Z informácií, vychádzajúcich v súčasnosti z médií, plynie dojem, že kauza okolo bývalej Uhorskej cvernovej továrne je bojom pamiatkarov a investora za spoluúčasti ministerstva kultúry a nejakých aktivistov. Ale pravda je taká, že je to zápas o hodnoty, ktoré majú význam pre mesto, pre tých, čo v ňom žijú, aj pre tých, čo ho navštevujú. Z dnešného stavu areálu, ohraničeného Páričkovou, Svätoplukovou a Košickou ulicou, dnes už len ťažko mpžno vyčítať jeho niekdajšiu slávu. Napriek tomu hral tento závod významnú rolu v histórii mesta. Bol jedným z najväčších uhorských podnikov a výroba v ňom prebiehala nepretržite počas celých sto rokov. Pracovalo tu nielen veľa miestnych obyvateľov, ale mnohí sem prišli za pracovnou príležitosťou. Cvernovka a ďalšie továrne prispeli k tomu, že Bratislava sa rozrástla do dnešnej podoby, lebo spolu s nimi sa budovali nové obytné štvrte a infraštruktúra.
Pri priemyselných pamiatkach nemožno posudzovať stavby na prvý pohľad. Nejde o to, či sú, alebo nie sú „škaredé“. Rozprávajú o histórii daného miesta, udržiavajú pamäť ľudí, utvárajú ich vzťah k nemu a podieľajú sa na miestnej identite. Pochopiteľne, že zanedbané, chátrajúce stavby odstrašujú a neraz môžu ohroziť aj životy ľudí – ale je veľká škoda, ak pre podobné argumenty, prameniace z ignorancie, prichádza mesto o jedinečné stavby, ktoré robia mesto zaujímavým a namiesto nich na vybielených parcelách vyrastá korporátna architektúra, ktorej hodnota je priamo úmerná kvalite jej vyhotovenia. Samozrejme, môžu vzniknúť aj hodnotné stavby, ale Bratislava je posledné desaťročia dôkazom toho, že sú skôr výnimkou. Možno práve tí, čo ako turisti obdivujú premenu newyorskej nadzemnej dráhy na park a susediacej priemyselnej štvrte na novú vychytenú časť mesta, alebo konverziu hamburského prístavu, sú u nás slepí voči podobným prípadom, čakajúcim na druhý život. A pritom spomenutým projektom, dnes dokázateľne životaschopným, tiež stáli v ceste podobné prekážky.
.história Cvernovky
Továreň založila v roku 1900 viedenská firma Richter & Salcher, ktorá sa v rokoch 1901– 1902 spojila s anglickou spoločnosťou J. & P. Coats, píše vo svojej knihe Priemyselná Bratislava Viera Obuchová. Je zaujímavé, že dnešná firma Coats, vytvorená fúziou niekoľkých podnikov, prežila do súčasnosti a vyrába nite po celom svete. Jej korene pritom siahajú do 70. rokov 18. storočia, až k vynájdeniu Cromptonovho spriadacieho stroja – jedného z prvých významných vynálezov priemyselnej revolúcie. Výstavba bratislavskej továrne sa začala v roku 1903 a o deväť rokov neskôr stála už väčšina stavieb dodnes zachovaného historického areálu. Tými najhodnotnejšími sú hlavný výrobný objekt – pradiareň, strojovňa, farbiareň, úpravňa, stolárska a mechanická dielna a kotolňa, pretože dokumentujú výrobný tok – postupnosť, akou výroba v továrni prebiehala. Jana Šulcová z Pamiatkového úradu SR s Vierou Obuchovou z Mestského ústavu ochrany pamiatok prvé štyri zo spomenutých objektov v roku 2007 navrhli na zápis do zoznamu kultúrnych pamiatok, čím by sa vzácna kompaktnosť areálu chránila. Na základe rozhodnutia ministerstva kultúry bol však v roku 2008 pod číslom 11550/0 do zoznamu zapísaný len hlavný výrobný objekt – pradiareň pozdĺž dnešnej Svätoplukovej ulice.
