Najčastejšia otázka, ktorú som pred týžňom kládla všetkým svojim mužským kolegom aj externým autorom bola, či sa v detstve hrali s polytechnickou stavebnicou Merkur. V SNM v Bratislave totiž otvorili veľmi zaujímavú výstavu nazvanú Merkur a príbeh kontaktnej šošovky (upozorňovali sme na ňu v .týždni 11/12), a tak sme hľadali niekoho, kto by o nej s nostalgickou slzou v oku napísal niečo viac. Ukázalo sa však, že nikto okrem nášho šéfredaktora k tejto skvelej stavebnici žiadny vrúcny vzťah neprechováva. Niektorí si na tie farebné dierkované kovové platničky, ktoré bolo treba spájať pomocou skrutkovača a kľúča, vôbec nevedeli spomenúť, u niektorých som tou otázkou vytiahla na povrch staré detské traumy, ako im za permanentného detského nadávania tie drobné skrutky a matičky ustavične vypadávali z bucľatých detských prštekov.
V ženách, ktorých som sa na Merkur spýtala, podobne ako i vo mne, zas zahlodal osteň dávnej žiarlivosti na bratov, bratrancov a chlapcov od susedov, ktorí nám s rodiacou sa mužskou nadradenosťou tú famóznu hračku nikdy nechceli požičať, to všetko premiešané s ťažkým srdcom na rodovo spiatočníckych rodičov, ktorým nikdy ani len nenapadlo kúpiť niečo také aj nám a zasypávali nás len bábikami a kuchynkami. Ale nechcem tu rozdúchavať rodové vojny, napokon na jednej zo škatúľ v súčasnosti vyrábaného Merkuru sú pekne politicky korektne odfotené dve deti, chlapec v tmavomodrom a dievčatko s náušničkami v ružovom svetríku. No, ešte treba popracovať na tých stereotypných farbách a bude to.
.ochudobnená o hrdosť z námahy
Nemyslím si, že by na mne deficit Merkuru zanechal nejaké zásadné stopy. O koľko zábavy som v detstve prišla, si uvedomujem iba vtedy, keď s neuveriteľnou radosťou skladám knižničku z nábytkového obchodu Ikea, plného polytechnických stavebníc. Nedávno som sa dočítala, že hrdosť na vlastnoručne zmontovanú poličku či inak dotvorený výrobok je vlastná všetkým ľuďom, bez ohľadu na detstvo s Merkurom či bez neho. V knihe The Upside of Irrationality (v češtine Jak drahá je intuice: Proč nás selský rozum často vede ke ztrátovým rozhodnutím, Práh 2011) nás profesor psychológie a behaviorálnej ekonómie Dan Ariely zoznamuje s Ikea efektom. Nazval ho tak na počesť komody, ktorá mu vnukla nápad, aby tento fenomén bližšie preskúmal.
To, že trocha vlastnej námahy zvyšuje pôžitok z výsledku, nie je, samozrejme, žiadna novinka a vedel to aj Ariely. Dokonca aj zvieratá preferujú potravu, ktorú si nejakým spôsobom museli zaslúžiť pred potravou, ktorú len tak, bez námahy, vyfasovali. Ariely sa rozhodol experimentálne overiť, či to, že sa nám vlastnoručne zmontovaná a mierne nakrivo stojaca polička zdá taká fantastická, je preto, že k nej máme sentimentálny vzťah, alebo tu prichádza k sebaklamu. Pokusným osobám dal poskladať komplikované origami a povedal im, že ak si ho chcú vziať domov, musia si ho vydražiť. Pomedzi značne amatérske výtvory primiešal kúsky, zložené majstrami. Experiment ukázal, že ľudia sú v hodnotení svojho diela značne neobjektívni, aj tí najväčší babráci ho považujú takmer za rovnako dobré ako dielo profesionála. Čo je však prekvapivejšie, vôbec si toto preceňovanie neuvedomujú a dokonca majú sklony sa domnievať, že vysokú mienku o ich výtvoroch majú aj ostatní ľudia. Ďalšie bádanie v umeleckej tvorbe pokusných origamistov ukázalo, že čím väčšia námaha, čím komplikovanejšia úloha, tým si svoj výtvor ceníme viac. To však platí len v prípade, že tá vynaložená námaha nie je márna, teda že dielo zdarne dokončíme a naša snaha nevyjde naprázdno.
