Kúsok odo mňa sa pristaví limuzína, z ktorej vyskočí šarmantná plavovláska a otvorí dvere sivovlasému džentlmenovi, pomôže mu vytiahnuť batožinu z kufra, podá mu sako a rozlúči sa. O chvíľu dofrčí trojica mladíkov na skejtoch, vedľa mňa postáva potetovaný pankáč s čírom a vášnivo debatuje s rovnako potetovaným chlapíkom v kovbojskom klobúku. Striedajú sa tu saká so sidovkami, lakovky s teniskami, bledé košele s vyťahanými tričkami, vysoké kožené čižmy so šľapkami. A všetci sa majú o čom baviť, všetci prišli s rovnakým cieľom do Austinu, ktorý si k prívlastku hlavné mesto Texasu pridáva v polovici marca aj ďalší – hlavné mesto hudobného biznisu. Takmer 20 000 delegátov, vyše 2 000 interpretov, presne 92 oficiálnych klubov a ďalšie desiatky neoficiálnych koncertných miest – to sú len základné čísla festivalu South by Southwest, ktorý je už dnes známejší pod skratkou SXSW. Čísla však nie sú podstatné, to hlavné sa skrýva v hektickej atmosfére v okolí dnes už legendárnej 6th Street. „Hýbte sa, zabávajte sa a myslite na zo, že zajtrajšok sa deje práve tu,“ píšu organizátori v oficiálnom programe. Práve preto sem mieri hudobný svet – lietať medzi klubmi, baviť sa s kolegami (skutočne predovšetkým o práci, teda o hudbe) a objavovať to, čo má potenciál dostať sa na výslnie.
.šestka a okolie
Prvý ročník South by Southwest sa konal v roku 1987 ako snaha dať príležitosť miestnym kapelám a kapelám z okolia. Návštevnosť koncertov v niekoľkých kluboch predstihla očakávanie, a tak festival každým rokom rástol. Pribúdalo účinkujúcich, klubov, delegátov, zúčastnených krajín (tento rok tu hrali zo Slovenska Longital, v minulosti napríklad Hex či The Autumnist), pridala sa aj filmová a interaktívna sekcia, začal sa organizovať veľtrh so všetkým, čo k hudobnému priemyslu patrí. Od nástrojov, ozvučovacej techniky až po súčasné mobilné aplikácie. A z lokálneho podujatia sa stal najdôležitejší a najväčší festival svojho druhu na svete.
A dodnes zostal najmä prehliadkou začínajúcich kapiel, ktoré sa snažia preraziť, aj keď organizátori vždy pozvú aj ozajstné hviezdy, jedna z nich má potom pripravenú tzv. keynote – zásadnú reč. Tento rok rozprával Bruce Springsteen a podľa odozvy v publiku, ktoré tvorili profesionáli z hudobnej branže, bolo zrejmé, akou obľúbenou ikonou je Boss v Spojených štátoch. Spomínal na historky zo svojej kariéry, obdivoval svojich kolegov, rozprával o vášni k hudbe, hral na gitare a spieval, za čo ho odmeňovalo standing ovation a dlhé skandované „Brúúús“. Rovnako nadšené boli odozvy na jeho večerný koncert v zaplnenom Moody Theater. V oficiálnom programe sa objavili napríklad aj hviezdy typu Kasabian, ktorých uvidíme tento rok na Bažant Pohode, Kaiser Chiefs či Keane. Posledne menovanú skupinu sme zastihli na záhradke malej krčmičky len zopár blokov od 6th Street, kde odohrala hodinový utajený koncert. Na jeho konci bola záhradka totálne natrieskaná a ľudia počúvali ešte aj z ulice. Bolo to skutočne sympatické vystúpenie.
Austin je pre festival podobného typu ako stvorený, mnohé z klubov tu fungujú počas celého roka, v meste sídli obrovská texaská univerzita, ktorú navštevujú študenti z celého sveta, takže podľa zamestnanca jedného z klubov praskajú podniky vo švíkoch celoročne. Mnohé vyzerajú ako väčšie kôlne na drevo, len s dreveným prístreškom, podopretým stĺpmi, iné fungujú len ako bary, na SXSW však postavili aspoň malé pódium, viaceré využívajú hneď dve podlažia. Hrá sa aj v presbyteriánskom kostole, v divadlách či v kongresovom centre.