K pradiarni z roku 1903 je z nádvoria kolmo pristavaná bývalá strojovňa, ktorá v minulosti poháňala za pomoci parného stroja spriadacie stroje. Z južnej strany nádvoria nadväzuje na pradiareň farbiareň, ktorá slúžila na bielenie a farbenie nití a na ich navíjanie na cievky. Z ulice skrytý exteriér farbiarne je na rozdiel od pradiarne veľmi dobre zachovaný a vyžaruje z neho krása industriálnej architektúry. Jednopodlažná stavba, lemujúca Košickú ulicu, funkčne nadväzovala na výrobný proces farbiarne, navíjali sa tu nite, hotové výrobky sa ďalej balili a expedovali. Pôvodne boli určené len pre uhorský trh, no neskôr sa vyvážali aj do ostatných častí Európy. Vo vnútornom dvore fabriky je zachovaná budova s čerpadlom, pod ktorou sa nachádza päť metrov široká studňa, vyhĺbená až po úroveň Dunaja, odkiaľ sa dlhé roky čerpala voda potrebná na čistenie bavlny a ďalšie výrobné procesy. Pod časťou nádvoria sa dodnes nachádza veľký betónový rezervoár, ktorý tu postavila známa stavebná firma Pittel a Brauswetter.
Dominantou fabriky bývala vodná veža a neskôr dvojica veží, ktoré spolu s komínom kotolne tvorili priemyselnú siluetu továrne. V súčasnosti zachované torzo komína je súčasťou o niečo novšej kotolne, ktorá nahradila tú pôvodnú. Areál kedysi dotváral ešte sklad bavlny s administratívnou budovou, no tie ustúpili výstavbe a rozširovaniu závodu v 90. rokoch. Súčasťou areálu bola aj vila riaditeľa, jedáleň, hasičská zbrojnica a ďalšie prevádzky spolu s parkovou úpravou, skleníkmi na pestovanie zeleniny, ako aj športové ihriská a iné funkcie dopĺňajúce občiansku vybavenosť sledujúcu kvalitný život miestnych zamestnancov. Tieto informácie dokladajú fotografie a pohľadnice zo začiatku storočia, ako aj pôvodná archívna dokumentácia z roku 1900, ktorá prezentuje továreň ako hrdú súčasť novovznikajúcej časti mesta. Počas 100 rokov fungovania prešiel závod mnohými prestavbami, ktoré sú typickým sprievodným znakom meniacich sa výrobných podmienok. Napriek tomu prežili historické objekty v takmer autentickej podobe dodnes.
.skryté skvosty súčasnosti
Ukončením výroby v Cvernovke život nevyhasol. Práve pre veľkoryso dimenzované variabilné priestory s výborným osvetlením, pôvodnou drevenou vlyskovou podlahou a liatinovými stĺpmi, skrátka, pre autentickú industriálnu atmosféru vybrali toto miesto architekti Roman Halmi a Števo Polakovič pre modelingovú agentúru Exit. Tá ich oslovila v súvislosti s návrhom priestorov, ktoré by zodpovedali jej charakteru a splnili ich prevádzkové požiadavky. Minimom zásahov do pôvodného interiéru a jednoduchým funkčným nábytkom vytvorili interiér, ktorý mal okamžite veľký ohlas a priestory prilákali ďalších záujemcov. Vďaka oceľovému točitému schodisku, vsadenému do bývalej vetracej šachty, vytvorenému pôvodne pre agentúru Exit, sa budova otvorila umelcom, ktorí si jej priestory začali pretvárať na ateliéry.
Drobná komercia postupne rozprúdila nový život aj v starej úpravni na Košickej ulici. Pre niektoré podniky je budova úpravne len prevádzkovým priestorom, ale ďalšie – ako napríklad kaviareň Cverna – vyzdvihujú historický kontext miesta. Iným originálnym spôsobom využili industriálne priestory architekti Aleš Šedivec a Martin Jančok, ktorí v nich umiestnili kníhkupectvo Alexis. Vytvorili „variabilný priestor, ktorý okrem predaja kníh vytvára podmienky na usporadúvanie rôznych sprievodných podujatí – projekcií, čítania, malých koncertov alebo workshopov“. Leitmotívom interiéru sú kaskádovité stupne pozdĺž celej šírky kníhkupectva, stúpajúce od najnižšie situovaného vstupu ku kaviarni na pôvodnej vyvýšenej galérii. Pre autorov – laureátov ceny CE.ZA.AR. za najlepší interiér roka 2011, môže byť skutočným ohodnotením ich práce to, že ľudia sem radi chodia. Filozofia projektu odráža porozumenie medzi majiteľom a autormi, ktorým sa spolu podarilo vytvoriť v prvom rade „ľudsky“ dobrý priestor, ktorý navyše zachoval ducha a voľnú dispozíciu priemyselnej haly.
.rozuzlenie?
