O niekoľko mesiacov budem mať štyridsaťpäť rokov, a hoci si vôbec nepripadám starý, možno by som mohol začať myslieť na dôchodok. Mojím tajným plánom je byť ešte pred vstupom do dôchodkového veku slávnym spisovateľom, dramatikom, scenáristom. A keby sa to, nedajbože, nepodarilo, tak to plánujem ako starý pán Švamberk, ktorý ešte dlho po svojej osemdesiatke dochádzal sem-tam niečo napísať či preložiť k nám do Mladej fronty.
No ak by sa nepodarilo ani toto, tak neviem. Premýšľam, či by ma bavil dôchodok, aký prežíva môj otec. Za odstupné z pražskej Škody, v ktorej predával elektrárne, si kúpil chalupu neďaleko svojho rodiska v polabskom Městci Králové. Štyri hektáre, čo ku chalupe patrili, prenajal miestnemu družstvu, ale na veľkej záhrade, ako poriadny vidiecky gazda, celkom slušne hospodári. Pestuje s rôznymi úspechmi hrozno, z ktorého je celkom slušný burčiak, ale nie ktovieaké víno. S pivom tiež veľmi neuspel, jeho pokus o uvarenie niekoľkých desiatok litrov penivého moku v pivnici pod domom sa skončil dosť hlasnou detonáciou, pri ktorej padali škridly zo strechy. Omnoho lepšie sa mu daria pálenky, z ktorých vynikajú najrozličnejšie zmesky aj hruškovica, a tá je podľa znalcov excelentná.
V dedine, ako v množstve iných, zatvorili už pred rokmi krčmu, a tak sa chalupa môjho otca stala jej dôstojnou náhradou. Vlasta, otcova partnerka, sa však sťažuje, že z niektorých susedov vychoval vďaka svojim päťdesiat- aj viacstupňovým pálenkám celkom slušných alkoholikov a že namiesto veselých víkendov sa dnes u otecka konajú opilecké zrazy a že už je to skôr na ťarchu, než na zábavu.
Otec mojej snúbenice sa na starosť vrhol s vervou na svoj dávny koníček, ktorým boli strelné zbrane, pištole, pušky, samopaly. Vo svojom dome má v nedobytnom trezore zhromaždený už značný arzenál, ktorým by vyzbrojil celú čatu partizánov. Keď som mu pred časom kúpil jeden úradne znehodnotený samopal z päťdesiatych rokov, znalecky naň pozrel a so šibalským úsmevom dodal: „No, keby to bolo nutné, určite by ešte strieľal!“ Jeho ďalšou zábavou je opravovanie áut, takže okolie jeho domu neďaleko Prahy vyzerá tak trochu ako šrotovisko, pretože jeden automobil síce v stodole opravuje, ale druhý, rovnaký, parkuje na záhrade pred domom. „To je na súčiastky,“ hovorí mi môj budúci svokor.
Moje predstavy o dôchodku sú trochu iné. Ideálny by bol kamenný dom v takmer ľudoprázdnej dedine na niektorom z chorvátskych ostrovov, s malou vinicou, dvoma psami, a keby sily stačili, tak aj s koňom na vychádzky. Nemusel by byť rovno na pláži či pri mori, stačilo by, keby z nej bolo to more vidieť. A ideálne by bolo, keby som tam na starosť písal nejaké tie svoje knihy, keby k nám na prázdniny chodili všetky tie deti a vnuci a pravnuci a veľa, veľa priateľov. Keby nevyšlo Chorvátsko, možno by stačil aj Balaton, južná Morava či poľský polostrov Hel.
Lenže, ťažko povedať, neviem, či je také niečo v našej časti Európy a v našej budúcnosti uskutočniteľné. Chodievam za svojou deväťdesiatročnou babičkou do Domova seniorov. Babička sa sem dostávala asi desať rokov a posledný rok, keď už bola na čakacej listine, záviselo jej sťahovanie doslova od toho, či niekto umrie a lôžko sa uvoľní. Na to, aby tam mohla bývať v dvojlôžkovej izbe, s piatimi jedlami denne a s plnou starostlivosťou, padne celý jej dôchodok. Zostane jej len zopár stoviek korún, po vašom niekoľko desiatok eur, na nejaké tie sladkosti a noviny. Keď sa na to sťažuje, chlácholím ju: „Keď budem ja v tvojom veku, ťažko si niečo také zo svojho dôchodku budem môcť dovoliť.“ A babička na to hovorí: „Vieš, človek by sa hádam ani nemal dožívať príliš vysokého veku.“ A to by možno vzhľadom na priemerné dožitie novinárov, tiež mohlo byť riešením mojich penzijných úvah.
