Podobných ankiet s podobnými výsledkami už bolo veľa a ešte veľa bude. Niektorí ich účastníci majú skutočne relevantné informácie, iní hádajú z brucha.
Ale pravda je, že otázka, či Izrael stratí trpezlivosť s diplomatickými pokusmi s minimálnymi výsledkami a rozhodne sa Iránu zabrániť, aby sa dostal príliš blízko k výrobe atómovej bomby, je otázkou tohto roka. Alebo ešte presnejšie tejto jari a tohto leta. Práve jarné a letné mesiace viaceré zdroje označujú za najideálnejší čas na prípadný zásah. Nie sú to len bulvárne plátky, čo ohlasovali izraelský útok na iránske jadrové objekty už na Vianoce minulého roka, ale aj americký minister obrany Leon Panetta.
.súvislosť amerických volieb
Izraelský premiér Benjamin Netanjahu je mužom, čo má v celej kauze posledné slovo. Tento mesiac po návrate z cesty do Spojených štátov, ktorá bola o Iráne a ešte raz o Iráne, povedal, že nečaká so stopkami v ruke. Naznačil tiež, že útok nie je otázkou dní či týždňov. A ak aj je, zrejme ho nebude oznamovať v hlavnom vysielacom čase izraelských televízií.
Izraelské posolstvo je jasné už dlho: dávame čas diplomacii, tento čas sa ale kráti, my sme prví na rane, a tak si vyhradzujeme právo brániť sa. To zopakoval Netanjahu aj americkému prezidentovi Obamovi.
Izrael tiež dáva najavo, že na Irán zaútočí či už s americkou pomocou, alebo bez nej. Američanom nevie dokonca garantovať ani to, či im vopred oznámi, že ide na to. Už dva izraelské útoky proti irackým a sýrskym jadrovým objektom sa odohrali bez priameho súhlasu Spojených štátov.
Barack Obama sa do útoku nehrnie, veď napokon, aj Izrael by privítal solídne a dlhodobé diplomatické riešenie. A americký prezident silový zásah vo volebnom roku už vôbec nepotrebuje. Vojenská akcia proti Iránu by bola v priamej kontradikcii k jeho politike zlepšovania vzťahov s Teheránom a úplne by rozbila stabilitu Blízkeho východu, ktorá je už povážlivo narušená aj pre chyby jeho administratívy pri riešení takzvanej Arabskej jari. Znamenala by tiež masívne zvýšenie cien ropy, čo by Američania, ktorí už teraz plačú nad cenou benzínu, niesli len ťažko. A nakoniec, ako by to vyzeralo, keby sa nositeľ Nobelovej ceny mieru lúčil so svojím prezidentským obdobím za zvuku vojnových bubnov?
V Izraeli si to všetko uvedomujú. Netanjahuov predpoklad, že Obamu určite znovu nezvolia, a tak vlastne nie je dôležité, čo si myslí, sa ukazuje ako problematický. Pretože posledné prieskumy hovoria niečo iné a republikáni stále nenasadili niekoho, kto by Obamu s istotou prevalcoval. Takže Netanjahu musel nateraz stiahnuť chvost. Ústretový je aj Obama. V izraelských médiách sa špekuluje, že sľúbil, že v lete navštívi Izrael.
To by malo Izrael odstrašiť od útoku v predvečer amerických volieb. A aby sme to odľahčili, potešili by sa aj fanúšikovia Madonny, ktorí na Facebooku pridávajú hlasy pod list vyzývajúci premiéra, aby útok odložil, lebo na posledný májový deň si najznámejšia kabalistka sveta naplánovala koncert v Tel Avive.
.kde zostal palestínsky štát?
