.názov vášho nového albumu evokuje skľučujúcu atmosféru bezsenných nocí. Čo presne sa za ním skrýva?
Celé to vychádza z jedného môjho krátkeho príbehu. Je o malom chlapcovi, ktorý zažíva veľmi nepekné veci v súvislosti so svojimi rodičmi. Snaží sa utiecť od rodiny. Noctourniquet predstavuje akýsi mentálny nástroj, ktorý tento chlapec využíva, aby sa dostal spod vplyvu noci – práve v noci sa totiž deje všetko to hrozné a negatívne, pred čím uteká. Príbeh je výrazne ovplyvnený detskou riekankou o Solomovi Grundym, v ktorej sa hovorí o nemilosrdnej postupnosti narodenie – škola – práca – smrť. Chlapec sa práve z týchto okolností snaží vymaniť a album ako taký, jednotlivé skladby na ňom, sú ako malé trailery na celý ten príbeh.
.noctourniquet je v poradí šiesty albumom pod hlavičkou The Mars Volta. Váš debut De-Loused In The Comatorium vyšiel pred takmer deviatimi rokmi. Ako by si porovnal prístup k vašej tvorbe a nahrávaniu vtedy a teraz?
Z môjho pohľadu sa vždy všetko podstatné zmení s príchodom nových muzikantov. Práve teraz nám hrá na bicie opäť Deantoni Parks. Keď máš v kapele niekoho takého všestranného, výrazne ťa to posúva vpred. Jeho štýl hry dokonca často mení charakter môjho spevu, ovplyvňuje časti textov. Rovnako je to s naším klávesákom Larsom Stalforsom. Jeho hra, zvuk, spôsob práce v štúdiu sú natoľko špecifické, že nás to ako kapelu jednoducho muselo výrazne ovplyvniť.
.cedric, už roky tvoríš, píšeš texty, pripravuješ si svoje vokálne linky – kde sa nachádza zdroj tvojej kreativity? Odkiaľ čerpáš inšpiráciu?
V prvom rade sa snažím všetko si zapisovať. Či už sledujem televíziu, alebo čítam knihu, prípadne počujem nejaký zaujímavý rozhovor, vždy sa snažím poznačiť si všetko, čo ma nejakým spôsobom zaujme. Nikdy neviem, kedy sa mi to zíde. Sledujem správy, všetky možné novinky a celkovo život okolo mňa – myslím, že práve to je podstata celého toho biznisu, v tom spočíva tajomstvo môjho povolania ako umelca. (Smiech.)
.po všetkých tých skvelých albumoch a koncertných šnúrach, aké sú ešte tvoje umelecké ciele a zámery? Je niečo obzvlášť výnimočné, čo by si ešte rád dosiahol?
Mojím jediným cieľom je šťastie. Jeho definíciou je z môjho pohľadu schopnosť vzbudiť u poslucháča záujem o kreativitu ako takú. Pre umelca podľa mňa nemôže byť nič krajšie, ako keď ovplyvní ostatných, aby tiež niečo vytvorili. Chcem, aby moji fanúšikovia prišli z nášho koncertu domov a mali chuť napísať báseň, namaľovať obrázok, napísať knihu, zložiť pieseň. Ísť za svojím snom a stať sa hercom či herečkou, režírovať filmy, jednoducho, robiť niečo kreatívne. Presne to je môj hlavný cieľ – chcem, aby si mladí ľudia uvedomili, že všetci sú svojím spôsobom umelci. A hoci si to väčšina z nich ani neuvedomuje, som presvedčený o tom, že v každom z nás tá kreativita drieme. Chcem ju v ľuďoch prebúdzať. Chcem, aby neboli iba pasívnym publikom. Musia si uvedomiť, že všetko, čo robím na pódiu, smeruje naozaj k tomu, aby aj oni sami tvorili.
.práve na koncertoch si známy svojou emotívnosťou. Ako si vlastne predstavuješ ideálne publikum? Čo od neho očakávaš?
Keď stojím na pódiu, len nerád vidím pred sebou ľudí, ktorí majú prekrížené ruky, unudene postávajú, škriabu sa či dokonca pijú alebo fajčia. Mám rád publikum, pri ktorom cítim, že je v tom konkrétnom momente so mnou na horskej dráhe a cíti to šťastie, za ktoré si všetci zaplatili – presne tak totiž vnímam koncertné vystúpenie. Nekupuješ si lístok na obyčajný koncert, chceš vidieť niečo viac, niečo unikátne – výnimočný zážitok, ktorý ťa doslova vynesie z bežnej reality. Na koncertoch teda rád posúvam túto percepciu fanúšika. Chcem, aby prestali vnímať svoje telo. Hudba jednoducho musí byť spirituálnym, priam náboženským zážitkom.
.je nejaká šanca, že by sme to mohli zažiť tento rok u nás v Európe?
Rozhodne áno. Veď Európa nás ako prvá prijala a pochopila naše umenie. Keď sme na turné, málokedy vynechávame starý kontinent. Ja osobne doslova zbožňujem európskych divákov.
