Hromadné očakávania, ktoré sa opierajú sa o silu mandátu a monolitné zloženie, že vláda bude zaručene na štyri roky, si zaslúžia istú rezervovanosť. Desať európskych vlád zmietli dlhy či ich politické dôsledky. Ani Orbánova vysoká volebná podpora a žulová pozícia doma sa v spätnom zrkadle posledných dvoch rokov nejavia ako garancia jeho dožitia. A predstava, že Slovensku až taká divoká jazda nehrozí, je naivná.
Fiškálny kompakt (ktorý dlhy Európy nerieši) môže aspoň hasiť hrozbu, že by druhý Ficov minister financií zopakoval zlyhania toho prvého. Pre rezort, ktorý je „najsilovejší“ zo všetkých – hoci sa tam nezaraďuje – je totiž Peter Kažimír slabou nomináciou, a to ešte aj keď si nevšímame úsudok, o ktorom vydal svedectvo už legendárnym grafom s cenami plynu. Isto, argumentovať, že financie v dnešnej dobe potrebujú hlavu s politickou váhou Mikloša, je po kolapse daňovej správy nie že nepresvedčivé, ale rovno smiešne. Minister financií je najväčším sklamaním Radičovej éry, ale je pravda, že ak dôjde na lámanie chlebov, Kažimír nebude protihráčom ani premiéra, ani mnohých rezortných kolegov.
Ich rozostavenie na „strategických“ miestach – doprava, obrana, vnútro, sociálne veci, životné prostredie – je totiž predzvesťou, akými deltami budú plynúť povodia peňazí. Nie je ťažké sa dovtípiť, prečo napríklad do superrezortu s najbujnejšími tendrami mieri monacký princ Smeru. Alebo do sociálneho rezortu generálny manažér strany, ktorého odbornou kvalifikáciou je, že k problematike práce a rodiny v dlhej-predlhej kariére (začala sa už v SDĽ) ani nepričuchol. A žiadny politický názor na svoje rezorty nikdy neprezentovali ani budúci správcovia pôdohospodárstva či životného prostredia.
„Príjemné prekvapenie“ z ďalšieho nestraníka Borca, ktoré sa mexickou vlnou šírilo po ohlásení nominácie, sa dá pochopiť, keďže dlho hrozilo, že spravodlivosť pripadne Glváčovi. To, že bratislavský bos Smeru dostal napokon obranu, je však príznačné. Podobne ako blúdenie Jahnátka či šachovanie s Počiatkom (v hre bol ako podpredseda pre eurofondy) je svedectvom, že pri tvorbe vlády neboli prvotným kritériom potreby toho-ktorého rezortu, ale „správne“ rozmiestnenie osôb, ktoré z určitých dôvodov nemôžu byť vynechané.
Príjemné prekvapenie z Borca môže mať veru i tú pointu, že prednosť jednoducho dostali záujmy, ktoré si „vypýtali“ Glváča na obranu. Napríklad väčší „obrat“ rezortu, omnoho viac tendrov a predajov než na spravodlivosti. Preto i tu bude namieste opatrnosť a nenáhlenie sa so súdmi. Je totiž dosť ťažké si predstaviť, že ako náhradník dostal kreslo pán Borec, hoci by sa nestotožnil s očakávaniami, ktoré Smer pôvodne vkladal do Glváča. Ani samotný fakt, že niekto predsedá stavovskej komore, ktorá háji partikulárne záujmy členstva, ešte nič pozitívne neznamená. A nezabúdajme, že názory pána Borca na rezort – napríklad na diskriminačné žaloby, disciplinárne pokračovania či Žitňanskej reformy – sú stále zahalené tajomstvom.
Fiškálny kompakt (ktorý dlhy Európy nerieši) môže aspoň hasiť hrozbu, že by druhý Ficov minister financií zopakoval zlyhania toho prvého. Pre rezort, ktorý je „najsilovejší“ zo všetkých – hoci sa tam nezaraďuje – je totiž Peter Kažimír slabou nomináciou, a to ešte aj keď si nevšímame úsudok, o ktorom vydal svedectvo už legendárnym grafom s cenami plynu. Isto, argumentovať, že financie v dnešnej dobe potrebujú hlavu s politickou váhou Mikloša, je po kolapse daňovej správy nie že nepresvedčivé, ale rovno smiešne. Minister financií je najväčším sklamaním Radičovej éry, ale je pravda, že ak dôjde na lámanie chlebov, Kažimír nebude protihráčom ani premiéra, ani mnohých rezortných kolegov.
Ich rozostavenie na „strategických“ miestach – doprava, obrana, vnútro, sociálne veci, životné prostredie – je totiž predzvesťou, akými deltami budú plynúť povodia peňazí. Nie je ťažké sa dovtípiť, prečo napríklad do superrezortu s najbujnejšími tendrami mieri monacký princ Smeru. Alebo do sociálneho rezortu generálny manažér strany, ktorého odbornou kvalifikáciou je, že k problematike práce a rodiny v dlhej-predlhej kariére (začala sa už v SDĽ) ani nepričuchol. A žiadny politický názor na svoje rezorty nikdy neprezentovali ani budúci správcovia pôdohospodárstva či životného prostredia.
„Príjemné prekvapenie“ z ďalšieho nestraníka Borca, ktoré sa mexickou vlnou šírilo po ohlásení nominácie, sa dá pochopiť, keďže dlho hrozilo, že spravodlivosť pripadne Glváčovi. To, že bratislavský bos Smeru dostal napokon obranu, je však príznačné. Podobne ako blúdenie Jahnátka či šachovanie s Počiatkom (v hre bol ako podpredseda pre eurofondy) je svedectvom, že pri tvorbe vlády neboli prvotným kritériom potreby toho-ktorého rezortu, ale „správne“ rozmiestnenie osôb, ktoré z určitých dôvodov nemôžu byť vynechané.
Príjemné prekvapenie z Borca môže mať veru i tú pointu, že prednosť jednoducho dostali záujmy, ktoré si „vypýtali“ Glváča na obranu. Napríklad väčší „obrat“ rezortu, omnoho viac tendrov a predajov než na spravodlivosti. Preto i tu bude namieste opatrnosť a nenáhlenie sa so súdmi. Je totiž dosť ťažké si predstaviť, že ako náhradník dostal kreslo pán Borec, hoci by sa nestotožnil s očakávaniami, ktoré Smer pôvodne vkladal do Glváča. Ani samotný fakt, že niekto predsedá stavovskej komore, ktorá háji partikulárne záujmy členstva, ešte nič pozitívne neznamená. A nezabúdajme, že názory pána Borca na rezort – napríklad na diskriminačné žaloby, disciplinárne pokračovania či Žitňanskej reformy – sú stále zahalené tajomstvom.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.