Najnovší album Sinéad O'Connor, ktorý vyšiel len pred niekoľkými dňami, sa končí šepkanou modlitbou: „Sláva Otcovi, Synovi a Duchu svätému. Ako bolo na počiatku, tak nech je i teraz, i na veky vekov." Na záver dodá: „Oh, yes!" Producent albumu (a prvý manžel Sinéad) John Reynolds sa zasmeje. Sinéad sa k nemu pridá. A teraz kvízová otázka: Myslí to Sinéad s vierou vážne, alebo ju zosmiešňuje? Kto je vlastne Sinéad O'Connor a o čo jej ide?
.detstvo s milosrdnými sestrami
Sinéad O'Connor sa narodila v roku 1966 na predmestí Dublinu ako tretie z piatich detí (z najstaršieho brata Josepha sa stal známy spisovateľ, jeho knihy Hviezda morí a Obchodník vyšli aj v českom preklade). Keď mala Sinéad osem rokov, rodičia sa rozviedli a podľa rozhodnutia súdu tri najstaršie deti ostali žiť s matkou. Tu zažila svoju prvú traumu, lebo matka deti týrala a zneužívala (a stala sa tak témou piesne Fire of Babylon z albumu Universal Mother). Sinéad mala 13 rokov, keď od matky ušla a začala žiť v novej rodine svojho otca. Ako 15-ročná sa znovu sťahovala – tentoraz do Vzdelávacieho centra Grianán, čo je len vzletný názov zariadenia pre mladistvých delikventov, spravovaného rehoľníčkami z rádu Milosrdných sestier. Nešla tam dobrovoľne: v dôsledku viacnásobných trestných činov (väčšinou krádeží v obchodoch) jej inštitucionálnu starostlivosť nariadila polícia.
Pobyt u Milosrdných sestier znamenal okrem traumatických zážitkov (zamykanie neposlušných študentov na noc do budovy so zvýšenou ostrahou bolo podľa Sinéad zdrojom „najväčšej paniky a hrôzy, akú som prežila a zrejme akú kedy prežijem"), aj začiatok objavovania literatúry a hudby. Práve tu ju počula jedna z dobrovoľníčok spievať pieseň Evergreen od Barbry Streisandovej, povedala o jej krásnom hlase svojmu bratovi, bubeníkovi v tom čase populárnej írskej kapely In Tua Nua. Výsledkom bola prvá pieseň, ktorú Sinéad O'Connor nahrala. Mala vtedy 15 rokov.
O dva roky neskôr sa jej otcovi podarilo vybaviť uvoľnenie drvivého náručia Sestier a preložil Sinéad na slobodnejšiu quakerskú Newtown School. Tu sa stretla s vnímavým učiteľom írskej literatúry, ktorý rozpoznal jej talent a povzbudil ju na nahratie štvorpiesňového dema. Popri dvoch tradičných írskych pesničkách tu boli aj dve Sinéadine vlastné skladby, ktoré vyšli v roku 1987 na jej debutovom albume The Lion and the Cobra.
.nikto sa ti nevyrovná
Vydaniu Leva a kobry predchádzalo krátke pôsobenie vo vlastnej skupine Ton Ton Macoute a hlavne spolupráca s The Edgeom z U2 na filmovej pesničke Heroine, vďaka čomu sa 20-ročná speváčka dostala do dublinských hudobných kruhov.
Samo nahrávanie debutového albumu sprevádzal škandál. Po štyroch mesiacoch práce sa 20-ročná debutantka Sinéad pohádala so skúseným producentom Mickom Glossopom, zničila nahraté pásky a vydavateľstvo postavila pred ultimátum: buď sa na všetko vykašle, alebo si bude album produkovať sama. Atmosféru dokresľuje fakt, že Sinéad bola v tom čase v siedmom mesiaci tehotenstva – čakala dieťa so štúdiovým bubeníkom (a neskôr častým producentom Sinéadiných albumov) Johnom Reynoldsom. To, že vydavateľstvo Ensign nezrušilo s holohlavou, agresívne pôsobiacou rebelkou zmluvu, ale naopak, umožnilo jej nahrať album tak, ako to chce, svedčí o veľkom nadhľade a schopnosti rozpoznať talent (aj s jeho potenciálnym finančným prínosom, samozrejme).