Riziko Obamovho znovuzvolenia však nahráva aj možnosti, že útok sa odohrá ešte pred voľbami. Pred nimi si Obama nedovolí príliš hlasnú kritiku Izraela, lebo skupiny, ktoré podporujú židovský štát, sú v Spojených štátoch vplyvné. Ak by ho zvolili opäť, mohol by sa, podobne ako viacero jeho predchodcov, silnejšie obuť do riešenia problémov na Blízkom východe bez strachu, že to ovplyvní jeho prezidentskú budúcnosť. A mohol by aj silnejšie tlačiť na Izrael. Nielen v otázke iránskeho jadrového programu, ale aj palestínskeho štátu, o ktorom sa už takmer vôbec nehovorí, čo je výsledok šikovnej Netanjahuovej stratégie. Spočíva v tom, že donekonečna nastoľuje iránsky problém. Je pravda, že mu pomáha oddialiť zmysluplné rozhovory s Palestínčanmi (tí sú, mimochodom, v politickej kríze) a aj to, že izraelskú verejnosť trápi Irán väčšmi ako palestínsky štát. A ako Netanjahu všade rozhlasuje, prioritné sú záujmy jeho ľudí.
Izraelská verejnosť nie je v názore, ako riešiť iránsku hrozbu, jednotná. Lebo dostáva pomerne protichodné signály. Na jednej strane strašenie nukleárnym holokaustom, na druhej prístup, že Izrael sa naučil žiť s mnohými hrozbami a zvykne si aj na túto. Väčšina ľudí zastáva názor kdesi v strede. Teda, že pasivita asi nie je v poriadku, ale že na Irán netreba ísť hrubou silou.
Tento názor podporujú aj vyhlásenia amerických vojenských odborníkov aj aktívnych vojakov, že Izrael, nech je aj vojenskou veľmocou regiónu, by mal problém zasiahnuť všetko, čo v Iráne považuje za hrozbu.
Izraelčania však odpovedajú, že to nie je pravda, a spochybňujú aj správy, že Američania im sľúbili lietadlá na dotankovanie ich bojových lietadiel či bomby, ktoré preniknú hlboko do podzemia. Táto správa nemá celkom logiku, keďže Barack Obama sa snaží Izrael od útoku odhovoriť. Tak prečo by mu potom dodával zbrane, čo by ho uľahčili? Na to existuje odpoveď, že ich dodá v takom termíne, aby Izrael mohol zaútočiť na Irán až na budúci rok. No čo ak bude pre židovský štát na budúci rok už neskoro?
.aké sú ďalšie možnosti
Bývalý šéf Mossadu Meir Dagan, ktorého funkčné obdobie predlžovali aj preto, že ho považujú za špičkového znalca iránskych pomerov a psychiky tamojších lídrov, si myslí, že nebude. Dagan relatívne krátko po odchode z funkcie začal spochybňovať strašenie svojho bývalého šéfstva iránskou hrozbou. Minulý týždeň v rozhovore pre program CBS 60 Minút dokonca povedal, že útok na Irán by v tejto chvíli bol tou „najhlúpejšou vecou“.
Dagan prisudzuje iránskemu vedeniu väčšiu mieru racionality, ako sa všeobecne usudzuje. Je presvedčený, že Iránci nie sú až takí zaslepení, aby nevideli dôsledky svojho konania. Dagan tiež naznačil, že je možné, že Iránci nateraz zastavili svoje vojenské nukleárne projekty. Nie je sám, čo si to myslí. Lebo tvrdé a nespochybniteľné dôkazy, že Irán naozaj v programe pokračuje, neexistujú. Tak ako neexistuje nepriestrelná istota, že ho pozastavil.
Dagan zašiel ešte ďalej, keď povedal, že iránska hrozba nebude fatálna nasledujúce tri roky. Bývalý kráľ izraelských špiónov tak spochybňuje tvrdenia svojej vlastnej vlády. O Daganovi sa v Izraeli hovorí, že má silné politické ambície, a preto sa správa pomerne neštandardne.
Dagan, ktorého do funkcie vymenoval ešte Ariel Šaron, uplatňoval celé roky voči Iránu praktiky, ktoré ho mali oslabiť zvnútra a tiež narušiť jeho sebavedomie. Cielené atentáty na kľúčových odborníkov, počítačové vírusy, pokusy vylákať popredných vedcov z Iránu s ponukou nového života na Západe a podľa všetkého aj podpora opozície. Dagan si myslí, že takto by sa malo pokračovať.
