.miroslav vysvetľuje: „Kalvárie dávajú dokopy tri oblasti, ktoré ma zaujímajú – cestovanie po železnici, fotografovanie a keďže som aj praktizujúci katolík, to putovanie je aj mojím vyjadrením viery alebo akousi propagáciou duchovna“. Dnes už nie je študent, vypravuje vlaky v Malackách. Popritom je tento dvadsaťsedemročný výpravca určite najzorientovanejší človek na Slovensku, čo sa týka kalvárií. On ich však nehodnotí z umeleckého či pamiatkarskeho hľadiska, navštevuje ich ako veriaci človek a vytvára o nich jednoduché, no pôsobivé blogy.
Svoje putovanie začal v roku 2008 v Prešove, kde je vzácna baroková kalvária. Zhodou okolností ho na nej sprevádzala dievčina, ktorá je dnes už jeho snúbenicou. Vtedy si ešte myslel, že zachytí desať-pätnásť najvýznamnejších slovenských kalvárií, hodí ich na blog – a tým sa to celé skončí. Lenže sa mu to vymklo z rúk.
Svoj plán rozšíril, keď si kúpil knižku o slovenských kalváriách a krížových cestách, ktorú vydal Pamiatkový ústav. Tam je vyše sto významných kalvárií, a Miroslav Lisinovič ich chcel vidieť všetky. Uvedomoval si, že to bude znamenať veľa komplikovaného cestovania, že ho čakajú hodiny aj celé noci strávené vo vlakoch a v autobusoch. Lebo dostať sa zo Šaštína na rôzne odľahlé miesta Slovenska je často logisticky veľmi náročné. Napríklad dostať sa do takej Muránskej Zdychavy, kde chodí autobus párkrát za deň, bolo komplikované, ale ani táto malá dedinka s novou kalváriou nechýba na jeho blogu. Občas sa stalo, že ho zastihlo zlé počasie a nedalo sa fotografovať, alebo nevedel nájsť hľadanú kalváriu a musel odísť, aby stihol posledný spoj. A tak sa na to miesto musel vrátiť ešte raz, hoci bolo aj stovky kilometrov od jeho domova. Niektoré staré súbory sú totiž ukryté v lesoch a občas si už ani miestni nepamätali, kde sa kalvária nachádzala. Navyše miestnych často zaskočilo, že nejaký mladík zo Šaštína hľadá niečo, na čo už aj oni zabudli. To by určite nemohol robiť človek, ktorého otravuje cestovanie, ale Miroslava to ešte stále baví, neprekážajú mu ani noci strávené vo vlakoch a samotná cesta je preňho prinajmenšom taká vzrušujúca ako cieľ cesty.
Keď mal na blogu vyše sto kalvárií, zistil, že sa jeho putovanie ešte zďaleka nekončí. Lebo od čitateľov svojho blogu dostáva stále tipy na ďalšie neobjavené kalvárie alebo na čerstvo vybudované krížové cesty. „Prekvapilo ma, koľko nových kalvárií ročne na Slovensku pribúda. Pritom celkové povedomie je také, že kalvárie sú zväčša zanedbané, neudržiavané, počas komunizmu spustnuté, ale to platí iba o tých najväčších súboroch, kde treba státisíce eur na obnovu. Vôbec sa nepíše a nehovorí o tom, koľko nových kalvárií vzniká. A často je to aj v chudobných obciach, kde si ich farníci vybudovali sami.“ Nové kalvárie zvyčajne majú o jedno zastavenie viac – pätnáste zastavenie spojené so zmŕtvychvstaním Ježiša Krista je symbolom nádeje. Vznikajú aj unikátne projekty ako Cesta svetla v Gaboltove či Duchovná cesta v Smolníku. Aj tie treba v blogu zachytiť.
Miroslav nie je umenovedec ani pamiatkar, nechce preto hodnotiť jednotlivé kalvárie. Zásadne odmieta odpovedať na otázku, ktoré kalvárie považuje za najkrajšie. Pripúšťa iba, že pôsobivé sú kalvárie, ktoré sa nachádzajú v krásnom prírodnom prostredí, majú pekné výhľady, sú aj architektonicky zaujímavé a trošku sa na ne zabudlo, takže si ich človek môže vychutnať v samote. Taká je napríklad Solka pri Nitrianskom Pravne. Teší sa aj na obnovu spustnutej kalvárie v Považskej Bystrici. Ale aj na rovine našiel prekvapujúce krásne kalvárie, napríklad v Strekove alebo v Lúčnici nad Žitavou.
