.ešte nefotografuješ telefónom, tak ako mnohí fotografi?
Neviem, či je to až taká móda. Vlastne, každý je dnes fotografom. Tým pádom sme všetci jedna veľká rodina. Ja v nej zatiaľ nie som.
.je pre teba technika významná? Čím fotografuješ?
Hlavou (Smiech).
.pýtame sa na to preto, lebo si sa v istom období vrátil od digitálu ku klasickému filmu formátu 6 x 7 centimetrov.
S tým som skončil asi v roku 2007, keď som fotografoval Európsky parlament. Stále v tom projekte pokračujem. Je pravda, že dlhý čas som čakal na to, kým sa digitálne aparáty vyrovnajú kvalitou zobrazenia filmu 6 x 7. A to sa stalo asi pred piatimi rokmi. Vždy ma bavilo pracovať s myšlienkou, že je správne používať technológiu doby, v ktorej žijem. Teda digitál. Nie technológiu akoby spred 30 rokov. Takže posledných päť rokov robím iba na digitál. A raz za štyri roky si kupim nový model aparátu.
.čím ťa, ako fotografa, zaujal Európsky parlament? Obvykle máme predstavu, že ide o sterilné prostredie, vizuálne nezaujímavé.
Veď práve! Ale keď ja rád robím na miestach, kde sa toho zdanlivo veľa nedeje. Aj v Európskom parlamente sa odohrávajú veľmi dramatické situácie, pričom sa tam vizuálne nedeje nič. Samé chodby, uzavreté priestory. Čudné miesto. Ocitol som sa tam náhodou, lebo som tam bol fotografovať nejakú drobnosť pre Goetheho inštitút. A to miesto ma natoľko zasiahlo, že som si povedal – to sa nedá len tak opustiť. Keď som tam bol pozvaný prvýkrát, tak som si robil, ako väčšinou zvyknem, rešerš. A prišiel som na to, že v čase, keď už bolo všade a všetko odfotografované, pretože svet je „prefotografovaný“, tak bolo hrozne ťažké nájsť fotografie z Európskeho parlamentu. A to ma prekvapilo, pretože je to inštitúcia, o ktorej všetci vieme.
.to chceš povedať, že nikto pred tebou nefotografoval Európsky parlament?
Samozrejme, že áno, je odtiaľ milión fotografií. No nikto sa tomu, pokiaľ viem, nevenoval koncepčne dlhodobo, lebo sa tam len ťažko dá dobrovoľne vydržať, ak nie si súčasťou toho čudného uzavretého sveta.
.myslíš, že to je nuda?
Vo vizuálnom zmysle, a to ma láka. Všetko sa tam odohráva iba v hlavách a v rečiach poslancov či úradníkov. Dal by sa tam asi robiť film. No fotografie? A tým pádom, že zdanlivo nemám žiadnu agendu a nikto ma tam neposlal na zákazku, tak to robím sám za seba. Nemusím odfotiť tamtoho pána a tamtú pani.
.nechajú ťa tam slobodne sa pohybovať a len tak si fotografovať?
Jasné, pohybujem sa tam sám. Paradoxne, tým, že je to voči svetu uzavretá inštitúcia, som sa tam mohol pohybovať najslobodnejšie, ako som kde kedy zažil. Ako Európa rastie, tak aj táto inštitúcia akoby mohutnela – ako vesmírne stanice, zložené z modulov. Aj tam do Bruselu či do Štrasburgu priletí ďalšia nákladná loď a pripojí ďalšiu budovu. Je to akoby voľným priestorom letiace UFO. Európsky parlament je pritom môj vedľajší projekt. Vždy keď som v Paríži, si tam odskočím, nie je to ďaleko. Majú štvortýždňové cykly, odohráva sa tam akoby kabinetná politika, a potom politici vychádzajú do svojich obvodov. Tri, štyri dni v mesiaci majú zasadnutia. Na tie chodievam, od pondelka do štvrtka, lebo vtedy je tam živo.
.spoznal si zákulisie toho parlamentu?
Nie som odporca, ale ani fanúšik toho systému. Určite tam nájdeš množstvo absurdností. Ja však pracujem so svojím obľúbeným odstupom a nerobím to, že chcem povedať svetu – sú to blázni alebo naši záchrancovia. Môj spôsob komunikácie je iný. Dúfam že ti , čo si pozerajú moje obrázky, si príbeh z fotografii vytvoria sami.
.ako dlho sa tomu venuješ?
Začal som v roku 2007. No keď som bol v Izraeli, mal som ročnú pauzu. Dá sa v tom piplať donekonečna, v jednom momente to však treba zverejniť a ukončiť. Uverejnili to víkendové prílohy denníkov La Republicca, Le Monde a iné. Žije si to svojím životom. A tým sa to ďalej samofinancuje. Nechcel som na to peniaze od parlamentu, aj keby sa to dalo. Tým pádom nemám voči nikomu nijaké záväzky.
.ak nie si v Štrasburgu alebo v Bruseli, tak si kde?
Dokončil som teraz veľký projekt v Izraeli. Bol som tam viac ako rok.
.tvoj prvý veľký fotografický cyklus pred desiatimi rokmi bol o Slovensku. Už vtedy si robil aj kameramana. Ako to máš v sebe rozdelené medzi fotografiu a film?
Najhoršie je, že sa cítim ako starý človek, opakujem dokola jedno klišé, ktoré je pritom pravdou.
.aké?
Hovorievam, že už na fotografickej škole som prišiel na to, že do hľadáčika kamery sa pozerám pravým okom a do fotoaparátu, naopak, ľavým. A neviem to zmeniť.
.vidí tvoje ľavé oko inak ako pravé?
(Smiech) Pravdepodobne áno. A tým, že mám takto rozdelenú hlavu, môžem voľne preskakovať z jedného stromu na druhý.
.jeden z rozdielov medzi filmovaním a fotografovaním je asi ten, že pri fotení si väčšinou sám, pri filme si súčasťou štábu.
To je pravda, film je kolektívny šport. Musíš sa zmeniť v nastavení. Neviem, ako to majú iní ľudia, no ja vychádzam sám so sebou vcelku dobre. Takže netrpím, keď robím sám. Vyštudoval som síce film, paradoxne si však myslím, že fotografia by sa nemala študovať, ľudia by mali radšej študovať niečo iné, lebo toto je hlúposť.
.prečo?
Technické záležitosti sa dajú naučiť za pár dní. Ostatné už treba riešiť niekde inde. Pri filme je to iné, vzdelanie je dôležité aj preto, lebo ľudia, ktorí spolu študujú, často potom fungujú ako generácia.
.to je aj tvoj prípad. Nakrúcaš filmy s Petrom Kerekesom, s Robom Kirchhoffom, s Jarom Vojtekom, s Marekom Šulíkom.