Je zbytočné zdôrazňovať, že obnova a revitalizácia starých objektov vyžaduje financie. Ale rovnako vyžaduje financie aj búranie a výstavba novej štruktúry. Cvernovka je pomerne dobre zachovaným, z hľadiska typu bývalej výroby nezaťaženým a veľmi ľahko adaptovateľným areálom. Nie peniaze, ale rebríček priorít hrá hlavnú úlohu. Štát, ktorý si uvedomuje, že kultúra a história je pre krajinu dôležitá, musí byť schopný nastaviť regulácie tak, aby sa im výstavba podriadila. Nemožno očakávať, že akokoľvek osvietený zahraničný investor porozumie hodnotám, ktoré nevie doceniť väčšina domorodcov. Historický význam územia, ktorý je správne pochopený, sa pritom môže mnohonásobne využiť – či už po kultúrno-spoločenskej, alebo ekonomickej stránke. Navyše je overeným kladným faktorom, dôležitým pre ďalší rozvoj, ktorý vymierajúce bratislavské centrum a jeho širšie okolie skutočne potrebuje.
Na ilustráciu našej kauzy uvádza Mark Watson, inšpektor vládnej organizácie Škótska, Historic Scotland, ktorá ma na starosti ochranu a propagáciu historických pamiatok, príbeh „príbuznej“ bratislavskej Cvernovky – továrne Anchor Mills v škótskom Paisley. Továreň patrí do rodiny podnikov, z ktorých vyšla dnešná spoločnosť Coats. V 80. rokoch jej výrobu zastavili a hrozila jej demolácia, kým nezasiahol štát, ktorý sa najprv pokúsil dohodnúť s investorom riešenie, chrániace hodnoty priemyselného dedičstva, a po neúspešnom rokovaní bol vlastník nútený pozemok predať štátu, ktorý hľadal iného investora pri akceptovaní nových podmienok. Ten sa nielen našiel, ale vďaka skutočnosti, že pochádzal z rovnakej oblasti, ako pôvodní stavitelia historickej továrne, mal sám záujem na ich rešpektovaní. Odhliadnuc od uvedeného hodnotového rebríčka, financie sú, pochopiteľne, dôležitým nástrojom. V tomto prípade vo veľkej miere pomohli investorovi projekt financovať štát, miestna samospráva a európske fondy. Ak je hlavným argumentom na Slovensku proti zrealizovaniu podobných projektov nedostatok financií a zároveň sa hovorí o nedostatočnom čerpaní eurofondov, je namieste zamyslieť sa, kde je problém.
Pokiaľ sa nevyrieši problém financovania a zároveň sa neurčí stratégia rozvoja mesta, budú sa opakovať dve možnosti: historické areály bude chrániť zákon – a tak ich odsúdi na pozvoľné chátranie, alebo sa jednohlasne pristúpi na podmienky investorov. Úplne prvým krokom, aby sa niečo zmenilo, je rozpoznanie hodnôt a ich pochopenie. Z nich logicky plynie potreba ochrany, pretože nikto nechce stratiť to, na čom mu záleží. Vzťah k veciam žiadny zákon nenariadi, preto je vyhlasovanie kultúrnych pamiatok bez ďalšej osvety samoúčelné. Ale dôvodov, prečo sa dobre zamyslieť, kým začneme búrať, je oveľa viac. Nová výstavba predstavuje vyššiu ekologickú záťaž v podobe emisií a ďalšiu spotrebu surovín a materiálu. Opätovné využívanie existujúceho je vo väčšine prípadov ohľaduplnejšie k našej, už aj tak zaťaženej planéte. A je aj prejavom úcty k niečomu, čo vytvoril niekto pred nami.
Možno Bratislavčania, a nielen oni – lebo Cvernovka je súčasťou celoeurópskeho dedičstva, o areál prídu. Možno francúzsky investor obnoví pradiareň a okolo vznikne moderná rezidenčná štvrť, doplnená len takými funkciami, ktoré si prenájom nových priestorov budú môcť dovoliť. Ako vyplýva z diela významnej sociologičky Jane Jacobsovej, ovplyvňujúceho vo veľkej miere dnešný názor na rozvoj miest, jedným z kladov súčasného, i keď nie ideálneho stavu je to, že stavby sú prístupné rôznorodým, aj menej výnosným funkciám, dôležitým pre kolorit a život miesta. To neznamená, že sa majú veci ponechať živelnému vývoju, ale že v záujme udržania kvality prostredia je dôležité nevytesniť niektoré funkcie z mesta, pretože práve ony môžu byť tým, čo živí genia loci. Pôvodnej a jedinečnej atmosféry je v Bratislave už veľmi málo, a tak skôr, než sa akýkoľvek proces nenávratne spustí, je potrebné o ňom diskutovať – keď nie inde, tak aspoň v kaviarni alebo na stupňoch nezvyčajného kníhkupectva.