Talent to bol skutočne mimoriadny. Sinéad O'Connor dokázala skladať pesničky, ktoré boli odzbrojujúco priame, no disponovali zároveň veľkou hudobnou krásou. A potom ich spievala čistým, silným, zvláštne zafarbeným hlasom, aký vtedy nemal nikto. Ešte jedna vec bola zvláštna: Sinéad vo vyťahanom tričku, v dlhej sukni či v plandajúcich nohaviciach, s vyholenou hlavou a s ťažkými martenskami na nohách, bola zároveň nahnevaná aj krehká, bojovná aj zraniteľná. Presný opak polonahej, lascívnej, s imidžom kalkulujúcej Madonny.
The Lion and the Cobra bol úspešný album, no až platňa I Do Not Want What I Haven't Got z roku 1990 urobila z tejto írskej speváčky svetový fenomén.
A nebola to Sinéadina pesnička, ale cover verzia Princovho songu Nothing Compares 2 U, ktorá priniesla jej hlas do každého rádia a tým aj do širokého povedomia. Medzi ľuďmi staršími ako 20 rokov (ale aj medzi ich deťmi) ťažko nájsť človeka, ktorý aspoň raz nevidel minimalistický, no pritom veľmi sugestívny videoklip Johna Mayburyho, pozostávajúci takmer výlučne z detailu speváčkinej tváre. Viedli sa dokonca vážne debaty o tom, či dve slzy, ktoré Sinéad stečú po tvári, sú skutočné, alebo len „filmové" (zásadný článok o tejto téme uverejnil aj vtedy ešte rešpektovaný Rock &Pop). Mimochodom, podľa Sinéadiných slov to boli slzy skutočné a ako ukázali ďalšie roky, so Sinéad možno nesúhlasiť, ale nemožno jej neveriť.
Album I Do Not Want What I Haven't Got bol umeleckým aj komerčným úspechom. Obsahuje piesne, ktoré možno počúvať dlho a veľa bez toho, aby stratili čokoľvek zo svojej sily, sú výborne (často s írskymi sláčikmi) zaranžované, nie sú v nich gitarové (ani žiadne iné) sóla, viaceré gradujú k extatickým záverom. Platňa sa začína známou modlitbou („Bože, daj nám schopnosť prijať to, čo nedokážeme zmeniť, daj nám odvahu zmeniť to, čo zmeniť dokážeme a múdrosť rozlíšiť medzi jedným a druhým."), po ktorej nasledujú piesne o rôznych životných traumách a bolestivých rozchodoch. Sinéad v nich však nie je trpiteľkou, ale bojovníčkou. V USA a vo Veľkej Británii bol album dvojnásobne platinový, dlho sa držal na špicoch hitparád, predalo sa z neho viac než 7 miliónov kusov, časopis Rolling Stone ho zaradil medzi 500 najlepších albumov všetkých čias. Nominovaný bol na štyri Grammy, z ktorých jednu aj získal. A to aj napriek tomu, že Sinéad (ako jediná umelkyňa v celej histórii tejto ceny) nielenže sa odmietla zúčastniť na slávnostnej ceremónii, ale požiadala o stiahnutie svojho albumu z nominácií.
.cez škandály k teológii
V ďalších pätnástich rokoch nahrala Sinéad O'Connor päť celkom dobrých albumov a na nich niekoľko výborných piesní, no všetko zatienili škandály.
