.kľúčovým dodávateľom ihličnatého dreva je štátny podnik Lesy Slovenskej republiky, ktorý hospodári a ťaží drevo na takmer polovici slovenského lesného fondu. Pokles objemu ťažby Lesov SR od roku 2010 je jednou z hlavných príčin, prečo je menej dreva.
.sliepky medzi pilinami
Ivan Košecký z Liptovského Hrádku sa obchodovaniu s drevom veuje takmer dvadsať rokov. „Po tom, ako padli kalamity v Tatrách, si všetci mysleli, že na dreve rýchlo a ľahko zarobia. Malé píly vznikali všade, často ich zakladali ľudia, ktorí sa v dreve vôbec nevyznali: zbohatnutí mäsiari, výsluhoví policajní dôchodcovia, ľudia s kapitálom z rezešovských železiarní. Fungovalo to do roku 2011, kým nebola kalamita vyťažená,“ vysvetľuje. S Petrom Tukom bol takmer štyri roky konateľom malej píly v Liptovskom Hrádku. Vlastnili ju majitelia z Maďarska, časom sa im prestalo dariť. „Maďarom nešlo do hlavy, že z desiatich kubíkov guľatiny nemôže byť desať kubíkov reziva, že vzniká aj odpad,“ vraví Tuka, ktorý pílu kúpil.
Po zavedení eura na Slovensku už prestali byť dodávky stavebného reziva pre maďarských odberateľov zaujímavé, Tuka si však našiel odberateľov doma. Zrekonštruoval rozpadnutú neveľkú administratívnu budovu píly, do ktorej zatekalo, nadstavil na ňu rozľahlý služobný byt. „Darilo sa do roku 2010, kým Lesy SR nezačali krátiť dodávky,“ vraví absolvent lesníckej školy v zelenej flanelovej košeli a priloží do liatinovej pece odrezky. Na sporáku sa smažia chlebíky, obalené v domácich vajíčkách. Tukova píla I. V. E. má domácku atmosféru. Po dvore, pomedzi vysokozdvižné vozíky a nový nakladač, splácaný vyše štyri roky, behajú sliepky. Občas niektorá nakukne do miestnosti, ktorej dominuje široký stôl s faktúrami a dodacími listami a kuchynská linka.
„Sklad štátnych lesov máme za zákrutou, ani nie pol kilometra ďaleko, dobre nám bolo voziť drevo odtiaľ,“ zalieva Peter čaj, „ale keď sa nedá, musíme voziť zo Spiša, z Podbanského, z Jánskej či Demänovskej doliny. Boli časy, keď Tukova píla s jedným gátrom a ročnou spracovateľskou kapacitou takmer šesťtisíc kubíkov dreva dala prácu desiatim ľuďom. „Vlani sme mali tridsaťdňové lehoty splatnosti faktúr Lesom SR, teraz to kleslo na sedem dní. Dovezenú guľatinu ani nestihneme popíliť na hranoly, prizmy, dosky, laty, kdeže predať výrobky, a už musíme platiť. Pôžičky, úvery neprichádzajú do úvahy, pílime na objednávky, nie na sklad,“ vysvetľuje majiteľ. Situácia, keď spoločnosť musí takmer dve tretiny guľatiny zháňať od súkromných dodávateľov, keď niet stabilných a väčších objednávok, má za následok prepúšťanie. Ešte vlani na píle I. V. E. robilo osem chlapov, dnes sú štyria.
Peter Tuka si ani nevie predstaviť, aké časy môžu prísť. Kontrakty s Lesmi SR na dodávky guľatiny uzaviera maximálne na štvrťrok, investície či nákup technológie nie sú možné: „Ak nebudem môcť splácať úvery, môžem to tu celé predať, alebo pílu zoberie banka.“
.prajné kalamity
Kalamity nielen vo Vysokých i Nízkych Tatrách priali piliarom, spracovávateľom aj obchodníkom s drevom. Podľa Vlastimila Rezeka, hovorcu Lesov SR, podnik v roku 2009 predal vyše tri milióny kubíkov ihličnatého dreva: „V roku 2011 dodávky klesli asi na 2,2 milióna kubíkov a tohto roku znížime ťažbu asi o pol milióna kubíkov. Na klesajúce objemy ťažby nadväzuje znižovanie predaja, od roku 2010 o viac ako 40 percent.“ Na ilustráciu dodajme, že po roku 2004, teda po kalamitách, sa objem ťažby Lesov SR zvýšil takmer o tretinu v porovnaní s rokmi 2000 až 2002. Náhly dostatok dreva spôsobil vznik malých píl pod Tatrami, na Horehroní, hornom Gemeri, Kysuciach, Orave, Spiši.
