Spisovatelia sa neradi vzdávajú literárneho prototypu intelektuála-penzistu. Osamelí a skrachovanými vzťahmi vytrénovaní rekapitulujú svoje osudy. Prestali rozumieť svetu a vnútorne sa od jeho modernej podoby dištancujú. Majú ďaleko od marquezovských patriarchov, ktorých životy sa akosi prirodzene rozpúšťajú v zemi.
Starnúci chlipník Sabath Philipa Rotha či zhasnutý záchranca ohrozenej klímy z románu Solar (Ian McEwan) sú iba náhodnými ukážkami toho, ako si prozaici spolu so starými pánmi z románov cynicky premietajú vlastné životy. Opona sa zaťahuje...
Naspäť k Barnesovi. Po Žiadnom dôvode k obavám (románovej eseji z roku 2008) je neoficiálne najvychytenejším britským odborníkom na zomieranie. Esejistický prístup, bohatý na literárne a historické odkazy, je teraz vystriedaný jemnejším a trochu melancholickým tónom, tu je viac sugestívny a emotívny.
Šesťdesiatnik Anthony Webster žije sám a usporiadane. Ničím nevyrušuje svoje okolie. Ak nechce zahynúť na prázdnotu bežných dní, musí zablúdiť v spomienkach do dávnej minulosti. Spomína na najbližších priateľov zo strednej školy a hlavne na Adriana, jedného z nich. Ten bez veľkého snaženia fascinoval spolužiakov a prekvapoval vyučujúcich.
Anthony sa venoval bežným témam dospievajúceho muža v období ešte pred výbuchom sexuálnej revolúcie. Čakal na dievčinu, ktorá ho uvedie do zakázaného sveta rozkoší. Veronika Mary Fordová mala rada poéziu, bola dcérou úradníka a veľmi sa nelíšila od dievčat tej doby. Chodenie im nakoniec nevydržalo, Anthony bol – ako Veronika uznala – síce znášanlivý, ale nič viac. Veroniky sa „ujal“ práve Adrian, a tak staré priateľstvo skončilo v troskách.
Po návrate z potuliek svetom čakala Anthonyho šokujúca správa. Adrian spáchal samovraždu. Urobil to priam vedecky a s logickým vysvetlením pre všetkých, ktorí sa budú o jeho čin zaujímať: „Rozmýšľajúci človek má povinnosť skúmať podstatu života, ak sa takýto človek rozhodne zriecť sa daru, o ktorý nežiadal, má morálnu a ľudskú povinnosť konať v zmysle dôsledkov takéhoto rozhodnutia.“
Nejde len o staré spomienky. Minulosť sa vynorila s nevídanou silou. Anthonymu odkázala Veronikina matka zvláštne dedičstvo. Začína sa nečakané pokračovanie...
Nie je to kniha o starých hriechoch. Barnes uvažuje nad pamäťou ako takou. „Dejiny nie sú lži víťazov. Sú to skôr spomienky tých, čo prežili, z ktorých väčšina nie sú ani víťazi, ani porazení.“ Spomienky môžu byť nepravdivé, postupne útržkovité a zlomkové.
Pocity majú svoju históriu. Dravosť a dobrodružstvo mladosti sú vystriedané fádnosťou obyčajného (rozumej bezvýznamného) života, nasleduje nostalgia a ľútosť až všetko speje k pocitu konca.
Ľudské poznanie vykazuje vysokú mieru absurdity. Čokoľvek objavíme, už je neskoro. V každej fáze živote sme tak trochu na nesprávnej vlne – to však pochopíme, až keď nás čas zruinoval.
Pomedzi prsty nám neuniká iba akýsi abstraktný život, ale naša vlastná totožnosť. Prestávame veriť tomu, že sme stále rovnakí. Naše minulé tváre sú najväčšími cudzincami, ktorých už nespoznávame. Pocit konca sa začína vtedy, keď sme si nie istí vo vysvetľovaní svojich začiatkov.
Barnes je vo svojom písaní poctivý. Nebráni sa čiastočne esejistickým pasážam, kde otázky formuluje presne tak, ako ich – spolu s rozprávačom knihy – cíti. Barnesove texty majú melódiu. Sú skvele namiešanou zmesou poctivej filozofie a literárnej ušľachtilosti. Neurazí intelektuála, ani nezničí toho, kto rád načúva živým príbehom.