Áno, točil som so všetkými. No tým, že som zo Slovenska pred desiatimi rokmi odišiel, tak ak sem prídem robiť film, ako teraz s Petrom Kerekesom a Ivanom Ostrochovským, pripadám si, akoby som sem prišiel na prázdniny. Sú to pre mňa výlety do sveta filmu.
.tvoj svet je fotografický?
Presne tak.
.iba ty a Lucia Nimcová z vašej generácie ste sa presadili v zahraničí. Čo znamená pracovať pre francúzsku Agence VU?
Ak sa vrátim k môjmu projektu z roku 2000 o Slovensku, ktorý sa potom rozšíril na východnú Európu, tak si spomínam na to, že som narazil na jeden vážny problém. Keď som to skončil, mal som 33 rokov a ako to už býva, skúšal som, čo s načatým životom. A prišiel som na to, že neviem po anglicky. Tak som nasadol na lietadlo a odletel som v roku 2005 do New Yorku. Bol som už unavený z tejto časti Európy, ktorú som po štyroch rokoch každodenneho fotografovania a filmovania dôverne poznal. Inak, zvláštne je, že ľudia ma považujú za akéhosi posadnutého cestovateľa, no ja sa pritom nepohybujem mimo jedného kultúrneho priestoru. Tomuto rozumiem, tu som doma. Neviem, čo by som robil v Afrike či v Ázii.
.ako ťa zmenil New York?
Bol som tam rok a pol. V Agence VU videli moju výstavu a jedného dňa mi zavolali. Keďže som ešte nerozumel veľmi dobre po anglicky, nechápal som, že mi dávajú ponuku. Opýtali sa ma, či by sme spolu nerobili. Ja som v tom čase nevedel, čo to znamená a nemal som sa ani koho spýtať, aby mi poradil. Pred desiatimi rokmi bol ešte internet relatívne v plienkach. Poznal som sa z výstav trochu s Josefom Koudelkom, on mi niečo k tomu povedal. Bol som na festivaloch v Arles alebo v Perpignane. A zmluvu s agentúrou som podpísal bez toho, aby som vedel, čo to znamená.
.vybrali si ťa, že budeš pre nich fotografovať strednú a východnú Európu?
Nie, tak to nefunguje. Éra agentúr je dnes relatívne „vybavená“. Bola funkčná v časoch, keď nebol internet a keď sa fotografovalo na film. Okrem toho, že ti sprostredkovali prácu a živobytie, poskytli ti aj servis. Poslal si odniekiaľ, kde si bol, negatívy do centrály v Paríži, agentúra ich vyvolala, urobila výber a ponúkala tvoju prácu zákazníkom. To sa s príchodom internetu a digitálnych aparátov zmenilo. Dnes už môžeš ako fotograf komunikovať s obrazovými redaktormi médií priamo, bez agentúry. Ak, pravda, máš tie kontakty. Ja som si v istej chvíli uvedomil, že nie som doma v ničom. Nikdy som nebol celkom kameraman ani agentúrny fotograf. Vystavoval som v galériách, no nikdy som nebol etablovaný na umeleckej scéne. Medzi týmito tromi prostrediami som vždy tak nejako osciloval. A fungoval som väčšinou tak, že všetky projekty som si zo začiatku platil sám alebo z grantov. A svoje práce som distribuoval cez rôzne kanály.
.na čo ti je potom dobrá Agence VU?
To je dobrá otázka (Smiech). Starý ekonomický model agentúr dnes príliš nefunguje. Nikdy som do hĺbky neprenikol, iba som tak nezáväzne debatoval s kolegami, takže sa mi to ťažko analyzuje. Fotografii ako takej sa stále darí veľmi dobre. Všetko sa deje, ako vždy, a ešte aj lepšie, fotografuje oveľa viac ľudí ako kedysi, venuje sa tomu takmer každý, čím sa zvyšuje obrazová gramotnosť. Starý model agentúry ako sprostredkovateľa medzi fotografom a zadávateľom sa ukazuje ako tažkopádny. Fotografi sú obvykle platení takzvaným denným kontraktom, pričom naša agentúra si z toho môže vziať až polovicu. A keď potom pracuješ priamo pre médium, máš za to dvakrát viac a nikto si z tvojho zárobku „neodhryzne“.
.no dobre, ako sa však obrazový redaktor povedzme v Le Monde dozvie o Martinovi Kollárovi? To ide cez agentúru, nie?
Ako sa rýchlo mení celý svet, vyvíja sa aj tento systém. Keď som začínal, bola to ešte istá výhoda, lebo agentúry ako inštitúcie istým spôsobom garantovali pohľad na svet, typ tvorby či, ak chcete, kvalitu. Naša Agence VU sa odlišuje napríklad od Magnum tým, že jej bývalý šéf Christian Caujolle prišiel s tým, že nerobia všetci iba reportáže z vojnových oblastí či hladujúce deti, ale od začiatku presadzoval rôznorodosť. Nie piate cez deviate, ale starostlivo povyberaní ľudia, pričom si každý robí na svojom. To bolo na Agence VU zaujímavé, že to nebola akoby vyliata jedna farba a všetci sú rovnakí.
.čiže nielen tradičný, humanisticky orientovaný fotožurnalizmus, ale aj konceptuálne veci.
Presne tak. Čo je zaujímavé, Agence VU bola pritom jedna z prvých klasických agentúr, ktoré začali s vlastnou galériou. Mala teda omnoho otvorenejší profil. A časť fotografov, nie všetci, boli súčasťou aj galérie, aj agentúry. Takže prekríženie akoby dvoch svetov – sveta žurnalizmu a sveta umenia – tam bolo už od konca 90. rokov, čo bola vtedy veľmi progresívna myšlienka.
.v roku 2004 si mal z Le Monde zákazku dokumentovať život v nových členských krajinách EÚ. Tvoj pohľad do veľkej miery ovplyvnil to, ako videli nás či Lotyšov Francúzi.
Nenazval by som to veľkým vplyvom, lebo jednou či dvoma fotografiami sa nedá zmeniť svet. Bolo to zaujímavé z dvoch dôvodov, Západná Európa mala o nás jednu vlnu a jednu malú vlnku záujmu: tú prvú v 90. rokoch po páde železnej opony a tú druhú pri našom vstupe do EÚ v roku 2004. Teraz je to už preč, už sa o to nikto výnimočne nezaujíma. Už sme pre nich takí zaujímaví ako, povedzme, Alsasko.
.ako to funguje, agentúra uvidí niečiu tvorbu a osloví ho na spoluprácu? Dávajú ti úlohy, za ktoré ti platia alebo ti sprostredkujú trh?
