Nič sa nastálo neudrží vo vedomí, v láske a úcte ľudí: taký je zákon života. Ale je aj iný zákon a ten znie, že národu neslobodno žiť zo dňa na deň a že ak sa aj nemožno v každodennom živote spravovať skúsenosťami vrcholných okamihov národných dejín, treba mať tieto skúsenosti uložené v tajných vrstvách,
tam, kde na ne vždy pripravená fráza nedočiahne, kde sú mocné, pretože mlčanlivé. Toľká je špeciálnosť nášho osudu, že mnohé musíme zo svojej pamäti nie vyvrhovať, ale naopak podržať v nej, ak nechceme prísť o seba samých. Potrebujeme pamäť ako spojiva a mostu, ako podnetu a záväzku, ako hĺbkovej perspektívy a chrbtovej kosti. Ako zázemia a podpalubia, bez ktorého sa ani loď s najskvelejšou palubou nedostane nikam. (...)
Potrebujeme sa dostať z heslovitého chápania svojej minulosti, z obyčaje, že sa svojou minulosťou oháňame, že ju však nepoznáme; z duchamorného a beznádejného zvyku ponímať väzbu s minulosťou ako podviazanie nových rozletov; z pomníkovej mánie, ktorá ustaľuje do strnulého gesta i to, čo ešte žije a stále môže byť úrodnou prsťou.
Pamätné tabule na domoch? Pomníky z kovu a granitu na námestiach? Áno. Ale aj pomníky v nás, ktoré čas zničí len s naším posledným výdychom.
Potom sa nebude môcť povedať, že sme mali ľudí, ktorí však nemali nás; potom nebudeme tráva, prach a rozbitý sklený pohár. Potom budeme národ.
.alexander Matuška, Štúrovci
tam, kde na ne vždy pripravená fráza nedočiahne, kde sú mocné, pretože mlčanlivé. Toľká je špeciálnosť nášho osudu, že mnohé musíme zo svojej pamäti nie vyvrhovať, ale naopak podržať v nej, ak nechceme prísť o seba samých. Potrebujeme pamäť ako spojiva a mostu, ako podnetu a záväzku, ako hĺbkovej perspektívy a chrbtovej kosti. Ako zázemia a podpalubia, bez ktorého sa ani loď s najskvelejšou palubou nedostane nikam. (...)
Potrebujeme sa dostať z heslovitého chápania svojej minulosti, z obyčaje, že sa svojou minulosťou oháňame, že ju však nepoznáme; z duchamorného a beznádejného zvyku ponímať väzbu s minulosťou ako podviazanie nových rozletov; z pomníkovej mánie, ktorá ustaľuje do strnulého gesta i to, čo ešte žije a stále môže byť úrodnou prsťou.
Pamätné tabule na domoch? Pomníky z kovu a granitu na námestiach? Áno. Ale aj pomníky v nás, ktoré čas zničí len s naším posledným výdychom.
Potom sa nebude môcť povedať, že sme mali ľudí, ktorí však nemali nás; potom nebudeme tráva, prach a rozbitý sklený pohár. Potom budeme národ.
.alexander Matuška, Štúrovci
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.