Autor je hudobný redaktor Rádia_FM.
Celé to vychádza z jedného môjho krátkeho príbehu. Je o malom chlapcovi, ktorý zažíva veľmi nepekné veci v súvislosti so svojimi rodičmi. Snaží sa utiecť od rodiny. Noctourniquet predstavuje akýsi mentálny nástroj, ktorý tento chlapec využíva, aby sa dostal spod vplyvu noci – práve v noci sa totiž deje všetko to hrozné a negatívne, pred čím uteká. Príbeh je výrazne ovplyvnený detskou riekankou o Solomovi Grundym, v ktorej sa hovorí o nemilosrdnej postupnosti narodenie – škola – práca – smrť. Chlapec sa práve z týchto okolností snaží vymaniť a album ako taký, jednotlivé skladby na ňom, sú ako malé trailery na celý ten príbeh.
.noctourniquet je v poradí šiesty albumom pod hlavičkou The Mars Volta. Váš debut De-Loused In The Comatorium vyšiel pred takmer deviatimi rokmi. Ako by si porovnal prístup k vašej tvorbe a nahrávaniu vtedy a teraz?
Z môjho pohľadu sa vždy všetko podstatné zmení s príchodom nových muzikantov. Práve teraz nám hrá na bicie opäť Deantoni Parks. Keď máš v kapele niekoho takého všestranného, výrazne ťa to posúva vpred. Jeho štýl hry dokonca často mení charakter môjho spevu, ovplyvňuje časti textov. Rovnako je to s naším klávesákom Larsom Stalforsom. Jeho hra, zvuk, spôsob práce v štúdiu sú natoľko špecifické, že nás to ako kapelu jednoducho muselo výrazne ovplyvniť.
.cedric, už roky tvoríš, píšeš texty, pripravuješ si svoje vokálne linky – kde sa nachádza zdroj tvojej kreativity? Odkiaľ čerpáš inšpiráciu?
V prvom rade sa snažím všetko si zapisovať. Či už sledujem televíziu, alebo čítam knihu, prípadne počujem nejaký zaujímavý rozhovor, vždy sa snažím poznačiť si všetko, čo ma nejakým spôsobom zaujme. Nikdy neviem, kedy sa mi to zíde. Sledujem správy, všetky možné novinky a celkovo život okolo mňa – myslím, že práve to je podstata celého toho biznisu, v tom spočíva tajomstvo môjho povolania ako umelca. (Smiech.)
.po všetkých tých skvelých albumoch a koncertných šnúrach, aké sú ešte tvoje umelecké ciele a zámery? Je niečo obzvlášť výnimočné, čo by si ešte rád dosiahol?
Mojím jediným cieľom je šťastie. Jeho definíciou je z môjho pohľadu schopnosť vzbudiť u poslucháča záujem o kreativitu ako takú. Pre umelca podľa mňa nemôže byť nič krajšie, ako keď ovplyvní ostatných, aby tiež niečo vytvorili. Chcem, aby moji fanúšikovia prišli z nášho koncertu domov a mali chuť napísať báseň, namaľovať obrázok, napísať knihu, zložiť pieseň. Ísť za svojím snom a stať sa hercom či herečkou, režírovať filmy, jednoducho, robiť niečo kreatívne. Presne to je môj hlavný cieľ – chcem, aby si mladí ľudia uvedomili, že všetci sú svojím spôsobom umelci. A hoci si to väčšina z nich ani neuvedomuje, som presvedčený o tom, že v každom z nás tá kreativita drieme. Chcem ju v ľuďoch prebúdzať. Chcem, aby neboli iba pasívnym publikom. Musia si uvedomiť, že všetko, čo robím na pódiu, smeruje naozaj k tomu, aby aj oni sami tvorili.
.práve na koncertoch si známy svojou emotívnosťou. Ako si vlastne predstavuješ ideálne publikum? Čo od neho očakávaš?
Keď stojím na pódiu, len nerád vidím pred sebou ľudí, ktorí majú prekrížené ruky, unudene postávajú, škriabu sa či dokonca pijú alebo fajčia. Mám rád publikum, pri ktorom cítim, že je v tom konkrétnom momente so mnou na horskej dráhe a cíti to šťastie, za ktoré si všetci zaplatili – presne tak totiž vnímam koncertné vystúpenie. Nekupuješ si lístok na obyčajný koncert, chceš vidieť niečo viac, niečo unikátne – výnimočný zážitok, ktorý ťa doslova vynesie z bežnej reality. Na koncertoch teda rád posúvam túto percepciu fanúšika. Chcem, aby prestali vnímať svoje telo. Hudba jednoducho musí byť spirituálnym, priam náboženským zážitkom.
.je nejaká šanca, že by sme to mohli zažiť tento rok u nás v Európe?
Rozhodne áno. Veď Európa nás ako prvá prijala a pochopila naše umenie. Keď sme na turné, málokedy vynechávame starý kontinent. Ja osobne doslova zbožňujem európskych divákov.
Autor je hudobný redaktor Rádia_FM.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.