Nosenie kňazského odevu sa stalo nebezpečným do takej miery, že tých, ktorí sa zaň nehanbia, môže stáť i život.
Niektorí sa v tzv. rímskej košeli na verejnosti prestali ukazovať. Na akciách organizovaných cirkvou, počas bohoslužieb či výučbe náboženstva, ju ešte nosia, no počas prechádzky v meste či na nákupoch ich nerozoznáte od ostatných mužov. Kňazi sa takto snažia vyhnúť zbytočným nenávistným pohľadom, posmešným rečiam či dokonca vulgárnym nadávkam. Zároveň argumentujú, že kňazský odev ako symbol stratil pre dnešného človeka význam. Ľudia mu nerozumejú alebo mu rozumejú nesprávne, hraničiac s názorom: každý, kto ho nosí, je pedofil. Medzi kňazmi sa však nachádzajú mnohí, ktorí svojou nezištnou službou iným, dobrou vôľou a odvahou zaťažujú misky váh na opačnú stranu. Jedným z takých je otec Peter Kučák.
.misionár z Kysúc
Pochádza z Čadce a má 40 rokov. Počas štúdia na strednej škole sa zoznámil so sestrami Matky Terezy, ktoré pôsobili v jeho rodnom meste. Zakladateľka dom v Čadci navštívila v máji roku 1990. Peter v tom čase absolvoval prijímacie konanie do kňazského seminára v Nitre, kde od septembra nastúpil. Po štvrtom študijnom roku odišiel do Ríma, odkiaľ jeho kroky o pár mesiacov neskôr smerovali do Mexika. V meste Tijuana podstúpil trojročnú formáciu v spoločenstve Otcov Misionárov Lásky. Za kňaza ho vysvätili v Ríme v roku 2001, nasledovala pastoračná služba opäť v Latinskej Amerike. Dva roky v Mexiku a štyri v Guatemale. Po návrate do Ríma si rozšíril vzdelanie a v lete 2011 sa stal hlavným predstaveným formačného domu.
Nositeľka Nobelovej ceny mieru (1979) založila počas svojho života dovedna päť rehoľných spoločenstiev pre službu „najchudobnejším z chudobných“. Kňazi, rehoľní bratia a sestry robia to, čo ich zakladateľka naučila. Vyrážajú do ulíc a hľadajú najnúdznejších. Ošetrujú ich, kŕmia, zaodievajú, umožnia im urobiť si základnú hygienu. Postupne vytvárajú duchovné spoločenstvá, učia ich modliť sa, privádzajú ich na omše a k sviatostiam. Otec Peter v súčasnosti spravuje prvý dom, ktorý Matka Tereza otvorila v Európe, keď v roku 1968 pricestovala do Ríma na pozvanie pápeža Pavla VI. Sprevádzal ju vtedy Slovák biskup Pavol Hnilica.
.zabijem ťa!
Otec Peter bol aj na Silvestra so sestrami a chudobnými. Hodinu pred polnocou začal slúžiť svätú omšu. Vyzýval na poďakovanie za uplynulých dvanásť mesiacov a nádej a radosť do ďalších dní, napriek nepriaznivým prognózam v oblasti ekonomiky či hospodárstva. Prvé minúty po polnoci privítali spievaním kolied a náboženských piesní, zatiaľ čo nad Rímom sa blýskali ohňostroje a duneli výbuchy zábavnej pyrotechniky.
