Očami Doroty Nvotovej

Denník som si písala 2 roky. Potom som si ho po sebe prečítala, a musela som prestať. Namiesto toho som radšej začala písať poviedky. Samozrejme, s intenzitou denníka. Každý deň jednu. Vlastné myšlienky a trápenia pretransformované do pribehu, v ktorom ma nájdu len ti zasvätení. To sa uchytilo a pokračovala som s tým až dovtedy, kým som si nezačala písať denník verejný – ten do .týždňa. Začať vážiť vlastné myšlienky a slová nie je zlá terapia – mnohí to zistili s príchodom nového fenoménu – blogov a Facebooku. Nie sú naše každodenné statusy zasa len denníkom? Denníkom ktorého slová nezostanú zamknuté v navoňanom zošitku? Páči sa mi, že mladá generácia začala vďaka internetu písať, že sa zrazu ľudia zaoberajú slovom, že sú tvoriví. Keď som bola malá, bola som v triede jediná, ktorá mala rada písanie slohových prác. Dnes je takých detí isto viac. Aj keď písanie sarkastických statusov či nahnevaných blogov niikdy neobsiahne tú úžasnú tvorivú intimitu denníka. Keď som čítala denník Anny Frankovej, vtiahlo ma to do jej pribehu. Aj so slzami a zimomriavkami. A bol to len denník. Intimny, neverejný. Teraz , po rokoch, v Himalájach, sprevádzajúc slovenských a českých turistov horami, s úsmevom sledujem ich denníkové obsesie. Prídu pripravení, s krásnymi ozdobnými zošitmi (dnes už nefičia navoňané máčikovské na zámku, ale prírodné, z ručne robeného papiera s retro a etno prvkami). V prvé dni si berú denník zakaždým na večeru a keď dojedia, pustia sa do pisania. Na tvári majú kreatívny a zapálený výraz a občas zdvihnú zrak a spýtajú sa ma, ako sa volala dedina, kde sme obedovali a kde boli tie zlaté malé detičky. Ostatní, tí, čo nepíšu (väčšinou chlapi) sa im smejú. Potom, po treťom pive, im diktujú, čo majú zapísať. Napríklad nejaký oplzlý vtip, ktorý práve padol pri stole.
Kreatívni zapisovači krútia hlavou. Väčšinou ich to prejde, keď prekročíme hranicu 3 000 metrov a začnú sa objavovať prvé výškové choroby, problém s počasím, snehové búrky a naozajstné zážitky. Vtedy sa denníky začnú vytrácať a prichádza ozajstné dobrodružstvo. Denníky idú do úzadia a všetko sa do nich naraz dopíše opäť v teple v doline, keď sa budú zážitky triediť a ukladať do priečinkov. Lebo o tom to celé je. Denník je v prvom rade terapia. Pomoc pri rozhádzanej kartotéke, čo je čierne na bielom, uz predsa len niekde patri. Ešte stále to nemusíme vysloviť, ešte stále máme možnosť cuknúť, ešte stále môžeme vymeniť Patricka za Jasona alebo Old Shatterhanda, je to len v tom jednom zošite, ktorý je určený len nám, v zošite, ktorý, na rozdiel od môjho .týždňového denníka nič nevykecá a nevyzradí. A pritom nám tak veľmi pomôže. Skúste to.