veciam nevenoval systematicky, aj preto. Najprv som sa snažil na túto prácu nakriatnuť Zdena Kolesára, ale ten to vzdal, lebo narážal pri výskume na problémy, materiál sa len veľmi ťažko hľadal. Niet poriadnej zbierky. Je to nezmapovaný terén.
.vaša kniha ukazuje úžasnú prácu „obyčajných grafikov“.
Zameral som sa na to, čo bolo na okraji. Na vás to pôsobí tak objavne preto, že to vidíte takto pohromade prvý raz.
.človek tam vidí nový rozmer histórie.
To ma teší, lebo práve o toto som sa snažil, chcel som, aby to súviselo s „veľkou“ históriou, dáva jej to farbu a vizuálnu konkrétnosť. Ľudia mnoho z týchto vecí poznali, ja ich len dávam do kontextu, predstavujem autorov celistvo, aby bolo vidieť ich rukopis a celoživotný vývoj. Staviam na obrazoch a faktoch. Nepíšem vedecky. Ten „vedecký“ marxistický štýl je hnus, nemám ho rád. Hľadal som dokumenty, rukopisy, návrhy, skice. Snažil som sa čo najviac hľadať v rukopisoch, lebo pamäti vydané za komunizmu boli cenzurované, nakoniec, ako všetko. A kto hľadá – nájde.
.zvláštne je to, ako niektorí grafici slúžili každému režimu. Napríklad Štefan Bednár.
Prečo by to malo byť zvláštne, úžitkoví grafici to majú priam v popise práce! Nikde som nepočul, že by práve úžitkoví grafici mali byť svedomím národa, ale to neznamená, že by mali byť kurvy. Nepoviem, takí spisovatelia, to je predsa iné, stavajú sa im pomníky. Úžitkoví grafici neboli horší, ale ani lepší ako ostatní. Veď taký karikaturista priamo žije z politiky! K tomu Štefanovi Bednárovi. Toho moja generácia v šesťdesiatych rokoch priam nenávidela. Považovali sme ho za socialistického realistu bez talentu. Mnohé práce z jeho mladosti ma však presvedčili, že ho mal. O jeho kotrmelcoch sa dočítate v mojej knihe, je to materiál na samostatný článok. Tie, nakoniec, urobili aj ďalší, on však kolegov po vojne preveroval a trestal aj za menšie hriechy aké mal on.
.pritom urobil aj niekoľko krásnych kníh pre Tranoscius.
Urobil toho veľa, nie všetko malo vysokú kvalitu. Áno, v štyridsiatych rokoch boli niektoré jeho knižné obálky pozoruhodné; už predtým vytvoril zaujímavé práce, ešte aj v pätdesiatych rokoch nájdete uňho niečo kvalitné, vtedy sa však začal jeho úpadok.
.napätie medzi modernosťou a tradíciou. Cítiť to aj dnes?
To napätie je večné.
.v čom sa dnes prejavuje?
Ostaňme vo výtvarnom umení, trebárs keď počujem rozprávať o „mainstreame“ a kvalite. Čo je to „mainstream“? A čo je to kvalita? Sú nespočetné a už otravné varianty na Duchampov pisoár kvalita? Zašlo to do absurdít aj u nás: na kritiku sfušovanej internetovej stránky SNG odpovedá jej riaditeľka, že na Slovensku ľudia ešte nechápu estetiku Duchampovho pisoáru. Takáto argumentácia je dada. A keď sa podobné názory prednášajú na akadémiách a univerzitách po celom svete, nie je to akademizmus? Veď boj proti akademizmu je červenou niťou dejín moderny. Revolučné a provokujúce gestá vyprchajú, keď sa opakujú. Ale napätia medzi umelcami boli a budú, do toho neradno zasahovať mocensky.
.skúste pomenovať svoj pocit z aktuálneho verejného života na Slovensku.
Prevláda všeobecný názor, že predvolebná kampaň bola špinavá. Aká politika, taká kampaň. Prasklo (alebo sa upchalo?) kanalizačné potrubie politiky, exkrementy máme na ulici a hrozne smrdia. Pritom sa neobjavilo nič nové. Každý o korupcii vedel, hovorí sa o nej veľmi otvorene všade. Môžete nadávať, aké je všetko prehnité, posielať gorily do džungle, nestane sa vám nič. Pán Fico môže povedať Dzurindova vláda kradla, pán Dzurinda mu odpovie, že, naopak, kradla Ficova vláda. Oni môžu hovoriť takto konkrétne a ja, neborák, mám tendenciu veriť im obom. Ja však nemôžem hovoriť takto konkrétne, lebo ma môže stíhať žaloba a ja som penzista, nemám na advokátov. V onom spise sa korupcia opisuje s konkrétnymi menami a výškami sumy.
.máte skúsenosti s korupciou?