Drvivá väčšina koncertných „venues“ sa nachádza na 6th Street a uliciach, ktoré ju pretínajú – San Jacinto, Trinity, Neches a Red River. „Šestka“ je kompletne uzavretá, autá sem majú počas festivalových dní vjazd zakázaný, ulica je celé dni plná fanúšikov, ale aj hudobníkov, ktorí sa pokúšajú priamo vonku prehlušiť zvuky z klubov. Stretnete tu aj bizarne pôsobiacu skupinku, ktorá drží transparent s podobizňou Ježiša a chlapíkom, ktorý, stojac na stoličke, káže zabávajúcemu sa davu. Alebo skupinku nahnevaných demonštrabtov v maskáčových nohaviciach a čiernych tričkách, ktorí pochodujú so vztýčenými päsťami a kričia niečo o tom, že oni sú najsilnejší a že zmenia svet. Nechýbajú eskamotéri, živé sochy, dokonca aj bezdomovci sa snažia hrať – na hore dnom otočených vedrách predvádzajú svoje umenie vytrieskať z festivalu, čo sa dá.
Kapely hrajú už od obeda aj priamo v Convention Center. V obrovskej sále sú vpredu rozložené stoličky, za nimi vaky na ležanie, kreslá i gauče, stolíky. Prisadám si k staršiemu pánovi, ktorého hneď zaujme môj prízvuk. „Z Nemecka?“ pýta sa. „Slovensko,“ odpovedám a chlapík sa hneď chytá. „Poznám. Nebol som tam síce, ale mám rodinu v Nemecku, takže viem, kde to je. A viem, že tam máte krásne hory,“ začína debatu a hneď vyzvedá, čo robím v Austine. Zaujíma sa o náš festival, ale pýta si aj tipy na kapely. Sivovlasý chlapík ma hneď šokuje, ako ho najviac hnevá, keď nestihol koncert vychádzajúcej americkej hviezdičky Zoly Jesus. Na otázku, čo vlastne robí, sa len spokojne uškrnie: „Nič. Som už na dôchodku a tu som už štvrtý rok po sebe. Je to hrozné, koľko kapiel človek minie, preto si vždy prenajmem bicykel a presúvam sa na ňom. Už som spoznal aj bočné uličky, takže sa nemusím predierať davom na Šiestej.“ Začínajú hrať Punch Brothers a môj nový známy sa lúči – ide si sadnúť viac dopredu. „Bolo mi potešením, užívaj si koncerty,“ odchádza niekam pod pódium. A robí dobre, Punch Brothers boli zábavní.
.rady a zase rady
Hotel Marriot Downtown na rohu 4th Street a Trinity Street hneď cez cestu od Austin Convention Center je tou najlepšou základňou. V ACC prebiehajú od rána až do neskorého popoludnia prednášky a diskusie a centrum nočného života, 6th Street, je naozaj na skok. Ubytovanie sa tu vypredá za jeden deň od oficiálneho spustenia predaja, ktorý je kompletne pod palcom organizátorov festivalu. Aj keď je drahší ako hotely o niekoľko blokov ďalej či na predmestí, po skúsenostiach kolegov z minulého roku viem, že je v podstate na nezaplatenie. Vždy sa sem dá odskočiť, oddýchnuť si, či už cez deň po prednáškach, alebo v noci medzi koncertmi. Lebo z klubu do klubu lietam ako handra. A aj tak je nemožné stihnúť všetko, dokonca je nemožné stihnúť si všetko pred odchodom aspoň napočúvať. Aj preto ďakujem zopár hudbou (ne)zdeformovaným priateľom za tipy.
Najväčšie mená hrajú zväčša v Stubbse, akejsi open-air aréne uprostred dvora. Pred koncertom newyorskej speváčky Fionny Apple, ktorá má už za morom slušné renomé, sa už poldruha hodiny pred začiatkom koncertu ťahá rad niekoľko desiatok metrov, krížom cez cestu a až za najbližší roh. Máme síce na krku badges, visačky, no aj my musíme stáť v rade. Našťastie, keď začínajú púšťať, máme prednosť, takže sa dostaneme dnu celkom rýchlo. A čakať na Fionnu sa naozaj oplatilo, bola výborná.
