V porovnaní s väčšinovým obyvateľstvom sú Rómovia oveľa častejšie nezamestnaní alebo ani nie sú pracovnou silou. Častejšie sú prijímateľmi sociálnych dávok, a páchateľmi trestnej činnosti, i keď zvyčajne iba tej menej závažnej. Lepšie začlenenie Rómov do slovenského hospodárstva by prinieslo prospech nielen im, ale aj väčšinovej populácii. Nejde pri tom až tak o zdroje ušetrené na sociálnej pomoci či v trestnom systéme, ako skôr o prínos, ktorý by pre ekonomiku mala ich ponuka práce.
Z pohľadu ekonóma nie je „exklúzia“ Rómov ničím iným než zdrojom neefektívnosti. Môže však ekonómia prispieť k správnej diagnostike a riešeniu problému? Tie sú kľúčové, pretože vzhľadom na merateľné výsledky ani prednovembrové, ale ani ponovembrové vlády pre úspešnú „inklúziu“ Rómov veľa neurobili. Áno, ekonómia pomôcť môže. Ekonómia nám napríklad môže ukázať, že najčastejšie používané vysvetlenie pre chudobu a nezamestnanosť Rómov – diskriminácia – je asi chybné. Nie že by diskriminácia a predsudky voči Rómom na Slovensku neexistovali (naopak!), ale je veľmi problematické tvrdiť, že toto hrá zásadnú úlohu pri vysvetľovaní ekonomického neúspechu Rómov. Diskriminácia na trhu práce je pre zamestnávateľov nákladná – firma, ktorá by preferovala nerómskeho pracovníka pred Rómom, aj keď by Róm bol dostupný za nižšiu mzdu, prípadne by bol produktívnejší, by sa pripravila o zisk. Je ťažké si myslieť, že 46-percentná nezamestnanosť medzi polmiliónovou populáciou slovenských Rómov môže byť vysvetlená rasizmom, predsudkami či zadubenosťou slovenských podnikateľov a HR oddelení.
Ak by rasizmus a predsudky hrali takú významnú ekonomickú úlohu, akú im niektorí pripisujú, tak by bolo veľmi ťažké vysvetliť ekonomický úspech čínskej diaspóry v juhovýchodnej Ázie, kde Číňania tradične čelili diskriminácii, často v podobe otvorene protičínskych zákonov. A rovnako rakúsky antisemitizmus nezabránil židovskej populácii Viedne premeniť toto mesto v druhej polovici 19. storočia na svetovú metropolu.
Akokoľvek zahanbujúce sú slovenské protirómske predsudky, príčinu rómskej chudoby treba hľadať inde. Ako ukázal priekopnícky výskum nobelovského ekonóma Jima Heckmana na amerických dátach, väčšiu časť celoživotnej variácie v príjmoch je možné predpovedať už na základe rozdielov v schopnostiach, ktoré sú porovnateľné pred dovŕšením 18 rokov. Podobné vysvetlenie bude mať aj chudoba slovenských Rómov.
Je teda odpoveďou na rómsky problém lepšie vzdelávanie, ako nám napovedá ďalšie klišé slovenskej debaty o Rómoch? Nie nutne – Heckman totiž ukázal, že väčšina spomínaných rozdielov v schopnostiach je medzi deťmi prítomná už okolo piateho roku života, a následné vzdelávanie má len malý efekt na odstránenie prípadných rozdielov. To neznamená, že rozdiely v schopnostiach sú vrodené – ako to napríklad vo svojej kontroverznej knihe The Bell Curve (Gaussova krivka) tvrdil Charles Murray. Ukazuje sa, že rozumové schopnosti sú produktom interakcie génov s raným detským prostredím – dojčené deti napríklad dosahujú vyššie IQ než deti nedojčené. Tento efekt je ovplyvnený prítomnosťou alebo absenciou génu FADS2, ktorý riadi trávenie mastných kyselín. Podobne deti, ktoré boli vo veľmi ranom veku vystavené domácemu násiliu či iným zdrojom stresu, budú mať neskôr sklon k antisociálnemu správaniu.