Autor je publicista.
Julian Barnes, Pocit konca, preložila Adriana Komormíková, Artforum 2012
Starnúci chlipník Sabath Philipa Rotha či zhasnutý záchranca ohrozenej klímy z románu Solar (Ian McEwan) sú iba náhodnými ukážkami toho, ako si prozaici spolu so starými pánmi z románov cynicky premietajú vlastné životy. Opona sa zaťahuje...
Naspäť k Barnesovi. Po Žiadnom dôvode k obavám (románovej eseji z roku 2008) je neoficiálne najvychytenejším britským odborníkom na zomieranie. Esejistický prístup, bohatý na literárne a historické odkazy, je teraz vystriedaný jemnejším a trochu melancholickým tónom, tu je viac sugestívny a emotívny.
Šesťdesiatnik Anthony Webster žije sám a usporiadane. Ničím nevyrušuje svoje okolie. Ak nechce zahynúť na prázdnotu bežných dní, musí zablúdiť v spomienkach do dávnej minulosti. Spomína na najbližších priateľov zo strednej školy a hlavne na Adriana, jedného z nich. Ten bez veľkého snaženia fascinoval spolužiakov a prekvapoval vyučujúcich.
Anthony sa venoval bežným témam dospievajúceho muža v období ešte pred výbuchom sexuálnej revolúcie. Čakal na dievčinu, ktorá ho uvedie do zakázaného sveta rozkoší. Veronika Mary Fordová mala rada poéziu, bola dcérou úradníka a veľmi sa nelíšila od dievčat tej doby. Chodenie im nakoniec nevydržalo, Anthony bol – ako Veronika uznala – síce znášanlivý, ale nič viac. Veroniky sa „ujal“ práve Adrian, a tak staré priateľstvo skončilo v troskách.
Po návrate z potuliek svetom čakala Anthonyho šokujúca správa. Adrian spáchal samovraždu. Urobil to priam vedecky a s logickým vysvetlením pre všetkých, ktorí sa budú o jeho čin zaujímať: „Rozmýšľajúci človek má povinnosť skúmať podstatu života, ak sa takýto človek rozhodne zriecť sa daru, o ktorý nežiadal, má morálnu a ľudskú povinnosť konať v zmysle dôsledkov takéhoto rozhodnutia.“
Nejde len o staré spomienky. Minulosť sa vynorila s nevídanou silou. Anthonymu odkázala Veronikina matka zvláštne dedičstvo. Začína sa nečakané pokračovanie...
Nie je to kniha o starých hriechoch. Barnes uvažuje nad pamäťou ako takou. „Dejiny nie sú lži víťazov. Sú to skôr spomienky tých, čo prežili, z ktorých väčšina nie sú ani víťazi, ani porazení.“ Spomienky môžu byť nepravdivé, postupne útržkovité a zlomkové.
Pocity majú svoju históriu. Dravosť a dobrodružstvo mladosti sú vystriedané fádnosťou obyčajného (rozumej bezvýznamného) života, nasleduje nostalgia a ľútosť až všetko speje k pocitu konca.
Ľudské poznanie vykazuje vysokú mieru absurdity. Čokoľvek objavíme, už je neskoro. V každej fáze živote sme tak trochu na nesprávnej vlne – to však pochopíme, až keď nás čas zruinoval.
Pomedzi prsty nám neuniká iba akýsi abstraktný život, ale naša vlastná totožnosť. Prestávame veriť tomu, že sme stále rovnakí. Naše minulé tváre sú najväčšími cudzincami, ktorých už nespoznávame. Pocit konca sa začína vtedy, keď sme si nie istí vo vysvetľovaní svojich začiatkov.
Barnes je vo svojom písaní poctivý. Nebráni sa čiastočne esejistickým pasážam, kde otázky formuluje presne tak, ako ich – spolu s rozprávačom knihy – cíti. Barnesove texty majú melódiu. Sú skvele namiešanou zmesou poctivej filozofie a literárnej ušľachtilosti. Neurazí intelektuála, ani nezničí toho, kto rád načúva živým príbehom.
Autor je publicista.
Julian Barnes, Pocit konca, preložila Adriana Komormíková, Artforum 2012
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.