.stáva sa, že keď ekonomickí liberáli kritizujú sociálny štát, verejnosť zostane zhrozená. Prevláda obava, že bez zákroku vlády by chorí zostali bez liečenia, deti bez vzdelania a starí bez dôchodkov. Vy však protirečíte.
Pochádzam z farmárskej oblasti Kanady, kde boli myšlienky spolupatričnosti a súdržnosti odjakživa silne zakorenené. Nebol to však štátny socializmus, ale skôr niečo vychádzajúce zdola a zakotvené v komunite. Keď si vezmeme napríklad zdravotníctvo, v Kanade, Spojených štátoch, Británii a Austrálii sa ešte pred vznikom sociálneho štátu vyvinul systém zdravotnej starostlivosti, ktorý bol sociálny, no tieto služby neposkytovala vláda.
.máte zrejme na mysli družstevné spolky, ktoré si ľudia vytvárali svojpomocne.
Presne tak. Predstavte si, že príslušníci slovenskej komunity v Londýne sa dajú dohromady s cieľom rozloženia ich zdravotných rizík. Vytvoria družstvo, ktoré osloví lekárov s tým, aby predložili svoje cenové ponuky. Družstvo si potom vyberie toho lekára, ktorý má najlepší pomer ceny a kvality služieb, a za príspevky členov družstva začne pre nich nakupovať zdravotnú starostlivosť.
.na Slovensku taký systém fungoval od stredoveku až do 20. storočia napríklad v banských mestách. Baníci si platili príspevky do tzv. bratských pokladníc, z ktorých sa financovala starostlivosť o chorých, invalidov, vdovy či siroty...
V anglicky hovoriacich krajinách to okolo roku 1900 fungovalo podobne. Ľudia nezomierali chudobní na ulici, ale svoje sociálne potreby riešili svojpomocne, vytváraním družstevných spolkov. Súkromní poskytovatelia zdravotných či sociálnych služieb si konkurovali pri uchádzaní sa o tieto peniaze a kolektívne vyjednané ceny týchto služieb mali tendenciu klesať.
.v čom boli ďalšie výhody oproti štátnemu sociálnemu systému?
Družstevný systém bol sociálny, no bol vystavaný zdola a neprichádzalo pri ňom k tragédii obecnej pastviny. Ľudia nemohli prinútiť niekoho mimo ich okruhu, aby platil náklady sociálnych potrieb, no na druhej strane si ako komunita mohli vyjednať lepšiu cenu na trhu. Systém bol tiež oveľa adresnejší. Podporoval prirodzenú spolupatričnosť medzi ľuďmi.
.na akom základe sa družstevné spolky vytvárali?
Utvárali sa väčšinou na základe lokálnych, etnických, či profesionálnych väzieb.
.prečo tieto družstevné spolky stratili v 20. storočí na význame? Je to preto, že štát vyvlastnil ich sociálne funkcie?
Rôzne štáty majú rôzne dejiny, ale v anglicky hovoriacich krajinách išlo o dôsledok dvojitého tlaku. Ak sa bavíme špeciálne o zdravotníctve, tak lekárske asociácie sa snažili zakazovať doktorom, aby poskytovali služby týmto družstvám. Tlačili totiž ceny nadol. V tom zmysle lobisti vplývali aj na politikov. Druhým faktorom boli štátne zdravotné systémy. Ak zrazu každý musel platiť rovnaké dane, za ktoré dostal rovnakú starostlivosť od štátu, aký zmysel ešte malo platiť si niečo extra v rámci komunity?
.dali by sa podľa vás tieto spolkové systémy svojpomoci oživiť dnes?
Ak by ste odstránili všetky bariéry a tieto družstevné systémy by sa oplatili, nepochybne by začali opäť fungovať. Ľudia by sa do nich začali organizovať spontánne. Ledaže by niekto vymyslel niečo lepšie. V slobodnej spoločnosti nedokážete nejaký výsledok garantovať s istotou. Každému výrobku alebo službe môžete konkurovať niečím novým.
.ako rýchlo by sa mohli obnoviť napríklad v oblasti zdravotníctva?
Pokiaľ by ste odstránili všetky štátne zásahy do zdravotníctva, odhadujem, že by to netrvalo dlhšie ako šesť mesiacov.
.čo keď nepatríte alebo nechcete patriť k žiadnej prirodzenej lokálnej, etnickej alebo profesionálnej komunite?