Autorky sú doktorandky Ústavu dejín a teórie architektúry a obnovy pamiatok FA STU v Bratislave.
Pri priemyselných pamiatkach nemožno posudzovať stavby na prvý pohľad. Nejde o to, či sú, alebo nie sú „škaredé“. Rozprávajú o histórii daného miesta, udržiavajú pamäť ľudí, utvárajú ich vzťah k nemu a podieľajú sa na miestnej identite. Pochopiteľne, že zanedbané, chátrajúce stavby odstrašujú a neraz môžu ohroziť aj životy ľudí – ale je veľká škoda, ak pre podobné argumenty, prameniace z ignorancie, prichádza mesto o jedinečné stavby, ktoré robia mesto zaujímavým a namiesto nich na vybielených parcelách vyrastá korporátna architektúra, ktorej hodnota je priamo úmerná kvalite jej vyhotovenia. Samozrejme, môžu vzniknúť aj hodnotné stavby, ale Bratislava je posledné desaťročia dôkazom toho, že sú skôr výnimkou. Možno práve tí, čo ako turisti obdivujú premenu newyorskej nadzemnej dráhy na park a susediacej priemyselnej štvrte na novú vychytenú časť mesta, alebo konverziu hamburského prístavu, sú u nás slepí voči podobným prípadom, čakajúcim na druhý život. A pritom spomenutým projektom, dnes dokázateľne životaschopným, tiež stáli v ceste podobné prekážky.
.história Cvernovky
Továreň založila v roku 1900 viedenská firma Richter & Salcher, ktorá sa v rokoch 1901– 1902 spojila s anglickou spoločnosťou J. & P. Coats, píše vo svojej knihe Priemyselná Bratislava Viera Obuchová. Je zaujímavé, že dnešná firma Coats, vytvorená fúziou niekoľkých podnikov, prežila do súčasnosti a vyrába nite po celom svete. Jej korene pritom siahajú do 70. rokov 18. storočia, až k vynájdeniu Cromptonovho spriadacieho stroja – jedného z prvých významných vynálezov priemyselnej revolúcie. Výstavba bratislavskej továrne sa začala v roku 1903 a o deväť rokov neskôr stála už väčšina stavieb dodnes zachovaného historického areálu. Tými najhodnotnejšími sú hlavný výrobný objekt – pradiareň, strojovňa, farbiareň, úpravňa, stolárska a mechanická dielna a kotolňa, pretože dokumentujú výrobný tok – postupnosť, akou výroba v továrni prebiehala. Jana Šulcová z Pamiatkového úradu SR s Vierou Obuchovou z Mestského ústavu ochrany pamiatok prvé štyri zo spomenutých objektov v roku 2007 navrhli na zápis do zoznamu kultúrnych pamiatok, čím by sa vzácna kompaktnosť areálu chránila. Na základe rozhodnutia ministerstva kultúry bol však v roku 2008 pod číslom 11550/0 do zoznamu zapísaný len hlavný výrobný objekt – pradiareň pozdĺž dnešnej Svätoplukovej ulice.
K pradiarni z roku 1903 je z nádvoria kolmo pristavaná bývalá strojovňa, ktorá v minulosti poháňala za pomoci parného stroja spriadacie stroje. Z južnej strany nádvoria nadväzuje na pradiareň farbiareň, ktorá slúžila na bielenie a farbenie nití a na ich navíjanie na cievky. Z ulice skrytý exteriér farbiarne je na rozdiel od pradiarne veľmi dobre zachovaný a vyžaruje z neho krása industriálnej architektúry. Jednopodlažná stavba, lemujúca Košickú ulicu, funkčne nadväzovala na výrobný proces farbiarne, navíjali sa tu nite, hotové výrobky sa ďalej balili a expedovali. Pôvodne boli určené len pre uhorský trh, no neskôr sa vyvážali aj do ostatných častí Európy. Vo vnútornom dvore fabriky je zachovaná budova s čerpadlom, pod ktorou sa nachádza päť metrov široká studňa, vyhĺbená až po úroveň Dunaja, odkiaľ sa dlhé roky čerpala voda potrebná na čistenie bavlny a ďalšie výrobné procesy. Pod časťou nádvoria sa dodnes nachádza veľký betónový rezervoár, ktorý tu postavila známa stavebná firma Pittel a Brauswetter.