.následky útoku
Netanjahu, zdá sa, neverí ani na sankcie, ani na pomalý rozklad iránskeho režimu. Má aj oveľa väčšiu zodpovednosť ako Dagan. Viacerí izraelskí premiéri stáli pred rozhodnutiami, ktoré boli o prežití židovského štátu a Netanjahu má pocit, že bude na rovnakom zozname. Lebo rozhodnutie zaútočiť na Irán nie je len o útoku. Ten azda vyjde. Obavy sú z toho, čo nastane po ňom.
Je jasné, že Irán bude chcieť odvetu. Má rakety, čo zasiahnu Izrael, dokonca aj jeho najhustejšie obývaný centrálny región, a má spojencov v štátoch susediacich s Izraelom. Hizballáh v Libanone a niektoré palestínske frakcie v pásme Gazy sú pod priamym dohľadom Teheránu. To by znamenalo otvorenie ďalších protiizraelských frontov a možnosť, že pod paľbou by bol takmer celý Izrael.
Izraelskí politici verejnosť upokojujú, že nepôjde o nič katastrofálne. Minister obrany Ehud Barak hovorí o menej ako 500 obetiach. To je možno „malé“ číslo, ale keď si predstavíme hnev a pobúrenie mnohých Izraelčanov po poslednom väčšom konflikte (vojne s Hizballáhom v roku 2006) pri ktorom zahynulo ani nie 50 občanov, nadobúda aj tento počet inú perspektívu.
Navyše, ani v samotnom Izraeli nie sú všetci takí optimistickí. Existuje aj extrémny scenár, podľa ktorého by opakované ostreľovanie Izraela mohlo viesť až k uzavretiu jeho vzdušného priestoru aj k uzavretiu prístavov. Škody pre izraelskú ekonomiku by boli obrovské. Tie politické škody tiež. Už teraz je časť izraelskej verejnosti znechutená z toho, ako Netanjahu prirovnáva situáciu s Iránom k holokaustu a k tomu, ako v roku 1938 tiež nikto neveril, že Hitler svoje vyhrážky o likvidácii židov myslí vážne. Netanjahu je syn popredného historika a azda vie, že v lepšom prípade preháňa, v horšom zneužíva udalosť, ktorá je stále silne traumatizujúca. Nielen pre Izrael, ale aj pre celý slušný svet.
Netanjahu vie, že židovský štát nie je geto plné bezbranných občanov druhej kategórie. Vie, že nikto seriózny si nedovolí povedať, že Irán nepredstavuje hrozbu a Izraelu nehrozí veľké nebezpečenstvo. Nezaškodilo by mu trochu zmyslu pre proporcie, nech zbytočne neodvádza pozornosť od toho, čo Irán skutočne robí a aké sú jeho úmysly.
.kto tu zveličuje?
Uznávaný znalec Iránu, americký analytik Karim Sadjadpour, je presvedčený, že Irán provokuje a zveličuje svoje reálne kapacity, aby vtiahol Izrael do vojny. Izraelský útok by určite zjednotil iránsku verejnosť (tak ako kedysi vojna s Irakom) a pomohol by islamskému režimu, ktorý stráca podporu hlavne mladých občanov, ešte chvíľu zotrvať. Možno je to tak a možno je to len ďalšia mediálna bublina. Poletuje ich vo vzduchu príliš veľa na to, aby nebolo očividné, že nevznikajú náhodne a že sú odkazom Izraelu, aby si všetko ešte raz premyslel.
Je pravda, že Irán sa hrá s trpezlivosťou sveta už príliš dlho a napína jeho nervy do krajnosti. Američania môžu Izrael odhovárať od útoku len do istého limitu. Nukleárne hodiny ukazujú o desať minút dvanásť. Pre niekoho ešte skoro, pre niekoho už neskoro. Podľa toho, z ktorej strany sveta sa na hodiny pozeráte.