Ráno sa spolu so sestrami vybral do rómskeho tábora v severnej časti mesta, kde sa pravidelne stretávajú s niekoľkými desiatkami rodín. Počas cesty sa modlili ruženec. Odrazu pred sebou zbadal osobné auto, zaparkované v odstavnom pruhu, a tri postavy stojace pri ňom. Jeden z mužov sa násilne správal k žene, triasol ňou a hlasno kričal. Otca Petra to prinútilo konať. Z množstva okoloidúcich áut zastavil iba on. Prichádzajúc k starej fordke si všimol poškodenie pravého predného svetla. „Čo sa deje?“ pristúpil s jednoduchou otázkou. Násilník mu podal ruku a začali sa rozprávať o menšej nehode, ktorá predchádzala ich stetnutiu. „Nič to, hlavne, že vy ste v poriadku, pozrite, aj naše auto má mnoho škrabancov,“ pokúšal sa upokojiť situáciu, čo sa mu na pár minút aj podarilo. Muž otvoril zadný kufor, čo kňaz využil na oslovenie ženy. Bola v šoku, nevypustila zo seba ani slovo, len sa triasla. Jej spoločník na ňu naďalej kričal, aby nastúpila do auta, na čo ona nebola schopná reagovať. Druhý muž po celý čas situáciu len mlčky pozoroval, zo všetkých troch javil najväčšie známky opitosti či požitia drog. Otec Peter nemohol len tak odísť. Nazlostený muž stratil trpezlivosť a začal kričať aj na neho: „Vypadni odtiaľto!“ Následne ho začal odtláčať k dodávke.
Vtom si všimol čosi, čo dovtedy prehliadol – kolárik na kňazovej košeli. Jeho hnev sa tak ešte znásobil. „Aha, kňaz, jasné... Ježiš Kristus, jasné... zabijem ťa!“ Tieto slová nasledujúce minúty opakoval ako refrén. Otec Peter pred ním cúval k svojmu autu, už to nebol len zlovestný pohľad a hrubé nadávky, pridal sa aj fyzický útok. Násilník celou silou udrel päsťou do tváre kňaza. „Vôbec som to nečakal. Mal som pocit, že mi polovička líca vošla dovnútra.“ Nasledovala bitka, muž útočil, ochromený kňaz sa bránil. Miestami prechádzali až do jazdného pruhu cesty, na čo mnohí vodiči spomaľovali a pozorovali nečakanú situáciu. Najstaršia zo sestier, pôvodom Poľka, vybehla von a nástojčivými gestami stopovala. Nikto nereagoval. „Zabijem ťa, kňaz!“ „Nezabíjaj ma, už idem preč!“ „Zabijem ťa!“ „Nechaj ma, už idem.“ Otcovi Petrovi sa podarilo vyslobodiť, načo násilník vbehol do dodávky a pokúšal sa zaradiť rýchlosť. Prestrašené sestry povyskakovali von. Kňaz na neho kričal, nech vystúpi, že už odchádzajú. Muž nevedno prečo nedokázal pohnúť autom, preto ho sklamane opustil. Sestry vbehli naspäť dovnútra a otec Peter si hneď sadol za volant. Násilník ešte bubnoval päsťami na okná s ustavičnými výkrikmi: „Zabijem ťa, kňaz!“ Podarilo sa im odísť a čo sa udialo za ich chrbtami, sa už nedozvedeli.
.chudobný medzi chudobnými
Zranený kňaz odšoféroval tri kilometre do plánovaného cieľa. Dostal prvú pomoc a v nemocnici absolvoval vyšetrenia mozgu, očí a krčnej chrbtice. Ľavá lícna kosť bola naozaj nalomená a posunutá, preto v nasledujúcom týždni musel podstúpiť operáciu. Na vlastnú žiadosť odišiel domov, aby sa zúčastnil vysviacky dvoch svojich zverencov za diakonov. Hlavným celebrantom a svätiteľom bol, zhodou okolností, náš kardinál Jozef Tomko.
„Pri pohľade do očí tomu zúrivému mužovi som si myslel, že zomriem. Tak som to cítil. Uvedomoval som si, že okolo mňa nie je žiadny človek, ktorý by mi pomohol. Cítil som bezmocnosť, ale strach som nemal. Skôr akýsi zvláštny pokoj,“ opisuje situáciu po niekoľkých týždňoch. „V nemocnici som pochopil, že som zažil to, čo bežne zažívajú naši chudobní. Oni mi to neskôr aj potvrdili. Až teraz som okúsil chudobu nielen materiálnu, ale akúsi bytostnú, spojenú s nenávisťou, zlobou, pocitom nespravodlivosti a bezbrannosti... Akoby som stál jednou nohou v hrobe. Matka Tereza nám často opakovala: „Nie sme tu iba pre chudobných, ale na to, aby sme boli jednými z nich.“
Otec Peter je späť, medzi svojimi Rómami. A kolárik nosí na svojom krku naďalej.