Dominantou fabriky bývala vodná veža a neskôr dvojica veží, ktoré spolu s komínom kotolne tvorili priemyselnú siluetu továrne. V súčasnosti zachované torzo komína je súčasťou o niečo novšej kotolne, ktorá nahradila tú pôvodnú. Areál kedysi dotváral ešte sklad bavlny s administratívnou budovou, no tie ustúpili výstavbe a rozširovaniu závodu v 90. rokoch. Súčasťou areálu bola aj vila riaditeľa, jedáleň, hasičská zbrojnica a ďalšie prevádzky spolu s parkovou úpravou, skleníkmi na pestovanie zeleniny, ako aj športové ihriská a iné funkcie dopĺňajúce občiansku vybavenosť sledujúcu kvalitný život miestnych zamestnancov. Tieto informácie dokladajú fotografie a pohľadnice zo začiatku storočia, ako aj pôvodná archívna dokumentácia z roku 1900, ktorá prezentuje továreň ako hrdú súčasť novovznikajúcej časti mesta. Počas 100 rokov fungovania prešiel závod mnohými prestavbami, ktoré sú typickým sprievodným znakom meniacich sa výrobných podmienok. Napriek tomu prežili historické objekty v takmer autentickej podobe dodnes.
.skryté skvosty súčasnosti
Ukončením výroby v Cvernovke život nevyhasol. Práve pre veľkoryso dimenzované variabilné priestory s výborným osvetlením, pôvodnou drevenou vlyskovou podlahou a liatinovými stĺpmi, skrátka, pre autentickú industriálnu atmosféru vybrali toto miesto architekti Roman Halmi a Števo Polakovič pre modelingovú agentúru Exit. Tá ich oslovila v súvislosti s návrhom priestorov, ktoré by zodpovedali jej charakteru a splnili ich prevádzkové požiadavky. Minimom zásahov do pôvodného interiéru a jednoduchým funkčným nábytkom vytvorili interiér, ktorý mal okamžite veľký ohlas a priestory prilákali ďalších záujemcov. Vďaka oceľovému točitému schodisku, vsadenému do bývalej vetracej šachty, vytvorenému pôvodne pre agentúru Exit, sa budova otvorila umelcom, ktorí si jej priestory začali pretvárať na ateliéry.
Drobná komercia postupne rozprúdila nový život aj v starej úpravni na Košickej ulici. Pre niektoré podniky je budova úpravne len prevádzkovým priestorom, ale ďalšie – ako napríklad kaviareň Cverna – vyzdvihujú historický kontext miesta. Iným originálnym spôsobom využili industriálne priestory architekti Aleš Šedivec a Martin Jančok, ktorí v nich umiestnili kníhkupectvo Alexis. Vytvorili „variabilný priestor, ktorý okrem predaja kníh vytvára podmienky na usporadúvanie rôznych sprievodných podujatí – projekcií, čítania, malých koncertov alebo workshopov“. Leitmotívom interiéru sú kaskádovité stupne pozdĺž celej šírky kníhkupectva, stúpajúce od najnižšie situovaného vstupu ku kaviarni na pôvodnej vyvýšenej galérii. Pre autorov – laureátov ceny CE.ZA.AR. za najlepší interiér roka 2011, môže byť skutočným ohodnotením ich práce to, že ľudia sem radi chodia. Filozofia projektu odráža porozumenie medzi majiteľom a autormi, ktorým sa spolu podarilo vytvoriť v prvom rade „ľudsky“ dobrý priestor, ktorý navyše zachoval ducha a voľnú dispozíciu priemyselnej haly.
.rozuzlenie?
Je zbytočné zdôrazňovať, že obnova a revitalizácia starých objektov vyžaduje financie. Ale rovnako vyžaduje financie aj búranie a výstavba novej štruktúry. Cvernovka je pomerne dobre zachovaným, z hľadiska typu bývalej výroby nezaťaženým a veľmi ľahko adaptovateľným areálom. Nie peniaze, ale rebríček priorít hrá hlavnú úlohu. Štát, ktorý si uvedomuje, že kultúra a história je pre krajinu dôležitá, musí byť schopný nastaviť regulácie tak, aby sa im výstavba podriadila. Nemožno očakávať, že akokoľvek osvietený zahraničný investor porozumie hodnotám, ktoré nevie doceniť väčšina domorodcov. Historický význam územia, ktorý je správne pochopený, sa pritom môže mnohonásobne využiť – či už po kultúrno-spoločenskej, alebo ekonomickej stránke. Navyše je overeným kladným faktorom, dôležitým pre ďalší rozvoj, ktorý vymierajúce bratislavské centrum a jeho širšie okolie skutočne potrebuje.