Autorka je publicistka, žije v Izraeli.
Ale pravda je, že otázka, či Izrael stratí trpezlivosť s diplomatickými pokusmi s minimálnymi výsledkami a rozhodne sa Iránu zabrániť, aby sa dostal príliš blízko k výrobe atómovej bomby, je otázkou tohto roka. Alebo ešte presnejšie tejto jari a tohto leta. Práve jarné a letné mesiace viaceré zdroje označujú za najideálnejší čas na prípadný zásah. Nie sú to len bulvárne plátky, čo ohlasovali izraelský útok na iránske jadrové objekty už na Vianoce minulého roka, ale aj americký minister obrany Leon Panetta.
.súvislosť amerických volieb
Izraelský premiér Benjamin Netanjahu je mužom, čo má v celej kauze posledné slovo. Tento mesiac po návrate z cesty do Spojených štátov, ktorá bola o Iráne a ešte raz o Iráne, povedal, že nečaká so stopkami v ruke. Naznačil tiež, že útok nie je otázkou dní či týždňov. A ak aj je, zrejme ho nebude oznamovať v hlavnom vysielacom čase izraelských televízií.
Izraelské posolstvo je jasné už dlho: dávame čas diplomacii, tento čas sa ale kráti, my sme prví na rane, a tak si vyhradzujeme právo brániť sa. To zopakoval Netanjahu aj americkému prezidentovi Obamovi.
Izrael tiež dáva najavo, že na Irán zaútočí či už s americkou pomocou, alebo bez nej. Američanom nevie dokonca garantovať ani to, či im vopred oznámi, že ide na to. Už dva izraelské útoky proti irackým a sýrskym jadrovým objektom sa odohrali bez priameho súhlasu Spojených štátov.
Barack Obama sa do útoku nehrnie, veď napokon, aj Izrael by privítal solídne a dlhodobé diplomatické riešenie. A americký prezident silový zásah vo volebnom roku už vôbec nepotrebuje. Vojenská akcia proti Iránu by bola v priamej kontradikcii k jeho politike zlepšovania vzťahov s Teheránom a úplne by rozbila stabilitu Blízkeho východu, ktorá je už povážlivo narušená aj pre chyby jeho administratívy pri riešení takzvanej Arabskej jari. Znamenala by tiež masívne zvýšenie cien ropy, čo by Američania, ktorí už teraz plačú nad cenou benzínu, niesli len ťažko. A nakoniec, ako by to vyzeralo, keby sa nositeľ Nobelovej ceny mieru lúčil so svojím prezidentským obdobím za zvuku vojnových bubnov?
V Izraeli si to všetko uvedomujú. Netanjahuov predpoklad, že Obamu určite znovu nezvolia, a tak vlastne nie je dôležité, čo si myslí, sa ukazuje ako problematický. Pretože posledné prieskumy hovoria niečo iné a republikáni stále nenasadili niekoho, kto by Obamu s istotou prevalcoval. Takže Netanjahu musel nateraz stiahnuť chvost. Ústretový je aj Obama. V izraelských médiách sa špekuluje, že sľúbil, že v lete navštívi Izrael.
To by malo Izrael odstrašiť od útoku v predvečer amerických volieb. A aby sme to odľahčili, potešili by sa aj fanúšikovia Madonny, ktorí na Facebooku pridávajú hlasy pod list vyzývajúci premiéra, aby útok odložil, lebo na posledný májový deň si najznámejšia kabalistka sveta naplánovala koncert v Tel Avive.
.kde zostal palestínsky štát?