Áno. Moje svedectvo sa týka udalostí pred šiestimi rokmi v predvolebnom období. Skupina dizajnérov, ktorá sa už roky usiluje o zriadenie múzea, sa dostala do sporu ministrom kultúry Františkom Tóthom. Ten spoluzakladal v tom čase stranu Nádej, ktorej predsedom bol Jirko Malchárek. V kultúre sa nevyznal, pohyboval sa v nej ako slon v porceláne, všetko chcel bodovať, kvantifikovať. A predovšetkým bol hrubý. Napríklad Katríne Hubovej povedal: „Ja vás platím, vy musíte mať moje názory.“ Vtedy sme verejne oznámili, že začíname robiť zbierku z darov. Kričal na ňu, že on jej to nedovolil. Pritom to štát nestálo ani halier! Alebo takto sľuboval: „Ja dám do dizajnu viac peňazí, ale do súkromných rúk, nie Slovenskému centru dizajnu (SCD)!“ „Ja dám, ja platím.“ Ó, koľká rýdza a čistá pravicovosť, škoda, že len pri rozdeľovaní štátnych peňazí do súkromných firiem. My sme na pána Tótha neútočili, on chcel zrušiť SCD a my sme ho bránili. Odpovedal nemilosrdným šikanovaním riaditeľky. Minister Tóth nakoniec SCD nezrušil, padol krátko pred voľbami, o pár dní tragicky zahynul... Nikdy som sa nestretol s nikým z Penty. Na niektorých menovaných v goriloidnom spise som však narazil. Do SCD prišiel vyjednávať Malchárkov poradca Robert Beňo a priniesol odkaz, že ak zastavíme útoky na ministra Tótha, budeme mať to múzeum a pán Malchárek nič za to nechce, iba maličkú bronzovú tabuľku a ukázal prstami rozmer si 15 x 15 cm. Skromné.
.to zrejme vedie ku skeptickému postoju voči štátnym úradníkom...
Na rozdiel od vás, novinárov .týždňa, si myslím, že nemôžeme abdikovať na všetko, čo je štátne. Preto sa usilujem o štátne múzeum, chcem aby pretrvalo. Veď už raz pred vyše osemdesiatimi rokmi bolo založené! Malo aj zbierky, stratili sa. Kde je archív Školy umeleckých remesiel? My vieme, že sa práce žiakov archivovali, skončili pravdepodobne v smetiach. Ani VŠVU nemá zbierku, a koľko toho pošlo pri sťahovaní ŠUP-ky! Aj toto je súčasť obnovovania kultúrnej pamäti! Veď aj päťdesiate roky boli históriou a tá pokračovala aj neskôr. Napríklad v takom PKO prebiehali zjazdy KSS, ale mnohí tam chodili na tanečnú. Jeho výtvarná výzdoba patrí medzi najväčšie realizácie socialistického realizmu. Máme ho zničiť, alebo chrániť? Aj omyly sú poučné!
.ako potom možno od nich očakávať zriadenie a múdre vedenie štátnej galérie, štátneho múzea?
Pasívne očakávanie, či od štátu, alebo mecenáša je nanič. Niet tu nijakého Guggenheima, Rockefellera, nijakého Paula Gettyho. Máme Pentu, J&T, mali sme Majského a Rezeša. Priznám sa, že nemám pána Majského v obľube, ale keby zložil takých 50 miliónov na Majského múzeum dizajnu, ktoré by ním ostalo aj po jeho smrti, hľadel by som naňho zhovievavejšie. Podpora kultúry je viac ako udeľovanie všetkých možných cien v americkom štýle s otváraním obálok, kde sa servilne ďakuje a papaláši sa naparujú a láskavo dávajú veľké zväčšeniny šekov.
.čo teda očakávate od ministerstva kultúry?
Už roky narážam na ministerstve kultúry na istých ľudí, ktorých nazývam „predavači budov“. Preto niekedy v hneve nazývam ministerstvo kultúry realitnou agentúrou. Od nich počujem len o peniazoch, ako keby kultúra bola len žobrákom s večne natrčenou rukou. „Potrebujeme získať peniaze predávaním budov v strede mesta, za predané stavať a rekonštruovať.“ Peniaze, peniaze, peniaze. Šetriť, šetriť a šetriť. A potom s veľkým mediálnym hurhajom oznamovať, že sme získali 12 miliónov na stavbu Danubiany a 90 miliónov na opravu SNG. Ale čo takto viac predvídať a gazdovsky sa starať o budovy? Napríklad 22-ročné zatekanie do SNG naozaj hrozne devastuje budovu. Nenechať tak hrozne spustnúť Pisztoriov palác. Skúsiť dať už tým bláznivým dizajnérom, ktorých hecuje ten fanatik Longauer, nejaký priestor na tú zbierku. Možno dá potom pokoj. Čo keď sa tým dokonca ušetria peniaze daňových poplatníkov a čo keď naozaj niečo hodnotné vznikne?