Kvalita rodičovskej starostlivosti v ranom veku sa zdá pre životný úspech kľúčová. Rómske etnikum si v strednej Európe prešlo rozpadom tradičných rómskych komunít. Príčiny boli rôzne a môžu byť predmetom diskusie – násilné sťahovanie, nárast inštitucionálnej starostlivosti o rómske deti či perverzné motivácie vytvorené sociálnym systémom. Dôležité je však to, že kvalita rodičovskej starostlivosti medzi Rómami je dnes výrazne nižšia než medzi väčšinovou populáciou. Ak je pravdivý, tak tento poznatok má zásadnú implikáciu: rómsky problém bude možno najefektívnejšie riešiť prostredníctvom intervencií v ranom detskom veku. Nie aktivačnými prácami, nie extravagantnými sociálnymi programami či pozitívnou diskrimináciou, ale pomerne nenákladnou prácou s rómskymi deťmi v predškolskom veku.
V 60. rokoch v Michigane uskutočnili tzv. Perryho program. V rámci neho boli deti v predškolskom veku zo znevýhodnených komunít vystavené špeciálnej starostlivosti. Tá spočívala v dodatočných dva a pol hodinách vyučovania denne, ako aj v týždenných deväťdesiatminútových návštevách domácnosti učiteľom. Efekty boli pozoruhodné. Rané zlepšenia v kognitívnych schopnostiach rýchlo pominuli, ostali však schopnosti nekognitívne – sebadisciplína či schopnosť sústrediť sa na problém – nehovoriac o hygienických a zdravotných návykoch. Neskôr v živote čelili absolventi Perryho programu podstatne menšiemu riziku nezamestnanosti než ich rovesníci a mali nižšiu pravdepodobnosť poberania sociálnych dávok či kriminálnej činnosti.
Ekonomický výnos z Perryho programu – a podobných – sa odhaduje približne na 10 percent ročne. To zohľadňuje integráciu do pracovnej sily, nižšie náklady sociálnych programov či trestného systému. Máloktorá investícia a prakticky žiadny porovnateľný vládny program nemá porovnateľný výnos. Intervencie v ranom veku tak môžu byť najlepšou šancou pre tých, ktorí majú úprimný záujem o riešenie problémov slovenských Rómov. Autor je ekonóm v Legatum Institute v Londýne.
Z pohľadu ekonóma nie je „exklúzia“ Rómov ničím iným než zdrojom neefektívnosti. Môže však ekonómia prispieť k správnej diagnostike a riešeniu problému? Tie sú kľúčové, pretože vzhľadom na merateľné výsledky ani prednovembrové, ale ani ponovembrové vlády pre úspešnú „inklúziu“ Rómov veľa neurobili. Áno, ekonómia pomôcť môže. Ekonómia nám napríklad môže ukázať, že najčastejšie používané vysvetlenie pre chudobu a nezamestnanosť Rómov – diskriminácia – je asi chybné. Nie že by diskriminácia a predsudky voči Rómom na Slovensku neexistovali (naopak!), ale je veľmi problematické tvrdiť, že toto hrá zásadnú úlohu pri vysvetľovaní ekonomického neúspechu Rómov. Diskriminácia na trhu práce je pre zamestnávateľov nákladná – firma, ktorá by preferovala nerómskeho pracovníka pred Rómom, aj keď by Róm bol dostupný za nižšiu mzdu, prípadne by bol produktívnejší, by sa pripravila o zisk. Je ťažké si myslieť, že 46-percentná nezamestnanosť medzi polmiliónovou populáciou slovenských Rómov môže byť vysvetlená rasizmom, predsudkami či zadubenosťou slovenských podnikateľov a HR oddelení.
Ak by rasizmus a predsudky hrali takú významnú ekonomickú úlohu, akú im niektorí pripisujú, tak by bolo veľmi ťažké vysvetliť ekonomický úspech čínskej diaspóry v juhovýchodnej Ázie, kde Číňania tradične čelili diskriminácii, často v podobe otvorene protičínskych zákonov. A rovnako rakúsky antisemitizmus nezabránil židovskej populácii Viedne premeniť toto mesto v druhej polovici 19. storočia na svetovú metropolu.
