Pochopiteľne, po Nobelovu cenu si prišiel profesor Iľja Iľjič Mečnikov, riaditeľ Pasteurovho inštitútu, no možno vo vrecku nejaký ten pohár jogurtu mal. Dlhé roky ho totiž trápilo, prečo sa bulharskí bačovia dožívajú takého nezvykle vysokého veku. Až napokon na to prišiel. Za dlhovekosť môže jogurt, ktorý Bulhari vo veľkom vyrábali a konzumovali. Mečnikov vyskúmal, že práve jogurt a jeho baktérie prospievajú črevnej kultúre, a tak posilňujú ľudskú imunitu a predlžujú bulharským bačom životnosť.
O zázračných vlastnostiach jogurtu sa vedelo už dávno. V Perzii sa dokonca dosť dlhý čas pošuškávalo, že samotný biblický Abrahám vďačil za svoj enormný vek práve nemiernemu holdovaniu tejto mliečnej trasľavej mase. Prvé zmienky sú okolo roku 500 pred naším letopočtom z Iránu a Indie, kde sa kombinácia jogurtu a medu považovala za jedlo Bohov. Prvé seriózne záznamy máme však od Plínia staršieho, ktorý sa zmieňuje o príjemne kyslom zahustenom mlieku, ktorý vyrábajú Nomádi. Úplne prvýkrát sa zrejme podarilo vyrobiť jogurt náhodou, keď sa dostalo mlieko do kontaktu s rastlinami, a tak sa do neho zaniesli potrebné baktérie. Iná legenda o vzniku jogurtu hovorí o tom, že zvyškové podojené mlieko sa naši prapredkovia v dnešnom Turkmenistane pokúsili preniesť a uschovať vo vakoch z kozích koží. A fatálna kombinácia baktérií a tepla zapríčinila vznik tejto jedinečnej potraviny.
V stredoveku o jej blahodarných účinkoch vedel celý Orient a do Európy sa dostal tento mliečny vynález v šestnástom storočí práve vďaka medicíne. Francúzsky kráľ František I. trpel dlhotrvajúcimi tráviacimi ťažkosťami, ktoré značne znižovali jeho majestát. Nikto ho z nich nevedel vyliečiť. Napokon sa so svojím delikátnym problémom zmienil svojmu kamarátovi, tureckému sultánovi Sulejmanovi Veľkému. Ten jeho bolesť precítil, neváhal a poslal mu z Istanbulu na pomoc svojho najlepšieho lekára. Na počudovanie všetkých lekár začal milému Františkovi I. ordinovať každý deň ovčí jogurt. Problémy okamžite prešli a z jogurtu sa hneď stalo veľmi cenené liečivo. Neskôr sa na neho trochu prizabudlo a jogurt sa už vyskytoval v Európe pomaly len v Bulharsku, kde spôsoboval veľmi podozrivú a vedecky značne iritujúcu dlhovekosť.
Na začiatku dvadsiateho storočia si mladý bulharský študent medicíny na Ženevskej univerzite Stamen Grigorov všimol, že za jogurtom stoja dve malé potvorky, pričom jednej z nich aj pridelil vlastenecké meno. Boli to Streptococcus thermophilus a Lactobacillus bulgaricus. Práve tieto dve kamarátky premieňajú mliečne cukry na kyselinu mliečnu a vzniká jogurt. Jeho výskum si okamžite všimol vyššie menovaný Iľja Iľjič, spojil si jedno s druhým a dotiahol to až na Nobelovku. Po udelení ceny sa z jogurtu zo dňa na deň stala hviezda všetkých dietológov a dnes už hádam neexistuje človek, ktorý by raz do týždňa nezačínal deň týmto bielym čudom. Priemyselne sa začal vyrábať jogurt temer okamžite, v roku 1919 vznikla prvá veľká továreň v Barcelone. K jogurtovej kultúre prispelo zásadným spôsobom aj Československo. V roku 1933 nám napadlo zabrániť plesniam dostať sa na jogurt tak, že na jeho povrch nalejeme džem a hermeticky ho tým uzavrieme. A tak vznikol v Radlickej mliekarni prvý ovocný jogurt, ktorý sa potom raketovo rozšíril do sveta.
Autor je scenárista.
Urobme si jogurt/
Zohnať dnes poctivý jogurt môže byť riadna fuška. Skoro všetky do jedného sú nadstavované sušeným mliekom, zemiakovým škrobom alebo pektínmi, aby vyzerali hustejšie. Ešte šťastie, že vyrobiť si domáci, nefalšovaný jogurt nie je až také zložité. Stačí si kúpiť liter-dva čo najtučnejšieho mlieka, nie však toho päťkrát pasterizovaného v škatuliach, ktoré radšej hnije ako kysne. Skúsme skôr siahnuť po mlieku z mliečneho automatu. Potom nájdeme smotanový jogurt, ktorý v sebe má čo najviac živej kultúry. Odporúčam slovenských výrobcov. Mlieko v čistej nádobe prevaríme a necháme vychladnúť na 40 stupňov – to je teplota, ktorá nás už na predlaktí nepopáli. Mlieko zmiešame so smotanovým jogurtom, nalejeme ho do čistých sklených pohárikov a necháme pracovať štyri či päť hodín v rúre nastavenej na 50 stupňov, alebo ho deň necháme položený na jemne pustených radiátoroch. Potom jogurty vychladíme a šup s nimi do chladničky. Kto má rád hustejší grécky jogurt, masu preleje do plátienka a nechá ešte trochu odkvapkať srvátku.
