Ľudia sú bytosti mnohovrstevné. Stáva sa, že síce musia, napríklad pod tlakom spoločenských morálnych zásad, svoje pudy potláčať, zato ich nechávajú vyrašiť inde, často v ešte obludnejšej podobe. Agresivita a sklony k sadizmu sa určitou mierou prejavujú už v detstve, kde ich však možno maskovať túžbou po poznaní, zvedavosťou. Veď, priznajme si, kto z nás netrhal nevinným muchám nožičky a krídla či neskúšal, po koľkých hodinách kraulovania vo vode mravec konečne a navždy znehybnie?
.devianti a pokrytci
Našťastie, len v menšine prípadov sa takéto deviácie rozkošatia a zachovajú do dospelosti. Líšiť sa môže pohľad na to, čo je pre morálny kódex prípustné a čo z neho vyčnieva. Sadistickými úchylákmi môžu byť v určitom zmysle aj zamestnanci bitúnkov. Ibaže vďaka nim si na mäse pochutia aj nelovci a často moralisti, ktorí si mäso pokrytecky kúpia v hypermarkete. Určité právo na odsúdenie vrahov a žrútov zvierat majú vegetariáni. Aj to je však sporné, pretože oni zase ubližujú iným živým organizmom. Rastliny predsa tiež cítia bolesť, majú pamäť a svoju inteligenciu, ako tvrdí uznávaný rastlinný neurobiológ František Baluška, profesor pôsobiaci na Bonnskej a Komenského univerzite. Z pohľadu pacifistu sa lovecká vášeň môže javiť aj ako zvrátenosť, najmä v dnešnej dobe, keď už neslúži na obživu ako kedysi. Lov teda považujeme automaticky za čosi barbarské, úchylné, či prinajmenšom za luxus alebo prejav snobizmu. To je však len jeden pohľad na vec. A ľudia sú predsa bytosti mnohovrstevné.
.poľovník ako diagnóza
Kedysi sa mi dostala do rúk štvorzväzková kniha českého spisovateľa a poľovníka Jana Vrbu. Volala sa Myslivcův rok. Tam som sa po prvý raz zoznámil s poľovníkom, ktorý ma svojimi poznatkami o prírode, ušľachtilosťou a úprimnosťou dokonale zmiatol. Ďalšie príklady uvádza český psychiater a publicista Cyril Höschl. Náruživým lovcom bol napríklad detský psychológ profesor Matějček, stelesnenie dobra. Poľovníkom boli a sú viacerí vysokoškolskí pedagógovia, ktorých by sme ťažko mohli považovať za odprírodnených a akokoľvek frustrovaných, nebodaj psychicky narušených jedincov. Ako však píše profesor Höschl, u časti týchto charizmatických osobností môže ísť o sublimáciu alebo len presmerovanie agresivity do lovu, takže z potenciálnych agresorov sa stávajú relatívne neškodní lovci. Sublimácia je náhrada spoločensky odsúdeniahodného správania správaním spoločensky akceptovaným. Pedofilné sadistické sklony môžu napríklad sublimovať do úlohy detského chirurga (to ale neznamená, že detskí chirurgovia sú pedofilní sadisti). Podobne mnohí lovci nemusia byť zákonite agresormi. Rovnako ako u inej časti jedincov nie je láska k zbraniam a odrezávanie hlavičiek nevinným laniam dôsledkom sublimácie, ale skutočne ukazovateľom agresivity, ktorá sa z konkrétnych jedincov valí rôznymi kanálmi. Dočasný záver teda je, že oboje môže byť pravda, záleží však na kontexte.