„V časoch lkvidovania kalamít sa darilo všetkým, malým aj veľkým,“ spomína Milan Klaučo z Pribyliny, ktorý s výrobou začínal na dvore svojho rodinného domu a v roku 1993 ju preniesol do priestorov niekdajšej pridruženej drevárskej prevádzky na miestnom družstve. Zamestnal vyše tridsať ľudí. Rozľahlé priestranstvo píly Archa medzi starými družstevnými budovami je pokryté ľadom a blatom, husto zasypaným pilinami. V rokoch 2007 až 2010, keď sa Arche darilo, odoberal Klaučo od Lesov SR vyše desať a pol tisíca kubíkov guľatiny ročne. Tohto roku dostane najviac štyritisíc kubíkov. „Je to zničujúci každodenný boj o každý kamión dreva. Zamestnávam aj s dohodármi dvadsať ľudí, ak im chcem dať prácu, musím sa obracať, zháňať, telefonovať, dohadovať sa. Za drevo aby som platil vopred, ale na platby za dodávky čakám v lepšom prípade dva či tri týždne, viacerí mi zaplatia až po šesťdesiatich dňoch,“ vraví podnikateľ, ktorý vyrába stavebný materiál a drevené palety. Druhotná platobná neschopnosť a nedisciplinovanosť odberateľov sú podľa neho problémami, s ktorými sa slovenský podnikateľ stretáva nepretržite. Banky to však neakceptujú, nejdú do rizika, žiadajú finančné krytie: „Je to nelogické, ja musím štátnym lesom platiť vopred, a keby som mal peniaze, nakúpim za ne drevo, nebudem nimi garantovať za pôžičku. To, že mi len dvaja odberatelia spred vyše desiatich rokov nenávratne dlhujú takmer dva milióny korún, nikoho nezaujíma.“
Východiskom nie je podľa Klauču ani nakupovanie dreva od urbárnikov – tí ho ochotnejšie a drahšie predajú obchodníkom z Poľska, lebo tí platia v hotovosti: „Riešenie je zastaviť vývoz guľatiny do Poľska, Česka, Maďarska, Rakúska, a bude dreva dosť,“ uvažuje a pripomína, že už vlani pre nedostatok dreva zanikli malé píly v Hybiach či Východnej.
.krátenie dodávok
„Na nedostatok ihličnatého dreva sa drevári sťažujú tretí rok,“ hovorí Peter Zemaník, generálny sekretár Zväzu spracúvateľov dreva SR. Ohrozené sú podľa neho malé a stredné piliarske a spracúvateľské spoločnosti, zamestnávajúce okolo desať až dvadsať pracovníkov. V súčte visí otáznik nad stovkami až tisíckami pracovných miest. Znepokojenie drevárov je oprávnené, vzhľadom na štvrtinový medziročný pokles ťažby a predaja ihličnatého dreva od Lesov SR, ktoré plošne krátili dodávky všetkým.
„Mali sme prísľuby na vyššie dodávky, zaťažili sme sa úvermi, boli sme pripravení na spracovanie, a zrazu prišiel útlm, guľatiny niet. Úvery však splácať musíme,“ konštatuje Klaučo, ktorý zo situácie viní všetky súčasné vlády, ktoré pod zámienkou zachovávania zamestnanosti uprednostňovali veľkých spracúvateľov. Ak však zaniklo napríklad desať píl a každá zamestnávala do dvadsať pracovníkov, o prácu prišlo viac ľudí, ako dnes zamestnáva jedna veľká piliarska firma. Nespravodlivé je podľa neho, že zahraniční drevárski investori sú štátom zvýhodňovaní napríklad daňovými prázdninami, pritom zisk vyvážajú za hranice, odkiaľ ho obohatený o peniaze z projektov a dotácií vracajú späť.
