Vášnivá debata okolo Andreja Hlinku ukázala, že sa nedokážeme pozerať s primeraným nadhľadom na ľudí našej minulosti. Ubližujeme tak sebe, nie im.
Iste, je úplne zrozumiteľné, keď sa mnohým nepáči, že úcta ku komukoľvek sa má prejavovať v podobe zákona. Lenže tento typ diskusie mal prebehnúť pred siedmimi rokmi, keď sa zákonne povyšoval M. R. Štefánik. Dnes je tu precedens, ktorý nadväzuje na československú tradíciu, a preto dôležitejší než spor o zmysluplnosť týchto zákonov je výber osobnosti a konkrétne znenie zákona.
Iste, je úplne zrozumiteľné, prečo sa toľkým nepáči ten zákon, ktorý Hlinku tituluje ako „Otca národa“. Ťažko sa dali čakať triezvejšie a realistickejšie formulácie, ako predkladá strana, ktorá je majstrom vo falzifikovaní slovenských dejín. Už len tým, že sa sama hlási k Rázusovej SNS.
Debata, či áno Lex Hlinka, je však celkom legitímna a mohla by byť pre vlastné chápanie dejín aj ozdravujúca. Stal sa však opak. Ak Andreja Hlinku parlament povýši na „Otca národa“, bude to tak v situácii, keď sa z neho v rámci protikampane stal v povedomí časti verejnosti prívrženec pravicových diktatúr, ktorý iba pripravil to, čo dokonali jeho krvavé gardy. Dôkazmi majú byť napríklad Hlinkove obdivné citáty o Mussolinim či o Hitlerovi, ktoré sú nám, tým múdrym o vyše 70 rokov neskôr, také nepredstaviteľné a škandalózne.
Metódou vyberania toho najhoršieho, čo z našej perspektívy Andrej Hlinka kedy povedal a spáchal, bol vyformovaný Hlinka, ktorého si nemožno vážiť, ním sa dá len pohŕdať. Na jeho veľké činy v zlomových chvíľach, keď v časoch Uhorska volil radšej väzenie než zradu presvedčenia, keď významne prispel k vzniku Československa a v rámci neho zápasil o čo najlepšie postavenie Slovenska, sa tak zrazu zabudlo. Je to akoby Briti zabudli na veľkosť Churchilla v zlomových chvíľach a ako to najkľúčovejšie by si pripomínali cez jeho obdivné výroky o Hitlerovi či intrigy proti politickým súperom. Alebo Američania by si prestali vážiť svojich otcov zakladateľov, keďže si niektorí z nich držali otrokov – predsa čosi z perspektívy našej dnešnej liberálnej demokracie nepredstaviteľné a škandalózne.
Ak príde niekto s návrhom Lex Hodža, odmietneme ho s tým, že Hodža bol korupčník?
Niť našich dejín je pritom utkaná práve z činov ľudí, ktorí predbehli dobu, išli často proti prúdu a vytvárali základy pre lepšiu budúcnosť svojho národa.
Súčasne je pravda aj to, že naše dejiny nie sú príbehom, na ktorého interpretácii sa dokážeme všetci bez problémov dohodnúť. Od národného obrodenia až po dnešné dni je v nich zakódovaná rozštiepenosť, ktorá sa pri hodnotení kľúčových udalostí opakovane derie na povrch. Od Starej a Novej školy cez autonomistov a čechoslovakistov až po federalistov a zástancov samostatného Slovenska. Aj preto sa len ťažko dokážeme zhodnúť na jednoznačných hrdinoch. Nie sme však jediní na svete, ktorí sa boria s takouto skúsenosťou, a nie je to ani hlavný problém našej diskusie o minulosti. Oveľa horšie je, že sa stále pohybujeme akoby od jedného extrému k druhému. Od nekritického konštruovania ikon k neodôvodnenému zatracovaniu. Od historického nihilizmu k hejslováckemu velikášstvu.
S politikmi z dôb dávno minulých dnes zápasíme, akoby to boli naši súčasní politickí súperi. Ani po desiatkach rokov nie sú mnohí z nás schopní priznať čo i len štipku zásluh niekomu, ak bol náhodou z opačného ideového tábora. Nemusíme hneď každému stavať pomníky či vpisovať jeho meno do zákona. Mohli by sme však už byť natoľko zrelí, že o politikoch z rôznych etáp našej histórie dokážeme dospelo diskutovať. Bavme sa o ich ideových predstavách a motívoch, kritizujme ich omyly a zlyhania. Bude to užitočné a vzrušujúce. Len si už konečne priznajme, že aj my sme mali viacero politikov, ktorí síce neboli stelesnením všetkých cností, ale v histórií zanechali významnú stopu. Až potom budeme národom.