Na rady si tu treba zvyknúť – ak je klub plný, nepustia dnu nikoho. A plné býva, najmä na vychytené kapely, takmer vždy. Rovnako si musíme zvyknúť na kontrolu občianky (áno, Američanom stačí náš občiansky preukaz) pred každým vstupom na koncert. Ak máte 21 rokov, dostanete náramok, pečiatku, alebo čmáranicu fixkou, aby ste si mohli kúpiť a užívať alkohol. Pri vstupe do Klubu 606 mi sympatická dobrovoľníčka dokonca kreslí na ruku čierne srdiečko. No prekážalo by niekomu po takom uvítaní čakanie v rade?
Niekedy si rad vystojím, no po chvíľke sledovania kapely odchádzam radšej inam. Niekedy mi je ľúto odísť, napríklad z vystúpenia minneapoliskej kapely so slovanským názvom Polica či mrazivými zástupcami brooklynskej scény Exitmusic a Young Magic. A niekedy sa človek nadchne tak, že si z koncertu pozrie značnú časť – ťažko sa odchádzalo napríklad od intímneho dream popu Youth Lagoon z Idaha či koncertu írskej postrockovej partičky And So I Watch You from Apart , ktorá hrala v klube The Bat Pub, úzkom ako slíž, rovno za presklenou stenou. Ako vo výklade. Zvonku sa na štvoricu hudobných divochov pozeralo ďalších niekoľko desiatok fanúšikov, ktorí koncert nielen sledovali, ale aj búrlivo aplaudovali, takže členovia kapely sa neraz otočili a namiesto smerom do klubu hrali pre tých vonku. A zjavne to bavilo nielen muzikantov, ale aj obe strany publika.
Zostať dlhšie sa oplatilo aj na Grimes. Za touto značkou sa skrýva sympatická Kanaďanka Claire Boucher, trošičku pripomínajúca Imogen Heap, no v tanečnejšom a rezkejšom balení. Magnetizujúci koncert odohralo kvarteto YACHT. Viac dance punk ako elektropop s rozbláznenou frontwomankou Claire dostalo do varu každého. Košičania si možno na ich koncert spomenú, rovnako, ako portlandská kapela po koncerte s nadšením spomínala na koncert v Tabačke. A nezabudli porozprávať o mestách, ktoré videli na ceste – Banská Bystrika, Zuolen...
Rovnako sa nedá zabudnúť na Austin. Ako domáci radi hovoria – Awesome Austin. Desivý Austin. Ale najmä úžasný Austin. V nedeľu dopoludnia sa už začína pomaly vracať do svojho bežného kolobehu. Na Šestke už funguje normálna premávka, autá sa hýbu v štyroch pruhoch, chodci sú opäť vytlačení na chodníky. Zo stien i stĺpov zmizli plagáty, pozývajúce na koncerty, ktoré neboli súčasťou oficiálneho programu, ulice sú pozametané a čisté. Ale ešte stále stretávate muzikantov s gitarami na pleciach alebo vozíkmi, na ktorých si vezú bicie. Z klubov ešte znie viac či menej divoká hudba. V ušiach bude hučať ešte poriadne dlho.
Autor je organizátor festivalu Bažant Pohoda.
.šestka a okolie
Prvý ročník South by Southwest sa konal v roku 1987 ako snaha dať príležitosť miestnym kapelám a kapelám z okolia. Návštevnosť koncertov v niekoľkých kluboch predstihla očakávanie, a tak festival každým rokom rástol. Pribúdalo účinkujúcich, klubov, delegátov, zúčastnených krajín (tento rok tu hrali zo Slovenska Longital, v minulosti napríklad Hex či The Autumnist), pridala sa aj filmová a interaktívna sekcia, začal sa organizovať veľtrh so všetkým, čo k hudobnému priemyslu patrí. Od nástrojov, ozvučovacej techniky až po súčasné mobilné aplikácie. A z lokálneho podujatia sa stal najdôležitejší a najväčší festival svojho druhu na svete.
