Už náznaky hovoria dosť. Napríklad taký detail, že konkrétne posty, ktoré si sami vyhliadli, majú isté iba „piliere“ ako Kaliňák, Maďarič, Kažimír a Počiatek. Iste, z očakávaných sa do vlády zrejme dostanú i další. Ale to, že napríklad Čaplovič visí medzi podpredsedom pre menšiny a školstvom, je signál, že si nevie presadiť svoju prioritu. Na školstvo, ktoré je „zaujímavejšie“ z hľadiska prerozdeľovania peňazí, sa zrejme tlačia iní.
Predbežný pohľad na „hardcore“ rezorty hovorí, kde ležia priority. Jeden z dvoch nestraníkov, čo sú v hre, je bývalý šéf Jadrovej a vyraďovacej spoločnosti. Na kreslo ministra hospodárstva, ako inak... Odpoveďou na otázku, prečo sa k doprave, ktorá je „superrezortom“ už dnes, majú nabaliť ešte eurofondy, je tiež meno kandidáta – Ján Počiatek. Príznačné črty vykazuje aj spor o ministerstvo práce, ktoré je čo do obstarávaní a európskych projektov tiež nesmierne „zaujímavé“ (pamätné sociálne podniky). Rozhoduje sa medzi Jahnátkom a pokladníkom strany Richterom... A dobrá otázka je, prečo je mimo hry napríklad Braňo Ondruš, ktorý sa za Smer (popri sprofanovanej Tomanovej) vyjadroval k problematike pravidelne. Alebo aj Zuzana Zvolenská, ktorá rezort „viedla“ v tieňovej vláde Smeru. Jej nominácia sa, isteže, spomína. Akurát, že v súvislosti s rezortom zdravotníctva. Ozvena zo všetkých strán nesie – lebo Penta. Hoci skôr má asi znieť – lebo Široký.
Zoštíhľovanie štátnej správy je evergreen, ktorý sa opakuje pri vznikoch všetkých vlád, ale tentoraz vyzerá ako dymovnica na prekrytie iných skutočností. Zlúčenie obrany s vnútrom – čo si médiá nevymysleli – je až taký nezmysel, že v súbehu s reálnejšími nápadmi, ktoré sa takisto neuskutočnia, dokáže odviesť pozornosť práve od toho, že Smer je personálne vykradnutý. Vysoký favorit volieb, ktorého dominantná rola vo vláde sa dala tipovať s 90-percentnou pravdepodobnosťou, nemá na väčšinu rezortov ani maketu kompetentného človeka. I keď pripustíme určitú predpojatosť, keďže sa na svet pozeráme z iného uhla, aj tak mená, ktoré presakujú v súvislosti napríklad s obranou, životným prostredím či spravodlivosťou kladú otázniky nad základnú spôsobilosť najsilnejšej strany venovať sa tomu, o čo sa uchádzala vo voľbách.
Triviálny príklad sú zahraničné veci, ktoré sú vnímané ako výstavná skriňa štandardných strán, takže na toto kreslo je všade nával. Fico však recykluje Lajčáka a jeho reč, že ho povolal už druhýkrát pre jeho excelentné schopnosti, je falošná. Pred ním predsa povolal Kubiša. Kariérny diplomat tu len milosrdne zakrýva skutočnosť, že za dvanásť rokov existencie si strana človeka na tento post nevychovala. Iste, keby bol rozpočet MZV taký veľký ako, povedzme, rezortu dopravy, straník, respektíve „nezávislý“ zo zadného dvora Smeru by sa hneď našiel...
O tom, že s dôverou k vlastnej zostave to Fico preháňať nebude, nepriamo svedčí výrok o „tieňovej vláde“, ktorú mieni organizovať na vlastnom úrade. Môže ísť o jednu z bublín, avšak môže to byť aj znamenie túžby po koncentrácii moci, rozhodnutí a kontroly na Úrade vlády. Príklad – Orbán, Maďarsko.
Predbežný pohľad na „hardcore“ rezorty hovorí, kde ležia priority. Jeden z dvoch nestraníkov, čo sú v hre, je bývalý šéf Jadrovej a vyraďovacej spoločnosti. Na kreslo ministra hospodárstva, ako inak... Odpoveďou na otázku, prečo sa k doprave, ktorá je „superrezortom“ už dnes, majú nabaliť ešte eurofondy, je tiež meno kandidáta – Ján Počiatek. Príznačné črty vykazuje aj spor o ministerstvo práce, ktoré je čo do obstarávaní a európskych projektov tiež nesmierne „zaujímavé“ (pamätné sociálne podniky). Rozhoduje sa medzi Jahnátkom a pokladníkom strany Richterom... A dobrá otázka je, prečo je mimo hry napríklad Braňo Ondruš, ktorý sa za Smer (popri sprofanovanej Tomanovej) vyjadroval k problematike pravidelne. Alebo aj Zuzana Zvolenská, ktorá rezort „viedla“ v tieňovej vláde Smeru. Jej nominácia sa, isteže, spomína. Akurát, že v súvislosti s rezortom zdravotníctva. Ozvena zo všetkých strán nesie – lebo Penta. Hoci skôr má asi znieť – lebo Široký.
Zoštíhľovanie štátnej správy je evergreen, ktorý sa opakuje pri vznikoch všetkých vlád, ale tentoraz vyzerá ako dymovnica na prekrytie iných skutočností. Zlúčenie obrany s vnútrom – čo si médiá nevymysleli – je až taký nezmysel, že v súbehu s reálnejšími nápadmi, ktoré sa takisto neuskutočnia, dokáže odviesť pozornosť práve od toho, že Smer je personálne vykradnutý. Vysoký favorit volieb, ktorého dominantná rola vo vláde sa dala tipovať s 90-percentnou pravdepodobnosťou, nemá na väčšinu rezortov ani maketu kompetentného človeka. I keď pripustíme určitú predpojatosť, keďže sa na svet pozeráme z iného uhla, aj tak mená, ktoré presakujú v súvislosti napríklad s obranou, životným prostredím či spravodlivosťou kladú otázniky nad základnú spôsobilosť najsilnejšej strany venovať sa tomu, o čo sa uchádzala vo voľbách.
Triviálny príklad sú zahraničné veci, ktoré sú vnímané ako výstavná skriňa štandardných strán, takže na toto kreslo je všade nával. Fico však recykluje Lajčáka a jeho reč, že ho povolal už druhýkrát pre jeho excelentné schopnosti, je falošná. Pred ním predsa povolal Kubiša. Kariérny diplomat tu len milosrdne zakrýva skutočnosť, že za dvanásť rokov existencie si strana človeka na tento post nevychovala. Iste, keby bol rozpočet MZV taký veľký ako, povedzme, rezortu dopravy, straník, respektíve „nezávislý“ zo zadného dvora Smeru by sa hneď našiel...
O tom, že s dôverou k vlastnej zostave to Fico preháňať nebude, nepriamo svedčí výrok o „tieňovej vláde“, ktorú mieni organizovať na vlastnom úrade. Môže ísť o jednu z bublín, avšak môže to byť aj znamenie túžby po koncentrácii moci, rozhodnutí a kontroly na Úrade vlády. Príklad – Orbán, Maďarsko.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.