Autor je kňaz, publicista a momentálne študuje v Ríme.
Niektorí sa v tzv. rímskej košeli na verejnosti prestali ukazovať. Na akciách organizovaných cirkvou, počas bohoslužieb či výučbe náboženstva, ju ešte nosia, no počas prechádzky v meste či na nákupoch ich nerozoznáte od ostatných mužov. Kňazi sa takto snažia vyhnúť zbytočným nenávistným pohľadom, posmešným rečiam či dokonca vulgárnym nadávkam. Zároveň argumentujú, že kňazský odev ako symbol stratil pre dnešného človeka význam. Ľudia mu nerozumejú alebo mu rozumejú nesprávne, hraničiac s názorom: každý, kto ho nosí, je pedofil. Medzi kňazmi sa však nachádzajú mnohí, ktorí svojou nezištnou službou iným, dobrou vôľou a odvahou zaťažujú misky váh na opačnú stranu. Jedným z takých je otec Peter Kučák.
.misionár z Kysúc
Pochádza z Čadce a má 40 rokov. Počas štúdia na strednej škole sa zoznámil so sestrami Matky Terezy, ktoré pôsobili v jeho rodnom meste. Zakladateľka dom v Čadci navštívila v máji roku 1990. Peter v tom čase absolvoval prijímacie konanie do kňazského seminára v Nitre, kde od septembra nastúpil. Po štvrtom študijnom roku odišiel do Ríma, odkiaľ jeho kroky o pár mesiacov neskôr smerovali do Mexika. V meste Tijuana podstúpil trojročnú formáciu v spoločenstve Otcov Misionárov Lásky. Za kňaza ho vysvätili v Ríme v roku 2001, nasledovala pastoračná služba opäť v Latinskej Amerike. Dva roky v Mexiku a štyri v Guatemale. Po návrate do Ríma si rozšíril vzdelanie a v lete 2011 sa stal hlavným predstaveným formačného domu.
Nositeľka Nobelovej ceny mieru (1979) založila počas svojho života dovedna päť rehoľných spoločenstiev pre službu „najchudobnejším z chudobných“. Kňazi, rehoľní bratia a sestry robia to, čo ich zakladateľka naučila. Vyrážajú do ulíc a hľadajú najnúdznejších. Ošetrujú ich, kŕmia, zaodievajú, umožnia im urobiť si základnú hygienu. Postupne vytvárajú duchovné spoločenstvá, učia ich modliť sa, privádzajú ich na omše a k sviatostiam. Otec Peter v súčasnosti spravuje prvý dom, ktorý Matka Tereza otvorila v Európe, keď v roku 1968 pricestovala do Ríma na pozvanie pápeža Pavla VI. Sprevádzal ju vtedy Slovák biskup Pavol Hnilica.
.zabijem ťa!
Otec Peter bol aj na Silvestra so sestrami a chudobnými. Hodinu pred polnocou začal slúžiť svätú omšu. Vyzýval na poďakovanie za uplynulých dvanásť mesiacov a nádej a radosť do ďalších dní, napriek nepriaznivým prognózam v oblasti ekonomiky či hospodárstva. Prvé minúty po polnoci privítali spievaním kolied a náboženských piesní, zatiaľ čo nad Rímom sa blýskali ohňostroje a duneli výbuchy zábavnej pyrotechniky.
Ráno sa spolu so sestrami vybral do rómskeho tábora v severnej časti mesta, kde sa pravidelne stretávajú s niekoľkými desiatkami rodín. Počas cesty sa modlili ruženec. Odrazu pred sebou zbadal osobné auto, zaparkované v odstavnom pruhu, a tri postavy stojace pri ňom. Jeden z mužov sa násilne správal k žene, triasol ňou a hlasno kričal. Otca Petra to prinútilo konať. Z množstva okoloidúcich áut zastavil iba on. Prichádzajúc k starej fordke si všimol poškodenie pravého predného svetla. „Čo sa deje?“ pristúpil s jednoduchou otázkou. Násilník mu podal ruku a začali sa rozprávať o menšej nehode, ktorá predchádzala ich stetnutiu. „Nič to, hlavne, že vy ste v poriadku, pozrite, aj naše auto má mnoho škrabancov,“ pokúšal sa upokojiť situáciu, čo sa mu na pár minút aj podarilo. Muž otvoril zadný kufor, čo kňaz využil na oslovenie ženy. Bola v šoku, nevypustila zo seba ani slovo, len sa triasla. Jej spoločník na ňu naďalej kričal, aby nastúpila do auta, na čo ona nebola schopná reagovať. Druhý muž po celý čas situáciu len mlčky pozoroval, zo všetkých troch javil najväčšie známky opitosti či požitia drog. Otec Peter nemohol len tak odísť. Nazlostený muž stratil trpezlivosť a začal kričať aj na neho: „Vypadni odtiaľto!“ Následne ho začal odtláčať k dodávke.