.mýty a stereotypy
Vzťahy poľovníkov a environmentalistov sú zaťažené viacerými názorovými stereotypmi. Bežný vidiecky poľovník si väčšinou o ochranároch myslí, že sú to mestskí ľudia, ktorí nevystrčili nos z paneláka, všetko vidia len teoreticky, pretože nie sú v takom úzkom kontakte s prírodou ako oni a prírode v podstate nerozumejú. Na druhej strane, pre bežného zanieteného ochranára, často aj radikálnejšieho zoológa, sú poľovníci úchylní jedinci, ktorí vraždia len preto, aby ukojili svoje ego pomocou zbrane, navyše sú to sexuálne frustrovaní jedinci s mizerne vyvinutými sekundárnymi pohlavnými znakmi a problémami s erekciou. Zhovievavejšia časť ochranárov vidí poľovníctvo ako nepochopiteľnú záľubu, ktorá pramení z výchovy, vplyvu prostredia a nedostatku inej, zmysluplnej činnosti. Iný je pohľad čistokrvných pragmatikov – tí sa môžu na poľovníctvo pozerať ako na odvetvie poľnohospodárskej prvovýroby, s tým rozdielom, že zvieratá nie sú uväznené v stajniach, ale behajú vo veľkých výbehoch (obory) alebo slobodne v prírode. Ide vlastne o ekologické chovy poľovnej zveri. Ak poľovníctvo vnímame cez takúto optiku, logický obal dostáva aj prikrmovanie zveri, tak často kritizované ochranármi.
.ako odblokovať komunikáciu
Poľovníci a environmentalisti sú v mnohom odlišní, zároveň by si však mohli byť navzájom užitoční. Ich spolupráci bráni mnoho zbytočných konfliktov a skreslených predstáv o druhej strane. Na začiatok by stačilo podchytiť latentné faktory možného ideologicky nezaťaženého dialógu, teda témy, na ktoré majú obidve strany podobný názor, napríklad polyfunkčnosť krajiny alebo zhodný odpor proti nedisciplinovaným motoristom v lese. V Česku sa už ľady pohli. Environmentalisti, ktorí majú skúsenosti pri práci s verejnosťou, usporadúvajú pre poľovníkov workshopy, ako dosiahnuť dotácie týkajúce sa rôznych aktivít, od záchranných staníc živočíchov až po obnovu krajiny. Poľovníci im zas na oplátku prispejú napríklad pracovnou silou pri revitalizačných aktivitách alebo poskytujú cenné znalosti o lokálnych, nielen prírodných, podmienkach.
Prvý krok k odstráneniu bariér by mohol viesť cez verejné uznanie, že nie všetci poľovníci sú vyšinutí masoví vrahovia a nie všetci environmentalisti sú zamindrákovaní, nevzdelaní idealisti, čo robia len prieky.
Autor je zoológ.
.devianti a pokrytci
Našťastie, len v menšine prípadov sa takéto deviácie rozkošatia a zachovajú do dospelosti. Líšiť sa môže pohľad na to, čo je pre morálny kódex prípustné a čo z neho vyčnieva. Sadistickými úchylákmi môžu byť v určitom zmysle aj zamestnanci bitúnkov. Ibaže vďaka nim si na mäse pochutia aj nelovci a často moralisti, ktorí si mäso pokrytecky kúpia v hypermarkete. Určité právo na odsúdenie vrahov a žrútov zvierat majú vegetariáni. Aj to je však sporné, pretože oni zase ubližujú iným živým organizmom. Rastliny predsa tiež cítia bolesť, majú pamäť a svoju inteligenciu, ako tvrdí uznávaný rastlinný neurobiológ František Baluška, profesor pôsobiaci na Bonnskej a Komenského univerzite. Z pohľadu pacifistu sa lovecká vášeň môže javiť aj ako zvrátenosť, najmä v dnešnej dobe, keď už neslúži na obživu ako kedysi. Lov teda považujeme automaticky za čosi barbarské, úchylné, či prinajmenšom za luxus alebo prejav snobizmu. To je však len jeden pohľad na vec. A ľudia sú predsa bytosti mnohovrstevné.