.vy však vytvárate zbierky aj bez podpory štátu...
Za posledného pol roka umreli traja vystavovatelia z mojich retrospektívnych výstav grafického dizajnu. Veci chátrajú a aj nenávratne miznú, začal som zbierať. Nie som už sám, odozva prichádza, k tejto aktivite sa pridávajú starí aj mladí. Už nemôžeme čakať, kým sa SNG „rozhýbati ráči“. Budujeme zbierku, máme už vyše 7 000 vecí, exponátov, kníh a archiválií. Múzeum potrebujeme a budeme ho mať. Aj Slovenské národné múzeum, ktoré založil pán farár Andrej Kmeť, bolo založené amatérsky a nekompetentne, ale je.
Ľubomír Longauer/
Narodil sa v roku 1948 v Banskej Bystrici, vyrastal v Martine, študoval úžitkovú grafiku na ŠUP-ke a na VŠVU. Ako grafik je autorom množstva kníh, plagátov, značiek a bulletinov. Venuje sa aj voľnej tvorbe. Od roku 1990 do roku 2003 bol pedagógom na VŠVU, kde vychoval silnú generáciu slovenských grafikov. Robí historický výskum úžitkovej grafiky, jeho najnovším dielom je kniha Modernosť tradície (Slovart, 2011), ktorá je prvým zo siedmich dielov histórie úžitkovej grafiky na Slovensku.
Tam som sa narodil.
.a vyrastali ste v Martine.
Áno. To preto, lebo otec bol zavretý a keď prišiel z basy, musel z Bystrice odísť do Martina, kde zohnal prácu v Matici slovenskej. Celá rodina tam presídlila, keď bol postavený „matičný činžiak“.
.čo robili vaši rodičia?
Obaja boli učitelia. Otec bol po vojne jazykový redaktor a po vyhodení z vydavateľstva korektor v Neografii, mali desať detí a mama potom už nepracovala. Otec sa za slovenského štátu ako matičný funkcionár zaplietol s politikou. Nie s veľkou, s okresnou. Dostal sa do basy preto, lebo – stručne povedané – pri prvom výročí SNP potrebovali v Bystrici, hlavnom meste povstania, niekoho odsúdiť a on bol po ruke.
.ako dlho bol vo väzení?
Dostal tri roky. Keď napísal žiadosť o milosť, omilostilo ho predsedníctvo SNR. Intervenovali zaňho v tom čase vplyvní ľudia. Mal ochrancu, tajomníka OV KSS v Bystrici, ktorému on urobil podobnú službu po Povstaní. Keď ten začiatkom päťdesiatych rokov zomrel, začala sa jeho ďalšia tortúra. Spisujem jeho príbeh pre rozvetvené potomstvo. Nech sa ďalšie generácie poučia a neopakujú chyby predkov, no nejaký mytologizovaný príbeh „účastníka tretieho odboja“ by bol zavádzajúci. Musí to byť pravdivý príbeh, teda príbeh príliš snaživého učiteľa, ktorý sa vlastnými chybami dostal do politickej šlamastiky ako člen HSĽS. V dôsledku toho bol dvakrát zatknutý a väznený, nezamestnaný, šikanovaný tajnou políciou, vyhodený zo zamestnania, hoci mal desať detí, až skončil ako zatrpknutý invalidný dôchodca. Nebol anjel, ale ani zločinec, robil chyby. V najťažších chvíľach ho podržala naša mama. A my, jeho deti, tiež nie sme anjeli, ale ani zločinci.
.ako sa vám v Martine žilo?
V martinskom matičnom činžiaku, kde sme bývali, to bola pre nás deti idylka. Mali sme dvor, pieskovisko, starší nám hrali bábkové divadlo, raz napríklad nacvičili cirkusové predstavenie, v ktorom účinkovala väčšina detí z dvora. Dospelí tvorili obecenstvo, pekné to bolo. O tých napätiach, strachu, ale i vzájomných antipatiách niektorých rodičov sme nevedeli nič. Idylka sa skončila niekedy v polovici roku 1958. Vtedy na Slovensku preverovali všetkých tzv. „inteligentov“. Nepreverených preraďovali do výroby. Otca ako „zradcu robotníckej triedy“ nepreverili. Po týchto previerkach krátko pred Vianocami zatkli nášho suseda Alexandra Hirnera, šéfredaktora Encyklopedického slovníka, ktorý mal vyjsť vo vydavateľstve Osveta, no nakoniec nevyšiel. Zavreli osem ľudí z Osvety, šesť v nich bývalo v našom dome.
.prečo?