To by mohol byť spočiatku problém. Ak by ste sa napríklad mali sťahovať na miesto, kde nežije dosť podobných ľudí, ako ste vy sám, možno by ste si zrátali, že sa vám oplatí ostať radšej vo svojej pôvodnej komunite. Inou možnosťou je vznik umelých komunít. Tak ako dnes máte rôzne druhy partnerských zoznamiek, určite by vznikli platformy, kde by sa ľudia stretávali na základe spoločných záujmov či presvedčenia a spoločnými silami by riešili svoje sociálne potreby.
.čo keď vyrastiem v nejakej náboženskej komunite a v dospelosti ju chcem opustiť? Dnes je to jednoduché a nič to nestojí. No ak by zákon neupravoval prenosnosť príspevkov medzi jednotlivými spolkovými pokladňami, nebolo by opustenie skupiny, ku ktorej už nechcem patriť, pre mňa príliš nákladné?
Toto je veľmi legitímna námietka, ktorú často počúvam od mojich ľavicových priateľov. Ja premýšľam o svete, kde prirodzené komunity opäť majú význam, sú silné, súdržné a ľudia sú viac poprepájaní zdola. Lenže je pravda, že tak, ako vás spoločenstvo môže podržať v zlej sociálnej situácii a vytvárať vám zázemie, tak sa môže snažiť aj obmedzovať vás. Môže sa pokúsiť diktovať vám napríklad, s kým sa môžete alebo, naopak, nesmiete zosobášiť a podobne.
.čo s tým?
Ako som povedal, predstaviteľné sú rôzne spoločenstvá, ktoré by si zakladali svoje družstvá. Môžete si predstaviť napríklad sociálne liberálnu komunitu, kde máte svoju anonymitu, dostávate za svoje príspevky podporu v nezamestnanosti, nech žijete kdekoľvek, máte zadarmo školu, a pod. Akurát nemáte ten silný pocit, že niekam patríte. Je to teda otázka preferencií.
.viete si predstaviť aj komunistické spoločenstvo, ktorého členovia by sa o všetko delili?
Keď sa pozriete na družstevné spolky, ktoré kedysi existovali po etnických linkách, tak mnohé sa aj uvedomelo hlásili k socialistickým myšlienkam. Čiže, nešlo by o novinku. Navyše, vôbec to nevadí. Pokiaľ sú tam všetci členovia dobrovoľne a platia si sami na seba, pričom svoje náklady neprenášajú na ľudí, ktorí do ich spoločenstva patriť nechcú, potom nevidím problém.
.zmeňme tému. Na Slovensko ste prišli prednášať o tragédii spoločnej pastviny, čo je jeden zo základných konceptov ekonómie. Skúste vysvetliť, o čo ide.
Predstavte si desať pastierov. Každý vlastní po desať oviec a všetky tieto stáda sa pasú na jednej spoločnej pastvine. Teraz jeden z tých pastierov sa rozhodne pridať jedenástu ovcu. Dôsledky sa prenesú prevažne na vlastníkov všetkých ostatných oviec, ktoré majú odrazu menej žrádla. No výhody tohto kroku zostanú výlučne vlastníkovi jedenástej ovce.
.čiže fenoménom tragédie spoločnej pastviny je, keď niekto svojím rozhodnutím dokáže koncentrovať jeho výhody pre seba, kým náklady rozptýli na druhých.
Presne tak a výsledok je nadmerná spotreba. Ak ľudia nenesú náklady za svoje konzumné rozhodnutia, potom sa ich spotreba vymkne kontrole. A vy ňou onú spoločnú pastvinu zdevastujete. Či ňou už je nejaký prírodný zdroj, sociálny systém alebo akýkoľvek iný ekonomický zdroj.
.to poznáme z čias komunizmu, kde všetci akože vlastnili spoločne všetko, no nikto za nič necítil zodpovednosť.
Centrálne plánovaná ekonomika je dobrým príkladom tragédie spoločnej pastviny. Ak si ľudia nemôžu vychutnať výhody ich produktivity, tak budete mať podvýrobu a ak nemusia platiť plné náklady ich spotreby, tak budete mať nadspotrebu.
.ako rieši tento problém súkromné vlastníctvo?
