Pokánie

Čísla bývajú v poznávaní dejín často skôr na obtiaž pri pochopení toho, čo sa stalo, najmä ak sa dejepis mení na zoznam dátumov a čísel. Niektoré čísla  sú však podstatné, otriasajúce, berúce dych. Od prvého dievčenského transportu z Popradu v marci 1942 až do skončenia prvej vlny deportácií v októbri 1942 bolo zo Slovenska v nákladných vlakoch násilne odvezených takmer 58-tisíc Židov. Za každým jedným je hrozivý osobný príbeh. Absolútna väčšina z nich skončila vraždou v koncentračnom tábore v Nemcami okupovanom Poľsku. Slovenské orgány tieto deportácie vykonali vo vlastnej réžii, podľa vlastného plánu, za účasti Hlinkových gárd.  Nemecku platilo Slovensko za každého vyvezeného Žida 500 ríšskych mariek. Navyše zákon o deportáciách bol prijatý až v máji 1942, keď už bolo vyše 40-tisíc Židov odvezených. Deportácie sa diali napriek protestom Vatikánu, i napriek hlasu niektorých biskupov. Zodpovední predstavitelia štátu, napospol deklarovaní kresťania, nahlas alebo v tichosti deportácie podporovali. O plynových komorách v Osvienčime či v Treblinke sa vtedy nevedelo, všetci však vedeli, že Židov, naložených do nákladných vozňoch a poslaných režimu, ktorý Židov absolútne nenávidel, môže čakať iba niečo zlé.  

Dodajme, že trošku iná, no len o málo lepšia situácia bola počas druhej vlny deportácií. Tá prebehla na jeseň 1944 už v réžii nemeckej okupačnej armády, no v tom čase už bolo viacero svedectiev utečencov z koncentračných táborov, a vedelo sa, že Židia idú na smrť. Slovensko bolo síce okupované, jeho predstavitelia však naďalej s nacistickým Nemeckom ochotne spolupracovali. V druhej vlne bolo deportovaných 13-tisíc Židov. Svetlým miestom tohto strašného príbehu je, že približne rovnaký počet bol v tom čase zachránený, či už ukrývaním, alebo falšovaním dokumentov. Túto pomoc poskytovali väčšinou bežní ľudia, nie predstavitelia štátu.

Deportácie sa však neudiali vo vzduchoprázdne. Už v septembri 1941 bol na Slovensku prijatý Židovský kódex. Povedať, že jeho prijatím sa stali zo Židov občania druhej kategórie, by bolo málo. Židia nesmeli mať manželstvo alebo vzťah s Nežidmi. Nesmeli navštevovať kiná, divadlá, parky, kúpaliská. Nesmeli vlastniť ani používať bicykel, ďalekohľad, telefón. Ich listy museli byť označené a nepodliehali listovému tajomstvu. Židia boli vylúčení zo škôl, nesmeli sa slobodne sťahovať, cestovať. Bol im zhabaný a arizovaný majetok. Keby aj rovno nebolo došlo k deportáciám, samotný Židovský kódex by bol celé generácie spomínanou hanbou vojnovej Slovenskej republiky, podobne ako by hanbou boli tri židovské pracovné tábory, útoky Hlinkovej gardy a pracovné tábory pre Rómov, ale aj  politický charakter slovenského  štátu, vláda jednej politickej strany, cenzúra, stavovský systém a deštrukcia väčšiny demokratických inštitúcií medzivojnového Československa..

Krátke vyhlásenie sa k deportáciám minulý týždeň pokúsili dať katolícki biskupi. Samo vyhlásenie je dobrým znakom, podobne ako vyjadrenie „úprimnej a hlbokej ľútosti" nad deportáciami, i pripustenie toho, že „vtedajší zodpovední polici sa hlásili ku kresťanstvu a jeho hodnotám, no niektorí ich prenasledovaním Židov v praxi porušovali". Ešte lepšie by bolo, keby bolo pokánie (nielen to biskupské) spojené aj s reflexiou a poučením: problémom boli nielen deportácie, ale aj to, čo sa dialo predtým a okolo, hlavne vnímanie (spoločenské, ale aj zákonné) kohokoľvek, v tomto prípade Židov, ako menejcenných. A problémom bolo aj opustenie demokracie. Iste, pod tlakom okolností. Okolnosti však tlačia vždy. Takáto reflexia a poučenie sa ešte môžu ukázať do budúcnosti dôležité – hoci hádam nie až v takých hrozivých rozmeroch ako pred sedemdesiatimi rokmi.