Udivuje ma intenzita hrania dramatických jednoaktoviek typu „Zaslúžená prehra“, odohraných zväčša s vážnou tvárou a výrazom „viem všetko o všetkom“. Chyby pravice treba kritizovať, bolo ich veľa a kritiku pravicový volič zbožňuje. To je v poriadku. Pre mňa je ale stále lepšie ísť odovzdať Cenu Jána Langoša kubánskym odvážnym Ženám v bielom, ako oslavovať komunistickú revolúciu na kubánskom veľvyslanectve. Zdá sa mi sympatickejšie „pravicové“ ospravedlnenie Hedvige Malinovej, ako ustavičné útoky na ňu z druhej strany. Doposiaľ mi je sympatickejšia schopnosť dobre sa pohádať, ako neochvejne kráčať v šíku za vodcom. Stále si myslím, že vek nie je zásluha, ale ani poľahčujúca či priťažujúca okolnosť, preto volanie po generačných výmenách je mi odjakživa protivné (najväčším sklamaním sú už dlhšie pre mňa „mladíci“, a to na oboch stranách spektra). Stále si myslím, že prieskumy obľúbenosti by nemali určovať, kto do politiky patrí a kto nie a kto by mal viesť akýkoľvek spolok. Stále sa mi zdá lepšie zverejňovať zmluvy na internete či prijať zákon o slobodnom prístupe k informáciám, ako prijať tlačový zákon či zákon obmedzujúci našim spoluobčanom zhovárať sa v ich jazyku. A najmä – zaslúžene prehrať sa dá podľa mňa len so súperom, ktorý je lepší a hrá férovejšie. Ani jedno víťaz volieb neukázal za svojho bývalého vládnutia a ani v opozícii. Ak sa to zmení, rád mu pogratulujem. Zatiaľ si svoju výhru ničím nezaslúžil.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.