Začalo sa to pomerne nevinne: keď jej oznámili, že pred jej koncertom v New Jersey bude musieť zaznieť americká hymna, odmietla vystúpiť (Frank Sinatra sa ukázal ako skutočný patriot, keď vyhlásil, že by si za to zaslúžila „nakopať do zadku"). Dôvod: hymny nemajú žiadny súvis s hudbou, a preto sa na žiadnom jej koncerte žiadna štátna hymna nehráva (a nehrala sa ani v New Jersey – organizátori museli ustúpiť). Krátko na to sa odmietla zúčastniť obľúbenej televíznej šou Saturday Night Live, pretože jej moderátor sa povýšenecky správa k ženám.
To všetko stihla ešte v roku 1990. O dva roky neskôr už do Saturday Night Live prišla. Okrem iného tam zaspievala a capella verziu piesne War od Boba Marleyho. V tom čase sa začínalo hovoriť o prípadoch zneužívania detí katolíckymi kňazmi, čo bola pre Sinéad téma osobná a bolestivá. V Marleyho piesni preto nahradila slovo „rasizmus" slovami „zneužívanie detí". Keď ju dospievala, ukázala rovno na kameru obrázok pápeža Jána Pavla II., roztrhala ho na kúsky a s kamennou tvárou povedala „Fight the real enemy!" čiže „Bojujte proti skutočnému nepriateľovi!" Hoci vtedy ešte neexistoval internet a televízie niečo takéto považovali za neodvysielateľné, správa o trhaní obrázka obletela svet. Vlna verejného rozhorčenia a odsúdenia speváčky letela hneď za ňou. O dva týždne vystúpila Sinéad na koncerte venovanom Bobovi Dylanovi. Osemnásťtisícové obecenstvo ju vypískalo, ona to však vydržala, dokonca prišla bližšie k ľuďom a proti pískajúcemu davu zaspievala Marleyho War.
„Najhoršie na tom je, že ľudia si myslia, že som stratila vieru v Boha," povedala Sinéad v rozhovore o niekoľko rokov neskôr. Viera je totiž pre Sinéad úplne kľúčová. Viera a pravdivosť. O svojich vlastných traumách hovorila otvorene oveľa skôr, než to začalo byť verejne akceptovateľné. Aj neochotu cirkvi priznať si vinu za zneužívanie detí a prosiť o odpustenie kritizovala skôr, než sa to stalo salonfähig. Ju ešte vypískali a pranierovali, ďalším už tlieskali a volali na slávu.
„Keby som nerobila hudbu, chcela by som byť farárkou." Toto prianie sa jej čiastočne splnilo, keď bola koncom 90. rokov Írskou ortodoxnou katolíckou a apoštolskou cirkvou ordinovaná za kňažku s menom matka Bernadetta Mária. V rozhovore pre časopis Christianity Today povedala, že sa považuje za kresťanku „narodením a kultúrou", že verí učeniu o Trojici („Verím, že Otec, Ježiš a Svätý Duch sú jedna vec," povedala) a že prežíva osobný vzťah s Ježišom Kristom.
Okrem cirkevných škandálov, nahrávania platní, študovania bel canta a hosťovania v projektoch priateľov (spolupracovala s Vanom Morrisonom, Rogerom Daltreym, Petrom Gabrielom, Rogerom Watersom, Mobym, Bonom, s Massive Attack či s Asian Dub Foundation), vstupovala do jedného nešťastného vzťahu za druhým a pravidelne ohlasovala koniec hudobnej kariéry.
Našťastie v tomto prípade neprikročila od slov k skutkom, stále nahrávala a vystupovala. Vyvrcholením tohto obdobia bol skvelý dvojalbum Theology, plný starozákonných obrazov (väčšinou podávaných rastafariánskym slovníkom). Jedna platňa (Dublin Sessions) je intímna, len spev a gitara, druhá (London Sessions) je mohutná, farebná, „reggae-optimistická" (medzi štúdiovými hudobníkmi je aj legendárny jamajský basgitarista Robbie Shakespeare, ktorého uvidíme v lete na Pohode). Celé to znie, ako keby Sinéad konečne našla pokoj a rovnováhu.