U nás v Agence VU môžeš byť buď členom, a tým máš lepšie podmienky, čo sa týka percent v rámci kontraktu, alebo ťa môže agentúra iba zastupovať. Ak si členom, tak máš obmedzenia. Napríklad, nemôžeš si v niektorých krajinách fotografie predávať sám, ale musíš to robiť cez agentúru. Na to, aby si mohol fungovať a prežiť, je to rozdelené približne na niekoľko zón; existujú fotografie pre médiá a fotografie pre firmy či pre nadácie. Ja sa práci pre médiá venujem iba príležitostne, keď niekto zavolá. Napríklad som fotil na festivale v Cannes každý deň jednu fotografiu ľudí, ktorí tam robia servisné práce, napríklad upratovačky, premietačov atď. Séria sa volala NICE TO MEET YOU, bolo to pre prílohu denníka Libération.
.po hurikáne Katrina si v New Orleanse fotografoval prácu televíznych štábov, absurdné pohľady na namejkapovaných reportérov v ruinách. To bolo na zákazku?
Nie, bol som tam sám za seba. Okrem toho robievam aj projekty, v ktorých si niektoré francúzske mestá na rok pozvú fotografov, aby svojím rukopisom zaznamenali život v danom meste. Ja som tak robil v roku 2010 až 2011 Clermont-Férand, kde som s viac ako veľkým prekvapením prišiel na to, že sa viac ako neuveriteľne podobá na mesto, kde som sa narodil a z ktorého som odišiel v osemnástich rokoch – na Žilinu. Také zvláštne, ani malé a ani veľké mesto. Dokonca aj podobné budovy, kopce okolo. Videl som napríklad dôchodcovský pár vo vášnivom objatí. Najvtipnejšie je na tom to, že sa to odohrávalo na vrchole vyhasnutej sopky. Alebo firma Michelin, fotografoval som ich testovaciu dráhu na pneumatiky. Jedno sídlisko mi tam pripomínalo Vlčince. Fotil som aj sídlo slobodomurárov. A tak vznikla moja knižka o Clermont-Férand, ktorá sa volá CAHIER a výstavu som tam mal v kostole prerobenom na galériu.
.strávil si tam rok?
Nie celkom, v tom čase som sa venoval najmä projektu v Izraeli, kde som si však musel dať prestávku, lebo v lete tam bolo ukrutne teplo.
.čo si fotografoval ďalej?
Nápisy na takmer prázdnom ostrove Sylt v Baltickom mori pri dánsko-nemeckej hranici. Vždy sa snažím uzavrieť projekt, aby som ho mohol prezentovať ďalším prípadným záujemcom o moju prácu. Často pritom robím to, čomu sa hovorí vo Francúzsku carte blanche – biela karta. Povedia mi: urob pre nás niečo a je to na tebe, čo. Existuje ostrov Sylt a jeden kurátor v Hamburgu, ktorý pozýva umelcov na tento ostrov, aby tam niečo vytvorili. Prišiel som tam vlani v zime zo slnečného a teplého Izraela. Všetko bolo zamrznuté, aj more. Okrem kultúrneho to bol aj termický šok. Z pulzujúcej krajiny plnej ľudí som sa ocitol uprostred pustého ostrova, ktorý je symbolom miesta pre bohatých ľudí. Majú tam svoje ohradené rezidencie. Videl som tam iba dve autá, čierne porsche a strieborné BMW. Čosi ako Azúrové pobrežie pre Nemcov. Nedá sa tam dostať autom, iba špeciálnym vlakom, ktorý jazdí po násype ponad more alebo trajektom. Je to pritom vymyslené tak, aby tam bežní smrteľníci nejazdili. Sú tam obmedzenia na lístky na trajekt a tak. Vynorila sa mi idea chlapíka, ktorý cestuje po svete na bicykli a má teóriu, že v krajine, kde sa zjavuje vo verejnom priestore veľa zákazov a príkazov, je najviac problémov. Zvláštne bolo, že ostrov bol naozaj vyľudnený, no bolo tam nekonečne veľa príkazov a zákazov. Spomínam to aj preto, lebo vždy, keď som robil pre nejaký časopis, chceli odo mňa presné texty k fotografiám. A tu mi napadlo, že načo budem robiť texty, keď ich môžem mať priamo v obrázku. Tak vznikol cyklus s názvom Krajina a text. Na jednej tabuli je napísané: fotografovanie a filmovanie je na tomto území možné iba s povolením majiteľov. Inak, na Sylte točil Polanski svoj film Ghost Writer.
.netočil si náhodou predtým na ostrove Sylt s Petrom Kerekesom jeden príbeh vojnového kuchára z ponorky do filmu Ako sa varili dejiny?
Točil, no je to iba zhoda náhod. Tri roky pred fotografovaním tohto projektu som tam bol ako kameraman na obhliadkach, potom aj na samotnom nakrúcaní.
.aké je využitie fotografií z pustého ostrova?
V lete z toho bude spoločná výstava v Nemecku.
.a čo tých desať mesiacov tvojho života v Izraeli?
Ja hovorím, že deväť, jedno tehotenstvo, to znie lepšie. Je to akoby trochu prenosené dieťa (Smiech). Vzniklo to tak, že dvaja kurátori, Frederik Brenner a Jeff Rosenheim z Metropolitan Museum, si vymysleli projekt v Izraeli a hľadali fotografov. Mali ideu stráviť minimálne pol roka v Izraeli, spraviť za to obdobie akúsi „časovú konzervu“, ktorá ukáže, ako sa tam ľudia pozerajú na svet. Opäť, prišlo mi vtipné ísť robiť fotografie do krajiny, ktorá je azda najviac fotografovaná zo všetkých. Vyberali si z 30-40 fotografov a každý z nás, bolo nás nakoniec dvanásť, fotil niečo iné, aby sme si neprekážali a neliezli do kapusty.
.výber tém bol na vás ako autoroch?
Presne tak. Pozvali nás na mesačný výlet, aby sme si tú krajinu „ohmatali“. Produkčne nám vybavili stretnutia, s kým sme len chceli. Pomáhali nám tímy ľudí. Z tejto prípravy sme napísali projekt a vybrali dvanástich z nás. Dali nám na to dva roky, do januára 2012. V rámci tých dvoch rokov sme si tam mohli robiť, čo sme chceli. Ja som sa rozhodol, že je dôležité ostať na tom mieste dlho, bez ustavičného odlietania a prilietania. Rozhodol som sa tam žiť, ako keby som bol Izraelčan.
.zmyslom projektu je čo?
V dejinách fotografie boli dva veľké sociologické projekty. Prvý o americkej kríze v 30. rokoch, Dorothea Lang, Walker Evans a iní. Druhý veľký projekt bol LA DARTAR vo Francúzsku, ministerstvo kultúry pozvalo na rok 20 fotografov. Izrael je inšpirovaný týmito projektmi. Každý z nás dvanástich by mal urobiť knihu a potom by mala byť veľká výstava. Je málo krajín, kde by sa dejiny tak intenzívne krížili ako v Izraeli. A struna je stále napnutá.