Súkromné vlastníctvo nerieši všetky problémy ľudského spolužitia, ale rieši jeden zásadný problém. Ak spoločnú pastvinu rozdelíte na desať parciel a dáte ich tým desiatim pastierom, tak každý z nich nesie náklady za využívanie tohto zdroja zrazu sám. Majiteľ jedenástej ovce potom už nemôže rozptyľovať svoje dodatočné náklady na ostatných. Ak ste dovtedy devastovali svoj vzácny zdroj nadspotrebou, lebo náklady znášali všetci ostatní, teraz dostávate spätnú väzbu, že ruinujete len samého seba. A máte tiež podnet, aby vaše ovce spásali pastvinu len do miery, ktorá neohrozí dlhodobú schopnosť pastviny produkovať trávu pre vaše stádo.
.to, čo opisujete, slúžilo v uplynulých dvoch desaťročiach ako ekonomické zdôvodnenie privatizácie u nás. Problém je, že prechod na súkromné vlastníctvo sprevádzalo v tejto časti sveta toľko korupcie, že samo slovo „privatizácia“ sa v očiach ľudí úplne zdiskreditovalo.
Jedna vec je otázka, čo vám dá systém súkromného vlastníctva a druhá, ako bol riadený prechod k nemu. Korupcia a pirátske praktiky, ktoré ten prechod v stredovýchodnej Európe sprevádzali, sú poľutovaniahodné. Ukazuje to, aký dôležitý je morálny, kultúrny a právny rámec pre fungovanie slobodnej spoločnosti. Po desaťročia tu mali ľudia len jednu skúsenosť s obchodom a podnikaním. A to bola skúsenosť s politickými funkcionármi, ktorí robili pod stolom pokútne kšefty za účelom rozkrádania verejných zdrojov.
.lenže to je veľmi deštruktívny druh podnikavosti.
Po tom, ako sa zmenil režim, slobodné podnikanie bolo zrazu povolené, no jedine títo parazitickí politickí podnikavci vedeli, ako sa v novom systéme pohybovať. Nemal ich kto zastaviť, a tak veľmi zbohatli, zatiaľ čo štátne firmy prechádzali ich rukami. V dôsledku toho boli napáchané veľké škody, a tak sa ľuďom u vás ani veľmi nedivím, že sú preto rozhorčení.
David Schmidtz/
Je profesor filozofie a ekonómie a zakladateľ Freedom Center na University of Arizona. Vo svojej akademickej a publikačnej činnosti sa zameriava predovšetkým na otázky vlastníctva, etiky a ekonómie tvorby bohatstva, environmentálnej etiky a politiky, racionálnej voľby či filozofie slobody. Slovensko navštívil v rámci prednáškovej série CEQLS na pozvanie Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika, s podporou Nadácie Tatra banky.
Pochádzam z farmárskej oblasti Kanady, kde boli myšlienky spolupatričnosti a súdržnosti odjakživa silne zakorenené. Nebol to však štátny socializmus, ale skôr niečo vychádzajúce zdola a zakotvené v komunite. Keď si vezmeme napríklad zdravotníctvo, v Kanade, Spojených štátoch, Británii a Austrálii sa ešte pred vznikom sociálneho štátu vyvinul systém zdravotnej starostlivosti, ktorý bol sociálny, no tieto služby neposkytovala vláda.
.máte zrejme na mysli družstevné spolky, ktoré si ľudia vytvárali svojpomocne.
Presne tak. Predstavte si, že príslušníci slovenskej komunity v Londýne sa dajú dohromady s cieľom rozloženia ich zdravotných rizík. Vytvoria družstvo, ktoré osloví lekárov s tým, aby predložili svoje cenové ponuky. Družstvo si potom vyberie toho lekára, ktorý má najlepší pomer ceny a kvality služieb, a za príspevky členov družstva začne pre nich nakupovať zdravotnú starostlivosť.
.na Slovensku taký systém fungoval od stredoveku až do 20. storočia napríklad v banských mestách. Baníci si platili príspevky do tzv. bratských pokladníc, z ktorých sa financovala starostlivosť o chorých, invalidov, vdovy či siroty...
V anglicky hovoriacich krajinách to okolo roku 1900 fungovalo podobne. Ľudia nezomierali chudobní na ulici, ale svoje sociálne potreby riešili svojpomocne, vytváraním družstevných spolkov. Súkromní poskytovatelia zdravotných či sociálnych služieb si konkurovali pri uchádzaní sa o tieto peniaze a kolektívne vyjednané ceny týchto služieb mali tendenciu klesať.
.v čom boli ďalšie výhody oproti štátnemu sociálnemu systému?
Družstevný systém bol sociálny, no bol vystavaný zdola a neprichádzalo pri ňom k tragédii obecnej pastviny. Ľudia nemohli prinútiť niekoho mimo ich okruhu, aby platil náklady sociálnych potrieb, no na druhej strane si ako komunita mohli vyjednať lepšiu cenu na trhu. Systém bol tiež oveľa adresnejší. Podporoval prirodzenú spolupatričnosť medzi ľuďmi.
