KNIHA Mila Haugová: Plant Room (Ars Poetica, 2011)
Poézia, presná ako šíp, vystrelený pomalou, sústredenou, pozornou, vidiacou a vnímavou lukostrelkyňou, šíp triafajúci, zasahujúci. Poézia otvorená, vzdušná, odhaľujúca, rozväzujúca. Básne, v ktorých sa prirodzene (majstrovsky) dotýkajú a prenikajú súhvezdia, rastliny, zvieratá, krajiny a telá. „Ruža plná po okraj. // Odovzdať. // Vnútri. // Áno." Alebo: „v snehu primrznutom k ústam / sa medzi papyrusmi / chveje živé tŕstie". Mila Haugová tvorí (povedať, že „píše" by bolo príliš zjednodušujúce) poéziu vnorenú do života. Nie slovné hračky, ale hravé slová. Žiadna upachtená romantika, ale túžba, úžas, láska a krása zapísané tak (čisto, prosto), že ich človek vníma znovu a jasnejšie než kedykoľvek predtým. Básne v zbierke Plant Room sú hlboké a intímne, sú to denníkové záznamy dôsledne premýšľajúceho, cítiaceho, poeticky žijúceho človeka. Je v nich veľa lásky – zrelej, od naivity oslobodenej, no napriek tomu (práve preto) hlbokej, zmyselnej, odovzdávajúcej sa. Sú to básne „ekologické", teda citlivo vnímajúce prostredie: priestory, rastliny, zem, zvieratá, predmety – všetko je svojím jedinečným spôsobom živé, všetko má v sebe ducha aj metaforický náboj. „Otvára sa: srdce: krása: hudba báseň: rieka: ostrovy pozornosti." Najnovšia zbierka básní Mily Haugovej je plná poézie, prirodzenej ako dýchanie. A rovnako dôležitej. „...báseň je biológia vrodená živá štruktúra rytmu (dychu)".
.jk
FILM Čtyři slunce Réžia: Bohdan Sláma (CZ, 2012)
Tvorba býva pre autora neraz aj naozajstnou terapiou, ktorou si lieči vlastné traumy. Istú mieru autobiografickosti badať aj v novom Slámovom filme Čtyři slunce, v civilnej dráme presvetlenej humorom, koketujúcej s transcendentnom. Opäť sa odohráva mimo rušných mestských aglomerácií, opäť sú jej hrdinami omylní malí ľudia, finančne biediaci, tápajúci na rebríku hodnôt, túžiaci po hlbokých vzťahoch a láske, viac-menej intuitívne sa snažiaci oddeliť zrno od pliev. Len keby pliev nebolo toľko a intuície bolo viac! Snímka rozpráva príbeh Járovej (Jaroslav Plesl) rodiny. Z predchádzajúceho manželstva s ambicióznou ženou si do nového zväzku s Janou (Anna Geislerová) priniesol syna Vénu. Chlapca zmietaného pubertou, nenávisťou k biologickej matke, kamarátstvom s takmer negramotným punkáčskym povaľačom (Jiří Mádl) a nezáujmom o školu drží ako-tak nad vodou dobrý vzťah s náhradnou mamou. V ňom nachádza istoty. Ale to sa zmení. Jana dáva istotu deťom, ale potrebuje ju aj niekde načerpať. Žiaľ, u Járu ju nenachádza. Aj Jára sa potrebuje o niekoho oprieť. Zvolí si čudáka Karla (Karel Roden), ktorý sa dokáže napájať na mystické sily... Čtyři slunce vykazujú všetky trejdmarky Slámových filmov, okrem už vyššie spomenutých tu opäť máme najmä dobré herecké výkony a slámovské obrazové videnie. Žiaľ, úplne to nefunguje, priveľmi to ostáva na povrchu. Venkovský učitel aj Štěstí boli lepšie filmy, to však neznamená, že by Čtyři slunce boli celkom stratenou vartou.
.zuzana Mojžišová
KNIHA Czeslaw Milosz: Myslivcův rok (Host, 2011)
Keď bol Czeslaw Milosz malým chlapcom, žijúcim vo Vilne (tak nazývali Poliaci litovský Vilnius), dostala sa mu do rúk knižka Wlodzimierza Korsaka vo forme poľovníckeho kalendára, opisujúca jeden rok v živote lesných zvierat. Keď bol Czeslaw Milosz – svetovo uzávaný básnik a esejista, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru – bilancujúcim sedemdesiatnikom, žijúcim v kalifornskom Berkeley, rozhodol sa požičať si názov Korsakovej knižky pre svoj denník. Nikdy predtým ani potom si denník nepísal. Keď však v roku 1986 zomrela jeho manželka Janka, rozhodol sa jeden rok denne zaznamenávať pozorovania toho, čo vidí okolo seba a v sebe. Je to zaujímavé, miestami priam vzrušujúce čítanie. Milosz premýšľa nad „stavom sveta" (nie však ako zapšklý starec, ale ako vnímavý a tvorivý mysliteľ) a v spomienkach sa vracia k mladosti v mnohonárodnostnej Litve, k životu v obliehanej Varšave, k odmietnutiu komunizmu, k európskej a neskôr americkej emigrácii. Fascinujúce sú jeho pozorovania ľudí ako boli Sartre, Camus či pápež Ján Pavol II., hlboké sú jeho úvahy o meniacej sa podobe inštitucionálneho kresťanstva, o európskom nacionalizme,či o poézii. „Minulost. Ale i ona je současností, jinými slovy, i to, co jsme prožili před desítkami let nebo včera, sa projevuje současně. Obrazy v mysli tonoucího."