.keď si na takýchto rezidenčných pobytoch, venuješ sa iba foteniu? Čo tam robíš okrem toho?
Žijem tam (Smiech). Mal som tam skvelé podmienky. V partii na môj vkus až príliš renomovaných fotografov som bol najmladší – čo sa mi už zrejme tak ľahko nestane. Mal som zoznam tém a miest, ktoré som chcel robiť. Ako keď sa robí film. Mal som k dispozícii ateliér, auto a asistentku, či lepšie povedané rešeršérku, ktorá mi všetko vybavovala. Normálne sa ráno osprchuješ, dáš si akoby montérky a ideš do práce. Rešpektoval som tradíciu, že v piatok a v sobotu sa nepracuje. Cez tie dva dni som väčšinou chodieval na palestínske územia, kde Izraelčania nemôžu chodiť. Sadol som si na kávu, motal som sa a tak. Celá séria ešte nemá definitívny názov ale čast fotografií sa venuje Defense Architecture čiže Obrannej architektúre. Tie obrázky sú urobené tak, že na teba hneď „nenaskakujú". Môžu vyzerať neuveriteľne nudne, ale vždy je v nich skrytý podstatný detail. Niekedy to zase vyzerá strašnejšie, než to v skutočnosti je. Napokon, čo budem o fotkách rozprávať, ukážem vám ich na notebooku.
.to je sila, izraelský vojak a dvaja Palestínčania spokojne spia vedľa seba.
Pozrite sa im lepšie na topánky.
.aha, majú rovnaké topánky a tí dvaja sú len prezlečení za Arabov. Je to film?
Nie je to film.
.a čo teda?
Výcvikové stredisko. Obrovské, neobývane modelové mesto, kde sa izraelská armáda pripravuje a nacvičuje si rôzne taktické situácie.
.tam ťa Izraelčania pustili?
Trvalo to dlho, kým som čakal na povolenie. Asi šesť mesiacov. Ale keď už máš povolenie, môžeš fotiť, čo chceš.
.fotil si najmä na frontovej línii?
Nie, po celej krajine. Ale tá krajina je hrozne malá. Nikdy nie si ďaleko od múru. Niektoré moje obrázky sú z umelého sveta, z tréningového mesta, iné sú akoby zo skutočnosti. Snažím sa viesť diváka k tomu, aby si do obrazov dopĺňal emócie, ktoré tam chýbajú.
.ale explózia na fotografii je hádam reálna, nie?
To je zaujímavé, že keď človek vidí dym a vie, že to je z Izraela, hneď si myslí, že to je explózia. V tomto konkrétnom prípade len niekto vypaľoval trávu.
.ukazuješ, čo všetko tá krajina musí robiť preto, aby prežila?
Je to komplikovanejšie. Tri generácie Židov vyrastajú na jednom území v takmer homogénnej spoločnosti. Ak sa nemýlim, len jeden z doterajších izraelských premiérov nebol generál. A to nie je náhoda.
.fotíš takmer prázdne priestory v krajine plnej ľudí.
Pre mňa je dôležité, aby vznikla potreba popísať moje obrázky a porozumieť, aké otázky ti kladú. Každý človek to vidí ináč. Často sa stáva, že ľudia poznajú na všetko odpovede a to je potom ťažká debata. Mladí Izraelčania boli, napríklad, prekvapení, že sa v mojich obrázkoch zjavuje ich vlastný vnútorný pocit. Do Izraela prichádzaš buď preto, že si ich, teda Žid, alebo si kresťan a ideš na biblické miesta. Ak si domáci, môžeš byť z akejkoľvek liberálnej rodiny, musíš ísť na tri roky do armády a máš určitú výchovu. Ja som nebol nič z toho. Nie som „ich", neprišiel som na biblické miesta a nie som ani domáci. Mám len zvedavosť a snahu pracovať s tým, čo je blízko a zároveň ďaleko.
.nestane sa ti, keď si dlho v jednej krajine, že tam už zapúšťaš korene?
Ja to neriešim. Dobre sa cítim v Európe a je mi skoro jedno, či som v Bratislave, v Berlíne, alebo v Paríži. Veď ísť vlakom z Bratislavy do Košíc a do Paríža lietadlom trvá rovnako dlho. Skoro všade v Európe sa cítim doma.
.je pre teba Slovensko v niečom výnimočné?
V tom, že rozprávam jazykom, ktorým sa tu hovorí. Aj napriek tomu, že môj jazyk je jazyk obrazu.
.ešte máš tú skriňovú renaultku, v ktorej si spával, keď si fotografoval Slovensko?
Už nie. Každé auto má, ako všetko na svete, svoj začiatok aj koniec a toto sa už zmenilo na rybársku búdku. Ja mám hrozne rád karavany, v ktorých sa môžeš zastaviť, kde chceš. Mal som tri a projekty som robil tak, že som vyrážal na cesty autom. Ale dôležité je z času na čas meniť prstoklad. Povedzme, že okrem iných fotografických tém nebudeš spávať v aute, akoby putujúcej bubline, ale po kamarátoch, v hoteloch a tak. To ťa núti robiť veci ináč a meniť svoj zažitý program.
.čo teraz robíš na Slovensku?
Točil som film pre STV, o sebe. Bol to najčudnejší možný formát: autoportrét. Vo filme sa, našťastie, ani raz neobjavím. Okrem toho s Petrom Kerekesom, Ivanom Ostrochovským a Pavlom Pekarčíkom robíme dokumentárny film o teroristoch na Slovensku. A ešte točíme road movie s Ivanom Ostrochovským o rómskom boxerovi, ktorý bol na olympiáde v Atlante. A teraz idem späť do Paríža, kde som dostal na rok ateliér. Budem dokončovať knihu o Izraeli a projekt o Európskom parlamente, budem aj učiť a fotiť nové veci.
.bol si voliť?
Áno. Na poslednú chvíľu a s neplatným občianskym preukazom.
.ak to nie je tajomstvo, koho si volil?
Luciu Žitňanskú. A keby sa to bolo dalo, tak by som volil aj Lipšica.
.je zvláštne, že ty, ktorý si doma v celej Európe, si išiel na Slovensku voliť, kým mnohí z tých, ktorí sú doma na Slovensku, voliť nešli.
Chcel som, aby tam boli ľudia, ktorí su profesionáli, ktorí svojej práci rozumejú a nie nejakí čudní populistickí blázni.
Martin Kollár/
Narodil sa v roku 1971 v Žiline. Od skončenia štúdií na Filmovej fakulte VŠMU, odbor kamera, pôsobí ako voľný fotograf a kameraman. Zameriava sa na dlhodobé fotografické projekty. Získal viaceré granty a ocenenia, napríklad World Press Photo Joop Swart masterclass či Oscar Barnack Award. Vystavoval v popredných galériách, od roku 2003 je členom prestížnej agentúry a galérie Agence VU so sídlom v Paríži.
