Súčasná filozofia: Peter Boghossian

.no až toľko príkladov navôkol nemáme. Akoby sa chcel na túto úlohu odhodlať len málokto. Akoby si nik nechcel ohroziť dobrú povesť uznávaného odborníka bez radikálnych postojov. To, čo sa vyčíta intelektuálom, sú ich opatrnícke gestá či úplná absencia výrečných gest. Ďalej, že hovoria málo, neukazujú sa, sú zalezení medzi knihami (v tom lepšom prípade). A tak vraj neostáva iné, ako si vychovať z novej generácie odhodlaných bojovníkov slov.

.filozof z Portlandu
Zaiste, vo svete by sme našli veľa angažovaných intelektuálov so silnými vyhláseniami. Ak napríklad súčasný filozof z Portlandu Peter Boghossian s nonšalantnou eleganciou rúca pred vyjavenými tvárami svojich mladých poslucháčov akékoľvek náboženské presvedčenia spôsobom, akým sa kedysi rúcali pohanské modly, ak sa mu s tou istou eleganciou darí presvedčiť ich o tom, že bez viery budú žiť lepší život, môžu z toho mnohí získať pocity neistoty, že proti takémuto rečníkovi sa dá len sotva postaviť protivníka, ktorý by bol preňho rovnako silnou opozíciou. Ale prečo by sa ostatní mali usilovať zápasiť s Boghossianom? Len preto, lebo si myslí, že viera je „kognitívna choroba“?
O tom, že intelektuáli ako Boghossian sú výbornými rétormi, niet pochýb. Vedia zaujať, vedia presviedčať, vedia otriasať zaužívanými postojmi poslucháčov. A čím jasnejšie vyjadrujú svoje postoje, tým viac kontroverzie sa im pripisuje.

.vyzývateľ
Minulý rok uverejnil Peter Boghossian na stránke Inside Higher Ed článok o tom, čo má byť úlohou učiteľa filozofie. Pred svojimi kolegami sa totiž posťažoval, že sa mu nepodarilo presvedčiť jednu zo svojich študentiek, aby zmenila svoj náboženský postoj, že svet vznikol stvorením. Jeho kolegovia mu vytkli, že jeho prístup je násilný, že sa nemôže usilovať meniť presvedčenia študentov, ale má im iba ponúkať informácie o rôznych prístupoch a študent si má sám zvoliť vlastnú cestu, teda že úlohou učiteľa nie je prikloniť sa na jednu stranu sporu, ale len o spore informovať.
Boghossian, samozrejme, nesúhlasí. Podľa neho je povinnosťou učiteľa meniť nesprávne presvedčenia študentov a viesť ich k takým, ktoré sa viac zhodujú s realitou. To neznamená, že má učiteľ vždy pravdu, ide len o to, kto má pre svoje presvedčenie viac prijateľnejších logických argumentov. Inými slovami, celá diskusia má byť sokratovská: postaviť oproti sebe dve mienky, pričom zvíťazí tá, ktorá sa na základe argumentácie viac zhoduje so skutočnosťou. Takže úlohou učiteľa je vyzývať študentov do argumentačného ringu, pripraviť ich na to, aby sa z nich stali angažovaní intelektuáli.

.bojovať či ignorovať?
Dalo by sa namietať, že postaviť do ringu argumentačne po zuby ozbrojeného a vycvičeného obra proti neskúsenému začiatočníkovi nie je symetrickou výzvou na súboj. Pokiaľ sa argumentačný zápas vedie len cvične, potom je to ešte v poriadku, v opačnom prípade je učiteľ často vo výhodnejšej pozícii. Vtedy radšej do ringu namiesto študenta vstúpi iný učiteľ. A tak sa pred časom Paul Pardi rozhodol uverejniť kritickú reakciu na Boghossianov článok, v ktorej tvrdí, že vo filozofických disciplínách ide často aj o témy, ktorých konečné riešenie nemáme pevne v rukách. Nemá nič proti tomu, aby učiteľ pred študentmi zastával určitý postoj (ktorý sám považuje za pravdivý), ale vystríha pred cenzorským prístupom, ktorý by vylučoval študentov s iným názorom ako neschopných logicky uvažovať. Pardi len dúfa, že to nie je Boghossianov úmysel.
Uvidíme ešte, ako dopadne ich vzájomná diskusia, ktorá stále pokračuje. Tak či tak ostáva otázne, či má naozaj úloha učiteľa spočívať vo výchove k vedeniu ostrých polemík, v ktorých neraz víťazia ani nie tak lepšie argumenty, ako skôr autorita, výrečnosť a mainstreamové názory. Naučiť sa verejne prezentovať svoje názory a efektívne pracovať so slovami je súčasťou humanitného vzdelania, no nie jeho výhradným poslaním.

Autor pôsobí na Trnavskej univerzite a v časopise www.ostium.sk