.radosti stredného veku
V apríli minulého roku sa Sinéad tretíkrát rozviedla. Koncom leta sa na základe jej správ na Twitteri (išlo o tweet, v ktorom napísala, že „by už najradšej bola v nebi") začali šíriť dohady o tom, že uvažuje nad samovraždou. Sinéad to jednoznačne poprela a v septembri napísala do Irish Times (je pravidelná stĺpčekárka tohto denníka) 29 požiadaviek na potenciálneho životného partnera (musí mať viac ako 44 rokov, musí žiť v Írsku, musí byť buď slepý, alebo bláznivý, aby svoju partnerku stále považoval za nádhernú a najmenej desaťkrát denne jej to povedal, nesmie používať vlasový gél, musí sa rád bozkávať, okrem sexu, nikotínu a alkoholu nesmie brať žiadne drogy atď.). Deviateho decembra sa vydala za svojho terapeuta Barryho Herridgea, hneď po Vianociach sa rozviedli, tri dni po Novom roku sa však znovu dali dokopy a zatiaľ prežívajú týždne plné lásky a pokoja.
Sinéad O'Connor sa – tak ako každý z nás – v niečom mení a v niečom zostáva sama sebou. Nahnevaná rebelka, vyrovnávajúca sa s vlastnými traumami, sa mení na zrelú ženu so zmyslom pre humor. Zostáva však pravdivým a priamym človekom. „Nie ste vy náhodou náboženská fanatička?" spýtal sa jej americký televízny moderátor Tavis Smiley vo svojej talkshow 28. februára 2012 len napoly žartovne. Narážal tým na celoživotnú „obsesiu" náboženstvom a na tričká, aké v poslednom čase nosí (na jednom z nich je nápis „Property of Jesus – John 3:16"). „Nie som náboženská fanatička, som fanatička Svätého Ducha," odpovedala Sinéad v mikine s nápisom „My God Rocks" a ukazuje moderátorovi farebnú tetovačku Ježiša s tŕňovou korunou, ktorú má v dekolte. „Ako dieťa, keď mi bolo najhoršie, mala som zvláštnu skúsenosť so Svätým Duchom a neskôr, keď som to veľmi potrebovala, mi Ježiš veľmi pomáhal. Tak by sa mi zdalo hlúpe teraz sa toho vzdať. Už som si zvykla, že vďaka tomu vyzerám ako šibnutá." Spomína aký zásadný význam mali pre ňu Dylanove „kresťanské" albumy, ktoré domov doniesol starší brat: „Konečne náboženská hudba, pri počúvaní ktorej nemá človek chuť okamžite vyskočiť z okna. Určite sa aj Boh potešil, že zase môže počúvať aj niečo dobré." Keď jej moderátor pripomína roztrhnutie obrázka pápeža, hovorí, že to „musela" urobiť, lebo cítila, že ju k tomu vedie Svätý Duch. „Cirkev potrebuje pravdu, nemôže klamať," dodáva a hovorí, ako si cení pokusy viacerých zástupcov súčasnej cirkvi o hľadanie pravdy a pokánie. „Ale pred dvadsiatimi rokmi to bolo iné," hovorí Sinéad O'Connor.
Na začiatku marca vydala Sinéad svoj deviaty album. Je zo všetkých doterajších najromantickejší a spolu s prvými dvoma albumami patrí k tomu najlepšiemu, čo doteraz vytvorila.
Sinéad O'Connor, jedna z najvýraznejších hudobníčok posledného štvrťstoročia, speváčka, ktorá prešliapavala cestu Allanis Morisette, Sheryl Crow, PJ Harvey či Courtney Love (čiže silným ženám s veľkým talentom, ktoré majú odvahu hovoriť, čo si skutočne myslia a neštylizujú sa len do roly sexy partneriek) dosahuje stredný vek pokojne a s gráciou.