Neviem, či je to až taká móda. Vlastne, každý je dnes fotografom. Tým pádom sme všetci jedna veľká rodina. Ja v nej zatiaľ nie som.
.je pre teba technika významná? Čím fotografuješ?
Hlavou (Smiech).
.pýtame sa na to preto, lebo si sa v istom období vrátil od digitálu ku klasickému filmu formátu 6 x 7 centimetrov.
S tým som skončil asi v roku 2007, keď som fotografoval Európsky parlament. Stále v tom projekte pokračujem. Je pravda, že dlhý čas som čakal na to, kým sa digitálne aparáty vyrovnajú kvalitou zobrazenia filmu 6 x 7. A to sa stalo asi pred piatimi rokmi. Vždy ma bavilo pracovať s myšlienkou, že je správne používať technológiu doby, v ktorej žijem. Teda digitál. Nie technológiu akoby spred 30 rokov. Takže posledných päť rokov robím iba na digitál. A raz za štyri roky si kupim nový model aparátu.
.čím ťa, ako fotografa, zaujal Európsky parlament? Obvykle máme predstavu, že ide o sterilné prostredie, vizuálne nezaujímavé.
Veď práve! Ale keď ja rád robím na miestach, kde sa toho zdanlivo veľa nedeje. Aj v Európskom parlamente sa odohrávajú veľmi dramatické situácie, pričom sa tam vizuálne nedeje nič. Samé chodby, uzavreté priestory. Čudné miesto. Ocitol som sa tam náhodou, lebo som tam bol fotografovať nejakú drobnosť pre Goetheho inštitút. A to miesto ma natoľko zasiahlo, že som si povedal – to sa nedá len tak opustiť. Keď som tam bol pozvaný prvýkrát, tak som si robil, ako väčšinou zvyknem, rešerš. A prišiel som na to, že v čase, keď už bolo všade a všetko odfotografované, pretože svet je „prefotografovaný“, tak bolo hrozne ťažké nájsť fotografie z Európskeho parlamentu. A to ma prekvapilo, pretože je to inštitúcia, o ktorej všetci vieme.
.to chceš povedať, že nikto pred tebou nefotografoval Európsky parlament?
Samozrejme, že áno, je odtiaľ milión fotografií. No nikto sa tomu, pokiaľ viem, nevenoval koncepčne dlhodobo, lebo sa tam len ťažko dá dobrovoľne vydržať, ak nie si súčasťou toho čudného uzavretého sveta.
.myslíš, že to je nuda?
Vo vizuálnom zmysle, a to ma láka. Všetko sa tam odohráva iba v hlavách a v rečiach poslancov či úradníkov. Dal by sa tam asi robiť film. No fotografie? A tým pádom, že zdanlivo nemám žiadnu agendu a nikto ma tam neposlal na zákazku, tak to robím sám za seba. Nemusím odfotiť tamtoho pána a tamtú pani.
.nechajú ťa tam slobodne sa pohybovať a len tak si fotografovať?
Jasné, pohybujem sa tam sám. Paradoxne, tým, že je to voči svetu uzavretá inštitúcia, som sa tam mohol pohybovať najslobodnejšie, ako som kde kedy zažil. Ako Európa rastie, tak aj táto inštitúcia akoby mohutnela – ako vesmírne stanice, zložené z modulov. Aj tam do Bruselu či do Štrasburgu priletí ďalšia nákladná loď a pripojí ďalšiu budovu. Je to akoby voľným priestorom letiace UFO. Európsky parlament je pritom môj vedľajší projekt. Vždy keď som v Paríži, si tam odskočím, nie je to ďaleko. Majú štvortýždňové cykly, odohráva sa tam akoby kabinetná politika, a potom politici vychádzajú do svojich obvodov. Tri, štyri dni v mesiaci majú zasadnutia. Na tie chodievam, od pondelka do štvrtka, lebo vtedy je tam živo.
.spoznal si zákulisie toho parlamentu?
Nie som odporca, ale ani fanúšik toho systému. Určite tam nájdeš množstvo absurdností. Ja však pracujem so svojím obľúbeným odstupom a nerobím to, že chcem povedať svetu – sú to blázni alebo naši záchrancovia. Môj spôsob komunikácie je iný. Dúfam že ti , čo si pozerajú moje obrázky, si príbeh z fotografii vytvoria sami.
.ako dlho sa tomu venuješ?
Začal som v roku 2007. No keď som bol v Izraeli, mal som ročnú pauzu. Dá sa v tom piplať donekonečna, v jednom momente to však treba zverejniť a ukončiť. Uverejnili to víkendové prílohy denníkov La Republicca, Le Monde a iné. Žije si to svojím životom. A tým sa to ďalej samofinancuje. Nechcel som na to peniaze od parlamentu, aj keby sa to dalo. Tým pádom nemám voči nikomu nijaké záväzky.
.ak nie si v Štrasburgu alebo v Bruseli, tak si kde?
Dokončil som teraz veľký projekt v Izraeli. Bol som tam viac ako rok.
.tvoj prvý veľký fotografický cyklus pred desiatimi rokmi bol o Slovensku. Už vtedy si robil aj kameramana. Ako to máš v sebe rozdelené medzi fotografiu a film?
Najhoršie je, že sa cítim ako starý človek, opakujem dokola jedno klišé, ktoré je pritom pravdou.
.aké?
Hovorievam, že už na fotografickej škole som prišiel na to, že do hľadáčika kamery sa pozerám pravým okom a do fotoaparátu, naopak, ľavým. A neviem to zmeniť.
.vidí tvoje ľavé oko inak ako pravé?
(Smiech) Pravdepodobne áno. A tým, že mám takto rozdelenú hlavu, môžem voľne preskakovať z jedného stromu na druhý.
.jeden z rozdielov medzi filmovaním a fotografovaním je asi ten, že pri fotení si väčšinou sám, pri filme si súčasťou štábu.
To je pravda, film je kolektívny šport. Musíš sa zmeniť v nastavení. Neviem, ako to majú iní ľudia, no ja vychádzam sám so sebou vcelku dobre. Takže netrpím, keď robím sám. Vyštudoval som síce film, paradoxne si však myslím, že fotografia by sa nemala študovať, ľudia by mali radšej študovať niečo iné, lebo toto je hlúposť.
.prečo?
Technické záležitosti sa dajú naučiť za pár dní. Ostatné už treba riešiť niekde inde. Pri filme je to iné, vzdelanie je dôležité aj preto, lebo ľudia, ktorí spolu študujú, často potom fungujú ako generácia.
.to je aj tvoj prípad. Nakrúcaš filmy s Petrom Kerekesom, s Robom Kirchhoffom, s Jarom Vojtekom, s Marekom Šulíkom.