.voľný čas za príliš veľké cenu
Arielyho pokusy ukázali nové cesty pre marketing rôznych výrobkov. Vďaka nim, aj vďaka pokročilejším technológiám, si teraz môžeme vytunovať auto na mieru, navrhnúť si svoj vzor na tenisky či tričko, namiešať osobnú voňavku. Stačí sa poobzerať okolo, príkladov, kde za trochu vlastnej námahy získame personalizovaný produkt, ktorý prosto musíme milovať, je veľa. Čo z toho majú marketéri je jasné, ale aké ponaučenie z toho plynie pre nás, obyčajných ľudí, okrem toho, že sa nemáme nechať namotať na každú marketingovú bublinu? No najmä to, aby sme zvážili, čo si necháme urobiť od profesionálov kompletne na kľúč a čo zvládneme aj sami. Bytový architekt nám zariadi byt vrátane farebne zladených kníh v poličke, záhradná firma všetko zasadí, okope a bude chodiť aj polievať, jesť môžeme hotové jedlá, ktoré stačí len hodiť do mikrovlnky. Tým všetkým získame voľný čas navyše, ktorý môžeme venovať inej relaxácii. Zároveň sa však vzdávame veľkého potešenia, dlhodobej radosti prameniacej z vynaloženej námahy. A možnosti, že zakaždým, keď prejdete okolo našej skrinky ELGÅ či poličky pod televízorom MOSJÖ, si ten pocit radosti pripomeniete.
.všade samý Merkur
V úvode som spomenula výstavu v SNM v Bratislave, ktorá pripomína, že mnoho vynálezov a prístrojov si u nás z núdze zhotovovali vedci a technici práve z tejto polytechnickej stavebnice, tak ako to urobil aj vynálezca Otto Wichterle, keď vytvoril plne funkčné zariadenie na výrobu prvých kvalitných kontaktných šošoviek. Okrem nej však už niekoľko rokov putuje po Slovensku a Česku aj výstava modelov zanieteného zberateľa Jiřího Mládka nazvaná Stavebnica Merkur. Momentálne sa až do konca apríla nachádza v Novohradskom múzeu a galérii v Lučenci. Domovské múzeum Merkuru je v Česku, v Polici nad Metují, kde sa od roku 1925 dodnes vyrába.
V ženách, ktorých som sa na Merkur spýtala, podobne ako i vo mne, zas zahlodal osteň dávnej žiarlivosti na bratov, bratrancov a chlapcov od susedov, ktorí nám s rodiacou sa mužskou nadradenosťou tú famóznu hračku nikdy nechceli požičať, to všetko premiešané s ťažkým srdcom na rodovo spiatočníckych rodičov, ktorým nikdy ani len nenapadlo kúpiť niečo také aj nám a zasypávali nás len bábikami a kuchynkami. Ale nechcem tu rozdúchavať rodové vojny, napokon na jednej zo škatúľ v súčasnosti vyrábaného Merkuru sú pekne politicky korektne odfotené dve deti, chlapec v tmavomodrom a dievčatko s náušničkami v ružovom svetríku. No, ešte treba popracovať na tých stereotypných farbách a bude to.
.ochudobnená o hrdosť z námahy
Nemyslím si, že by na mne deficit Merkuru zanechal nejaké zásadné stopy. O koľko zábavy som v detstve prišla, si uvedomujem iba vtedy, keď s neuveriteľnou radosťou skladám knižničku z nábytkového obchodu Ikea, plného polytechnických stavebníc. Nedávno som sa dočítala, že hrdosť na vlastnoručne zmontovanú poličku či inak dotvorený výrobok je vlastná všetkým ľuďom, bez ohľadu na detstvo s Merkurom či bez neho. V knihe The Upside of Irrationality (v češtine Jak drahá je intuice: Proč nás selský rozum často vede ke ztrátovým rozhodnutím, Práh 2011) nás profesor psychológie a behaviorálnej ekonómie Dan Ariely zoznamuje s Ikea efektom. Nazval ho tak na počesť komody, ktorá mu vnukla nápad, aby tento fenomén bližšie preskúmal.