Tento proces začali pripravovať zrejme už v roku 1954. Bolo to už po Stalinovej smrti, ale mašinéria ešte bežala. Martin mali súdruhovia obzvlášť v žalúdku, považovali ho za centrum buržoázneho nacionalizmu. V roku 1956 sa príprava prerušila pre otrasy súvisiace s Chruščovovou destalinizáciou. V roku 1958 zrejme opäť potrebovali nejaký zastrašovací proces, lebo mali pocit, že niektorým intelektuálom narástol hrebienok. Keď otca vyhodili z Osvety, môjmu najstaršiemu bratovi zarazili gymnázium. Druhý šiel na priemyslovku už automaticky a ja som v roku 1963 odišiel do Bratislavy na ŠUP-ku. V tom som mal šťastie, na skúškach som bol vždy v rokoch uvoľnenia. Iné rodiny si to zlízali oveľa viac ako naša, ale naši známi boli zväčša z týchto kruhov, a nakoniec, do podobnej rodiny som sa aj priženil. Nakoniec, pofebruároví „lúzeri“ ma vždy zaujímali.
.šesťdesiate roky a ŠUP-ka – to znie takmer romanticky...
Treba to trochu odromantizovať. Ja som bol na oddelení úžitkovej grafiky.
.čiže to nebol až taký slobodný a bohémsky priestor?
Určite tam bolo viac slobody ako na nejakom gymnáziu. Bohémsky áno, v tom bola ŠUP-ka naozaj tolerantná, s tým učením to bolo horšie. Z učiteľov si najlepšie spomínam na Laca Čisárika, ale ten tam bol vari len dva roky. Napríklad my sme dostali v štvrtom ročníku úlohu robiť plagát k Veľkej októbrovej socialistickej revolúcii. Mne sa vtedy ani žiť nechcelo, chcel som odísť zo školy. Nič som na danú klauzúrnu tému neurobil a na polroku v štvrtom ročníku som mal päťku. Bolo to na vyhadzov. Recesistické kúsky, ktorých som sa zúčastňoval, boli aj výrazom sklamania a bezradnosti. Napríklad v roku 1966 dvoma výstavami na plote.
.na plote?
Prvá bola na Vajanského nábreží pri univerzite, tú nevidelo veľa ľudí. Strhla ju vraj domovníčka a vyhodila do smetí. Bol tam napríklad vystavený aj Imaginárny portrét Štefana Bednára a Pocta socialistickému realizmu. To druhú výstavu už videlo oveľa viac ľudí. Konala sa 2. mája 1966 na námestí SNP v priestore pri starej tržnici. Na „slávne dni májové“ sa tam stavala tribúna a za ňou bol plot. Na ňom prebehla druhá výstava Skupiny 29.
.prečo Skupina 29?
To bolo pomenovanie podľa čísla dverí v našej učebni v škole. Výstavu videl Jozef Šturdík a posťažoval sa na „februárke“. Videl v tom útok na Skupinu 29. augusta, ktorej bol členom.
.šturdík si myslel, že si z nich uťahujete?
Presne tak. Išlo však len o náhodnú zhodu čísel.
.aké to malo dôsledky?
Humorné. Prišli eštebáci na dvoch gázikoch, ľudia museli odstúpiť, experti s pinzetami demontovali výstavu a pripináčky dávali do vreciek, celkom ako v detektívke. Obecenstvo sa chechtalo, „naši chlapci“ boli nervózni. Mohlo tam byť nejakých 200-300 ľudí. Od predavačiek z pekárne naproti sa dozvedeli, že to vyvesili na plot nejakí holohlaví. Zatkli Michala Kurica, ktorý bol ostrihaný dohola. Vtedy sa začali nosiť dlhé vlasy, ale niekoľko krajných individualistov z nášho ročníka sa dalo ostrihať dohola. Všetkých holohlavých sledovali až do internátu, ktorý bol za rohom v bývalom kláštore. Tam sa ich chystali na dvore zatknúť, no vybehla vychovávateľka a kričala na fízlov: „Nezatýkajte ich, sú nevinní! To ja som ich vyzývala, aby sa dali slušne ostrihať!“ Napodiv poslúchli. Kurica vyslúchali do večera, nič nezatajoval, povedal mená členov Skupiny. Po ňom predviedli Vlada Červeného. Nás ďalších troch nezatkli, lebo sme bývali na privátoch a neboli sme policajne hlásení, nikto im nezradil, kde bývame. Zavolali ešte v noci riaditeľovi Jozefovi Brimichovi a predvolali ho na deviatu ráno na výsluch. Ten strávil doobeda na ŠTB 5 hodín.
.nehrozilo, že vás vyhodia zo školy?