Áno, točil som so všetkými. No tým, že som zo Slovenska pred desiatimi rokmi odišiel, tak ak sem prídem robiť film, ako teraz s Petrom Kerekesom a Ivanom Ostrochovským, pripadám si, akoby som sem prišiel na prázdniny. Sú to pre mňa výlety do sveta filmu.
.tvoj svet je fotografický?
Presne tak.
.iba ty a Lucia Nimcová z vašej generácie ste sa presadili v zahraničí. Čo znamená pracovať pre francúzsku Agence VU?
Ak sa vrátim k môjmu projektu z roku 2000 o Slovensku, ktorý sa potom rozšíril na východnú Európu, tak si spomínam na to, že som narazil na jeden vážny problém. Keď som to skončil, mal som 33 rokov a ako to už býva, skúšal som, čo s načatým životom. A prišiel som na to, že neviem po anglicky. Tak som nasadol na lietadlo a odletel som v roku 2005 do New Yorku. Bol som už unavený z tejto časti Európy, ktorú som po štyroch rokoch každodenneho fotografovania a filmovania dôverne poznal. Inak, zvláštne je, že ľudia ma považujú za akéhosi posadnutého cestovateľa, no ja sa pritom nepohybujem mimo jedného kultúrneho priestoru. Tomuto rozumiem, tu som doma. Neviem, čo by som robil v Afrike či v Ázii.
.ako ťa zmenil New York?
Bol som tam rok a pol. V Agence VU videli moju výstavu a jedného dňa mi zavolali. Keďže som ešte nerozumel veľmi dobre po anglicky, nechápal som, že mi dávajú ponuku. Opýtali sa ma, či by sme spolu nerobili. Ja som v tom čase nevedel, čo to znamená a nemal som sa ani koho spýtať, aby mi poradil. Pred desiatimi rokmi bol ešte internet relatívne v plienkach. Poznal som sa z výstav trochu s Josefom Koudelkom, on mi niečo k tomu povedal. Bol som na festivaloch v Arles alebo v Perpignane. A zmluvu s agentúrou som podpísal bez toho, aby som vedel, čo to znamená.
.vybrali si ťa, že budeš pre nich fotografovať strednú a východnú Európu?
Nie, tak to nefunguje. Éra agentúr je dnes relatívne „vybavená“. Bola funkčná v časoch, keď nebol internet a keď sa fotografovalo na film. Okrem toho, že ti sprostredkovali prácu a živobytie, poskytli ti aj servis. Poslal si odniekiaľ, kde si bol, negatívy do centrály v Paríži, agentúra ich vyvolala, urobila výber a ponúkala tvoju prácu zákazníkom. To sa s príchodom internetu a digitálnych aparátov zmenilo. Dnes už môžeš ako fotograf komunikovať s obrazovými redaktormi médií priamo, bez agentúry. Ak, pravda, máš tie kontakty. Ja som si v istej chvíli uvedomil, že nie som doma v ničom. Nikdy som nebol celkom kameraman ani agentúrny fotograf. Vystavoval som v galériách, no nikdy som nebol etablovaný na umeleckej scéne. Medzi týmito tromi prostrediami som vždy tak nejako osciloval. A fungoval som väčšinou tak, že všetky projekty som si zo začiatku platil sám alebo z grantov. A svoje práce som distribuoval cez rôzne kanály.
.na čo ti je potom dobrá Agence VU?
To je dobrá otázka (Smiech). Starý ekonomický model agentúr dnes príliš nefunguje. Nikdy som do hĺbky neprenikol, iba som tak nezáväzne debatoval s kolegami, takže sa mi to ťažko analyzuje. Fotografii ako takej sa stále darí veľmi dobre. Všetko sa deje, ako vždy, a ešte aj lepšie, fotografuje oveľa viac ľudí ako kedysi, venuje sa tomu takmer každý, čím sa zvyšuje obrazová gramotnosť. Starý model agentúry ako sprostredkovateľa medzi fotografom a zadávateľom sa ukazuje ako tažkopádny. Fotografi sú obvykle platení takzvaným denným kontraktom, pričom naša agentúra si z toho môže vziať až polovicu. A keď potom pracuješ priamo pre médium, máš za to dvakrát viac a nikto si z tvojho zárobku „neodhryzne“.
.no dobre, ako sa však obrazový redaktor povedzme v Le Monde dozvie o Martinovi Kollárovi? To ide cez agentúru, nie?
Ako sa rýchlo mení celý svet, vyvíja sa aj tento systém. Keď som začínal, bola to ešte istá výhoda, lebo agentúry ako inštitúcie istým spôsobom garantovali pohľad na svet, typ tvorby či, ak chcete, kvalitu. Naša Agence VU sa odlišuje napríklad od Magnum tým, že jej bývalý šéf Christian Caujolle prišiel s tým, že nerobia všetci iba reportáže z vojnových oblastí či hladujúce deti, ale od začiatku presadzoval rôznorodosť. Nie piate cez deviate, ale starostlivo povyberaní ľudia, pričom si každý robí na svojom. To bolo na Agence VU zaujímavé, že to nebola akoby vyliata jedna farba a všetci sú rovnakí.
.čiže nielen tradičný, humanisticky orientovaný fotožurnalizmus, ale aj konceptuálne veci.
Presne tak. Čo je zaujímavé, Agence VU bola pritom jedna z prvých klasických agentúr, ktoré začali s vlastnou galériou. Mala teda omnoho otvorenejší profil. A časť fotografov, nie všetci, boli súčasťou aj galérie, aj agentúry. Takže prekríženie akoby dvoch svetov – sveta žurnalizmu a sveta umenia – tam bolo už od konca 90. rokov, čo bola vtedy veľmi progresívna myšlienka.
.v roku 2004 si mal z Le Monde zákazku dokumentovať život v nových členských krajinách EÚ. Tvoj pohľad do veľkej miery ovplyvnil to, ako videli nás či Lotyšov Francúzi.
Nenazval by som to veľkým vplyvom, lebo jednou či dvoma fotografiami sa nedá zmeniť svet. Bolo to zaujímavé z dvoch dôvodov, Západná Európa mala o nás jednu vlnu a jednu malú vlnku záujmu: tú prvú v 90. rokoch po páde železnej opony a tú druhú pri našom vstupe do EÚ v roku 2004. Teraz je to už preč, už sa o to nikto výnimočne nezaujíma. Už sme pre nich takí zaujímaví ako, povedzme, Alsasko.
.ako to funguje, agentúra uvidí niečiu tvorbu a osloví ho na spoluprácu? Dávajú ti úlohy, za ktoré ti platia alebo ti sprostredkujú trh?