O zázračných vlastnostiach jogurtu sa vedelo už dávno. V Perzii sa dokonca dosť dlhý čas pošuškávalo, že samotný biblický Abrahám vďačil za svoj enormný vek práve nemiernemu holdovaniu tejto mliečnej trasľavej mase. Prvé zmienky sú okolo roku 500 pred naším letopočtom z Iránu a Indie, kde sa kombinácia jogurtu a medu považovala za jedlo Bohov. Prvé seriózne záznamy máme však od Plínia staršieho, ktorý sa zmieňuje o príjemne kyslom zahustenom mlieku, ktorý vyrábajú Nomádi. Úplne prvýkrát sa zrejme podarilo vyrobiť jogurt náhodou, keď sa dostalo mlieko do kontaktu s rastlinami, a tak sa do neho zaniesli potrebné baktérie. Iná legenda o vzniku jogurtu hovorí o tom, že zvyškové podojené mlieko sa naši prapredkovia v dnešnom Turkmenistane pokúsili preniesť a uschovať vo vakoch z kozích koží. A fatálna kombinácia baktérií a tepla zapríčinila vznik tejto jedinečnej potraviny.
V stredoveku o jej blahodarných účinkoch vedel celý Orient a do Európy sa dostal tento mliečny vynález v šestnástom storočí práve vďaka medicíne. Francúzsky kráľ František I. trpel dlhotrvajúcimi tráviacimi ťažkosťami, ktoré značne znižovali jeho majestát. Nikto ho z nich nevedel vyliečiť. Napokon sa so svojím delikátnym problémom zmienil svojmu kamarátovi, tureckému sultánovi Sulejmanovi Veľkému. Ten jeho bolesť precítil, neváhal a poslal mu z Istanbulu na pomoc svojho najlepšieho lekára. Na počudovanie všetkých lekár začal milému Františkovi I. ordinovať každý deň ovčí jogurt. Problémy okamžite prešli a z jogurtu sa hneď stalo veľmi cenené liečivo. Neskôr sa na neho trochu prizabudlo a jogurt sa už vyskytoval v Európe pomaly len v Bulharsku, kde spôsoboval veľmi podozrivú a vedecky značne iritujúcu dlhovekosť.
Na začiatku dvadsiateho storočia si mladý bulharský študent medicíny na Ženevskej univerzite Stamen Grigorov všimol, že za jogurtom stoja dve malé potvorky, pričom jednej z nich aj pridelil vlastenecké meno. Boli to Streptococcus thermophilus a Lactobacillus bulgaricus. Práve tieto dve kamarátky premieňajú mliečne cukry na kyselinu mliečnu a vzniká jogurt. Jeho výskum si okamžite všimol vyššie menovaný Iľja Iľjič, spojil si jedno s druhým a dotiahol to až na Nobelovku. Po udelení ceny sa z jogurtu zo dňa na deň stala hviezda všetkých dietológov a dnes už hádam neexistuje človek, ktorý by raz do týždňa nezačínal deň týmto bielym čudom. Priemyselne sa začal vyrábať jogurt temer okamžite, v roku 1919 vznikla prvá veľká továreň v Barcelone. K jogurtovej kultúre prispelo zásadným spôsobom aj Československo. V roku 1933 nám napadlo zabrániť plesniam dostať sa na jogurt tak, že na jeho povrch nalejeme džem a hermeticky ho tým uzavrieme. A tak vznikol v Radlickej mliekarni prvý ovocný jogurt, ktorý sa potom raketovo rozšíril do sveta.
Autor je scenárista.
Urobme si jogurt/
Zohnať dnes poctivý jogurt môže byť riadna fuška. Skoro všetky do jedného sú nadstavované sušeným mliekom, zemiakovým škrobom alebo pektínmi, aby vyzerali hustejšie. Ešte šťastie, že vyrobiť si domáci, nefalšovaný jogurt nie je až také zložité. Stačí si kúpiť liter-dva čo najtučnejšieho mlieka, nie však toho päťkrát pasterizovaného v škatuliach, ktoré radšej hnije ako kysne. Skúsme skôr siahnuť po mlieku z mliečneho automatu. Potom nájdeme smotanový jogurt, ktorý v sebe má čo najviac živej kultúry. Odporúčam slovenských výrobcov. Mlieko v čistej nádobe prevaríme a necháme vychladnúť na 40 stupňov – to je teplota, ktorá nás už na predlaktí nepopáli. Mlieko zmiešame so smotanovým jogurtom, nalejeme ho do čistých sklených pohárikov a necháme pracovať štyri či päť hodín v rúre nastavenej na 50 stupňov, alebo ho deň necháme položený na jemne pustených radiátoroch. Potom jogurty vychladíme a šup s nimi do chladničky. Kto má rád hustejší grécky jogurt, masu preleje do plátienka a nechá ešte trochu odkvapkať srvátku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.