Napriek tomu stojí za to spomenúť si na slová, ktoré vraj Pierre-Joseph Proudhon povedal ruskému intelektuálovi Alexandrovi Gercenovi: „A vy si myslíte, že keď sa raz niečo povie, že to stačí? ... do ľudí to treba vtĺkať, treba to donekonečna opakovať.“
.štyri omyly
Teraz potrebujeme zhrnutie hlavných omylov a budeme dúfať, že na rozdiel od Greshamovho zákona, podľa ktorého zlé peniaze vytláčajú dobré peniaze, vytlačí tentoraz dobrá ekonómia tú zlú. Treba napraviť najmä štyri omyly.
Prvým omylom je presvedčenie, že export vytvára pracovné miesta, a import ich nevytvára. To je mylná predstava, ktorú významný ekonóm obchodu Harry Johnson vystopoval k merkantilizmu, a ktorá dnes v USA ožila. Vo svete, v ktorom pochádzajú súčiastky a komponenty zo všetkých možných miest, je zasahovanie do importu škodlivé, pretože ohrozuje konkurencieschopnosť. Napríklad úspech doručovateľských firiem závisí od importu aj od exportu.
Druhým omylom je skutočnosť, že správna zásada „Obchod, nie pomoc“ ustúpila chybnému presvedčeniu, že obchod je menej účinný ako zahraničná pomoc. Odborárske voličstvo, ktoré sa vždy obáva konkurencie importu, podkopalo obchodnú politiku. Zároveň posunulo politiku zahraničnej pomoci smerom, ktorý prisudzuje priority oblastiam, vykazujúcim relatívne malú návratnosť amerických snáh.
A tak sa americké ministerstvo zahraničných vecí prestalo venovať obhajobe mnohostrannej liberalizácie obchodu, a to napriek desaťročiam obrovského prínosu, ktorý pochádzal z rušenia obchodných bariér. Jeho odnož, zameraná na zahraničnú pomoc, Americká agentúra pre medzinárodný rozvoj, sa stiahla a praktizuje len málo účinné programy, ktoré sú koncipované ako náhodné experimenty. Tento postup obdivuje Bill Gates a nový správca agentúry Rajiv Shah s ním má skúsenosti. No aj keby všetky takéto programy uspeli, ich benefity by nepredstavovali ani zlomok zdokumentovaných prínosov, ktoré vzišli z obchodných a iných makroúrovňových politík, o ktoré USA stratilo záujem.
Po tretie, mnohí sú presvedčení, že najväčšiu podporu si zaslúžia výrobcovia. Je to mantra administratívy prezidenta Baracka Obamu a kvôli nej stratil podporu nielen veľkej časti ekonómov, ale aj Christiny Romerovej, ktorá predsedala jeho Rade ekonomických poradcov. V nedávnom novinovom komentári Romerová vyvrátila prakticky všetky argumenty, ktorými sa obhajuje „nutnosť“ preferovania výrobcov.
Ku kritikom môžete pripočítať aj nobelovského laureáta Roberta Solowa, ktorý inak odhodlane podporuje Obamovu Demokratickú stranu. Solow tvrdí, že isté činnosti sa vyznačujú vyšším spoločenským prínosom než súkromným ziskom. Problém, hovorí, spočíva v tom, že nikto, ani on sám, nemôže vedieť, ktoré to sú, a pritom lobisti zaryto tvrdia, že to presne vedia.
Obhajcovia politiky, ktorá uprednostňuje výrobcov, argumentujú, že podnikateľské klastre sú produktívnejšie ako individuálne firmy. Ale veľké efekty klastrov sa ťažko overujú. Ekonómovia Glenn Ellison a Edward Glaeser zistili, že efekt klastrov je len marginálne vyšší než pri náhodne rozmiestnených firmách. Okrem toho je ťažké neakceptovať slávne slová ekonómky Frances Cairncrossovej, že sme postupne svedkami „smrti vzdialenosti“...
Posledným omylom je rozšírené presvedčenie, že finančný sektor je vrahom morálky. Vo svete finančných podvodov a zneužívania informácií pre obchodovanie sa tomu ľahko verí, a z toho potom vychádza aj názor, že finančníkov treba tvrdo zdaniť. Lenže morálka nepozná hranice odvetví. Všade je dosť slušných ľudí aj špinavcov. Kvázimarxistický názor, že naša morálka vyplýva z nášho ekonomického postavenia, prehliada rolu, ktorú pri vzniku a udržiavaní morálky hrá rodina, náboženstvo, kultúra a umenie.
.opäť protekcionizmus
Aj na základe týchto omylov sa protekcionizmus opäť stáva silným nepriateľom. V roku 1999, keď ministerské stretnutie WTO narušili bombové vyhrážky, som sa spýtal vtedajšieho generálneho riaditeľa Mika Moora, či by sme nemali byť ochotní zomrieť za slobodný obchod. Ale mal som povedať niečo iné: mali by sme preň byť ochotní aspoň žiť.
Medzi starými a novými nezmyslami (a s takmer úplnou istotou, že vyvrátenie jednej zlej myšlienky má za následok vznik a rast ďalších, ktoré sa objavia namiesto nej) je zrejmé, že úloha obhajcov slobodného obchodu sa nikdy nekončí.