Vtom si všimol čosi, čo dovtedy prehliadol – kolárik na kňazovej košeli. Jeho hnev sa tak ešte znásobil. „Aha, kňaz, jasné... Ježiš Kristus, jasné... zabijem ťa!“ Tieto slová nasledujúce minúty opakoval ako refrén. Otec Peter pred ním cúval k svojmu autu, už to nebol len zlovestný pohľad a hrubé nadávky, pridal sa aj fyzický útok. Násilník celou silou udrel päsťou do tváre kňaza. „Vôbec som to nečakal. Mal som pocit, že mi polovička líca vošla dovnútra.“ Nasledovala bitka, muž útočil, ochromený kňaz sa bránil. Miestami prechádzali až do jazdného pruhu cesty, na čo mnohí vodiči spomaľovali a pozorovali nečakanú situáciu. Najstaršia zo sestier, pôvodom Poľka, vybehla von a nástojčivými gestami stopovala. Nikto nereagoval. „Zabijem ťa, kňaz!“ „Nezabíjaj ma, už idem preč!“ „Zabijem ťa!“ „Nechaj ma, už idem.“ Otcovi Petrovi sa podarilo vyslobodiť, načo násilník vbehol do dodávky a pokúšal sa zaradiť rýchlosť. Prestrašené sestry povyskakovali von. Kňaz na neho kričal, nech vystúpi, že už odchádzajú. Muž nevedno prečo nedokázal pohnúť autom, preto ho sklamane opustil. Sestry vbehli naspäť dovnútra a otec Peter si hneď sadol za volant. Násilník ešte bubnoval päsťami na okná s ustavičnými výkrikmi: „Zabijem ťa, kňaz!“ Podarilo sa im odísť a čo sa udialo za ich chrbtami, sa už nedozvedeli.
.chudobný medzi chudobnými
Zranený kňaz odšoféroval tri kilometre do plánovaného cieľa. Dostal prvú pomoc a v nemocnici absolvoval vyšetrenia mozgu, očí a krčnej chrbtice. Ľavá lícna kosť bola naozaj nalomená a posunutá, preto v nasledujúcom týždni musel podstúpiť operáciu. Na vlastnú žiadosť odišiel domov, aby sa zúčastnil vysviacky dvoch svojich zverencov za diakonov. Hlavným celebrantom a svätiteľom bol, zhodou okolností, náš kardinál Jozef Tomko.
„Pri pohľade do očí tomu zúrivému mužovi som si myslel, že zomriem. Tak som to cítil. Uvedomoval som si, že okolo mňa nie je žiadny človek, ktorý by mi pomohol. Cítil som bezmocnosť, ale strach som nemal. Skôr akýsi zvláštny pokoj,“ opisuje situáciu po niekoľkých týždňoch. „V nemocnici som pochopil, že som zažil to, čo bežne zažívajú naši chudobní. Oni mi to neskôr aj potvrdili. Až teraz som okúsil chudobu nielen materiálnu, ale akúsi bytostnú, spojenú s nenávisťou, zlobou, pocitom nespravodlivosti a bezbrannosti... Akoby som stál jednou nohou v hrobe. Matka Tereza nám často opakovala: „Nie sme tu iba pre chudobných, ale na to, aby sme boli jednými z nich.“
Otec Peter je späť, medzi svojimi Rómami. A kolárik nosí na svojom krku naďalej.
Autor je kňaz, publicista a momentálne študuje v Ríme.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.