Dve najväčšie spoločnosti, Rettenmaier – Tatra Timber v Liptovskom Hrádku a PRP vo Veľkom Krtíši, ktoré patria medzi najmodernejšie závody v krajine, odoberú a spracujú najmenej 800-tisíc kubíkov dreva ročne. Na porovnanie – Rettenmaier – Tatra Timber spracuje za tri dni toľko guľatiny, koľko je pri maximálnom výkone schopná spracovať malá píla Petra Tuku za rok. Lesy SR sú však najväčším a najstabilnejším dodávateľom dreva, preto sa každý snaží uzavrieť s nimi zmluvy o odbere na najdlhší čas a na garantovaný najväčší objem za stabilné ceny, aby nemusel skupovať drahšie drevo v menších objemoch od neštátnych subjektov, alebo ho dovážať. Aj keď štátne lesy dodávky diverzifikujú, veľkých spracúvateľov to neohrozuje. Krátenie dodávok o desať a viac percent ročne pôsobí likvidačne na malé a stredné píly.
Lesy SR delia drevárske firmy na malé, stredné a veľké podľa objemu odberu guľatiny. Malé a stredné firmy odoberajú ročne do 20-tisíc kubických metrov ihličnatého dreva. V roku 2007 bolo takýchto firiem na Slovensku 699, v roku 2010 545 a vlani 414. Veľkých firiem bolo v roku 2007 21, vlani 16.
.nevýhodné zmluvy
Za znižovaním dodávok dreva sú aj nevýhodné zmluvy, ktoré Lesy SR uzavreli s vybranými spoločnosťami v roku 2010, krátko pred odchodom vlády koalície Smer / SNS / HZDS. „Vtedy Lesy SR prenajali sedem svojich dlhodobo stratových píl a súčasťou týchto desaťročných prenájmov sú aj zmluvy na dodávky dreva šiestim pílam po 50-tisíc kubických metrov ročne a siedmej píle 35-tisíc kubíkov ročne. Sú to neštandardné a pre nás nevýhodné zmluvy, sú však nevypovedateľné,“ konštatuje Rezek za Lesy SR. V prípade nesplnenia objemu dodávok hrozia štátnym lesom vysoké penalizácie a pokuty. Na základe takejto zmluvy napríklad spoločnosť Wood Working v Čadci s ročnou spracovateľskou kapacitou asi 30-tisíc kubíkov dreva dostáva až 150-tisíc kubíkov. Celú dodávku nemôžu spracovať, preto drevo predávajú.
Nevýhodné zmluvy oberajú predovšetkým malé a stredné drevárske firmy ročne o asi 500-tisíc kubíkov dreva. Asi štvrtina ročnej slovenskej ťažobnej produkcie ihličnatej guľatiny smeruje na vývoz – a naopak, štvrtina spracovaného dreva na Slovensku pochádza z dovozu, napríklad z Ruska, Ukrajiny, Rumunska, Bulharska.