A odpoveď na otázku zo začiatku článku: s vierou to myslí vážne, no neopúšťa ju zmysel pre humor.
.detstvo s milosrdnými sestrami
Sinéad O'Connor sa narodila v roku 1966 na predmestí Dublinu ako tretie z piatich detí (z najstaršieho brata Josepha sa stal známy spisovateľ, jeho knihy Hviezda morí a Obchodník vyšli aj v českom preklade). Keď mala Sinéad osem rokov, rodičia sa rozviedli a podľa rozhodnutia súdu tri najstaršie deti ostali žiť s matkou. Tu zažila svoju prvú traumu, lebo matka deti týrala a zneužívala (a stala sa tak témou piesne Fire of Babylon z albumu Universal Mother). Sinéad mala 13 rokov, keď od matky ušla a začala žiť v novej rodine svojho otca. Ako 15-ročná sa znovu sťahovala – tentoraz do Vzdelávacieho centra Grianán, čo je len vzletný názov zariadenia pre mladistvých delikventov, spravovaného rehoľníčkami z rádu Milosrdných sestier. Nešla tam dobrovoľne: v dôsledku viacnásobných trestných činov (väčšinou krádeží v obchodoch) jej inštitucionálnu starostlivosť nariadila polícia.
Pobyt u Milosrdných sestier znamenal okrem traumatických zážitkov (zamykanie neposlušných študentov na noc do budovy so zvýšenou ostrahou bolo podľa Sinéad zdrojom „najväčšej paniky a hrôzy, akú som prežila a zrejme akú kedy prežijem"), aj začiatok objavovania literatúry a hudby. Práve tu ju počula jedna z dobrovoľníčok spievať pieseň Evergreen od Barbry Streisandovej, povedala o jej krásnom hlase svojmu bratovi, bubeníkovi v tom čase populárnej írskej kapely In Tua Nua. Výsledkom bola prvá pieseň, ktorú Sinéad O'Connor nahrala. Mala vtedy 15 rokov.
O dva roky neskôr sa jej otcovi podarilo vybaviť uvoľnenie drvivého náručia Sestier a preložil Sinéad na slobodnejšiu quakerskú Newtown School. Tu sa stretla s vnímavým učiteľom írskej literatúry, ktorý rozpoznal jej talent a povzbudil ju na nahratie štvorpiesňového dema. Popri dvoch tradičných írskych pesničkách tu boli aj dve Sinéadine vlastné skladby, ktoré vyšli v roku 1987 na jej debutovom albume The Lion and the Cobra.
.nikto sa ti nevyrovná
Vydaniu Leva a kobry predchádzalo krátke pôsobenie vo vlastnej skupine Ton Ton Macoute a hlavne spolupráca s The Edgeom z U2 na filmovej pesničke Heroine, vďaka čomu sa 20-ročná speváčka dostala do dublinských hudobných kruhov.
Samo nahrávanie debutového albumu sprevádzal škandál. Po štyroch mesiacoch práce sa 20-ročná debutantka Sinéad pohádala so skúseným producentom Mickom Glossopom, zničila nahraté pásky a vydavateľstvo postavila pred ultimátum: buď sa na všetko vykašle, alebo si bude album produkovať sama. Atmosféru dokresľuje fakt, že Sinéad bola v tom čase v siedmom mesiaci tehotenstva – čakala dieťa so štúdiovým bubeníkom (a neskôr častým producentom Sinéadiných albumov) Johnom Reynoldsom. To, že vydavateľstvo Ensign nezrušilo s holohlavou, agresívne pôsobiacou rebelkou zmluvu, ale naopak, umožnilo jej nahrať album tak, ako to chce, svedčí o veľkom nadhľade a schopnosti rozpoznať talent (aj s jeho potenciálnym finančným prínosom, samozrejme).