V zborovni padali aj takéto návrhy. Zažili sme asi 24 hodín strachu. Aj profesori boli vyplašení, lebo ráno o ôsmej pribehol Brimich do školy, aby prešetril, o čo ide. Zistil mená, my piati sme totiž vstali a mužne sa priznali. Keď sa vrátil z výsluchu, mal pod pazuchou zrolované naše práce. Eštebákom povedal, že to „berie na seba“. Nepotrestal nás. A boli aj dva dôležité ohlasy. Dňa 15. mája 1966 uverejnila komunistická Pravda príspevok Vasiľa Biľaka, šéfideológa KSS na zjazde slovenských komunistov o výstave žiakov umeleckej školy, ktorí „úmyselne a vedome narobili sériu mazaníc, vylepili ich na námestí a maskovali tým, akoby to bola výstava nejakej stranou zakázanej umeleckej skupiny, ktorá je nútená vystavovať na verejnom priestranstve“. O päť dní uverejnil Kultúrny život článok Ivy Kernej Krížom krážom, v ktorom tú istú udalosť opísala ako „výstavu mladého umelca, ktorý rozvešal svoje popartistické kresby s titulkami, ktoré len zvyšovali zmätok, záujem, smiech a hnev prizerajúcich sa skupiniek.“ A dnes, na prahu staroby, po 46 rokoch odkazujem Vasiľovi Biľakovi len toľko: Skupinu 29 nemožno zakázať, lebo nikdy nebola povolená.
.celkom úspešná výstava...
To bola vari jedna z prvých takýchto akcií vo verejnom priestore na Slovensku. Zaujímavé je, že aj my sme to volali akcia, urobili sme ich desiatky, možno stovky. Vedeli sme o dadaistoch a surrealistoch, aj keď nám nebolo všetko zrozumiteľné. Provokovať malomeštiaka, to bolo ono! Malomeštiak mal tesilový oblek, dederónovú košeľu a kravatu. Komunisti proti malomeštiakovi verbálne brojili, ale raz darmo, to ich sme považovali za hlavných malomeštiakov. V internátnej knižnici bol na besede vtedy mladý estét Tomáš Štraus. Od neho sme pochytili termín „šedá nemysliaca masa“. Pravdaže, seba sme z nej vyňali, cítili sme sa príslušníkmi malej rebelskej sekty.
.po skončení ŠUP-ky ste nešli rovno na vysokú, ale dva roky ste v Topoľčanoch učili. Prečo?
Pretože som bol znechutený a ani som sa na školu neprihlásil.
.z čoho ste boli znechutený?
Iste aj zo ŠUP-ky, mal som podlomenú sebadôveru. Často sa nám zdôrazňovalo, že si síce myslíme, že sme umelci, ale v skutočnosti sme, prepytujem, hovno. Nesprávali sa tak všetci učitelia. Taký výrastok, ako som bol vtedy ja, má síce prvé fúziky pod nosom, nie je však až taký sebaistý, ako sa tvári.
.na VŠVU to bolo lepšie?
Po stránke slobody oveľa horšie, veď ma tam zachytil začiatok normalizácie. V roku 1969 obnovoval svoju otrasenú mocenskú pozíciu na škole kvestor Štefan Orlík. Bola to temná a záhadná postava. Všetci sa ho báli. Dôstojníkom ŠtB bol už za povereníka vnútra Daniela Okáliho. Keď Gustáva Husáka zavreli, spolu s ním išli za mreže nielen Okáli, ale aj vtedajšie vedenie ŠtB. Orlík prežil a povýšili ho: stal sa náčelníkom Krajskej správy ŠtB v Bratislave. Nevedno, prečo v tejto kariére nepokračoval a od roku 1954 sa objavil ako kvestor na VŠVU. Tam vykonával funkciu kultúrneho dozorcu. Používal metódy, ktoré sa mu osvedčili v ŠtB a ktorými školu v podstate ovládal, až kým sa nevynoril Ján Kulich. Viem, že sa ho Vincent Hložník počas svojho rektorstva pokúsil odstrániť, ale neuspel, podrazili ho kolegovia. Ešte začiatkom sedemdesiatych rokov sa opýtali študenti profesora Želibského, ako dopadol prieskum (hodnotenie študentských prác) a on povedal: „Dobre, aj súdruh kvestor bol spokojný.“
.ako sa prejavoval Ján Kulich?
Kulicha sme zažili vo vrcholnej forme, keď sa ujal moci. Už pred jeho nástupom vyštvali Kostku, Hložníka a Trizuljaka a on po nástupe za rektora vyhodil na semestrálnom hodnotení okolo 20 študentov. A to stačilo. Škola padla do strachu, skončila v socialistickorealistickom marazme. Ale nemyslite si, že som tam len trpel. Utrpenie zo socialistického realizmu a normalizácie nejaké bolo, ale mladosť poskytuje množstvo radostí a mocných rozkoší, ktoré prevážia.
.na VŠVU ste študovali úžitkovú grafiku.
Pôvodne som chcel študovať voľnú grafiku u Hložníka, ale zapísali ma na úžitkovú grafiku. To mi až tak veľmi neprekážalo, najmä keď Hložníka vyhodili. To oddelenie však za normalizácie chytilo nepríjemný odér oddelenia politického plagátu, a to nás jedovalo.
.čo ste robili po skončení školy?
