Nešlo iba o postoj nesentimentálnych vidiečanov, ktorí popri tvrdej lopote nemali na podobné panské huncútstva akosi čas. Traduje sa, že keď intelektuál a estetik J. J. Wickelman (1717 – 1768) prvý raz v živote uvidel Alpy, od hnusu sa vraj povracal. V rovnakom období píše francúzsky osvietenecký filozof a spisovateľ D. Diderot vo svojich Filozofických úvahách o pôvode a povahe krásna, že lesy, hory, priepasti, chaos, starecké vrásky, smrteľná sinavosť a následky choroby sa môžu páčiť len v maliarstve, nie však v skutočnosti. Európska kultúra však ešte musela prejsť hodný kus cesty, aby sa jej hory či hlboké lesy zapáčili. Ale poďme pekne poporiadku.
.antika
Je zaujímavé, že v období antiky, ktorá je známa svojou vyspelosťou a kultivovanosťou a ktorá bola v mnohých smeroch porovnateľná s našou súčasnou, sa pozornosť na človeka a jeho dejiny sústredila do takej miery, že príroda v nej hrala skutočne epizódnu úlohu. Príroda, to bol predovšetkým neskrotný nepriateľ, čierny tieň v krajine barbarov, ktorého bolo treba poraziť. Aj keď sa na počiatku nášho letopočtu dostane krajina do centra pozornosti, umelec, spisovateľ či maliar, obdivuje opäť len krajinu pekne obhospodarovanú a kultivovanú. Antickí Gréci prírodu v podstate prehliadali, Rimania ju boli ochotní prijať len vtedy, ak pripomínala záhradu. Antika ovplyvnila vnímanie krajiny na veľmi dlhý čas. Až do 18. storočia sa za krásnu krajinu považovala výhradne len tzv. arkádska krajina, v maliarstve často nazývaná ako ideálna. Predstava o takejto krajine bola odvodená z pastorálnej a bukolickej antickej poézie.
.stredovek a renesancia
Podobný vývoj pohľadu na krajinu sa opakoval v podstate aj v stredoveku. Ten bol zas natoľko obrátený k duchovným hodnotám, že krajina bola skutočne len pozadím figurálnych výjavov. Ak si pozornejšie všimnete obrazy z tej doby, uvidíte vlastne len akúsi bezduchú šablónu, kulisu na obzore. Preduchovnené uvažovanie stredoveku sa premietalo aj do vnímania prírody, ktorá bola krásna len preto, že bola stvorená Bohom, takže išlo skôr o vzťah k symbolu. Najznámejším typom prírody bola, samozrejme, rajská záhrada, teda miesto spasenia, kam sa mohli premietať všetky ľudské predstavy o raji. Ani renesancia ešte nepriniesla zásadnú revolučnú zmenu vo vnímaní krajiny. Ľudia sa začali okrem teologických schém zaujímať aj o viditeľný svet, začali ho analyzovať, ale stále nešlo o vedecké skúmanie v dnešnom zmysle slova. Keď napríklad Leonardo da Vinci kreslil krajinu, bol v tom kus radosti z poznávania, podobne ako keď maľoval pitvu do najmenších anatomických detailov. Talianski krajinári vtedy hľadali v prírode matematické a kompozičné zákonitosti na rozdiel od maliarov za Alpami, ktorí zachytávali prírodu realistickejšie. Keďže stredoveký obdiv k duchovným svetom pretrvával, maliari často maľovali idealizované symbolické krajiny. Sám veľký básnik Petrarca sa v roku 1336 vybral na vrchol hory Hemus, čo bol v tom čase skutočne nevídaný až pochabý čin, aby po krátkom pohľade z vrcholu hory lakonicky skonštatoval, že viac ako veci pozemské je obdivuhodný predovšetkým duch.