.na akom základe sa družstevné spolky vytvárali?
Utvárali sa väčšinou na základe lokálnych, etnických, či profesionálnych väzieb.
.prečo tieto družstevné spolky stratili v 20. storočí na význame? Je to preto, že štát vyvlastnil ich sociálne funkcie?
Rôzne štáty majú rôzne dejiny, ale v anglicky hovoriacich krajinách išlo o dôsledok dvojitého tlaku. Ak sa bavíme špeciálne o zdravotníctve, tak lekárske asociácie sa snažili zakazovať doktorom, aby poskytovali služby týmto družstvám. Tlačili totiž ceny nadol. V tom zmysle lobisti vplývali aj na politikov. Druhým faktorom boli štátne zdravotné systémy. Ak zrazu každý musel platiť rovnaké dane, za ktoré dostal rovnakú starostlivosť od štátu, aký zmysel ešte malo platiť si niečo extra v rámci komunity?
.dali by sa podľa vás tieto spolkové systémy svojpomoci oživiť dnes?
Ak by ste odstránili všetky bariéry a tieto družstevné systémy by sa oplatili, nepochybne by začali opäť fungovať. Ľudia by sa do nich začali organizovať spontánne. Ledaže by niekto vymyslel niečo lepšie. V slobodnej spoločnosti nedokážete nejaký výsledok garantovať s istotou. Každému výrobku alebo službe môžete konkurovať niečím novým.
.ako rýchlo by sa mohli obnoviť napríklad v oblasti zdravotníctva?
Pokiaľ by ste odstránili všetky štátne zásahy do zdravotníctva, odhadujem, že by to netrvalo dlhšie ako šesť mesiacov.
.čo keď nepatríte alebo nechcete patriť k žiadnej prirodzenej lokálnej, etnickej alebo profesionálnej komunite?
To by mohol byť spočiatku problém. Ak by ste sa napríklad mali sťahovať na miesto, kde nežije dosť podobných ľudí, ako ste vy sám, možno by ste si zrátali, že sa vám oplatí ostať radšej vo svojej pôvodnej komunite. Inou možnosťou je vznik umelých komunít. Tak ako dnes máte rôzne druhy partnerských zoznamiek, určite by vznikli platformy, kde by sa ľudia stretávali na základe spoločných záujmov či presvedčenia a spoločnými silami by riešili svoje sociálne potreby.
.čo keď vyrastiem v nejakej náboženskej komunite a v dospelosti ju chcem opustiť? Dnes je to jednoduché a nič to nestojí. No ak by zákon neupravoval prenosnosť príspevkov medzi jednotlivými spolkovými pokladňami, nebolo by opustenie skupiny, ku ktorej už nechcem patriť, pre mňa príliš nákladné?
Toto je veľmi legitímna námietka, ktorú často počúvam od mojich ľavicových priateľov. Ja premýšľam o svete, kde prirodzené komunity opäť majú význam, sú silné, súdržné a ľudia sú viac poprepájaní zdola. Lenže je pravda, že tak, ako vás spoločenstvo môže podržať v zlej sociálnej situácii a vytvárať vám zázemie, tak sa môže snažiť aj obmedzovať vás. Môže sa pokúsiť diktovať vám napríklad, s kým sa môžete alebo, naopak, nesmiete zosobášiť a podobne.
.čo s tým?
Ako som povedal, predstaviteľné sú rôzne spoločenstvá, ktoré by si zakladali svoje družstvá. Môžete si predstaviť napríklad sociálne liberálnu komunitu, kde máte svoju anonymitu, dostávate za svoje príspevky podporu v nezamestnanosti, nech žijete kdekoľvek, máte zadarmo školu, a pod. Akurát nemáte ten silný pocit, že niekam patríte. Je to teda otázka preferencií.
.viete si predstaviť aj komunistické spoločenstvo, ktorého členovia by sa o všetko delili?
Keď sa pozriete na družstevné spolky, ktoré kedysi existovali po etnických linkách, tak mnohé sa aj uvedomelo hlásili k socialistickým myšlienkam. Čiže, nešlo by o novinku. Navyše, vôbec to nevadí. Pokiaľ sú tam všetci členovia dobrovoľne a platia si sami na seba, pričom svoje náklady neprenášajú na ľudí, ktorí do ich spoločenstva patriť nechcú, potom nevidím problém.
