Hudobný fanúšik sa vo mne zrodil v roku 1991, keď sme s mojím
spolužiakom Matúšom napísali na stenu našej základnej školy
nápis „PUŠBELA”. To, že naša obľúbená pesnička od MC Solaara sa volala „Bouge de La”, sme zistili až o niekoľko rokov. Napísali sme to obyčajným štetcom z výtvarky, namočeným do mláky. Minulý týždeň sme to boli pozrieť a ten nápis tam stále je. Už vyše 20 rokov, rovnako ako naše kamarátstvo a láska k hudbe. Preto som aj do tejto rubriky vybral album, ku ktorému mám dlhoročný špeciálny vzťah a okrem toho bol aj úplne prvý, ktorý som si v živote kúpil.
Je to live nahrávka kapely Velvet Underground. Narazil som na nich úplne náhodou na soundtracku k filmu The Doors. Bola tam pesnicka Heroin a táto dvojakordová skladba ma, ako začínajúceho hipisáka, svojou naliehavosťou doslova vyzliekla zo „zvoňákov”. Je to taký koncentrovaný rock and roll, že iné skupiny by z tejto pesničky navarili zopár albumov.
Takže na základe tejto veci som si kúpil ich jediné CD-čko, ktoré v Artfore v roku 1994 mali. A nemohol som kúpiť lepšie.
Platňa The Velvet Underground live 1969 zachytáva skupinu v najlepšej forme počas turné, ktoré odohrali na juhu USA, ďaleko od svojej newyorskej základne. Nahrávka obsahuje výber ich najlepších vecí, viaceré zahrané v raritných verziách. Živý zvuk skupiny sa od prvých dvoch štúdiovych albumov v mnohom líši. Pesničky sú zbavené kakofonických zvukových nánosov a obnažené na svoju pesničkovú podstatu. Celá nahrávka má magickú atmosféru. Je intímna aj divoká zároveň, podľa zvukov publika to znie, akoby v sále bolo 50 ľudí, kapela hra výborne a Reedovi veríte každé slovo. Dokonca aj zvuk je napriek permanentnému šumu prekvapivo dobrý.
A odpoveď na otázku, prečo mnohí považujú VU za jednu z najdôležitejších kapiel, je v podstate veľmi jednoduchá. Okrem toho, že si v hudbe dovolili to, čo nikto iný pred nimi, sú to hlavne výborne napísané pesničky s výbornými textami.
Na Lou Reeda pôjdem na Pohodu s radosťou a trochu aj s obavami. Je na každom fanúšikovi, ako sa vyrovná so starnutím svojich hudobných idolov.
Lou Reed mi to posledným CD s Metallicou nijako neuľahčil. Ale myslím, že si zaslúži ešte jednu šancu.
Oliver Sadovský je architekt a člen skupiny Para.
spolužiakom Matúšom napísali na stenu našej základnej školy
nápis „PUŠBELA”. To, že naša obľúbená pesnička od MC Solaara sa volala „Bouge de La”, sme zistili až o niekoľko rokov. Napísali sme to obyčajným štetcom z výtvarky, namočeným do mláky. Minulý týždeň sme to boli pozrieť a ten nápis tam stále je. Už vyše 20 rokov, rovnako ako naše kamarátstvo a láska k hudbe. Preto som aj do tejto rubriky vybral album, ku ktorému mám dlhoročný špeciálny vzťah a okrem toho bol aj úplne prvý, ktorý som si v živote kúpil.
Je to live nahrávka kapely Velvet Underground. Narazil som na nich úplne náhodou na soundtracku k filmu The Doors. Bola tam pesnicka Heroin a táto dvojakordová skladba ma, ako začínajúceho hipisáka, svojou naliehavosťou doslova vyzliekla zo „zvoňákov”. Je to taký koncentrovaný rock and roll, že iné skupiny by z tejto pesničky navarili zopár albumov.
Takže na základe tejto veci som si kúpil ich jediné CD-čko, ktoré v Artfore v roku 1994 mali. A nemohol som kúpiť lepšie.
Platňa The Velvet Underground live 1969 zachytáva skupinu v najlepšej forme počas turné, ktoré odohrali na juhu USA, ďaleko od svojej newyorskej základne. Nahrávka obsahuje výber ich najlepších vecí, viaceré zahrané v raritných verziách. Živý zvuk skupiny sa od prvých dvoch štúdiovych albumov v mnohom líši. Pesničky sú zbavené kakofonických zvukových nánosov a obnažené na svoju pesničkovú podstatu. Celá nahrávka má magickú atmosféru. Je intímna aj divoká zároveň, podľa zvukov publika to znie, akoby v sále bolo 50 ľudí, kapela hra výborne a Reedovi veríte každé slovo. Dokonca aj zvuk je napriek permanentnému šumu prekvapivo dobrý.
A odpoveď na otázku, prečo mnohí považujú VU za jednu z najdôležitejších kapiel, je v podstate veľmi jednoduchá. Okrem toho, že si v hudbe dovolili to, čo nikto iný pred nimi, sú to hlavne výborne napísané pesničky s výbornými textami.
Na Lou Reeda pôjdem na Pohodu s radosťou a trochu aj s obavami. Je na každom fanúšikovi, ako sa vyrovná so starnutím svojich hudobných idolov.
Lou Reed mi to posledným CD s Metallicou nijako neuľahčil. Ale myslím, že si zaslúži ešte jednu šancu.
Oliver Sadovský je architekt a člen skupiny Para.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.