Lex Barker sa zaslúžil o Old Shatterhanda. Toto tvrdenie je tak evidentne pravdivé, že ho hádam ani netreba uzákoniť v Národnej rade. Hoci, možno by to stálo za úvahu.
Hrdinovia Karla Maya slúžili za vzor niekoľkým generáciám slovenských chlapcov, a ani dievčatám neboli celkom ľahostajní. Neboli to síce rýdzo slovenské vzory, ale udomácnili sa. Veď kde inde na svete nájdete v krížovke „krstné meno Winnetouovho priateľa Shatterhanda“ na tri?
Budúci intelektuáli poznali Mayových hrdinov z knižiek, väčšina z nás ich však poznala z kina. Lex Barker hral Old Shatterhanda nezabudnuteľným spôsobom, dokázal dokonca obrúsiť aj ten nepríjemný motív nadčlovečenstva, na ktorý upozornil v minulom .týždni Milan Lasica. Ak totiž hrá v nemeckom filme nemeckého nadčloveka americký herec, ktorý bojoval ako dobrovoľník v druhej svetovej vojne a dotiahol to až na majora, tak je v tom drobná symbolika.
Lex Barker stelesňoval Old Shatterhanda a Old Shatterhand stelesňoval to najlepšie, čo môže chlapec vidieť v mužovi. Celkom iste silu, ale aj mnohé oveľa dôležitejšie veci. Šľachetnosť, zodpovednosť, poctivosť, schopnosť ostro a bez výhovoriek rozpoznávať dobro a zlo, úplnú samozrejmosť boja proti rozpoznanému zlu, odvahu pokračovať v tom boji, aj keď sa zdá beznádejný.
A nad tým všetkým ústredná téma priateľstva, až po schopnosť riskovať (v prípade Winnetoua obetovať) vlastný život pre inú ľudskú bytosť. Nestačí to na jeden malý zákon o zásluhách?
Nie. Parlament má prijímať zákony, a nie patetické deklarácie, ktoré nazve zákonmi. A to bez ohľadu na to, nakoľko si vážime alebo nevážime človeka, ktorého sa to má týkať.
Napriek tomu nie je v dnešnom parlamente podávanie návrhov takýchto zákonov nezmyselné. Táto NR SR má potenciál prijímať veľmi škodlivé zákony, a preto je fajn, keď sa namiesto toho zaoberá vášnivými spormi nad konkrétnou formuláciou v podstate zbytočných deklarácií. Je asi dobré, keď príde čo najviac poslancov so svojím Lex Hlinka, je vtipné, keď na to reaguje Milan Nič so svojím Lex Hodža, a bude milé, ako príde Boris Zala so svojím Lex Dubček. Len tak ďalej, nech len má parlament čo robiť.
A keď už budeme rozbehnutí, hádam by sme nemali zabudnúť ani na ďalšieho „otca národa“. Aj keď s tým by sme mali asi počkať až na budúci parlament, najlepšie s normálnou ústavnou väčšinou. Potom by sme mohli zrušiť niektoré amnestie, aby sa tak dočkal spravodlivého ocenenia aj Vladimír Mečiar so svojím Lexom.
.martin Mojžiš
Hrdinovia Karla Maya slúžili za vzor niekoľkým generáciám slovenských chlapcov, a ani dievčatám neboli celkom ľahostajní. Neboli to síce rýdzo slovenské vzory, ale udomácnili sa. Veď kde inde na svete nájdete v krížovke „krstné meno Winnetouovho priateľa Shatterhanda“ na tri?
Budúci intelektuáli poznali Mayových hrdinov z knižiek, väčšina z nás ich však poznala z kina. Lex Barker hral Old Shatterhanda nezabudnuteľným spôsobom, dokázal dokonca obrúsiť aj ten nepríjemný motív nadčlovečenstva, na ktorý upozornil v minulom .týždni Milan Lasica. Ak totiž hrá v nemeckom filme nemeckého nadčloveka americký herec, ktorý bojoval ako dobrovoľník v druhej svetovej vojne a dotiahol to až na majora, tak je v tom drobná symbolika.
Lex Barker stelesňoval Old Shatterhanda a Old Shatterhand stelesňoval to najlepšie, čo môže chlapec vidieť v mužovi. Celkom iste silu, ale aj mnohé oveľa dôležitejšie veci. Šľachetnosť, zodpovednosť, poctivosť, schopnosť ostro a bez výhovoriek rozpoznávať dobro a zlo, úplnú samozrejmosť boja proti rozpoznanému zlu, odvahu pokračovať v tom boji, aj keď sa zdá beznádejný.
A nad tým všetkým ústredná téma priateľstva, až po schopnosť riskovať (v prípade Winnetoua obetovať) vlastný život pre inú ľudskú bytosť. Nestačí to na jeden malý zákon o zásluhách?
Nie. Parlament má prijímať zákony, a nie patetické deklarácie, ktoré nazve zákonmi. A to bez ohľadu na to, nakoľko si vážime alebo nevážime človeka, ktorého sa to má týkať.
Napriek tomu nie je v dnešnom parlamente podávanie návrhov takýchto zákonov nezmyselné. Táto NR SR má potenciál prijímať veľmi škodlivé zákony, a preto je fajn, keď sa namiesto toho zaoberá vášnivými spormi nad konkrétnou formuláciou v podstate zbytočných deklarácií. Je asi dobré, keď príde čo najviac poslancov so svojím Lex Hlinka, je vtipné, keď na to reaguje Milan Nič so svojím Lex Hodža, a bude milé, ako príde Boris Zala so svojím Lex Dubček. Len tak ďalej, nech len má parlament čo robiť.
A keď už budeme rozbehnutí, hádam by sme nemali zabudnúť ani na ďalšieho „otca národa“. Aj keď s tým by sme mali asi počkať až na budúci parlament, najlepšie s normálnou ústavnou väčšinou. Potom by sme mohli zrušiť niektoré amnestie, aby sa tak dočkal spravodlivého ocenenia aj Vladimír Mečiar so svojím Lexom.
.martin Mojžiš
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.