Bol som na voľnej nohe, už na škole som pracoval v odbore a celkom sa mi darilo, neskôr to bolo rôzne, ale vyžil som.
.úžitková grafika počas normalizácie znamenala hlavne knihy a plagáty.
Vôbec nie. Spočiatku som sa venoval aj výstavníctvu, ešte ako študent som riešil pavilón Slovchémie na Inchebe. Neskôr aj korporátnej identite, hoci sa to vtedy tak nevolalo. Na výstavníctve mi však vadila tá podenkovosť. Po skončení výstavy všetko zmizlo, rozmlátilo sa, nič po tom nezostalo a to ma deprimovalo. Vlastne celá úžitková grafika je krehká, paradoxne práve papierové veci vydržia vari najdlhšie, tie knihy a plagáty sa dajú nalepšie prezentovať.
.ako vznikol nápad napísať knihu o histórii slovenskej úžitkovej grafiky?
Bol som neposlušný žiak, ale nedopatrením sa stalo, že som 22 rokov učil, z toho 13 rokov na VŠVU. Potreboval som študentom ukázať niečo zo slovenskej histórie môjho fachu. Literatúry bolo veľmi málo. Chcel som pôvodne vydávať časopis monotematicky venovaný jednému problému grafického dizajnu. Jedno číslo časopisu s názvom Grif Graf som pred 11 rokmi aj vydal, venovalo sa histórii tvorby písma na Slovensku a slovenskej typografii. Toto bola v tom čase veľmi aktuálna téma, lebo moji žiaci sa túžili venovať tvorbe písma. Mali pocit, že nik tu pred nimi nebol, že sú prvolezci. Začal som sa tým zaoberať, zistil som, že mali aj konkrétnych predchodcov, a to Martina Benku a Juraja Linzbotha. K ich profilom som pridal aj profily ďalších, od Benku až po súčasnosť. Časopis mal dobrý ohlas, ale na ďalšie číslo som nedostal dotáciu. Malo byť venované téme Vizuálny štýl slovenskej politiky v 20. storočí. Môj absolvent Julo Nagy ma však popchol správnym smerom: „To nie je časopis, to je kniha, rob knihy.“ A tak som sa na to dal a začalo ma to baviť. Už trinásty rok sa venujem historickému výskumu úžitkovej grafiky. Výsledkom je 13 retrospektívnych výstav úžitkovej grafiky, počas ktorých som začal výsledky výskumu prezentovať aj knižne. Kniha Modernosť tradície je prvým dielom dejín úžitkovej grafiky na Slovensku v 20. storočí. Predstavuje tvorbu Benku, Kováčika, Vodrážku, Ondreičku, Vlčka, Cincíka, Bednára a Fabryho v samostatných celkoch v celoživotnom priereze. Je tam aj niekoľko všeobecných kapitol o vývoji úžitkovej grafiky na Slovensku. Do tohto dielu som zaradil autorov, ktorí začínali ako úžitkoví grafici za prvej republiky, ale nepatrili do okruhu Školy umeleckých remesiel v Bratislave ani ku košickým modernistom.
.tí grafici, s výnimkou Benku a azda Vodrážku, nie sú dnes veľmi známi...
Tvorba Vlčka a Cincíka bola zabudnutá, Fabry bol významný básnik, na to, že bol aj výtvarník, sa pozabudlo. Taký Andrej Kováčik bol však medzi vojnami veľmi známy.
.ale dnes nie.
Nikto z kunsthistorikov sa týmto veciam nevenoval systematicky, aj preto. Najprv som sa snažil na túto prácu nakriatnuť Zdena Kolesára, ale ten to vzdal, lebo narážal pri výskume na problémy, materiál sa len veľmi ťažko hľadal. Niet poriadnej zbierky. Je to nezmapovaný terén.
.vaša kniha ukazuje úžasnú prácu „obyčajných grafikov“.
Zameral som sa na to, čo bolo na okraji. Na vás to pôsobí tak objavne preto, že to vidíte takto pohromade prvý raz.
.človek tam vidí nový rozmer histórie.
To ma teší, lebo práve o toto som sa snažil, chcel som, aby to súviselo s „veľkou“ históriou, dáva jej to farbu a vizuálnu konkrétnosť. Ľudia mnoho z týchto vecí poznali, ja ich len dávam do kontextu, predstavujem autorov celistvo, aby bolo vidieť ich rukopis a celoživotný vývoj. Staviam na obrazoch a faktoch. Nepíšem vedecky. Ten „vedecký“ marxistický štýl je hnus, nemám ho rád. Hľadal som dokumenty, rukopisy, návrhy, skice. Snažil som sa čo najviac hľadať v rukopisoch, lebo pamäti vydané za komunizmu boli cenzurované, nakoniec, ako všetko. A kto hľadá – nájde.
.zvláštne je to, ako niektorí grafici slúžili každému režimu. Napríklad Štefan Bednár.