A dodnes zostal najmä prehliadkou začínajúcich kapiel, ktoré sa snažia preraziť, aj keď organizátori vždy pozvú aj ozajstné hviezdy, jedna z nich má potom pripravenú tzv. keynote – zásadnú reč. Tento rok rozprával Bruce Springsteen a podľa odozvy v publiku, ktoré tvorili profesionáli z hudobnej branže, bolo zrejmé, akou obľúbenou ikonou je Boss v Spojených štátoch. Spomínal na historky zo svojej kariéry, obdivoval svojich kolegov, rozprával o vášni k hudbe, hral na gitare a spieval, za čo ho odmeňovalo standing ovation a dlhé skandované „Brúúús“. Rovnako nadšené boli odozvy na jeho večerný koncert v zaplnenom Moody Theater. V oficiálnom programe sa objavili napríklad aj hviezdy typu Kasabian, ktorých uvidíme tento rok na Bažant Pohode, Kaiser Chiefs či Keane. Posledne menovanú skupinu sme zastihli na záhradke malej krčmičky len zopár blokov od 6th Street, kde odohrala hodinový utajený koncert. Na jeho konci bola záhradka totálne natrieskaná a ľudia počúvali ešte aj z ulice. Bolo to skutočne sympatické vystúpenie.
Austin je pre festival podobného typu ako stvorený, mnohé z klubov tu fungujú počas celého roka, v meste sídli obrovská texaská univerzita, ktorú navštevujú študenti z celého sveta, takže podľa zamestnanca jedného z klubov praskajú podniky vo švíkoch celoročne. Mnohé vyzerajú ako väčšie kôlne na drevo, len s dreveným prístreškom, podopretým stĺpmi, iné fungujú len ako bary, na SXSW však postavili aspoň malé pódium, viaceré využívajú hneď dve podlažia. Hrá sa aj v presbyteriánskom kostole, v divadlách či v kongresovom centre.
Drvivá väčšina koncertných „venues“ sa nachádza na 6th Street a uliciach, ktoré ju pretínajú – San Jacinto, Trinity, Neches a Red River. „Šestka“ je kompletne uzavretá, autá sem majú počas festivalových dní vjazd zakázaný, ulica je celé dni plná fanúšikov, ale aj hudobníkov, ktorí sa pokúšajú priamo vonku prehlušiť zvuky z klubov. Stretnete tu aj bizarne pôsobiacu skupinku, ktorá drží transparent s podobizňou Ježiša a chlapíkom, ktorý, stojac na stoličke, káže zabávajúcemu sa davu. Alebo skupinku nahnevaných demonštrabtov v maskáčových nohaviciach a čiernych tričkách, ktorí pochodujú so vztýčenými päsťami a kričia niečo o tom, že oni sú najsilnejší a že zmenia svet. Nechýbajú eskamotéri, živé sochy, dokonca aj bezdomovci sa snažia hrať – na hore dnom otočených vedrách predvádzajú svoje umenie vytrieskať z festivalu, čo sa dá.
Kapely hrajú už od obeda aj priamo v Convention Center. V obrovskej sále sú vpredu rozložené stoličky, za nimi vaky na ležanie, kreslá i gauče, stolíky. Prisadám si k staršiemu pánovi, ktorého hneď zaujme môj prízvuk. „Z Nemecka?“ pýta sa. „Slovensko,“ odpovedám a chlapík sa hneď chytá. „Poznám. Nebol som tam síce, ale mám rodinu v Nemecku, takže viem, kde to je. A viem, že tam máte krásne hory,“ začína debatu a hneď vyzvedá, čo robím v Austine. Zaujíma sa o náš festival, ale pýta si aj tipy na kapely. Sivovlasý chlapík ma hneď šokuje, ako ho najviac hnevá, keď nestihol koncert vychádzajúcej americkej hviezdičky Zoly Jesus. Na otázku, čo vlastne robí, sa len spokojne uškrnie: „Nič. Som už na dôchodku a tu som už štvrtý rok po sebe. Je to hrozné, koľko kapiel človek minie, preto si vždy prenajmem bicykel a presúvam sa na ňom. Už som spoznal aj bočné uličky, takže sa nemusím predierať davom na Šiestej.“ Začínajú hrať Punch Brothers a môj nový známy sa lúči – ide si sadnúť viac dopredu. „Bolo mi potešením, užívaj si koncerty,“ odchádza niekam pod pódium. A robí dobre, Punch Brothers boli zábavní.