Riziko Obamovho znovuzvolenia však nahráva aj možnosti, že útok sa odohrá ešte pred voľbami. Pred nimi si Obama nedovolí príliš hlasnú kritiku Izraela, lebo skupiny, ktoré podporujú židovský štát, sú v Spojených štátoch vplyvné. Ak by ho zvolili opäť, mohol by sa, podobne ako viacero jeho predchodcov, silnejšie obuť do riešenia problémov na Blízkom východe bez strachu, že to ovplyvní jeho prezidentskú budúcnosť. A mohol by aj silnejšie tlačiť na Izrael. Nielen v otázke iránskeho jadrového programu, ale aj palestínskeho štátu, o ktorom sa už takmer vôbec nehovorí, čo je výsledok šikovnej Netanjahuovej stratégie. Spočíva v tom, že donekonečna nastoľuje iránsky problém. Je pravda, že mu pomáha oddialiť zmysluplné rozhovory s Palestínčanmi (tí sú, mimochodom, v politickej kríze) a aj to, že izraelskú verejnosť trápi Irán väčšmi ako palestínsky štát. A ako Netanjahu všade rozhlasuje, prioritné sú záujmy jeho ľudí.
Izraelská verejnosť nie je v názore, ako riešiť iránsku hrozbu, jednotná. Lebo dostáva pomerne protichodné signály. Na jednej strane strašenie nukleárnym holokaustom, na druhej prístup, že Izrael sa naučil žiť s mnohými hrozbami a zvykne si aj na túto. Väčšina ľudí zastáva názor kdesi v strede. Teda, že pasivita asi nie je v poriadku, ale že na Irán netreba ísť hrubou silou.
Tento názor podporujú aj vyhlásenia amerických vojenských odborníkov aj aktívnych vojakov, že Izrael, nech je aj vojenskou veľmocou regiónu, by mal problém zasiahnuť všetko, čo v Iráne považuje za hrozbu.
Izraelčania však odpovedajú, že to nie je pravda, a spochybňujú aj správy, že Američania im sľúbili lietadlá na dotankovanie ich bojových lietadiel či bomby, ktoré preniknú hlboko do podzemia. Táto správa nemá celkom logiku, keďže Barack Obama sa snaží Izrael od útoku odhovoriť. Tak prečo by mu potom dodával zbrane, čo by ho uľahčili? Na to existuje odpoveď, že ich dodá v takom termíne, aby Izrael mohol zaútočiť na Irán až na budúci rok. No čo ak bude pre židovský štát na budúci rok už neskoro?
.aké sú ďalšie možnosti
Bývalý šéf Mossadu Meir Dagan, ktorého funkčné obdobie predlžovali aj preto, že ho považujú za špičkového znalca iránskych pomerov a psychiky tamojších lídrov, si myslí, že nebude. Dagan relatívne krátko po odchode z funkcie začal spochybňovať strašenie svojho bývalého šéfstva iránskou hrozbou. Minulý týždeň v rozhovore pre program CBS 60 Minút dokonca povedal, že útok na Irán by v tejto chvíli bol tou „najhlúpejšou vecou“.
Dagan prisudzuje iránskemu vedeniu väčšiu mieru racionality, ako sa všeobecne usudzuje. Je presvedčený, že Iránci nie sú až takí zaslepení, aby nevideli dôsledky svojho konania. Dagan tiež naznačil, že je možné, že Iránci nateraz zastavili svoje vojenské nukleárne projekty. Nie je sám, čo si to myslí. Lebo tvrdé a nespochybniteľné dôkazy, že Irán naozaj v programe pokračuje, neexistujú. Tak ako neexistuje nepriestrelná istota, že ho pozastavil.
Dagan zašiel ešte ďalej, keď povedal, že iránska hrozba nebude fatálna nasledujúce tri roky. Bývalý kráľ izraelských špiónov tak spochybňuje tvrdenia svojej vlastnej vlády. O Daganovi sa v Izraeli hovorí, že má silné politické ambície, a preto sa správa pomerne neštandardne.
Dagan, ktorého do funkcie vymenoval ešte Ariel Šaron, uplatňoval celé roky voči Iránu praktiky, ktoré ho mali oslabiť zvnútra a tiež narušiť jeho sebavedomie. Cielené atentáty na kľúčových odborníkov, počítačové vírusy, pokusy vylákať popredných vedcov z Iránu s ponukou nového života na Západe a podľa všetkého aj podpora opozície. Dagan si myslí, že takto by sa malo pokračovať.