U nás v Agence VU môžeš byť buď členom, a tým máš lepšie podmienky, čo sa týka percent v rámci kontraktu, alebo ťa môže agentúra iba zastupovať. Ak si členom, tak máš obmedzenia. Napríklad, nemôžeš si v niektorých krajinách fotografie predávať sám, ale musíš to robiť cez agentúru. Na to, aby si mohol fungovať a prežiť, je to rozdelené približne na niekoľko zón; existujú fotografie pre médiá a fotografie pre firmy či pre nadácie. Ja sa práci pre médiá venujem iba príležitostne, keď niekto zavolá. Napríklad som fotil na festivale v Cannes každý deň jednu fotografiu ľudí, ktorí tam robia servisné práce, napríklad upratovačky, premietačov atď. Séria sa volala NICE TO MEET YOU, bolo to pre prílohu denníka Libération.
.po hurikáne Katrina si v New Orleanse fotografoval prácu televíznych štábov, absurdné pohľady na namejkapovaných reportérov v ruinách. To bolo na zákazku?
Nie, bol som tam sám za seba. Okrem toho robievam aj projekty, v ktorých si niektoré francúzske mestá na rok pozvú fotografov, aby svojím rukopisom zaznamenali život v danom meste. Ja som tak robil v roku 2010 až 2011 Clermont-Férand, kde som s viac ako veľkým prekvapením prišiel na to, že sa viac ako neuveriteľne podobá na mesto, kde som sa narodil a z ktorého som odišiel v osemnástich rokoch – na Žilinu. Také zvláštne, ani malé a ani veľké mesto. Dokonca aj podobné budovy, kopce okolo. Videl som napríklad dôchodcovský pár vo vášnivom objatí. Najvtipnejšie je na tom to, že sa to odohrávalo na vrchole vyhasnutej sopky. Alebo firma Michelin, fotografoval som ich testovaciu dráhu na pneumatiky. Jedno sídlisko mi tam pripomínalo Vlčince. Fotil som aj sídlo slobodomurárov. A tak vznikla moja knižka o Clermont-Férand, ktorá sa volá CAHIER a výstavu som tam mal v kostole prerobenom na galériu.
.strávil si tam rok?
Nie celkom, v tom čase som sa venoval najmä projektu v Izraeli, kde som si však musel dať prestávku, lebo v lete tam bolo ukrutne teplo.
.čo si fotografoval ďalej?
Nápisy na takmer prázdnom ostrove Sylt v Baltickom mori pri dánsko-nemeckej hranici. Vždy sa snažím uzavrieť projekt, aby som ho mohol prezentovať ďalším prípadným záujemcom o moju prácu. Často pritom robím to, čomu sa hovorí vo Francúzsku carte blanche – biela karta. Povedia mi: urob pre nás niečo a je to na tebe, čo. Existuje ostrov Sylt a jeden kurátor v Hamburgu, ktorý pozýva umelcov na tento ostrov, aby tam niečo vytvorili. Prišiel som tam vlani v zime zo slnečného a teplého Izraela. Všetko bolo zamrznuté, aj more. Okrem kultúrneho to bol aj termický šok. Z pulzujúcej krajiny plnej ľudí som sa ocitol uprostred pustého ostrova, ktorý je symbolom miesta pre bohatých ľudí. Majú tam svoje ohradené rezidencie. Videl som tam iba dve autá, čierne porsche a strieborné BMW. Čosi ako Azúrové pobrežie pre Nemcov. Nedá sa tam dostať autom, iba špeciálnym vlakom, ktorý jazdí po násype ponad more alebo trajektom. Je to pritom vymyslené tak, aby tam bežní smrteľníci nejazdili. Sú tam obmedzenia na lístky na trajekt a tak. Vynorila sa mi idea chlapíka, ktorý cestuje po svete na bicykli a má teóriu, že v krajine, kde sa zjavuje vo verejnom priestore veľa zákazov a príkazov, je najviac problémov. Zvláštne bolo, že ostrov bol naozaj vyľudnený, no bolo tam nekonečne veľa príkazov a zákazov. Spomínam to aj preto, lebo vždy, keď som robil pre nejaký časopis, chceli odo mňa presné texty k fotografiám. A tu mi napadlo, že načo budem robiť texty, keď ich môžem mať priamo v obrázku. Tak vznikol cyklus s názvom Krajina a text. Na jednej tabuli je napísané: fotografovanie a filmovanie je na tomto území možné iba s povolením majiteľov. Inak, na Sylte točil Polanski svoj film Ghost Writer.
.netočil si náhodou predtým na ostrove Sylt s Petrom Kerekesom jeden príbeh vojnového kuchára z ponorky do filmu Ako sa varili dejiny?
Točil, no je to iba zhoda náhod. Tri roky pred fotografovaním tohto projektu som tam bol ako kameraman na obhliadkach, potom aj na samotnom nakrúcaní.
.aké je využitie fotografií z pustého ostrova?
V lete z toho bude spoločná výstava v Nemecku.
.a čo tých desať mesiacov tvojho života v Izraeli?
Ja hovorím, že deväť, jedno tehotenstvo, to znie lepšie. Je to akoby trochu prenosené dieťa (Smiech). Vzniklo to tak, že dvaja kurátori, Frederik Brenner a Jeff Rosenheim z Metropolitan Museum, si vymysleli projekt v Izraeli a hľadali fotografov. Mali ideu stráviť minimálne pol roka v Izraeli, spraviť za to obdobie akúsi „časovú konzervu“, ktorá ukáže, ako sa tam ľudia pozerajú na svet. Opäť, prišlo mi vtipné ísť robiť fotografie do krajiny, ktorá je azda najviac fotografovaná zo všetkých. Vyberali si z 30-40 fotografov a každý z nás, bolo nás nakoniec dvanásť, fotil niečo iné, aby sme si neprekážali a neliezli do kapusty.
.výber tém bol na vás ako autoroch?
Presne tak. Pozvali nás na mesačný výlet, aby sme si tú krajinu „ohmatali“. Produkčne nám vybavili stretnutia, s kým sme len chceli. Pomáhali nám tímy ľudí. Z tejto prípravy sme napísali projekt a vybrali dvanástich z nás. Dali nám na to dva roky, do januára 2012. V rámci tých dvoch rokov sme si tam mohli robiť, čo sme chceli. Ja som sa rozhodol, že je dôležité ostať na tom mieste dlho, bez ustavičného odlietania a prilietania. Rozhodol som sa tam žiť, ako keby som bol Izraelčan.
.zmyslom projektu je čo?
V dejinách fotografie boli dva veľké sociologické projekty. Prvý o americkej kríze v 30. rokoch, Dorothea Lang, Walker Evans a iní. Druhý veľký projekt bol LA DARTAR vo Francúzsku, ministerstvo kultúry pozvalo na rok 20 fotografov. Izrael je inšpirovaný týmito projektmi. Každý z nás dvanástich by mal urobiť knihu a potom by mala byť veľká výstava. Je málo krajín, kde by sa dejiny tak intenzívne krížili ako v Izraeli. A struna je stále napnutá.