.jk
Poézia, presná ako šíp, vystrelený pomalou, sústredenou, pozornou, vidiacou a vnímavou lukostrelkyňou, šíp triafajúci, zasahujúci. Poézia otvorená, vzdušná, odhaľujúca, rozväzujúca. Básne, v ktorých sa prirodzene (majstrovsky) dotýkajú a prenikajú súhvezdia, rastliny, zvieratá, krajiny a telá. „Ruža plná po okraj. // Odovzdať. // Vnútri. // Áno." Alebo: „v snehu primrznutom k ústam / sa medzi papyrusmi / chveje živé tŕstie". Mila Haugová tvorí (povedať, že „píše" by bolo príliš zjednodušujúce) poéziu vnorenú do života. Nie slovné hračky, ale hravé slová. Žiadna upachtená romantika, ale túžba, úžas, láska a krása zapísané tak (čisto, prosto), že ich človek vníma znovu a jasnejšie než kedykoľvek predtým. Básne v zbierke Plant Room sú hlboké a intímne, sú to denníkové záznamy dôsledne premýšľajúceho, cítiaceho, poeticky žijúceho človeka. Je v nich veľa lásky – zrelej, od naivity oslobodenej, no napriek tomu (práve preto) hlbokej, zmyselnej, odovzdávajúcej sa. Sú to básne „ekologické", teda citlivo vnímajúce prostredie: priestory, rastliny, zem, zvieratá, predmety – všetko je svojím jedinečným spôsobom živé, všetko má v sebe ducha aj metaforický náboj. „Otvára sa: srdce: krása: hudba báseň: rieka: ostrovy pozornosti." Najnovšia zbierka básní Mily Haugovej je plná poézie, prirodzenej ako dýchanie. A rovnako dôležitej. „...báseň je biológia vrodená živá štruktúra rytmu (dychu)".
.jk
FILM Čtyři slunce Réžia: Bohdan Sláma (CZ, 2012)
Tvorba býva pre autora neraz aj naozajstnou terapiou, ktorou si lieči vlastné traumy. Istú mieru autobiografickosti badať aj v novom Slámovom filme Čtyři slunce, v civilnej dráme presvetlenej humorom, koketujúcej s transcendentnom. Opäť sa odohráva mimo rušných mestských aglomerácií, opäť sú jej hrdinami omylní malí ľudia, finančne biediaci, tápajúci na rebríku hodnôt, túžiaci po hlbokých vzťahoch a láske, viac-menej intuitívne sa snažiaci oddeliť zrno od pliev. Len keby pliev nebolo toľko a intuície bolo viac! Snímka rozpráva príbeh Járovej (Jaroslav Plesl) rodiny. Z predchádzajúceho manželstva s ambicióznou ženou si do nového zväzku s Janou (Anna Geislerová) priniesol syna Vénu. Chlapca zmietaného pubertou, nenávisťou k biologickej matke, kamarátstvom s takmer negramotným punkáčskym povaľačom (Jiří Mádl) a nezáujmom o školu drží ako-tak nad vodou dobrý vzťah s náhradnou mamou. V ňom nachádza istoty. Ale to sa zmení. Jana dáva istotu deťom, ale potrebuje ju aj niekde načerpať. Žiaľ, u Járu ju nenachádza. Aj Jára sa potrebuje o niekoho oprieť. Zvolí si čudáka Karla (Karel Roden), ktorý sa dokáže napájať na mystické sily... Čtyři slunce vykazujú všetky trejdmarky Slámových filmov, okrem už vyššie spomenutých tu opäť máme najmä dobré herecké výkony a slámovské obrazové videnie. Žiaľ, úplne to nefunguje, priveľmi to ostáva na povrchu. Venkovský učitel aj Štěstí boli lepšie filmy, to však neznamená, že by Čtyři slunce boli celkom stratenou vartou.
.zuzana Mojžišová
KNIHA Czeslaw Milosz: Myslivcův rok (Host, 2011)
Keď bol Czeslaw Milosz malým chlapcom, žijúcim vo Vilne (tak nazývali Poliaci litovský Vilnius), dostala sa mu do rúk knižka Wlodzimierza Korsaka vo forme poľovníckeho kalendára, opisujúca jeden rok v živote lesných zvierat. Keď bol Czeslaw Milosz – svetovo uzávaný básnik a esejista, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru – bilancujúcim sedemdesiatnikom, žijúcim v kalifornskom Berkeley, rozhodol sa požičať si názov Korsakovej knižky pre svoj denník. Nikdy predtým ani potom si denník nepísal. Keď však v roku 1986 zomrela jeho manželka Janka, rozhodol sa jeden rok denne zaznamenávať pozorovania toho, čo vidí okolo seba a v sebe. Je to zaujímavé, miestami priam vzrušujúce čítanie. Milosz premýšľa nad „stavom sveta" (nie však ako zapšklý starec, ale ako vnímavý a tvorivý mysliteľ) a v spomienkach sa vracia k mladosti v mnohonárodnostnej Litve, k životu v obliehanej Varšave, k odmietnutiu komunizmu, k európskej a neskôr americkej emigrácii. Fascinujúce sú jeho pozorovania ľudí ako boli Sartre, Camus či pápež Ján Pavol II., hlboké sú jeho úvahy o meniacej sa podobe inštitucionálneho kresťanstva, o európskom nacionalizme,či o poézii. „Minulost. Ale i ona je současností, jinými slovy, i to, co jsme prožili před desítkami let nebo včera, sa projevuje současně. Obrazy v mysli tonoucího."
.jk
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.