Ťažká úloha – dať výsadné postavenie len jednej nahrávke, ktorá ma oslovila tak, že si zaslúži byť vybratá po stovkách vypočutých a desiatkach z nich naozaj blízkych. Veľa hudobníkov má pri písaní tohto stĺpčeka ten istý pocit. Mohol by to byť Šostakovič, Arvo Pärt na tisíc spôsobov, alebo Bachove suity s Pablom Casalsom či Jaap ter Lindenom, Elgarov violončelový koncert s Jaqueline du Pré. Alebo to má byť radšej starý Yes, Pink Floyd, Genesis, Police, SBB, Emerson, Lake &P almer či Tom Waits? Alebo Collegium Musicum či Dežo Ursíny s jeho krásnou melodikou? Officium Garbareka s Hilliard Ensemble či Glenn Gould a Goldbergovské variácie? Všetky sú mi blízke a niečím ma ovplyvnili, potešili, vyprovokovali…
V lete 1720 sa J. S. Bach vracia domov do Köthenu po trojmesačnom pobyte v spoločnosti svojho partóna Princa Leopolda v Karlových Varoch. Počas cesty dostane nečakanú správu o smrti svojej prvej manželky (dosť tvrdý návrat do inej reality) Marie Barbary, s ktorou strávil podľa jeho vyjadrenia „trinásť šťastných rokov”. Kým sa stihol vrátiť domov, bola pochovaná. To, čo skomponoval po tejto udalosti, je hudba o podstate: smrť a vzkriesenie, strata bez rozlúčky. Ciaccona pre sólové husle, pretkaná citátmi z jeho vlastných chorálov, je skladba, ktorá je pre mňa pilierom Bachovej tvorby. Vstávanie z popola smrti do nádeje vzkriesenia. Dvíhanie pohľadu zo zeme hore k nebu. Inak, v tom istom čase napísal aj 6 suít pre sólové violončelo.
Milujem spev Hilliard Ensemblu, týchto pánov spevákov z Anglicka (ktorí mi pri našej spoločnej večeri pripomínali tolkienovských hobitov). Skvelá nahrávka a koncept Morimur, keď počas znenia husľovej Ciaccony počujeme spev jednotlivých tém Bachových chorálov. Neobyčajné a silné. Dúfam, že to bude také aj v septembri v Dóme Sv. Martina v Bratislave. Naživo...
Jozef Lupták je violončelista a organizátor festivalu Konvergencie.
V lete 1720 sa J. S. Bach vracia domov do Köthenu po trojmesačnom pobyte v spoločnosti svojho partóna Princa Leopolda v Karlových Varoch. Počas cesty dostane nečakanú správu o smrti svojej prvej manželky (dosť tvrdý návrat do inej reality) Marie Barbary, s ktorou strávil podľa jeho vyjadrenia „trinásť šťastných rokov”. Kým sa stihol vrátiť domov, bola pochovaná. To, čo skomponoval po tejto udalosti, je hudba o podstate: smrť a vzkriesenie, strata bez rozlúčky. Ciaccona pre sólové husle, pretkaná citátmi z jeho vlastných chorálov, je skladba, ktorá je pre mňa pilierom Bachovej tvorby. Vstávanie z popola smrti do nádeje vzkriesenia. Dvíhanie pohľadu zo zeme hore k nebu. Inak, v tom istom čase napísal aj 6 suít pre sólové violončelo.
Milujem spev Hilliard Ensemblu, týchto pánov spevákov z Anglicka (ktorí mi pri našej spoločnej večeri pripomínali tolkienovských hobitov). Skvelá nahrávka a koncept Morimur, keď počas znenia husľovej Ciaccony počujeme spev jednotlivých tém Bachových chorálov. Neobyčajné a silné. Dúfam, že to bude také aj v septembri v Dóme Sv. Martina v Bratislave. Naživo...
Jozef Lupták je violončelista a organizátor festivalu Konvergencie.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.