Prečo by to malo byť zvláštne, úžitkoví grafici to majú priam v popise práce! Nikde som nepočul, že by práve úžitkoví grafici mali byť svedomím národa, ale to neznamená, že by mali byť kurvy. Nepoviem, takí spisovatelia, to je predsa iné, stavajú sa im pomníky. Úžitkoví grafici neboli horší, ale ani lepší ako ostatní. Veď taký karikaturista priamo žije z politiky! K tomu Štefanovi Bednárovi. Toho moja generácia v šesťdesiatych rokoch priam nenávidela. Považovali sme ho za socialistického realistu bez talentu. Mnohé práce z jeho mladosti ma však presvedčili, že ho mal. O jeho kotrmelcoch sa dočítate v mojej knihe, je to materiál na samostatný článok. Tie, nakoniec, urobili aj ďalší, on však kolegov po vojne preveroval a trestal aj za menšie hriechy aké mal on.
.pritom urobil aj niekoľko krásnych kníh pre Tranoscius.
Urobil toho veľa, nie všetko malo vysokú kvalitu. Áno, v štyridsiatych rokoch boli niektoré jeho knižné obálky pozoruhodné; už predtým vytvoril zaujímavé práce, ešte aj v pätdesiatych rokoch nájdete uňho niečo kvalitné, vtedy sa však začal jeho úpadok.
.napätie medzi modernosťou a tradíciou. Cítiť to aj dnes?
To napätie je večné.
.v čom sa dnes prejavuje?
Ostaňme vo výtvarnom umení, trebárs keď počujem rozprávať o „mainstreame“ a kvalite. Čo je to „mainstream“? A čo je to kvalita? Sú nespočetné a už otravné varianty na Duchampov pisoár kvalita? Zašlo to do absurdít aj u nás: na kritiku sfušovanej internetovej stránky SNG odpovedá jej riaditeľka, že na Slovensku ľudia ešte nechápu estetiku Duchampovho pisoáru. Takáto argumentácia je dada. A keď sa podobné názory prednášajú na akadémiách a univerzitách po celom svete, nie je to akademizmus? Veď boj proti akademizmu je červenou niťou dejín moderny. Revolučné a provokujúce gestá vyprchajú, keď sa opakujú. Ale napätia medzi umelcami boli a budú, do toho neradno zasahovať mocensky.
.skúste pomenovať svoj pocit z aktuálneho verejného života na Slovensku.
Prevláda všeobecný názor, že predvolebná kampaň bola špinavá. Aká politika, taká kampaň. Prasklo (alebo sa upchalo?) kanalizačné potrubie politiky, exkrementy máme na ulici a hrozne smrdia. Pritom sa neobjavilo nič nové. Každý o korupcii vedel, hovorí sa o nej veľmi otvorene všade. Môžete nadávať, aké je všetko prehnité, posielať gorily do džungle, nestane sa vám nič. Pán Fico môže povedať Dzurindova vláda kradla, pán Dzurinda mu odpovie, že, naopak, kradla Ficova vláda. Oni môžu hovoriť takto konkrétne a ja, neborák, mám tendenciu veriť im obom. Ja však nemôžem hovoriť takto konkrétne, lebo ma môže stíhať žaloba a ja som penzista, nemám na advokátov. V onom spise sa korupcia opisuje s konkrétnymi menami a výškami sumy.
.máte skúsenosti s korupciou?
Áno. Moje svedectvo sa týka udalostí pred šiestimi rokmi v predvolebnom období. Skupina dizajnérov, ktorá sa už roky usiluje o zriadenie múzea, sa dostala do sporu ministrom kultúry Františkom Tóthom. Ten spoluzakladal v tom čase stranu Nádej, ktorej predsedom bol Jirko Malchárek. V kultúre sa nevyznal, pohyboval sa v nej ako slon v porceláne, všetko chcel bodovať, kvantifikovať. A predovšetkým bol hrubý. Napríklad Katríne Hubovej povedal: „Ja vás platím, vy musíte mať moje názory.“ Vtedy sme verejne oznámili, že začíname robiť zbierku z darov. Kričal na ňu, že on jej to nedovolil. Pritom to štát nestálo ani halier! Alebo takto sľuboval: „Ja dám do dizajnu viac peňazí, ale do súkromných rúk, nie Slovenskému centru dizajnu (SCD)!“ „Ja dám, ja platím.“ Ó, koľká rýdza a čistá pravicovosť, škoda, že len pri rozdeľovaní štátnych peňazí do súkromných firiem. My sme na pána Tótha neútočili, on chcel zrušiť SCD a my sme ho bránili. Odpovedal nemilosrdným šikanovaním riaditeľky. Minister Tóth nakoniec SCD nezrušil, padol krátko pred voľbami, o pár dní tragicky zahynul... Nikdy som sa nestretol s nikým z Penty. Na niektorých menovaných v goriloidnom spise som však narazil. Do SCD prišiel vyjednávať Malchárkov poradca Robert Beňo a priniesol odkaz, že ak zastavíme útoky na ministra Tótha, budeme mať to múzeum a pán Malchárek nič za to nechce, iba maličkú bronzovú tabuľku a ukázal prstami rozmer si 15 x 15 cm. Skromné.