Na ilustráciu našej kauzy uvádza Mark Watson, inšpektor vládnej organizácie Škótska, Historic Scotland, ktorá ma na starosti ochranu a propagáciu historických pamiatok, príbeh „príbuznej“ bratislavskej Cvernovky – továrne Anchor Mills v škótskom Paisley. Továreň patrí do rodiny podnikov, z ktorých vyšla dnešná spoločnosť Coats. V 80. rokoch jej výrobu zastavili a hrozila jej demolácia, kým nezasiahol štát, ktorý sa najprv pokúsil dohodnúť s investorom riešenie, chrániace hodnoty priemyselného dedičstva, a po neúspešnom rokovaní bol vlastník nútený pozemok predať štátu, ktorý hľadal iného investora pri akceptovaní nových podmienok. Ten sa nielen našiel, ale vďaka skutočnosti, že pochádzal z rovnakej oblasti, ako pôvodní stavitelia historickej továrne, mal sám záujem na ich rešpektovaní. Odhliadnuc od uvedeného hodnotového rebríčka, financie sú, pochopiteľne, dôležitým nástrojom. V tomto prípade vo veľkej miere pomohli investorovi projekt financovať štát, miestna samospráva a európske fondy. Ak je hlavným argumentom na Slovensku proti zrealizovaniu podobných projektov nedostatok financií a zároveň sa hovorí o nedostatočnom čerpaní eurofondov, je namieste zamyslieť sa, kde je problém.
Pokiaľ sa nevyrieši problém financovania a zároveň sa neurčí stratégia rozvoja mesta, budú sa opakovať dve možnosti: historické areály bude chrániť zákon – a tak ich odsúdi na pozvoľné chátranie, alebo sa jednohlasne pristúpi na podmienky investorov. Úplne prvým krokom, aby sa niečo zmenilo, je rozpoznanie hodnôt a ich pochopenie. Z nich logicky plynie potreba ochrany, pretože nikto nechce stratiť to, na čom mu záleží. Vzťah k veciam žiadny zákon nenariadi, preto je vyhlasovanie kultúrnych pamiatok bez ďalšej osvety samoúčelné. Ale dôvodov, prečo sa dobre zamyslieť, kým začneme búrať, je oveľa viac. Nová výstavba predstavuje vyššiu ekologickú záťaž v podobe emisií a ďalšiu spotrebu surovín a materiálu. Opätovné využívanie existujúceho je vo väčšine prípadov ohľaduplnejšie k našej, už aj tak zaťaženej planéte. A je aj prejavom úcty k niečomu, čo vytvoril niekto pred nami.
Možno Bratislavčania, a nielen oni – lebo Cvernovka je súčasťou celoeurópskeho dedičstva, o areál prídu. Možno francúzsky investor obnoví pradiareň a okolo vznikne moderná rezidenčná štvrť, doplnená len takými funkciami, ktoré si prenájom nových priestorov budú môcť dovoliť. Ako vyplýva z diela významnej sociologičky Jane Jacobsovej, ovplyvňujúceho vo veľkej miere dnešný názor na rozvoj miest, jedným z kladov súčasného, i keď nie ideálneho stavu je to, že stavby sú prístupné rôznorodým, aj menej výnosným funkciám, dôležitým pre kolorit a život miesta. To neznamená, že sa majú veci ponechať živelnému vývoju, ale že v záujme udržania kvality prostredia je dôležité nevytesniť niektoré funkcie z mesta, pretože práve ony môžu byť tým, čo živí genia loci. Pôvodnej a jedinečnej atmosféry je v Bratislave už veľmi málo, a tak skôr, než sa akýkoľvek proces nenávratne spustí, je potrebné o ňom diskutovať – keď nie inde, tak aspoň v kaviarni alebo na stupňoch nezvyčajného kníhkupectva.
Autorky sú doktorandky Ústavu dejín a teórie architektúry a obnovy pamiatok FA STU v Bratislave.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.