.drevená gorila
Ján Michalík, majiteľ spoločnosti Drevomax Rajecké Teplice – Konská, tvrdí, že obchod so štátnym drevom je za posledných vyše pätnásť rokov predmetom nekorektných politických intervencií v réžii straníckych nominantov a známostí. Drevomax, zamestnávajúci takmer 150 pracovníkov, je najväčším slovenským výrobcom europrofilov a má vlastnú pílu. „Ročne spracujeme vyše 50-tisíc kubíkov dreva. Zatiaľ čo pred piatimi rokmi sme od Lesov SR kupovali takmer 40-tisíc kubíkov, vlani sme dostali limit na 26-tisíc, tohto roku na 13-tisíc kubíkov. Zvyšok nakupujeme, aj z Rakúska, Česka, Poľska, s dovozom za takmer dvojnásobnú cenu v porovnaní s domácim drevom.“ Michalík konštatuje, že politický protekcionizmus v slovenskom „nepriehľadnom biznise s drevom“ vždy bol i bude. „Prolém je, že sa politicky rozdeľuje toľko dreva, koľko na Slovensku nemáme. Preto malí krachujú. Je to drevená gorila, v ktorej sa točia veľké peniaze a provízie, často sa platí v hotovostiach a s drevom sa neprehľadne obchoduje.“
.sliepky medzi pilinami
Ivan Košecký z Liptovského Hrádku sa obchodovaniu s drevom veuje takmer dvadsať rokov. „Po tom, ako padli kalamity v Tatrách, si všetci mysleli, že na dreve rýchlo a ľahko zarobia. Malé píly vznikali všade, často ich zakladali ľudia, ktorí sa v dreve vôbec nevyznali: zbohatnutí mäsiari, výsluhoví policajní dôchodcovia, ľudia s kapitálom z rezešovských železiarní. Fungovalo to do roku 2011, kým nebola kalamita vyťažená,“ vysvetľuje. S Petrom Tukom bol takmer štyri roky konateľom malej píly v Liptovskom Hrádku. Vlastnili ju majitelia z Maďarska, časom sa im prestalo dariť. „Maďarom nešlo do hlavy, že z desiatich kubíkov guľatiny nemôže byť desať kubíkov reziva, že vzniká aj odpad,“ vraví Tuka, ktorý pílu kúpil.
Po zavedení eura na Slovensku už prestali byť dodávky stavebného reziva pre maďarských odberateľov zaujímavé, Tuka si však našiel odberateľov doma. Zrekonštruoval rozpadnutú neveľkú administratívnu budovu píly, do ktorej zatekalo, nadstavil na ňu rozľahlý služobný byt. „Darilo sa do roku 2010, kým Lesy SR nezačali krátiť dodávky,“ vraví absolvent lesníckej školy v zelenej flanelovej košeli a priloží do liatinovej pece odrezky. Na sporáku sa smažia chlebíky, obalené v domácich vajíčkách. Tukova píla I. V. E. má domácku atmosféru. Po dvore, pomedzi vysokozdvižné vozíky a nový nakladač, splácaný vyše štyri roky, behajú sliepky. Občas niektorá nakukne do miestnosti, ktorej dominuje široký stôl s faktúrami a dodacími listami a kuchynská linka.
„Sklad štátnych lesov máme za zákrutou, ani nie pol kilometra ďaleko, dobre nám bolo voziť drevo odtiaľ,“ zalieva Peter čaj, „ale keď sa nedá, musíme voziť zo Spiša, z Podbanského, z Jánskej či Demänovskej doliny. Boli časy, keď Tukova píla s jedným gátrom a ročnou spracovateľskou kapacitou takmer šesťtisíc kubíkov dreva dala prácu desiatim ľuďom. „Vlani sme mali tridsaťdňové lehoty splatnosti faktúr Lesom SR, teraz to kleslo na sedem dní. Dovezenú guľatinu ani nestihneme popíliť na hranoly, prizmy, dosky, laty, kdeže predať výrobky, a už musíme platiť. Pôžičky, úvery neprichádzajú do úvahy, pílime na objednávky, nie na sklad,“ vysvetľuje majiteľ. Situácia, keď spoločnosť musí takmer dve tretiny guľatiny zháňať od súkromných dodávateľov, keď niet stabilných a väčších objednávok, má za následok prepúšťanie. Ešte vlani na píle I. V. E. robilo osem chlapov, dnes sú štyria.
Peter Tuka si ani nevie predstaviť, aké časy môžu prísť. Kontrakty s Lesmi SR na dodávky guľatiny uzaviera maximálne na štvrťrok, investície či nákup technológie nie sú možné: „Ak nebudem môcť splácať úvery, môžem to tu celé predať, alebo pílu zoberie banka.“
.prajné kalamity
Kalamity nielen vo Vysokých i Nízkych Tatrách priali piliarom, spracovávateľom aj obchodníkom s drevom. Podľa Vlastimila Rezeka, hovorcu Lesov SR, podnik v roku 2009 predal vyše tri milióny kubíkov ihličnatého dreva: „V roku 2011 dodávky klesli asi na 2,2 milióna kubíkov a tohto roku znížime ťažbu asi o pol milióna kubíkov. Na klesajúce objemy ťažby nadväzuje znižovanie predaja, od roku 2010 o viac ako 40 percent.“ Na ilustráciu dodajme, že po roku 2004, teda po kalamitách, sa objem ťažby Lesov SR zvýšil takmer o tretinu v porovnaní s rokmi 2000 až 2002. Náhly dostatok dreva spôsobil vznik malých píl pod Tatrami, na Horehroní, hornom Gemeri, Kysuciach, Orave, Spiši.
