Pestrofarebná šialenosť

Grimes je maximálna, podvedome chce obsiahnuť všetko, čo kedy počula a videla, zahrnúť do svojej hudby ešte viac, než sa vôbec zmestí do jej 23-ročného tela a duše. Prekypuje nápadmi, nechá sa opantať akýmkoľvek podnetom. Stačí málo, a jej pozornosť sa presmeruje absolútne iným smerom. Tvorba Grimes je o podnetoch, respektíve o ich nezvládnuteľnom prebytku a o jej otvorenej náruči, ktorá ich víta všetky naraz, raz tu a raz tam, zahŕňa ich všetky a zároveň sa nevenuje ani jednému. Megalomanský maximalizmus, ktorý drží pokope len zázrakom.
Tým zázrakom je kombinácia dvoch faktorov, ktorými je Boucherina hudba prestúpená. Jedným je jej hlas s rozsahom niekoľkých oktáv, druhým je množstvo farieb a odtieňov, ktoré nanáša na svoje postimpresionistické hudobné koláže. Vo svojich éterických momentoch môže pripomínať nadpozemské vábenie Elizabeth Frazer z Cocteau Twins, v koketných vzdychoch zasa evokuje vzdušné kvality inak neveľmi zaujímavej Mariah Carey. Ako rada zdôrazňuje v rozhovoroch, s vokálom pracuje ako so samostatným nástrojom: po technickej stránke navrstvuje, filtruje, metamorfuje. Vystúpi až do nedosiahnuteľnej stratosféry a následne klesne do temnoty. To všetko len pre ten pocit stúpania, pádu a prekonania ďalšieho cieľa.
Boucher vyrastala v deväťdesiatych rokoch, keď sa hudba stala nečakane dostupnou pre každého a divoké tínedžerské obdobie – čas najdôležitejšieho umeleckého a filozofického formovania človeka – ešte stále prežíva. Nečudo teda, že v dobe klikania a sekundových podnetov, keď je relevantné byť prvým, kto nájde niečo obskúrne, no kým príde výsledok, pozornosť je zameraná na ďalšiu podivnosť, Grimes tvorí postinternetovú elektroniku s miliónmi mikropodnetov. Ako reprezentantka svojej generácie však nielen zvláda, ale hlavne ovláda koncept rozutekanej asociatívnej mysle. Chvíľami pripomína akrobatickú elektroniku Aphexa Twina, inokedy vokodérovú princeznú Fever Ray.
Jej (už) tretí album Visions je azda najvernejším zrkadlom nezávislého popu posledných rokov. Boucher si vystačí s niekoľkými loopovacími pedálmi, filtrami a obyčajným GarageBandom s priehrštím futuristických efektov. Chvíľami vyzerá ako bezcitný kyborg, následne prejde do japonskej cukríkovo-syntetickej krásky, z ktorej sa prerodí do newageovej éterickej princezny, ktorá môže v každom okamihu nasadnúť na Aštarovu vesmírnu loď. Áno, všetky tieto podoby znejú ako výsledok kvalitného LSD tripu, no ich nadpozemská uvoľnenosť a Boucherin nákazlivý infrafalzet ich posúvajú do roviny chytľavo psychedelického, no sofistikovaného zážitku.
Ten je zintenzívnený plnou náručou ozvien a efektov, ktoré zahaľujú Boucherovej vokály do omamnej hmly. Cez tento navrstvený opar je náročné rozlúštiť texty, ktoré znejú ako surreálne mantry s opakujúcimi sa motívmi plynúceho času, nespútanej fantázie a priam naivnej oddanosti umeniu ako nástroju sebavyjadrenia. Ale ak sa spočiatku zdá, že Grimes stimuluje imidž virtuálneho avatara, druhá polovica Visions ukazuje jej ľudskú tvár v krásnej elektro balade Skin: „Jemná pokožka, hladíš ma ňou, aby som mohla byť opäť človekom.”
Odchovankyňa montrealskej klubovej subkultúry opäť pripomína, že na autentický, eklektický a pritom uchopiteľný pop treba vlastnú tvár a chuť experimentovať. Možno, že svojou nepredvídateľnosťou a (doposiaľ) nekompromisnosťou nespĺňa atribúty divy, no potenciál stať sa ňou má veľký. Zatiaľ ovláda nadpozemské výšiny alt popu svojou groteskne naleštenou všehochuťou. Prirodzená, uvoľnená a pestrofarebná šialenosť.

Grimes: Visions, (4AD, 2012) Autor je spolupracovník .týždňa.