Akokoľvek zahanbujúce sú slovenské protirómske predsudky, príčinu rómskej chudoby treba hľadať inde. Ako ukázal priekopnícky výskum nobelovského ekonóma Jima Heckmana na amerických dátach, väčšiu časť celoživotnej variácie v príjmoch je možné predpovedať už na základe rozdielov v schopnostiach, ktoré sú porovnateľné pred dovŕšením 18 rokov. Podobné vysvetlenie bude mať aj chudoba slovenských Rómov.
Je teda odpoveďou na rómsky problém lepšie vzdelávanie, ako nám napovedá ďalšie klišé slovenskej debaty o Rómoch? Nie nutne – Heckman totiž ukázal, že väčšina spomínaných rozdielov v schopnostiach je medzi deťmi prítomná už okolo piateho roku života, a následné vzdelávanie má len malý efekt na odstránenie prípadných rozdielov. To neznamená, že rozdiely v schopnostiach sú vrodené – ako to napríklad vo svojej kontroverznej knihe The Bell Curve (Gaussova krivka) tvrdil Charles Murray. Ukazuje sa, že rozumové schopnosti sú produktom interakcie génov s raným detským prostredím – dojčené deti napríklad dosahujú vyššie IQ než deti nedojčené. Tento efekt je ovplyvnený prítomnosťou alebo absenciou génu FADS2, ktorý riadi trávenie mastných kyselín. Podobne deti, ktoré boli vo veľmi ranom veku vystavené domácemu násiliu či iným zdrojom stresu, budú mať neskôr sklon k antisociálnemu správaniu.
Kvalita rodičovskej starostlivosti v ranom veku sa zdá pre životný úspech kľúčová. Rómske etnikum si v strednej Európe prešlo rozpadom tradičných rómskych komunít. Príčiny boli rôzne a môžu byť predmetom diskusie – násilné sťahovanie, nárast inštitucionálnej starostlivosti o rómske deti či perverzné motivácie vytvorené sociálnym systémom. Dôležité je však to, že kvalita rodičovskej starostlivosti medzi Rómami je dnes výrazne nižšia než medzi väčšinovou populáciou. Ak je pravdivý, tak tento poznatok má zásadnú implikáciu: rómsky problém bude možno najefektívnejšie riešiť prostredníctvom intervencií v ranom detskom veku. Nie aktivačnými prácami, nie extravagantnými sociálnymi programami či pozitívnou diskrimináciou, ale pomerne nenákladnou prácou s rómskymi deťmi v predškolskom veku.
V 60. rokoch v Michigane uskutočnili tzv. Perryho program. V rámci neho boli deti v predškolskom veku zo znevýhodnených komunít vystavené špeciálnej starostlivosti. Tá spočívala v dodatočných dva a pol hodinách vyučovania denne, ako aj v týždenných deväťdesiatminútových návštevách domácnosti učiteľom. Efekty boli pozoruhodné. Rané zlepšenia v kognitívnych schopnostiach rýchlo pominuli, ostali však schopnosti nekognitívne – sebadisciplína či schopnosť sústrediť sa na problém – nehovoriac o hygienických a zdravotných návykoch. Neskôr v živote čelili absolventi Perryho programu podstatne menšiemu riziku nezamestnanosti než ich rovesníci a mali nižšiu pravdepodobnosť poberania sociálnych dávok či kriminálnej činnosti.
Ekonomický výnos z Perryho programu – a podobných – sa odhaduje približne na 10 percent ročne. To zohľadňuje integráciu do pracovnej sily, nižšie náklady sociálnych programov či trestného systému. Máloktorá investícia a prakticky žiadny porovnateľný vládny program nemá porovnateľný výnos. Intervencie v ranom veku tak môžu byť najlepšou šancou pre tých, ktorí majú úprimný záujem o riešenie problémov slovenských Rómov. Autor je ekonóm v Legatum Institute v Londýne.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.