.príroda konečne malebná
Koncom 18. storočia nastal vo vnímaní prírody náhly zlom. Záľuba v prírodných krásach sa už neprejavuje len vo výtvarnom umení, ale stáva sa aj predmetom zasvätených estetických úvah. Do pôvodného ideálu arkádskej krajiny vstupuje náhle obdiv k voľnej prírode, dokonca k divočine, k skalám a lesom; ideálom už nie sú pokojné stredomorské pastorálie, ale rozoklané vrcholce Álp alebo temné jazerá anglického Lake Districtu. Práve z Británie pochádza nové vnímanie prírody. Už nie je ideálom geometricky presný francúzsky park, ale park anglický, simulujúci voľnú prírodu. Na kontinente prebudil záujem o neidealizovanú prírodu najmä Jean Jacques Rousseau (1712 – 1778). Ukazoval ju divú, nespútanú, takú, ako ju stvoril Boh, nebál sa veľhôr ani pralesov. Príroda sa zrazu stala chrámom, miestom, kde sa človek stretáva sám so sebou, teda aj s Bohom, bez toho, aby sa mu pod nohy priplietlo čosi, čo poškvrnil človek. Rousseau zašiel tak ďaleko, že začal hlásať odpor k civilizácii a kultúre. A jeho myšlienky sa z nášho kultúrneho kontextu už nikdy nevytratili. Hoci neskoršia filozofia, estetika a veda prenechala adoráciu prírody romantikom, témy krajiny a pôvabov prírodných krás už zostali zakorenené v európskom myslení. Vedci začali prírodu pitvať a skúmať po mikroskopom, ale o jej celostné vnímanie zatiaľ nemali záujem. To zostalo doménou maliarov a vyšších vrstiev, ktorí objavili novú záľubu – turistiku a neskôr aj ochranu prírody, aby k nej vyjadrili svoj nový vzťah.
Pre dnešnú dobu je príznačné, že ekologické hnutia, plné nadšených romantikov, ktorí sú potomkami tendencií z 19. a 20. storočia, sú často nútené používať jazyk a argumenty pozitivistickej vedy. Keď chcú napríklad zachrániť malý, ale pekný lužný lesík niekde uprostred križujúcich sa diaľnic, musia porátať a upozorniť na všetky chránené rastliny, obojživelníky, preletujúce vtáky, pretože len argumentom, ktorý im je určite bližší, že lužný lesík je jednoducho krásny, a stojí za to ho zachovať, nikdy jeho záchranu nedosiahnu.
Autor je zoológ.
.antika
Je zaujímavé, že v období antiky, ktorá je známa svojou vyspelosťou a kultivovanosťou a ktorá bola v mnohých smeroch porovnateľná s našou súčasnou, sa pozornosť na človeka a jeho dejiny sústredila do takej miery, že príroda v nej hrala skutočne epizódnu úlohu. Príroda, to bol predovšetkým neskrotný nepriateľ, čierny tieň v krajine barbarov, ktorého bolo treba poraziť. Aj keď sa na počiatku nášho letopočtu dostane krajina do centra pozornosti, umelec, spisovateľ či maliar, obdivuje opäť len krajinu pekne obhospodarovanú a kultivovanú. Antickí Gréci prírodu v podstate prehliadali, Rimania ju boli ochotní prijať len vtedy, ak pripomínala záhradu. Antika ovplyvnila vnímanie krajiny na veľmi dlhý čas. Až do 18. storočia sa za krásnu krajinu považovala výhradne len tzv. arkádska krajina, v maliarstve často nazývaná ako ideálna. Predstava o takejto krajine bola odvodená z pastorálnej a bukolickej antickej poézie.