To, že trocha vlastnej námahy zvyšuje pôžitok z výsledku, nie je, samozrejme, žiadna novinka a vedel to aj Ariely. Dokonca aj zvieratá preferujú potravu, ktorú si nejakým spôsobom museli zaslúžiť pred potravou, ktorú len tak, bez námahy, vyfasovali. Ariely sa rozhodol experimentálne overiť, či to, že sa nám vlastnoručne zmontovaná a mierne nakrivo stojaca polička zdá taká fantastická, je preto, že k nej máme sentimentálny vzťah, alebo tu prichádza k sebaklamu. Pokusným osobám dal poskladať komplikované origami a povedal im, že ak si ho chcú vziať domov, musia si ho vydražiť. Pomedzi značne amatérske výtvory primiešal kúsky, zložené majstrami. Experiment ukázal, že ľudia sú v hodnotení svojho diela značne neobjektívni, aj tí najväčší babráci ho považujú takmer za rovnako dobré ako dielo profesionála. Čo je však prekvapivejšie, vôbec si toto preceňovanie neuvedomujú a dokonca majú sklony sa domnievať, že vysokú mienku o ich výtvoroch majú aj ostatní ľudia. Ďalšie bádanie v umeleckej tvorbe pokusných origamistov ukázalo, že čím väčšia námaha, čím komplikovanejšia úloha, tým si svoj výtvor ceníme viac. To však platí len v prípade, že tá vynaložená námaha nie je márna, teda že dielo zdarne dokončíme a naša snaha nevyjde naprázdno.
.voľný čas za príliš veľké cenu
Arielyho pokusy ukázali nové cesty pre marketing rôznych výrobkov. Vďaka nim, aj vďaka pokročilejším technológiám, si teraz môžeme vytunovať auto na mieru, navrhnúť si svoj vzor na tenisky či tričko, namiešať osobnú voňavku. Stačí sa poobzerať okolo, príkladov, kde za trochu vlastnej námahy získame personalizovaný produkt, ktorý prosto musíme milovať, je veľa. Čo z toho majú marketéri je jasné, ale aké ponaučenie z toho plynie pre nás, obyčajných ľudí, okrem toho, že sa nemáme nechať namotať na každú marketingovú bublinu? No najmä to, aby sme zvážili, čo si necháme urobiť od profesionálov kompletne na kľúč a čo zvládneme aj sami. Bytový architekt nám zariadi byt vrátane farebne zladených kníh v poličke, záhradná firma všetko zasadí, okope a bude chodiť aj polievať, jesť môžeme hotové jedlá, ktoré stačí len hodiť do mikrovlnky. Tým všetkým získame voľný čas navyše, ktorý môžeme venovať inej relaxácii. Zároveň sa však vzdávame veľkého potešenia, dlhodobej radosti prameniacej z vynaloženej námahy. A možnosti, že zakaždým, keď prejdete okolo našej skrinky ELGÅ či poličky pod televízorom MOSJÖ, si ten pocit radosti pripomeniete.
.všade samý Merkur
V úvode som spomenula výstavu v SNM v Bratislave, ktorá pripomína, že mnoho vynálezov a prístrojov si u nás z núdze zhotovovali vedci a technici práve z tejto polytechnickej stavebnice, tak ako to urobil aj vynálezca Otto Wichterle, keď vytvoril plne funkčné zariadenie na výrobu prvých kvalitných kontaktných šošoviek. Okrem nej však už niekoľko rokov putuje po Slovensku a Česku aj výstava modelov zanieteného zberateľa Jiřího Mládka nazvaná Stavebnica Merkur. Momentálne sa až do konca apríla nachádza v Novohradskom múzeu a galérii v Lučenci. Domovské múzeum Merkuru je v Česku, v Polici nad Metují, kde sa od roku 1925 dodnes vyrába.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.