.keď si na takýchto rezidenčných pobytoch, venuješ sa iba foteniu? Čo tam robíš okrem toho?
Žijem tam (Smiech). Mal som tam skvelé podmienky. V partii na môj vkus až príliš renomovaných fotografov som bol najmladší – čo sa mi už zrejme tak ľahko nestane. Mal som zoznam tém a miest, ktoré som chcel robiť. Ako keď sa robí film. Mal som k dispozícii ateliér, auto a asistentku, či lepšie povedané rešeršérku, ktorá mi všetko vybavovala. Normálne sa ráno osprchuješ, dáš si akoby montérky a ideš do práce. Rešpektoval som tradíciu, že v piatok a v sobotu sa nepracuje. Cez tie dva dni som väčšinou chodieval na palestínske územia, kde Izraelčania nemôžu chodiť. Sadol som si na kávu, motal som sa a tak. Celá séria ešte nemá definitívny názov ale čast fotografií sa venuje Defense Architecture čiže Obrannej architektúre. Tie obrázky sú urobené tak, že na teba hneď „nenaskakujú". Môžu vyzerať neuveriteľne nudne, ale vždy je v nich skrytý podstatný detail. Niekedy to zase vyzerá strašnejšie, než to v skutočnosti je. Napokon, čo budem o fotkách rozprávať, ukážem vám ich na notebooku.
.to je sila, izraelský vojak a dvaja Palestínčania spokojne spia vedľa seba.
Pozrite sa im lepšie na topánky.
.aha, majú rovnaké topánky a tí dvaja sú len prezlečení za Arabov. Je to film?
Nie je to film.
.a čo teda?
Výcvikové stredisko. Obrovské, neobývane modelové mesto, kde sa izraelská armáda pripravuje a nacvičuje si rôzne taktické situácie.
.tam ťa Izraelčania pustili?
Trvalo to dlho, kým som čakal na povolenie. Asi šesť mesiacov. Ale keď už máš povolenie, môžeš fotiť, čo chceš.
.fotil si najmä na frontovej línii?
Nie, po celej krajine. Ale tá krajina je hrozne malá. Nikdy nie si ďaleko od múru. Niektoré moje obrázky sú z umelého sveta, z tréningového mesta, iné sú akoby zo skutočnosti. Snažím sa viesť diváka k tomu, aby si do obrazov dopĺňal emócie, ktoré tam chýbajú.
.ale explózia na fotografii je hádam reálna, nie?
To je zaujímavé, že keď človek vidí dym a vie, že to je z Izraela, hneď si myslí, že to je explózia. V tomto konkrétnom prípade len niekto vypaľoval trávu.
.ukazuješ, čo všetko tá krajina musí robiť preto, aby prežila?
Je to komplikovanejšie. Tri generácie Židov vyrastajú na jednom území v takmer homogénnej spoločnosti. Ak sa nemýlim, len jeden z doterajších izraelských premiérov nebol generál. A to nie je náhoda.
.fotíš takmer prázdne priestory v krajine plnej ľudí.
Pre mňa je dôležité, aby vznikla potreba popísať moje obrázky a porozumieť, aké otázky ti kladú. Každý človek to vidí ináč. Často sa stáva, že ľudia poznajú na všetko odpovede a to je potom ťažká debata. Mladí Izraelčania boli, napríklad, prekvapení, že sa v mojich obrázkoch zjavuje ich vlastný vnútorný pocit. Do Izraela prichádzaš buď preto, že si ich, teda Žid, alebo si kresťan a ideš na biblické miesta. Ak si domáci, môžeš byť z akejkoľvek liberálnej rodiny, musíš ísť na tri roky do armády a máš určitú výchovu. Ja som nebol nič z toho. Nie som „ich", neprišiel som na biblické miesta a nie som ani domáci. Mám len zvedavosť a snahu pracovať s tým, čo je blízko a zároveň ďaleko.
.nestane sa ti, keď si dlho v jednej krajine, že tam už zapúšťaš korene?
Ja to neriešim. Dobre sa cítim v Európe a je mi skoro jedno, či som v Bratislave, v Berlíne, alebo v Paríži. Veď ísť vlakom z Bratislavy do Košíc a do Paríža lietadlom trvá rovnako dlho. Skoro všade v Európe sa cítim doma.
.je pre teba Slovensko v niečom výnimočné?
V tom, že rozprávam jazykom, ktorým sa tu hovorí. Aj napriek tomu, že môj jazyk je jazyk obrazu.
.ešte máš tú skriňovú renaultku, v ktorej si spával, keď si fotografoval Slovensko?
Už nie. Každé auto má, ako všetko na svete, svoj začiatok aj koniec a toto sa už zmenilo na rybársku búdku. Ja mám hrozne rád karavany, v ktorých sa môžeš zastaviť, kde chceš. Mal som tri a projekty som robil tak, že som vyrážal na cesty autom. Ale dôležité je z času na čas meniť prstoklad. Povedzme, že okrem iných fotografických tém nebudeš spávať v aute, akoby putujúcej bubline, ale po kamarátoch, v hoteloch a tak. To ťa núti robiť veci ináč a meniť svoj zažitý program.
.čo teraz robíš na Slovensku?
Točil som film pre STV, o sebe. Bol to najčudnejší možný formát: autoportrét. Vo filme sa, našťastie, ani raz neobjavím. Okrem toho s Petrom Kerekesom, Ivanom Ostrochovským a Pavlom Pekarčíkom robíme dokumentárny film o teroristoch na Slovensku. A ešte točíme road movie s Ivanom Ostrochovským o rómskom boxerovi, ktorý bol na olympiáde v Atlante. A teraz idem späť do Paríža, kde som dostal na rok ateliér. Budem dokončovať knihu o Izraeli a projekt o Európskom parlamente, budem aj učiť a fotiť nové veci.
.bol si voliť?
Áno. Na poslednú chvíľu a s neplatným občianskym preukazom.
.ak to nie je tajomstvo, koho si volil?
Luciu Žitňanskú. A keby sa to bolo dalo, tak by som volil aj Lipšica.
.je zvláštne, že ty, ktorý si doma v celej Európe, si išiel na Slovensku voliť, kým mnohí z tých, ktorí sú doma na Slovensku, voliť nešli.
Chcel som, aby tam boli ľudia, ktorí su profesionáli, ktorí svojej práci rozumejú a nie nejakí čudní populistickí blázni.
Martin Kollár/
Narodil sa v roku 1971 v Žiline. Od skončenia štúdií na Filmovej fakulte VŠMU, odbor kamera, pôsobí ako voľný fotograf a kameraman. Zameriava sa na dlhodobé fotografické projekty. Získal viaceré granty a ocenenia, napríklad World Press Photo Joop Swart masterclass či Oscar Barnack Award. Vystavoval v popredných galériách, od roku 2003 je členom prestížnej agentúry a galérie Agence VU so sídlom v Paríži.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.