.stredovek a renesancia
Podobný vývoj pohľadu na krajinu sa opakoval v podstate aj v stredoveku. Ten bol zas natoľko obrátený k duchovným hodnotám, že krajina bola skutočne len pozadím figurálnych výjavov. Ak si pozornejšie všimnete obrazy z tej doby, uvidíte vlastne len akúsi bezduchú šablónu, kulisu na obzore. Preduchovnené uvažovanie stredoveku sa premietalo aj do vnímania prírody, ktorá bola krásna len preto, že bola stvorená Bohom, takže išlo skôr o vzťah k symbolu. Najznámejším typom prírody bola, samozrejme, rajská záhrada, teda miesto spasenia, kam sa mohli premietať všetky ľudské predstavy o raji. Ani renesancia ešte nepriniesla zásadnú revolučnú zmenu vo vnímaní krajiny. Ľudia sa začali okrem teologických schém zaujímať aj o viditeľný svet, začali ho analyzovať, ale stále nešlo o vedecké skúmanie v dnešnom zmysle slova. Keď napríklad Leonardo da Vinci kreslil krajinu, bol v tom kus radosti z poznávania, podobne ako keď maľoval pitvu do najmenších anatomických detailov. Talianski krajinári vtedy hľadali v prírode matematické a kompozičné zákonitosti na rozdiel od maliarov za Alpami, ktorí zachytávali prírodu realistickejšie. Keďže stredoveký obdiv k duchovným svetom pretrvával, maliari často maľovali idealizované symbolické krajiny. Sám veľký básnik Petrarca sa v roku 1336 vybral na vrchol hory Hemus, čo bol v tom čase skutočne nevídaný až pochabý čin, aby po krátkom pohľade z vrcholu hory lakonicky skonštatoval, že viac ako veci pozemské je obdivuhodný predovšetkým duch.
.príroda konečne malebná
Koncom 18. storočia nastal vo vnímaní prírody náhly zlom. Záľuba v prírodných krásach sa už neprejavuje len vo výtvarnom umení, ale stáva sa aj predmetom zasvätených estetických úvah. Do pôvodného ideálu arkádskej krajiny vstupuje náhle obdiv k voľnej prírode, dokonca k divočine, k skalám a lesom; ideálom už nie sú pokojné stredomorské pastorálie, ale rozoklané vrcholce Álp alebo temné jazerá anglického Lake Districtu. Práve z Británie pochádza nové vnímanie prírody. Už nie je ideálom geometricky presný francúzsky park, ale park anglický, simulujúci voľnú prírodu. Na kontinente prebudil záujem o neidealizovanú prírodu najmä Jean Jacques Rousseau (1712 – 1778). Ukazoval ju divú, nespútanú, takú, ako ju stvoril Boh, nebál sa veľhôr ani pralesov. Príroda sa zrazu stala chrámom, miestom, kde sa človek stretáva sám so sebou, teda aj s Bohom, bez toho, aby sa mu pod nohy priplietlo čosi, čo poškvrnil človek. Rousseau zašiel tak ďaleko, že začal hlásať odpor k civilizácii a kultúre. A jeho myšlienky sa z nášho kultúrneho kontextu už nikdy nevytratili. Hoci neskoršia filozofia, estetika a veda prenechala adoráciu prírody romantikom, témy krajiny a pôvabov prírodných krás už zostali zakorenené v európskom myslení. Vedci začali prírodu pitvať a skúmať po mikroskopom, ale o jej celostné vnímanie zatiaľ nemali záujem. To zostalo doménou maliarov a vyšších vrstiev, ktorí objavili novú záľubu – turistiku a neskôr aj ochranu prírody, aby k nej vyjadrili svoj nový vzťah.
Pre dnešnú dobu je príznačné, že ekologické hnutia, plné nadšených romantikov, ktorí sú potomkami tendencií z 19. a 20. storočia, sú často nútené používať jazyk a argumenty pozitivistickej vedy. Keď chcú napríklad zachrániť malý, ale pekný lužný lesík niekde uprostred križujúcich sa diaľnic, musia porátať a upozorniť na všetky chránené rastliny, obojživelníky, preletujúce vtáky, pretože len argumentom, ktorý im je určite bližší, že lužný lesík je jednoducho krásny, a stojí za to ho zachovať, nikdy jeho záchranu nedosiahnu.
Autor je zoológ.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.