Keď mi potom vykradli garáž, môj milovaný priestor, moju slimačiu ulitku, pochopila som. Musela som, inak by som sa zbláznila. Ničota. Ani foťáky, ani rifle, GPS- ka, dokonca aj šampón. Takzvaná kompletka. Mohla som si to hodiť, alebo som sa mohla posadiť na tú starú sedačku, ktorú nikdy nikto ukradnúť nemôže, pretože (a to úplne seriózne) váži viac ako klavír, uvariť si čaj, a pozrieť sa s pokojom na tú smršť, čo ostala po mojom hniezdočku. Neviem, ktorá vyššia moc ma prinútila nájsť v sebe takýto pokoj práve vo chvíli, keď som prišla o všetko, ale stalo sa a ako som tam tak sedela, ani som neplakala, len som si uvedomila, že tie rifle, čo mám na sebe, mi vlastne celkom aj stačia a aj ten foťák, čo som mala so sebou, keď sa to stalo, aj ten mi stačí, a že tú GPS-ku už nepotrebujem, lebo himalájske chodníky už mám v nohách a v srdci a že vlastne mať málo znamená neskutočnú slobodu. Ten pocit mi pripomenul rozchod s partnerom. Bolí to, škrie to, človek si vyčíta, ale ten pocit, keď sa nemusíte o nikoho starať, a môžete sa len tak zdvihnúť a ísť a nevysvetľovať! To je ten pocit, ktorý majú chudáci, bosí, v handrách odetí, idú, kam chcú a o nič neprídu. Píšem to celé vlastne len preto, že mi pred pár dňami zase vybielili moju vonkajšiu existenciu. Teda 85 000 rupií a mobil a všetky kreditky. Spala som na hotelovej izbe, ľadvinka so spomínanými cennosťami ležala na zemi pri mojej hlave a niekedy v noci, nečakane a nepozorovane, mi ju niekto odobral. Môj snúbenec začal panikáriť a obviňovať personál, ja som si zase sadla na posteľ a zase do mňa prišiel ten nepochopiteľný pokoj. Už 4 dni existujem bez mobilu, za požičané peniaze, mám to, čo mám, a to, čo nemám, ma aspoň neťaží.Utešuje ma myšlienka, že žijem v krajine, kde je väčšina ľudí pod prahom chudoby a že ten chudák, čo mi to všetko ukradol, možno zachráni svoje 4 deti, kúpi domov veľké vrece ryže na celý mesiac, syna pošle na školu a možno mu ešte ostane aj na to, aby si rozbehol malý vlastný biznis. Je to naivné a je mi jasné, že kradnú väčšinou kurvy, čo majú doma dosť, ale prosím, nepripomínajte mi to. Zatiaľ sa teším, že nezvoní mobil a že nedržím na pleci kabelku, ale ruky aj prachy mám vo vačku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.