.rady a zase rady
Hotel Marriot Downtown na rohu 4th Street a Trinity Street hneď cez cestu od Austin Convention Center je tou najlepšou základňou. V ACC prebiehajú od rána až do neskorého popoludnia prednášky a diskusie a centrum nočného života, 6th Street, je naozaj na skok. Ubytovanie sa tu vypredá za jeden deň od oficiálneho spustenia predaja, ktorý je kompletne pod palcom organizátorov festivalu. Aj keď je drahší ako hotely o niekoľko blokov ďalej či na predmestí, po skúsenostiach kolegov z minulého roku viem, že je v podstate na nezaplatenie. Vždy sa sem dá odskočiť, oddýchnuť si, či už cez deň po prednáškach, alebo v noci medzi koncertmi. Lebo z klubu do klubu lietam ako handra. A aj tak je nemožné stihnúť všetko, dokonca je nemožné stihnúť si všetko pred odchodom aspoň napočúvať. Aj preto ďakujem zopár hudbou (ne)zdeformovaným priateľom za tipy.
Najväčšie mená hrajú zväčša v Stubbse, akejsi open-air aréne uprostred dvora. Pred koncertom newyorskej speváčky Fionny Apple, ktorá má už za morom slušné renomé, sa už poldruha hodiny pred začiatkom koncertu ťahá rad niekoľko desiatok metrov, krížom cez cestu a až za najbližší roh. Máme síce na krku badges, visačky, no aj my musíme stáť v rade. Našťastie, keď začínajú púšťať, máme prednosť, takže sa dostaneme dnu celkom rýchlo. A čakať na Fionnu sa naozaj oplatilo, bola výborná.
Na rady si tu treba zvyknúť – ak je klub plný, nepustia dnu nikoho. A plné býva, najmä na vychytené kapely, takmer vždy. Rovnako si musíme zvyknúť na kontrolu občianky (áno, Američanom stačí náš občiansky preukaz) pred každým vstupom na koncert. Ak máte 21 rokov, dostanete náramok, pečiatku, alebo čmáranicu fixkou, aby ste si mohli kúpiť a užívať alkohol. Pri vstupe do Klubu 606 mi sympatická dobrovoľníčka dokonca kreslí na ruku čierne srdiečko. No prekážalo by niekomu po takom uvítaní čakanie v rade?
Niekedy si rad vystojím, no po chvíľke sledovania kapely odchádzam radšej inam. Niekedy mi je ľúto odísť, napríklad z vystúpenia minneapoliskej kapely so slovanským názvom Polica či mrazivými zástupcami brooklynskej scény Exitmusic a Young Magic. A niekedy sa človek nadchne tak, že si z koncertu pozrie značnú časť – ťažko sa odchádzalo napríklad od intímneho dream popu Youth Lagoon z Idaha či koncertu írskej postrockovej partičky And So I Watch You from Apart , ktorá hrala v klube The Bat Pub, úzkom ako slíž, rovno za presklenou stenou. Ako vo výklade. Zvonku sa na štvoricu hudobných divochov pozeralo ďalších niekoľko desiatok fanúšikov, ktorí koncert nielen sledovali, ale aj búrlivo aplaudovali, takže členovia kapely sa neraz otočili a namiesto smerom do klubu hrali pre tých vonku. A zjavne to bavilo nielen muzikantov, ale aj obe strany publika.
Zostať dlhšie sa oplatilo aj na Grimes. Za touto značkou sa skrýva sympatická Kanaďanka Claire Boucher, trošičku pripomínajúca Imogen Heap, no v tanečnejšom a rezkejšom balení. Magnetizujúci koncert odohralo kvarteto YACHT. Viac dance punk ako elektropop s rozbláznenou frontwomankou Claire dostalo do varu každého. Košičania si možno na ich koncert spomenú, rovnako, ako portlandská kapela po koncerte s nadšením spomínala na koncert v Tabačke. A nezabudli porozprávať o mestách, ktoré videli na ceste – Banská Bystrika, Zuolen...
Rovnako sa nedá zabudnúť na Austin. Ako domáci radi hovoria – Awesome Austin. Desivý Austin. Ale najmä úžasný Austin. V nedeľu dopoludnia sa už začína pomaly vracať do svojho bežného kolobehu. Na Šestke už funguje normálna premávka, autá sa hýbu v štyroch pruhoch, chodci sú opäť vytlačení na chodníky. Zo stien i stĺpov zmizli plagáty, pozývajúce na koncerty, ktoré neboli súčasťou oficiálneho programu, ulice sú pozametané a čisté. Ale ešte stále stretávate muzikantov s gitarami na pleciach alebo vozíkmi, na ktorých si vezú bicie. Z klubov ešte znie viac či menej divoká hudba. V ušiach bude hučať ešte poriadne dlho.
Autor je organizátor festivalu Bažant Pohoda.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.