.to zrejme vedie ku skeptickému postoju voči štátnym úradníkom...
Na rozdiel od vás, novinárov .týždňa, si myslím, že nemôžeme abdikovať na všetko, čo je štátne. Preto sa usilujem o štátne múzeum, chcem aby pretrvalo. Veď už raz pred vyše osemdesiatimi rokmi bolo založené! Malo aj zbierky, stratili sa. Kde je archív Školy umeleckých remesiel? My vieme, že sa práce žiakov archivovali, skončili pravdepodobne v smetiach. Ani VŠVU nemá zbierku, a koľko toho pošlo pri sťahovaní ŠUP-ky! Aj toto je súčasť obnovovania kultúrnej pamäti! Veď aj päťdesiate roky boli históriou a tá pokračovala aj neskôr. Napríklad v takom PKO prebiehali zjazdy KSS, ale mnohí tam chodili na tanečnú. Jeho výtvarná výzdoba patrí medzi najväčšie realizácie socialistického realizmu. Máme ho zničiť, alebo chrániť? Aj omyly sú poučné!
.ako potom možno od nich očakávať zriadenie a múdre vedenie štátnej galérie, štátneho múzea?
Pasívne očakávanie, či od štátu, alebo mecenáša je nanič. Niet tu nijakého Guggenheima, Rockefellera, nijakého Paula Gettyho. Máme Pentu, J&T, mali sme Majského a Rezeša. Priznám sa, že nemám pána Majského v obľube, ale keby zložil takých 50 miliónov na Majského múzeum dizajnu, ktoré by ním ostalo aj po jeho smrti, hľadel by som naňho zhovievavejšie. Podpora kultúry je viac ako udeľovanie všetkých možných cien v americkom štýle s otváraním obálok, kde sa servilne ďakuje a papaláši sa naparujú a láskavo dávajú veľké zväčšeniny šekov.
.čo teda očakávate od ministerstva kultúry?
Už roky narážam na ministerstve kultúry na istých ľudí, ktorých nazývam „predavači budov“. Preto niekedy v hneve nazývam ministerstvo kultúry realitnou agentúrou. Od nich počujem len o peniazoch, ako keby kultúra bola len žobrákom s večne natrčenou rukou. „Potrebujeme získať peniaze predávaním budov v strede mesta, za predané stavať a rekonštruovať.“ Peniaze, peniaze, peniaze. Šetriť, šetriť a šetriť. A potom s veľkým mediálnym hurhajom oznamovať, že sme získali 12 miliónov na stavbu Danubiany a 90 miliónov na opravu SNG. Ale čo takto viac predvídať a gazdovsky sa starať o budovy? Napríklad 22-ročné zatekanie do SNG naozaj hrozne devastuje budovu. Nenechať tak hrozne spustnúť Pisztoriov palác. Skúsiť dať už tým bláznivým dizajnérom, ktorých hecuje ten fanatik Longauer, nejaký priestor na tú zbierku. Možno dá potom pokoj. Čo keď sa tým dokonca ušetria peniaze daňových poplatníkov a čo keď naozaj niečo hodnotné vznikne?
.vy však vytvárate zbierky aj bez podpory štátu...
Za posledného pol roka umreli traja vystavovatelia z mojich retrospektívnych výstav grafického dizajnu. Veci chátrajú a aj nenávratne miznú, začal som zbierať. Nie som už sám, odozva prichádza, k tejto aktivite sa pridávajú starí aj mladí. Už nemôžeme čakať, kým sa SNG „rozhýbati ráči“. Budujeme zbierku, máme už vyše 7 000 vecí, exponátov, kníh a archiválií. Múzeum potrebujeme a budeme ho mať. Aj Slovenské národné múzeum, ktoré založil pán farár Andrej Kmeť, bolo založené amatérsky a nekompetentne, ale je.
Ľubomír Longauer/
Narodil sa v roku 1948 v Banskej Bystrici, vyrastal v Martine, študoval úžitkovú grafiku na ŠUP-ke a na VŠVU. Ako grafik je autorom množstva kníh, plagátov, značiek a bulletinov. Venuje sa aj voľnej tvorbe. Od roku 1990 do roku 2003 bol pedagógom na VŠVU, kde vychoval silnú generáciu slovenských grafikov. Robí historický výskum úžitkovej grafiky, jeho najnovším dielom je kniha Modernosť tradície (Slovart, 2011), ktorá je prvým zo siedmich dielov histórie úžitkovej grafiky na Slovensku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.