.martin Hanus, .jozef Majchrák
Iste, je úplne zrozumiteľné, keď sa mnohým nepáči, že úcta ku komukoľvek sa má prejavovať v podobe zákona. Lenže tento typ diskusie mal prebehnúť pred siedmimi rokmi, keď sa zákonne povyšoval M. R. Štefánik. Dnes je tu precedens, ktorý nadväzuje na československú tradíciu, a preto dôležitejší než spor o zmysluplnosť týchto zákonov je výber osobnosti a konkrétne znenie zákona.
Iste, je úplne zrozumiteľné, prečo sa toľkým nepáči ten zákon, ktorý Hlinku tituluje ako „Otca národa“. Ťažko sa dali čakať triezvejšie a realistickejšie formulácie, ako predkladá strana, ktorá je majstrom vo falzifikovaní slovenských dejín. Už len tým, že sa sama hlási k Rázusovej SNS.
Debata, či áno Lex Hlinka, je však celkom legitímna a mohla by byť pre vlastné chápanie dejín aj ozdravujúca. Stal sa však opak. Ak Andreja Hlinku parlament povýši na „Otca národa“, bude to tak v situácii, keď sa z neho v rámci protikampane stal v povedomí časti verejnosti prívrženec pravicových diktatúr, ktorý iba pripravil to, čo dokonali jeho krvavé gardy. Dôkazmi majú byť napríklad Hlinkove obdivné citáty o Mussolinim či o Hitlerovi, ktoré sú nám, tým múdrym o vyše 70 rokov neskôr, také nepredstaviteľné a škandalózne.
Metódou vyberania toho najhoršieho, čo z našej perspektívy Andrej Hlinka kedy povedal a spáchal, bol vyformovaný Hlinka, ktorého si nemožno vážiť, ním sa dá len pohŕdať. Na jeho veľké činy v zlomových chvíľach, keď v časoch Uhorska volil radšej väzenie než zradu presvedčenia, keď významne prispel k vzniku Československa a v rámci neho zápasil o čo najlepšie postavenie Slovenska, sa tak zrazu zabudlo. Je to akoby Briti zabudli na veľkosť Churchilla v zlomových chvíľach a ako to najkľúčovejšie by si pripomínali cez jeho obdivné výroky o Hitlerovi či intrigy proti politickým súperom. Alebo Američania by si prestali vážiť svojich otcov zakladateľov, keďže si niektorí z nich držali otrokov – predsa čosi z perspektívy našej dnešnej liberálnej demokracie nepredstaviteľné a škandalózne.
Ak príde niekto s návrhom Lex Hodža, odmietneme ho s tým, že Hodža bol korupčník?
Niť našich dejín je pritom utkaná práve z činov ľudí, ktorí predbehli dobu, išli často proti prúdu a vytvárali základy pre lepšiu budúcnosť svojho národa.
Súčasne je pravda aj to, že naše dejiny nie sú príbehom, na ktorého interpretácii sa dokážeme všetci bez problémov dohodnúť. Od národného obrodenia až po dnešné dni je v nich zakódovaná rozštiepenosť, ktorá sa pri hodnotení kľúčových udalostí opakovane derie na povrch. Od Starej a Novej školy cez autonomistov a čechoslovakistov až po federalistov a zástancov samostatného Slovenska. Aj preto sa len ťažko dokážeme zhodnúť na jednoznačných hrdinoch. Nie sme však jediní na svete, ktorí sa boria s takouto skúsenosťou, a nie je to ani hlavný problém našej diskusie o minulosti. Oveľa horšie je, že sa stále pohybujeme akoby od jedného extrému k druhému. Od nekritického konštruovania ikon k neodôvodnenému zatracovaniu. Od historického nihilizmu k hejslováckemu velikášstvu.
S politikmi z dôb dávno minulých dnes zápasíme, akoby to boli naši súčasní politickí súperi. Ani po desiatkach rokov nie sú mnohí z nás schopní priznať čo i len štipku zásluh niekomu, ak bol náhodou z opačného ideového tábora. Nemusíme hneď každému stavať pomníky či vpisovať jeho meno do zákona. Mohli by sme však už byť natoľko zrelí, že o politikoch z rôznych etáp našej histórie dokážeme dospelo diskutovať. Bavme sa o ich ideových predstavách a motívoch, kritizujme ich omyly a zlyhania. Bude to užitočné a vzrušujúce. Len si už konečne priznajme, že aj my sme mali viacero politikov, ktorí síce neboli stelesnením všetkých cností, ale v histórií zanechali významnú stopu. Až potom budeme národom.
.martin Hanus, .jozef Majchrák
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.