Talent to bol skutočne mimoriadny. Sinéad O'Connor dokázala skladať pesničky, ktoré boli odzbrojujúco priame, no disponovali zároveň veľkou hudobnou krásou. A potom ich spievala čistým, silným, zvláštne zafarbeným hlasom, aký vtedy nemal nikto. Ešte jedna vec bola zvláštna: Sinéad vo vyťahanom tričku, v dlhej sukni či v plandajúcich nohaviciach, s vyholenou hlavou a s ťažkými martenskami na nohách, bola zároveň nahnevaná aj krehká, bojovná aj zraniteľná. Presný opak polonahej, lascívnej, s imidžom kalkulujúcej Madonny.
The Lion and the Cobra bol úspešný album, no až platňa I Do Not Want What I Haven't Got z roku 1990 urobila z tejto írskej speváčky svetový fenomén.
A nebola to Sinéadina pesnička, ale cover verzia Princovho songu Nothing Compares 2 U, ktorá priniesla jej hlas do každého rádia a tým aj do širokého povedomia. Medzi ľuďmi staršími ako 20 rokov (ale aj medzi ich deťmi) ťažko nájsť človeka, ktorý aspoň raz nevidel minimalistický, no pritom veľmi sugestívny videoklip Johna Mayburyho, pozostávajúci takmer výlučne z detailu speváčkinej tváre. Viedli sa dokonca vážne debaty o tom, či dve slzy, ktoré Sinéad stečú po tvári, sú skutočné, alebo len „filmové" (zásadný článok o tejto téme uverejnil aj vtedy ešte rešpektovaný Rock &Pop). Mimochodom, podľa Sinéadiných slov to boli slzy skutočné a ako ukázali ďalšie roky, so Sinéad možno nesúhlasiť, ale nemožno jej neveriť.
Album I Do Not Want What I Haven't Got bol umeleckým aj komerčným úspechom. Obsahuje piesne, ktoré možno počúvať dlho a veľa bez toho, aby stratili čokoľvek zo svojej sily, sú výborne (často s írskymi sláčikmi) zaranžované, nie sú v nich gitarové (ani žiadne iné) sóla, viaceré gradujú k extatickým záverom. Platňa sa začína známou modlitbou („Bože, daj nám schopnosť prijať to, čo nedokážeme zmeniť, daj nám odvahu zmeniť to, čo zmeniť dokážeme a múdrosť rozlíšiť medzi jedným a druhým."), po ktorej nasledujú piesne o rôznych životných traumách a bolestivých rozchodoch. Sinéad v nich však nie je trpiteľkou, ale bojovníčkou. V USA a vo Veľkej Británii bol album dvojnásobne platinový, dlho sa držal na špicoch hitparád, predalo sa z neho viac než 7 miliónov kusov, časopis Rolling Stone ho zaradil medzi 500 najlepších albumov všetkých čias. Nominovaný bol na štyri Grammy, z ktorých jednu aj získal. A to aj napriek tomu, že Sinéad (ako jediná umelkyňa v celej histórii tejto ceny) nielenže sa odmietla zúčastniť na slávnostnej ceremónii, ale požiadala o stiahnutie svojho albumu z nominácií.
.cez škandály k teológii
V ďalších pätnástich rokoch nahrala Sinéad O'Connor päť celkom dobrých albumov a na nich niekoľko výborných piesní, no všetko zatienili škandály.
Začalo sa to pomerne nevinne: keď jej oznámili, že pred jej koncertom v New Jersey bude musieť zaznieť americká hymna, odmietla vystúpiť (Frank Sinatra sa ukázal ako skutočný patriot, keď vyhlásil, že by si za to zaslúžila „nakopať do zadku"). Dôvod: hymny nemajú žiadny súvis s hudbou, a preto sa na žiadnom jej koncerte žiadna štátna hymna nehráva (a nehrala sa ani v New Jersey – organizátori museli ustúpiť). Krátko na to sa odmietla zúčastniť obľúbenej televíznej šou Saturday Night Live, pretože jej moderátor sa povýšenecky správa k ženám.