.následky útoku
Netanjahu, zdá sa, neverí ani na sankcie, ani na pomalý rozklad iránskeho režimu. Má aj oveľa väčšiu zodpovednosť ako Dagan. Viacerí izraelskí premiéri stáli pred rozhodnutiami, ktoré boli o prežití židovského štátu a Netanjahu má pocit, že bude na rovnakom zozname. Lebo rozhodnutie zaútočiť na Irán nie je len o útoku. Ten azda vyjde. Obavy sú z toho, čo nastane po ňom.
Je jasné, že Irán bude chcieť odvetu. Má rakety, čo zasiahnu Izrael, dokonca aj jeho najhustejšie obývaný centrálny región, a má spojencov v štátoch susediacich s Izraelom. Hizballáh v Libanone a niektoré palestínske frakcie v pásme Gazy sú pod priamym dohľadom Teheránu. To by znamenalo otvorenie ďalších protiizraelských frontov a možnosť, že pod paľbou by bol takmer celý Izrael.
Izraelskí politici verejnosť upokojujú, že nepôjde o nič katastrofálne. Minister obrany Ehud Barak hovorí o menej ako 500 obetiach. To je možno „malé“ číslo, ale keď si predstavíme hnev a pobúrenie mnohých Izraelčanov po poslednom väčšom konflikte (vojne s Hizballáhom v roku 2006) pri ktorom zahynulo ani nie 50 občanov, nadobúda aj tento počet inú perspektívu.
Navyše, ani v samotnom Izraeli nie sú všetci takí optimistickí. Existuje aj extrémny scenár, podľa ktorého by opakované ostreľovanie Izraela mohlo viesť až k uzavretiu jeho vzdušného priestoru aj k uzavretiu prístavov. Škody pre izraelskú ekonomiku by boli obrovské. Tie politické škody tiež. Už teraz je časť izraelskej verejnosti znechutená z toho, ako Netanjahu prirovnáva situáciu s Iránom k holokaustu a k tomu, ako v roku 1938 tiež nikto neveril, že Hitler svoje vyhrážky o likvidácii židov myslí vážne. Netanjahu je syn popredného historika a azda vie, že v lepšom prípade preháňa, v horšom zneužíva udalosť, ktorá je stále silne traumatizujúca. Nielen pre Izrael, ale aj pre celý slušný svet.
Netanjahu vie, že židovský štát nie je geto plné bezbranných občanov druhej kategórie. Vie, že nikto seriózny si nedovolí povedať, že Irán nepredstavuje hrozbu a Izraelu nehrozí veľké nebezpečenstvo. Nezaškodilo by mu trochu zmyslu pre proporcie, nech zbytočne neodvádza pozornosť od toho, čo Irán skutočne robí a aké sú jeho úmysly.
.kto tu zveličuje?
Uznávaný znalec Iránu, americký analytik Karim Sadjadpour, je presvedčený, že Irán provokuje a zveličuje svoje reálne kapacity, aby vtiahol Izrael do vojny. Izraelský útok by určite zjednotil iránsku verejnosť (tak ako kedysi vojna s Irakom) a pomohol by islamskému režimu, ktorý stráca podporu hlavne mladých občanov, ešte chvíľu zotrvať. Možno je to tak a možno je to len ďalšia mediálna bublina. Poletuje ich vo vzduchu príliš veľa na to, aby nebolo očividné, že nevznikajú náhodne a že sú odkazom Izraelu, aby si všetko ešte raz premyslel.
Je pravda, že Irán sa hrá s trpezlivosťou sveta už príliš dlho a napína jeho nervy do krajnosti. Američania môžu Izrael odhovárať od útoku len do istého limitu. Nukleárne hodiny ukazujú o desať minút dvanásť. Pre niekoho ešte skoro, pre niekoho už neskoro. Podľa toho, z ktorej strany sveta sa na hodiny pozeráte.
Autorka je publicistka, žije v Izraeli.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.