„V časoch lkvidovania kalamít sa darilo všetkým, malým aj veľkým,“ spomína Milan Klaučo z Pribyliny, ktorý s výrobou začínal na dvore svojho rodinného domu a v roku 1993 ju preniesol do priestorov niekdajšej pridruženej drevárskej prevádzky na miestnom družstve. Zamestnal vyše tridsať ľudí. Rozľahlé priestranstvo píly Archa medzi starými družstevnými budovami je pokryté ľadom a blatom, husto zasypaným pilinami. V rokoch 2007 až 2010, keď sa Arche darilo, odoberal Klaučo od Lesov SR vyše desať a pol tisíca kubíkov guľatiny ročne. Tohto roku dostane najviac štyritisíc kubíkov. „Je to zničujúci každodenný boj o každý kamión dreva. Zamestnávam aj s dohodármi dvadsať ľudí, ak im chcem dať prácu, musím sa obracať, zháňať, telefonovať, dohadovať sa. Za drevo aby som platil vopred, ale na platby za dodávky čakám v lepšom prípade dva či tri týždne, viacerí mi zaplatia až po šesťdesiatich dňoch,“ vraví podnikateľ, ktorý vyrába stavebný materiál a drevené palety. Druhotná platobná neschopnosť a nedisciplinovanosť odberateľov sú podľa neho problémami, s ktorými sa slovenský podnikateľ stretáva nepretržite. Banky to však neakceptujú, nejdú do rizika, žiadajú finančné krytie: „Je to nelogické, ja musím štátnym lesom platiť vopred, a keby som mal peniaze, nakúpim za ne drevo, nebudem nimi garantovať za pôžičku. To, že mi len dvaja odberatelia spred vyše desiatich rokov nenávratne dlhujú takmer dva milióny korún, nikoho nezaujíma.“
Východiskom nie je podľa Klauču ani nakupovanie dreva od urbárnikov – tí ho ochotnejšie a drahšie predajú obchodníkom z Poľska, lebo tí platia v hotovosti: „Riešenie je zastaviť vývoz guľatiny do Poľska, Česka, Maďarska, Rakúska, a bude dreva dosť,“ uvažuje a pripomína, že už vlani pre nedostatok dreva zanikli malé píly v Hybiach či Východnej.
.krátenie dodávok
„Na nedostatok ihličnatého dreva sa drevári sťažujú tretí rok,“ hovorí Peter Zemaník, generálny sekretár Zväzu spracúvateľov dreva SR. Ohrozené sú podľa neho malé a stredné piliarske a spracúvateľské spoločnosti, zamestnávajúce okolo desať až dvadsať pracovníkov. V súčte visí otáznik nad stovkami až tisíckami pracovných miest. Znepokojenie drevárov je oprávnené, vzhľadom na štvrtinový medziročný pokles ťažby a predaja ihličnatého dreva od Lesov SR, ktoré plošne krátili dodávky všetkým.
„Mali sme prísľuby na vyššie dodávky, zaťažili sme sa úvermi, boli sme pripravení na spracovanie, a zrazu prišiel útlm, guľatiny niet. Úvery však splácať musíme,“ konštatuje Klaučo, ktorý zo situácie viní všetky súčasné vlády, ktoré pod zámienkou zachovávania zamestnanosti uprednostňovali veľkých spracúvateľov. Ak však zaniklo napríklad desať píl a každá zamestnávala do dvadsať pracovníkov, o prácu prišlo viac ľudí, ako dnes zamestnáva jedna veľká piliarska firma. Nespravodlivé je podľa neho, že zahraniční drevárski investori sú štátom zvýhodňovaní napríklad daňovými prázdninami, pritom zisk vyvážajú za hranice, odkiaľ ho obohatený o peniaze z projektov a dotácií vracajú späť.