.poľovník ako diagnóza
Kedysi sa mi dostala do rúk štvorzväzková kniha českého spisovateľa a poľovníka Jana Vrbu. Volala sa Myslivcův rok. Tam som sa po prvý raz zoznámil s poľovníkom, ktorý ma svojimi poznatkami o prírode, ušľachtilosťou a úprimnosťou dokonale zmiatol. Ďalšie príklady uvádza český psychiater a publicista Cyril Höschl. Náruživým lovcom bol napríklad detský psychológ profesor Matějček, stelesnenie dobra. Poľovníkom boli a sú viacerí vysokoškolskí pedagógovia, ktorých by sme ťažko mohli považovať za odprírodnených a akokoľvek frustrovaných, nebodaj psychicky narušených jedincov. Ako však píše profesor Höschl, u časti týchto charizmatických osobností môže ísť o sublimáciu alebo len presmerovanie agresivity do lovu, takže z potenciálnych agresorov sa stávajú relatívne neškodní lovci. Sublimácia je náhrada spoločensky odsúdeniahodného správania správaním spoločensky akceptovaným. Pedofilné sadistické sklony môžu napríklad sublimovať do úlohy detského chirurga (to ale neznamená, že detskí chirurgovia sú pedofilní sadisti). Podobne mnohí lovci nemusia byť zákonite agresormi. Rovnako ako u inej časti jedincov nie je láska k zbraniam a odrezávanie hlavičiek nevinným laniam dôsledkom sublimácie, ale skutočne ukazovateľom agresivity, ktorá sa z konkrétnych jedincov valí rôznymi kanálmi. Dočasný záver teda je, že oboje môže byť pravda, záleží však na kontexte.
.mýty a stereotypy
Vzťahy poľovníkov a environmentalistov sú zaťažené viacerými názorovými stereotypmi. Bežný vidiecky poľovník si väčšinou o ochranároch myslí, že sú to mestskí ľudia, ktorí nevystrčili nos z paneláka, všetko vidia len teoreticky, pretože nie sú v takom úzkom kontakte s prírodou ako oni a prírode v podstate nerozumejú. Na druhej strane, pre bežného zanieteného ochranára, často aj radikálnejšieho zoológa, sú poľovníci úchylní jedinci, ktorí vraždia len preto, aby ukojili svoje ego pomocou zbrane, navyše sú to sexuálne frustrovaní jedinci s mizerne vyvinutými sekundárnymi pohlavnými znakmi a problémami s erekciou. Zhovievavejšia časť ochranárov vidí poľovníctvo ako nepochopiteľnú záľubu, ktorá pramení z výchovy, vplyvu prostredia a nedostatku inej, zmysluplnej činnosti. Iný je pohľad čistokrvných pragmatikov – tí sa môžu na poľovníctvo pozerať ako na odvetvie poľnohospodárskej prvovýroby, s tým rozdielom, že zvieratá nie sú uväznené v stajniach, ale behajú vo veľkých výbehoch (obory) alebo slobodne v prírode. Ide vlastne o ekologické chovy poľovnej zveri. Ak poľovníctvo vnímame cez takúto optiku, logický obal dostáva aj prikrmovanie zveri, tak často kritizované ochranármi.
.ako odblokovať komunikáciu
Poľovníci a environmentalisti sú v mnohom odlišní, zároveň by si však mohli byť navzájom užitoční. Ich spolupráci bráni mnoho zbytočných konfliktov a skreslených predstáv o druhej strane. Na začiatok by stačilo podchytiť latentné faktory možného ideologicky nezaťaženého dialógu, teda témy, na ktoré majú obidve strany podobný názor, napríklad polyfunkčnosť krajiny alebo zhodný odpor proti nedisciplinovaným motoristom v lese. V Česku sa už ľady pohli. Environmentalisti, ktorí majú skúsenosti pri práci s verejnosťou, usporadúvajú pre poľovníkov workshopy, ako dosiahnuť dotácie týkajúce sa rôznych aktivít, od záchranných staníc živočíchov až po obnovu krajiny. Poľovníci im zas na oplátku prispejú napríklad pracovnou silou pri revitalizačných aktivitách alebo poskytujú cenné znalosti o lokálnych, nielen prírodných, podmienkach.
Prvý krok k odstráneniu bariér by mohol viesť cez verejné uznanie, že nie všetci poľovníci sú vyšinutí masoví vrahovia a nie všetci environmentalisti sú zamindrákovaní, nevzdelaní idealisti, čo robia len prieky.
Autor je zoológ.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.