Autor je redaktor Lidových novín.
No ak by sa nepodarilo ani toto, tak neviem. Premýšľam, či by ma bavil dôchodok, aký prežíva môj otec. Za odstupné z pražskej Škody, v ktorej predával elektrárne, si kúpil chalupu neďaleko svojho rodiska v polabskom Městci Králové. Štyri hektáre, čo ku chalupe patrili, prenajal miestnemu družstvu, ale na veľkej záhrade, ako poriadny vidiecky gazda, celkom slušne hospodári. Pestuje s rôznymi úspechmi hrozno, z ktorého je celkom slušný burčiak, ale nie ktovieaké víno. S pivom tiež veľmi neuspel, jeho pokus o uvarenie niekoľkých desiatok litrov penivého moku v pivnici pod domom sa skončil dosť hlasnou detonáciou, pri ktorej padali škridly zo strechy. Omnoho lepšie sa mu daria pálenky, z ktorých vynikajú najrozličnejšie zmesky aj hruškovica, a tá je podľa znalcov excelentná.
V dedine, ako v množstve iných, zatvorili už pred rokmi krčmu, a tak sa chalupa môjho otca stala jej dôstojnou náhradou. Vlasta, otcova partnerka, sa však sťažuje, že z niektorých susedov vychoval vďaka svojim päťdesiat- aj viacstupňovým pálenkám celkom slušných alkoholikov a že namiesto veselých víkendov sa dnes u otecka konajú opilecké zrazy a že už je to skôr na ťarchu, než na zábavu.
Otec mojej snúbenice sa na starosť vrhol s vervou na svoj dávny koníček, ktorým boli strelné zbrane, pištole, pušky, samopaly. Vo svojom dome má v nedobytnom trezore zhromaždený už značný arzenál, ktorým by vyzbrojil celú čatu partizánov. Keď som mu pred časom kúpil jeden úradne znehodnotený samopal z päťdesiatych rokov, znalecky naň pozrel a so šibalským úsmevom dodal: „No, keby to bolo nutné, určite by ešte strieľal!“ Jeho ďalšou zábavou je opravovanie áut, takže okolie jeho domu neďaleko Prahy vyzerá tak trochu ako šrotovisko, pretože jeden automobil síce v stodole opravuje, ale druhý, rovnaký, parkuje na záhrade pred domom. „To je na súčiastky,“ hovorí mi môj budúci svokor.
Moje predstavy o dôchodku sú trochu iné. Ideálny by bol kamenný dom v takmer ľudoprázdnej dedine na niektorom z chorvátskych ostrovov, s malou vinicou, dvoma psami, a keby sily stačili, tak aj s koňom na vychádzky. Nemusel by byť rovno na pláži či pri mori, stačilo by, keby z nej bolo to more vidieť. A ideálne by bolo, keby som tam na starosť písal nejaké tie svoje knihy, keby k nám na prázdniny chodili všetky tie deti a vnuci a pravnuci a veľa, veľa priateľov. Keby nevyšlo Chorvátsko, možno by stačil aj Balaton, južná Morava či poľský polostrov Hel.
Lenže, ťažko povedať, neviem, či je také niečo v našej časti Európy a v našej budúcnosti uskutočniteľné. Chodievam za svojou deväťdesiatročnou babičkou do Domova seniorov. Babička sa sem dostávala asi desať rokov a posledný rok, keď už bola na čakacej listine, záviselo jej sťahovanie doslova od toho, či niekto umrie a lôžko sa uvoľní. Na to, aby tam mohla bývať v dvojlôžkovej izbe, s piatimi jedlami denne a s plnou starostlivosťou, padne celý jej dôchodok. Zostane jej len zopár stoviek korún, po vašom niekoľko desiatok eur, na nejaké tie sladkosti a noviny. Keď sa na to sťažuje, chlácholím ju: „Keď budem ja v tvojom veku, ťažko si niečo také zo svojho dôchodku budem môcť dovoliť.“ A babička na to hovorí: „Vieš, človek by sa hádam ani nemal dožívať príliš vysokého veku.“ A to by možno vzhľadom na priemerné dožitie novinárov, tiež mohlo byť riešením mojich penzijných úvah.
Autor je redaktor Lidových novín.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.