Project Syndicate 2012
.štyri omyly
Teraz potrebujeme zhrnutie hlavných omylov a budeme dúfať, že na rozdiel od Greshamovho zákona, podľa ktorého zlé peniaze vytláčajú dobré peniaze, vytlačí tentoraz dobrá ekonómia tú zlú. Treba napraviť najmä štyri omyly.
Prvým omylom je presvedčenie, že export vytvára pracovné miesta, a import ich nevytvára. To je mylná predstava, ktorú významný ekonóm obchodu Harry Johnson vystopoval k merkantilizmu, a ktorá dnes v USA ožila. Vo svete, v ktorom pochádzajú súčiastky a komponenty zo všetkých možných miest, je zasahovanie do importu škodlivé, pretože ohrozuje konkurencieschopnosť. Napríklad úspech doručovateľských firiem závisí od importu aj od exportu.
Druhým omylom je skutočnosť, že správna zásada „Obchod, nie pomoc“ ustúpila chybnému presvedčeniu, že obchod je menej účinný ako zahraničná pomoc. Odborárske voličstvo, ktoré sa vždy obáva konkurencie importu, podkopalo obchodnú politiku. Zároveň posunulo politiku zahraničnej pomoci smerom, ktorý prisudzuje priority oblastiam, vykazujúcim relatívne malú návratnosť amerických snáh.
A tak sa americké ministerstvo zahraničných vecí prestalo venovať obhajobe mnohostrannej liberalizácie obchodu, a to napriek desaťročiam obrovského prínosu, ktorý pochádzal z rušenia obchodných bariér. Jeho odnož, zameraná na zahraničnú pomoc, Americká agentúra pre medzinárodný rozvoj, sa stiahla a praktizuje len málo účinné programy, ktoré sú koncipované ako náhodné experimenty. Tento postup obdivuje Bill Gates a nový správca agentúry Rajiv Shah s ním má skúsenosti. No aj keby všetky takéto programy uspeli, ich benefity by nepredstavovali ani zlomok zdokumentovaných prínosov, ktoré vzišli z obchodných a iných makroúrovňových politík, o ktoré USA stratilo záujem.
Po tretie, mnohí sú presvedčení, že najväčšiu podporu si zaslúžia výrobcovia. Je to mantra administratívy prezidenta Baracka Obamu a kvôli nej stratil podporu nielen veľkej časti ekonómov, ale aj Christiny Romerovej, ktorá predsedala jeho Rade ekonomických poradcov. V nedávnom novinovom komentári Romerová vyvrátila prakticky všetky argumenty, ktorými sa obhajuje „nutnosť“ preferovania výrobcov.
Ku kritikom môžete pripočítať aj nobelovského laureáta Roberta Solowa, ktorý inak odhodlane podporuje Obamovu Demokratickú stranu. Solow tvrdí, že isté činnosti sa vyznačujú vyšším spoločenským prínosom než súkromným ziskom. Problém, hovorí, spočíva v tom, že nikto, ani on sám, nemôže vedieť, ktoré to sú, a pritom lobisti zaryto tvrdia, že to presne vedia.
Obhajcovia politiky, ktorá uprednostňuje výrobcov, argumentujú, že podnikateľské klastre sú produktívnejšie ako individuálne firmy. Ale veľké efekty klastrov sa ťažko overujú. Ekonómovia Glenn Ellison a Edward Glaeser zistili, že efekt klastrov je len marginálne vyšší než pri náhodne rozmiestnených firmách. Okrem toho je ťažké neakceptovať slávne slová ekonómky Frances Cairncrossovej, že sme postupne svedkami „smrti vzdialenosti“...
Posledným omylom je rozšírené presvedčenie, že finančný sektor je vrahom morálky. Vo svete finančných podvodov a zneužívania informácií pre obchodovanie sa tomu ľahko verí, a z toho potom vychádza aj názor, že finančníkov treba tvrdo zdaniť. Lenže morálka nepozná hranice odvetví. Všade je dosť slušných ľudí aj špinavcov. Kvázimarxistický názor, že naša morálka vyplýva z nášho ekonomického postavenia, prehliada rolu, ktorú pri vzniku a udržiavaní morálky hrá rodina, náboženstvo, kultúra a umenie.
.opäť protekcionizmus
Aj na základe týchto omylov sa protekcionizmus opäť stáva silným nepriateľom. V roku 1999, keď ministerské stretnutie WTO narušili bombové vyhrážky, som sa spýtal vtedajšieho generálneho riaditeľa Mika Moora, či by sme nemali byť ochotní zomrieť za slobodný obchod. Ale mal som povedať niečo iné: mali by sme preň byť ochotní aspoň žiť.
Medzi starými a novými nezmyslami (a s takmer úplnou istotou, že vyvrátenie jednej zlej myšlienky má za následok vznik a rast ďalších, ktoré sa objavia namiesto nej) je zrejmé, že úloha obhajcov slobodného obchodu sa nikdy nekončí.
Project Syndicate 2012
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.