To všetko stihla ešte v roku 1990. O dva roky neskôr už do Saturday Night Live prišla. Okrem iného tam zaspievala a capella verziu piesne War od Boba Marleyho. V tom čase sa začínalo hovoriť o prípadoch zneužívania detí katolíckymi kňazmi, čo bola pre Sinéad téma osobná a bolestivá. V Marleyho piesni preto nahradila slovo „rasizmus" slovami „zneužívanie detí". Keď ju dospievala, ukázala rovno na kameru obrázok pápeža Jána Pavla II., roztrhala ho na kúsky a s kamennou tvárou povedala „Fight the real enemy!" čiže „Bojujte proti skutočnému nepriateľovi!" Hoci vtedy ešte neexistoval internet a televízie niečo takéto považovali za neodvysielateľné, správa o trhaní obrázka obletela svet. Vlna verejného rozhorčenia a odsúdenia speváčky letela hneď za ňou. O dva týždne vystúpila Sinéad na koncerte venovanom Bobovi Dylanovi. Osemnásťtisícové obecenstvo ju vypískalo, ona to však vydržala, dokonca prišla bližšie k ľuďom a proti pískajúcemu davu zaspievala Marleyho War.
„Najhoršie na tom je, že ľudia si myslia, že som stratila vieru v Boha," povedala Sinéad v rozhovore o niekoľko rokov neskôr. Viera je totiž pre Sinéad úplne kľúčová. Viera a pravdivosť. O svojich vlastných traumách hovorila otvorene oveľa skôr, než to začalo byť verejne akceptovateľné. Aj neochotu cirkvi priznať si vinu za zneužívanie detí a prosiť o odpustenie kritizovala skôr, než sa to stalo salonfähig. Ju ešte vypískali a pranierovali, ďalším už tlieskali a volali na slávu.
„Keby som nerobila hudbu, chcela by som byť farárkou." Toto prianie sa jej čiastočne splnilo, keď bola koncom 90. rokov Írskou ortodoxnou katolíckou a apoštolskou cirkvou ordinovaná za kňažku s menom matka Bernadetta Mária. V rozhovore pre časopis Christianity Today povedala, že sa považuje za kresťanku „narodením a kultúrou", že verí učeniu o Trojici („Verím, že Otec, Ježiš a Svätý Duch sú jedna vec," povedala) a že prežíva osobný vzťah s Ježišom Kristom.
Okrem cirkevných škandálov, nahrávania platní, študovania bel canta a hosťovania v projektoch priateľov (spolupracovala s Vanom Morrisonom, Rogerom Daltreym, Petrom Gabrielom, Rogerom Watersom, Mobym, Bonom, s Massive Attack či s Asian Dub Foundation), vstupovala do jedného nešťastného vzťahu za druhým a pravidelne ohlasovala koniec hudobnej kariéry.
Našťastie v tomto prípade neprikročila od slov k skutkom, stále nahrávala a vystupovala. Vyvrcholením tohto obdobia bol skvelý dvojalbum Theology, plný starozákonných obrazov (väčšinou podávaných rastafariánskym slovníkom). Jedna platňa (Dublin Sessions) je intímna, len spev a gitara, druhá (London Sessions) je mohutná, farebná, „reggae-optimistická" (medzi štúdiovými hudobníkmi je aj legendárny jamajský basgitarista Robbie Shakespeare, ktorého uvidíme v lete na Pohode). Celé to znie, ako keby Sinéad konečne našla pokoj a rovnováhu.
