Kým KDH a SNS sa do debaty o panteóne úctyhodných slovenských osobností zapojili návrhmi zákonov, Smer radšej značkuje verejné budovy pamätnými tabuľami. Popri Vladimírovi Clementisovi dostal tú svoju aj komunistický intelektuál Vladimír Mináč (1922 – 1996). Zaslúžene?
„Baťko“ Mináč bol popri Alexandrovi Matuškovi a Dominikovi Tatarkovi nepochybne jedným z najbrilantnejších slovenských intelektuálov 20. storočia. Zapojil sa do Povstania, prešiel peklom koncentračného tábora a viaceré jeho prózy sú veľmi pútavé. Avšak svoj rozum a literárny talent zneužil spôsobom, pre ktorý by si zaslúžil miesto skôr v národnom podsvetí ako v panteóne.
Keď proti Mináčovej tabuli vystúpil poslanec KDH Pavol Minárik, kritizoval najmä jeho vytrvalý karierizmus (bez ohľadu nato, ktorá klika vnútri komunistickej strany bola práve pri kormidle), jeho normalizačné pôsobenie v národných kultúrnych ustanovizniach, účasť na diskreditačnej kampani proti Alexandrovi Solženicynovi a obmedzovanie kontaktov s krajanskými spolkami v zahraničí. Vladimír Mináč nebol nejaký tuctový člen strany, ale priamo člen Ústredného výboru.
Oveľa menej sa však hovorí o spôsobe, akým Mináč uchopil a pozmenil to, čo sa dá označiť za slovenskú národnú ideu. Teda akýsi étos či zmysel dejín a existencie slovenského národa – ktorého základy položili ešte štúrovci v 19. storočí.
Mináč najskôr triedne zredukoval slovenský národ naprieč storočiami len na jeho robotnícko-roľnícku zložku, aby dospel k záveru, že takáto entita nemá dejiny v klasickom zmysle. Ale nič to, veď „veľké dejiny“ sú aj tak len dejinami lúpežníkov a vykorisťovateľov, nuž, nech nám nechýbajú...
Mináč nainfikoval slovenskú národno-štátnu ideu marxizmom, a vložil tak poslednú tehlu do rámca konkrétnej intelektuálnej konštrukcie. A tá je dodnes oporou tých Slovákov, ktorí sa identifikujú s nacionalizmom a socializmom. Mečiarizmus 90. rokov a dnešný ficoizmus sú len politickým pokračovaním istej intelektuálnej konštrukcie, ktorú Mináč rozhodujúcou mierou spoluvytváral.
Vôbec by pritom neprekážalo, keby bol Mináč len jedným z mnohých intelektuálov na trhu ideí, ktorí sa snažia dať zmysel slovenským dejinám. Lenže jeho výsadné postavenie v straníckej hierarchii mu umožnilo, aby sa jeho poňatie slovenskej národnej myšlienky dostalo do učebníc a cez školy sa nalialo do hláv generácií Slovákov. Mináč presvedčil nadkritickú väčšinu z nás, že sme ukrivdení plebejci bez dejín a máme byť nato hrdí. A tým otrávil dušu národa na desiatky rokov dopredu.
.lukáš Krivošík,
Autor je šéfredaktor www.prave-spektrum.sk
„Baťko“ Mináč bol popri Alexandrovi Matuškovi a Dominikovi Tatarkovi nepochybne jedným z najbrilantnejších slovenských intelektuálov 20. storočia. Zapojil sa do Povstania, prešiel peklom koncentračného tábora a viaceré jeho prózy sú veľmi pútavé. Avšak svoj rozum a literárny talent zneužil spôsobom, pre ktorý by si zaslúžil miesto skôr v národnom podsvetí ako v panteóne.
Keď proti Mináčovej tabuli vystúpil poslanec KDH Pavol Minárik, kritizoval najmä jeho vytrvalý karierizmus (bez ohľadu nato, ktorá klika vnútri komunistickej strany bola práve pri kormidle), jeho normalizačné pôsobenie v národných kultúrnych ustanovizniach, účasť na diskreditačnej kampani proti Alexandrovi Solženicynovi a obmedzovanie kontaktov s krajanskými spolkami v zahraničí. Vladimír Mináč nebol nejaký tuctový člen strany, ale priamo člen Ústredného výboru.
Oveľa menej sa však hovorí o spôsobe, akým Mináč uchopil a pozmenil to, čo sa dá označiť za slovenskú národnú ideu. Teda akýsi étos či zmysel dejín a existencie slovenského národa – ktorého základy položili ešte štúrovci v 19. storočí.
Mináč najskôr triedne zredukoval slovenský národ naprieč storočiami len na jeho robotnícko-roľnícku zložku, aby dospel k záveru, že takáto entita nemá dejiny v klasickom zmysle. Ale nič to, veď „veľké dejiny“ sú aj tak len dejinami lúpežníkov a vykorisťovateľov, nuž, nech nám nechýbajú...
Mináč nainfikoval slovenskú národno-štátnu ideu marxizmom, a vložil tak poslednú tehlu do rámca konkrétnej intelektuálnej konštrukcie. A tá je dodnes oporou tých Slovákov, ktorí sa identifikujú s nacionalizmom a socializmom. Mečiarizmus 90. rokov a dnešný ficoizmus sú len politickým pokračovaním istej intelektuálnej konštrukcie, ktorú Mináč rozhodujúcou mierou spoluvytváral.
Vôbec by pritom neprekážalo, keby bol Mináč len jedným z mnohých intelektuálov na trhu ideí, ktorí sa snažia dať zmysel slovenským dejinám. Lenže jeho výsadné postavenie v straníckej hierarchii mu umožnilo, aby sa jeho poňatie slovenskej národnej myšlienky dostalo do učebníc a cez školy sa nalialo do hláv generácií Slovákov. Mináč presvedčil nadkritickú väčšinu z nás, že sme ukrivdení plebejci bez dejín a máme byť nato hrdí. A tým otrávil dušu národa na desiatky rokov dopredu.
.lukáš Krivošík,
Autor je šéfredaktor www.prave-spektrum.sk
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.