.zmeňme tému. Na Slovensko ste prišli prednášať o tragédii spoločnej pastviny, čo je jeden zo základných konceptov ekonómie. Skúste vysvetliť, o čo ide.
Predstavte si desať pastierov. Každý vlastní po desať oviec a všetky tieto stáda sa pasú na jednej spoločnej pastvine. Teraz jeden z tých pastierov sa rozhodne pridať jedenástu ovcu. Dôsledky sa prenesú prevažne na vlastníkov všetkých ostatných oviec, ktoré majú odrazu menej žrádla. No výhody tohto kroku zostanú výlučne vlastníkovi jedenástej ovce.
.čiže fenoménom tragédie spoločnej pastviny je, keď niekto svojím rozhodnutím dokáže koncentrovať jeho výhody pre seba, kým náklady rozptýli na druhých.
Presne tak a výsledok je nadmerná spotreba. Ak ľudia nenesú náklady za svoje konzumné rozhodnutia, potom sa ich spotreba vymkne kontrole. A vy ňou onú spoločnú pastvinu zdevastujete. Či ňou už je nejaký prírodný zdroj, sociálny systém alebo akýkoľvek iný ekonomický zdroj.
.to poznáme z čias komunizmu, kde všetci akože vlastnili spoločne všetko, no nikto za nič necítil zodpovednosť.
Centrálne plánovaná ekonomika je dobrým príkladom tragédie spoločnej pastviny. Ak si ľudia nemôžu vychutnať výhody ich produktivity, tak budete mať podvýrobu a ak nemusia platiť plné náklady ich spotreby, tak budete mať nadspotrebu.
.ako rieši tento problém súkromné vlastníctvo?
Súkromné vlastníctvo nerieši všetky problémy ľudského spolužitia, ale rieši jeden zásadný problém. Ak spoločnú pastvinu rozdelíte na desať parciel a dáte ich tým desiatim pastierom, tak každý z nich nesie náklady za využívanie tohto zdroja zrazu sám. Majiteľ jedenástej ovce potom už nemôže rozptyľovať svoje dodatočné náklady na ostatných. Ak ste dovtedy devastovali svoj vzácny zdroj nadspotrebou, lebo náklady znášali všetci ostatní, teraz dostávate spätnú väzbu, že ruinujete len samého seba. A máte tiež podnet, aby vaše ovce spásali pastvinu len do miery, ktorá neohrozí dlhodobú schopnosť pastviny produkovať trávu pre vaše stádo.
.to, čo opisujete, slúžilo v uplynulých dvoch desaťročiach ako ekonomické zdôvodnenie privatizácie u nás. Problém je, že prechod na súkromné vlastníctvo sprevádzalo v tejto časti sveta toľko korupcie, že samo slovo „privatizácia“ sa v očiach ľudí úplne zdiskreditovalo.
Jedna vec je otázka, čo vám dá systém súkromného vlastníctva a druhá, ako bol riadený prechod k nemu. Korupcia a pirátske praktiky, ktoré ten prechod v stredovýchodnej Európe sprevádzali, sú poľutovaniahodné. Ukazuje to, aký dôležitý je morálny, kultúrny a právny rámec pre fungovanie slobodnej spoločnosti. Po desaťročia tu mali ľudia len jednu skúsenosť s obchodom a podnikaním. A to bola skúsenosť s politickými funkcionármi, ktorí robili pod stolom pokútne kšefty za účelom rozkrádania verejných zdrojov.
.lenže to je veľmi deštruktívny druh podnikavosti.
Po tom, ako sa zmenil režim, slobodné podnikanie bolo zrazu povolené, no jedine títo parazitickí politickí podnikavci vedeli, ako sa v novom systéme pohybovať. Nemal ich kto zastaviť, a tak veľmi zbohatli, zatiaľ čo štátne firmy prechádzali ich rukami. V dôsledku toho boli napáchané veľké škody, a tak sa ľuďom u vás ani veľmi nedivím, že sú preto rozhorčení.
David Schmidtz/
Je profesor filozofie a ekonómie a zakladateľ Freedom Center na University of Arizona. Vo svojej akademickej a publikačnej činnosti sa zameriava predovšetkým na otázky vlastníctva, etiky a ekonómie tvorby bohatstva, environmentálnej etiky a politiky, racionálnej voľby či filozofie slobody. Slovensko navštívil v rámci prednáškovej série CEQLS na pozvanie Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika, s podporou Nadácie Tatra banky.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.