.radosti stredného veku
V apríli minulého roku sa Sinéad tretíkrát rozviedla. Koncom leta sa na základe jej správ na Twitteri (išlo o tweet, v ktorom napísala, že „by už najradšej bola v nebi") začali šíriť dohady o tom, že uvažuje nad samovraždou. Sinéad to jednoznačne poprela a v septembri napísala do Irish Times (je pravidelná stĺpčekárka tohto denníka) 29 požiadaviek na potenciálneho životného partnera (musí mať viac ako 44 rokov, musí žiť v Írsku, musí byť buď slepý, alebo bláznivý, aby svoju partnerku stále považoval za nádhernú a najmenej desaťkrát denne jej to povedal, nesmie používať vlasový gél, musí sa rád bozkávať, okrem sexu, nikotínu a alkoholu nesmie brať žiadne drogy atď.). Deviateho decembra sa vydala za svojho terapeuta Barryho Herridgea, hneď po Vianociach sa rozviedli, tri dni po Novom roku sa však znovu dali dokopy a zatiaľ prežívajú týždne plné lásky a pokoja.
Sinéad O'Connor sa – tak ako každý z nás – v niečom mení a v niečom zostáva sama sebou. Nahnevaná rebelka, vyrovnávajúca sa s vlastnými traumami, sa mení na zrelú ženu so zmyslom pre humor. Zostáva však pravdivým a priamym človekom. „Nie ste vy náhodou náboženská fanatička?" spýtal sa jej americký televízny moderátor Tavis Smiley vo svojej talkshow 28. februára 2012 len napoly žartovne. Narážal tým na celoživotnú „obsesiu" náboženstvom a na tričká, aké v poslednom čase nosí (na jednom z nich je nápis „Property of Jesus – John 3:16"). „Nie som náboženská fanatička, som fanatička Svätého Ducha," odpovedala Sinéad v mikine s nápisom „My God Rocks" a ukazuje moderátorovi farebnú tetovačku Ježiša s tŕňovou korunou, ktorú má v dekolte. „Ako dieťa, keď mi bolo najhoršie, mala som zvláštnu skúsenosť so Svätým Duchom a neskôr, keď som to veľmi potrebovala, mi Ježiš veľmi pomáhal. Tak by sa mi zdalo hlúpe teraz sa toho vzdať. Už som si zvykla, že vďaka tomu vyzerám ako šibnutá." Spomína aký zásadný význam mali pre ňu Dylanove „kresťanské" albumy, ktoré domov doniesol starší brat: „Konečne náboženská hudba, pri počúvaní ktorej nemá človek chuť okamžite vyskočiť z okna. Určite sa aj Boh potešil, že zase môže počúvať aj niečo dobré." Keď jej moderátor pripomína roztrhnutie obrázka pápeža, hovorí, že to „musela" urobiť, lebo cítila, že ju k tomu vedie Svätý Duch. „Cirkev potrebuje pravdu, nemôže klamať," dodáva a hovorí, ako si cení pokusy viacerých zástupcov súčasnej cirkvi o hľadanie pravdy a pokánie. „Ale pred dvadsiatimi rokmi to bolo iné," hovorí Sinéad O'Connor.
Na začiatku marca vydala Sinéad svoj deviaty album. Je zo všetkých doterajších najromantickejší a spolu s prvými dvoma albumami patrí k tomu najlepšiemu, čo doteraz vytvorila.
Sinéad O'Connor, jedna z najvýraznejších hudobníčok posledného štvrťstoročia, speváčka, ktorá prešliapavala cestu Allanis Morisette, Sheryl Crow, PJ Harvey či Courtney Love (čiže silným ženám s veľkým talentom, ktoré majú odvahu hovoriť, čo si skutočne myslia a neštylizujú sa len do roly sexy partneriek) dosahuje stredný vek pokojne a s gráciou.
A odpoveď na otázku zo začiatku článku: s vierou to myslí vážne, no neopúšťa ju zmysel pre humor.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.