Dve najväčšie spoločnosti, Rettenmaier – Tatra Timber v Liptovskom Hrádku a PRP vo Veľkom Krtíši, ktoré patria medzi najmodernejšie závody v krajine, odoberú a spracujú najmenej 800-tisíc kubíkov dreva ročne. Na porovnanie – Rettenmaier – Tatra Timber spracuje za tri dni toľko guľatiny, koľko je pri maximálnom výkone schopná spracovať malá píla Petra Tuku za rok. Lesy SR sú však najväčším a najstabilnejším dodávateľom dreva, preto sa každý snaží uzavrieť s nimi zmluvy o odbere na najdlhší čas a na garantovaný najväčší objem za stabilné ceny, aby nemusel skupovať drahšie drevo v menších objemoch od neštátnych subjektov, alebo ho dovážať. Aj keď štátne lesy dodávky diverzifikujú, veľkých spracúvateľov to neohrozuje. Krátenie dodávok o desať a viac percent ročne pôsobí likvidačne na malé a stredné píly.
Lesy SR delia drevárske firmy na malé, stredné a veľké podľa objemu odberu guľatiny. Malé a stredné firmy odoberajú ročne do 20-tisíc kubických metrov ihličnatého dreva. V roku 2007 bolo takýchto firiem na Slovensku 699, v roku 2010 545 a vlani 414. Veľkých firiem bolo v roku 2007 21, vlani 16.
.nevýhodné zmluvy
Za znižovaním dodávok dreva sú aj nevýhodné zmluvy, ktoré Lesy SR uzavreli s vybranými spoločnosťami v roku 2010, krátko pred odchodom vlády koalície Smer / SNS / HZDS. „Vtedy Lesy SR prenajali sedem svojich dlhodobo stratových píl a súčasťou týchto desaťročných prenájmov sú aj zmluvy na dodávky dreva šiestim pílam po 50-tisíc kubických metrov ročne a siedmej píle 35-tisíc kubíkov ročne. Sú to neštandardné a pre nás nevýhodné zmluvy, sú však nevypovedateľné,“ konštatuje Rezek za Lesy SR. V prípade nesplnenia objemu dodávok hrozia štátnym lesom vysoké penalizácie a pokuty. Na základe takejto zmluvy napríklad spoločnosť Wood Working v Čadci s ročnou spracovateľskou kapacitou asi 30-tisíc kubíkov dreva dostáva až 150-tisíc kubíkov. Celú dodávku nemôžu spracovať, preto drevo predávajú.
Nevýhodné zmluvy oberajú predovšetkým malé a stredné drevárske firmy ročne o asi 500-tisíc kubíkov dreva. Asi štvrtina ročnej slovenskej ťažobnej produkcie ihličnatej guľatiny smeruje na vývoz – a naopak, štvrtina spracovaného dreva na Slovensku pochádza z dovozu, napríklad z Ruska, Ukrajiny, Rumunska, Bulharska.
.drevená gorila
Ján Michalík, majiteľ spoločnosti Drevomax Rajecké Teplice – Konská, tvrdí, že obchod so štátnym drevom je za posledných vyše pätnásť rokov predmetom nekorektných politických intervencií v réžii straníckych nominantov a známostí. Drevomax, zamestnávajúci takmer 150 pracovníkov, je najväčším slovenským výrobcom europrofilov a má vlastnú pílu. „Ročne spracujeme vyše 50-tisíc kubíkov dreva. Zatiaľ čo pred piatimi rokmi sme od Lesov SR kupovali takmer 40-tisíc kubíkov, vlani sme dostali limit na 26-tisíc, tohto roku na 13-tisíc kubíkov. Zvyšok nakupujeme, aj z Rakúska, Česka, Poľska, s dovozom za takmer dvojnásobnú cenu v porovnaní s domácim drevom.“ Michalík konštatuje, že politický protekcionizmus v slovenskom „nepriehľadnom biznise s drevom“ vždy bol i bude. „Prolém je, že sa politicky rozdeľuje toľko dreva, koľko na Slovensku nemáme. Preto malí krachujú. Je to drevená gorila, v ktorej sa točia veľké peniaze a provízie, často sa platí v hotovostiach a s drevom sa neprehľadne obchoduje.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.