Dnes má Miroslav Lisinovič na blogu (lisinovic.blog.sme.sk) zachytených 172 kalvárií zo Slovenska. V archíve má 5 500 fotografií a jeho práca sa ešte nekončí. Už vie, kde sa práve dokončujú nové kalvárie, kde sú plány na budovanie ďalších krížových ciest a chystá sa za nimi. Ešte stále ho to baví, ale nielen kvôli kalváriám. „Vďaka nim dnes viem, ako to kde vyzerá, rozprával som sa s mnohými ľuďmi, videl som, ako žijú. Možno je to trúfalé, ale myslím si, že dnes mám celkom dobrú predstavu o Slovensku.“ A ešte dodá: „Je to oveľa krajšia krajina, ako si väčšina ľudí myslí.“
Svoje putovanie začal v roku 2008 v Prešove, kde je vzácna baroková kalvária. Zhodou okolností ho na nej sprevádzala dievčina, ktorá je dnes už jeho snúbenicou. Vtedy si ešte myslel, že zachytí desať-pätnásť najvýznamnejších slovenských kalvárií, hodí ich na blog – a tým sa to celé skončí. Lenže sa mu to vymklo z rúk.
Svoj plán rozšíril, keď si kúpil knižku o slovenských kalváriách a krížových cestách, ktorú vydal Pamiatkový ústav. Tam je vyše sto významných kalvárií, a Miroslav Lisinovič ich chcel vidieť všetky. Uvedomoval si, že to bude znamenať veľa komplikovaného cestovania, že ho čakajú hodiny aj celé noci strávené vo vlakoch a v autobusoch. Lebo dostať sa zo Šaštína na rôzne odľahlé miesta Slovenska je často logisticky veľmi náročné. Napríklad dostať sa do takej Muránskej Zdychavy, kde chodí autobus párkrát za deň, bolo komplikované, ale ani táto malá dedinka s novou kalváriou nechýba na jeho blogu. Občas sa stalo, že ho zastihlo zlé počasie a nedalo sa fotografovať, alebo nevedel nájsť hľadanú kalváriu a musel odísť, aby stihol posledný spoj. A tak sa na to miesto musel vrátiť ešte raz, hoci bolo aj stovky kilometrov od jeho domova. Niektoré staré súbory sú totiž ukryté v lesoch a občas si už ani miestni nepamätali, kde sa kalvária nachádzala. Navyše miestnych často zaskočilo, že nejaký mladík zo Šaštína hľadá niečo, na čo už aj oni zabudli. To by určite nemohol robiť človek, ktorého otravuje cestovanie, ale Miroslava to ešte stále baví, neprekážajú mu ani noci strávené vo vlakoch a samotná cesta je preňho prinajmenšom taká vzrušujúca ako cieľ cesty.
Keď mal na blogu vyše sto kalvárií, zistil, že sa jeho putovanie ešte zďaleka nekončí. Lebo od čitateľov svojho blogu dostáva stále tipy na ďalšie neobjavené kalvárie alebo na čerstvo vybudované krížové cesty. „Prekvapilo ma, koľko nových kalvárií ročne na Slovensku pribúda. Pritom celkové povedomie je také, že kalvárie sú zväčša zanedbané, neudržiavané, počas komunizmu spustnuté, ale to platí iba o tých najväčších súboroch, kde treba státisíce eur na obnovu. Vôbec sa nepíše a nehovorí o tom, koľko nových kalvárií vzniká. A často je to aj v chudobných obciach, kde si ich farníci vybudovali sami.“ Nové kalvárie zvyčajne majú o jedno zastavenie viac – pätnáste zastavenie spojené so zmŕtvychvstaním Ježiša Krista je symbolom nádeje. Vznikajú aj unikátne projekty ako Cesta svetla v Gaboltove či Duchovná cesta v Smolníku. Aj tie treba v blogu zachytiť.
Miroslav nie je umenovedec ani pamiatkar, nechce preto hodnotiť jednotlivé kalvárie. Zásadne odmieta odpovedať na otázku, ktoré kalvárie považuje za najkrajšie. Pripúšťa iba, že pôsobivé sú kalvárie, ktoré sa nachádzajú v krásnom prírodnom prostredí, majú pekné výhľady, sú aj architektonicky zaujímavé a trošku sa na ne zabudlo, takže si ich človek môže vychutnať v samote. Taká je napríklad Solka pri Nitrianskom Pravne. Teší sa aj na obnovu spustnutej kalvárie v Považskej Bystrici. Ale aj na rovine našiel prekvapujúce krásne kalvárie, napríklad v Strekove alebo v Lúčnici nad Žitavou.
Dnes má Miroslav Lisinovič na blogu (lisinovic.blog.sme.sk) zachytených 172 kalvárií zo Slovenska. V archíve má 5 500 fotografií a jeho práca sa ešte nekončí. Už vie, kde sa práve dokončujú nové kalvárie, kde sú plány na budovanie ďalších krížových ciest a chystá sa za nimi. Ešte stále ho to baví, ale nielen kvôli kalváriám. „Vďaka nim dnes viem, ako to kde vyzerá, rozprával som sa s mnohými ľuďmi, videl som, ako žijú. Možno je to trúfalé, ale myslím si, že dnes mám celkom dobrú predstavu o Slovensku.“ A ešte dodá: „Je to oveľa krajšia krajina, ako si väčšina ľudí myslí.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.