Viem všetko a nič
Vždy som chcel byť policajt, keď prišla Nežná, prestalo sa mi to pozdávať a ocitol som sa v kríze deväťročného. Prišiel som na to, že budem novinár, to prinesie svetu spravodlivosť. Písanie ma veľmi bavilo, ale teraz som ho, žiaľ, vymenil za manažment, tam tiež treba vedieť zo všetkého niečo a nič poriadne. Prinieslo mi to však aj také fantastické možnosti, ako povečerať s riaditeľom Guardianu alebo šéfredaktorom Washington Postu a zistiť, ako myslia.
Len sa tak viezť
Na strednej škole som prešiel stopom celú Európu. Mali sme namierené do Francúzska, zastavil nám kamión, že on ide do Škótska, tak sme šli tam. Najlepšie je cestovať bez cieľa, všetko, čo príde, je potom zaujímavé. V Nevade som len tak náhodne odbočoval, zrazu prišlo jazero, západ slnka, stopercentný gýč. Až doma som zistil, že tam chodí celá Amerika. Vždy som chcel veľa cestovať, teraz vidím, koľko je to priveľa. Každý týždeň vycestujem aspoň raz. Mám z toho alergiu na tie trojuholníkové letiskové chlebíčky, na Schwechate ich majú dokonca v automate, tie sú najhoršie.
Milujem pekné vety
Pestujem si ilúziu, že knihy sú niečo vyššie ako nakupovať topánky v Auparku. Pôsobí to menej konzumne, ale nie som o nič morálnejší. Mám úplne záchvaty, idem trikrát za mesiac do Londýna, tak si kúpim trikrát päť kníh. Bolo to šťastné obdobie, keď som sedel s Radom Baťom v kancelárii a mal heslo jeho Kindlu, on si všetko kupoval a ja som si to mohol čítať. Najviac zo všetkých umení ma vie potešiť pekná veta, dobrá štylistika.
Zlyhal som
V tábore sme mali veľmi dobrého vedúceho, dal nám cigarety. Vyfajčil som štvrť cigarety a zistil som, že mi to nechutí. Alkohol to isté. Kamaráti mi neskôr vysvetlili, že zo začiatku to nikomu nechutí, ale ľudia, ktorí majú charakter, sa prekonajú. Aj ísť do krčmy je pre mňa dosť veľké utrpenie, asi tiež z nedostatku charakteru. Keď k nám na internát prišlo na návštevu šesť ľudí, po dvoch hodinách každý niekde sedel a čítal si, ako v knižnici. Aj doma sa nám to s návštevami stáva.
Mstím sa
Na základnej som štyri roky hrával hokej, môžem z prvej ruky potvrdiť, že hokejisti sú skutočne takí hlúpi, ako si ľudia o nich myslia. Samotná hra ma veľmi bavila, aj to občas pozerám, ale ja som chodil do matematickej triedy, oni do hokejovej, to nebolo dobré nastavenie v kolektíve desaťročných. Normálne ma šikanovali, rodičia ma odtiaľ museli zobrať.
Som rád, že som sa im teraz mohol tou vetou o hlúposti konečne pomstiť.
Filmy kupujem
Mám veľkú škatuľu plnú cédečiek, kedysi som ich na internáte napaľoval, bolo by to tak na 20 rokov nepodmienečne. Teraz, keď sa to dá, tak si film radšej kúpim. Kedysi som videl v kine 3-4 filmy týždenne, teraz so ženou pozerám veľa bizarných vecí v telke, Hotel Paradise aj Panelák, ona o nich píše do Eurotelevízie.
Nie som zručný
Vrcholom mojich schopností bolo, že som na pokazené svetlo v pracovni nalepil nálepku s nápisom „nezažínať“. Je tam už tri mesiace. Viem si to dobre racionalizovať, nechodil som nadarmo na vysokú školu. Ak by som na to mal hodinu, možno by som na to aj prišiel, ale je to naozaj najlepší spôsob, ako stráviť hodinu? Nie je.
Vždy som chcel byť policajt, keď prišla Nežná, prestalo sa mi to pozdávať a ocitol som sa v kríze deväťročného. Prišiel som na to, že budem novinár, to prinesie svetu spravodlivosť. Písanie ma veľmi bavilo, ale teraz som ho, žiaľ, vymenil za manažment, tam tiež treba vedieť zo všetkého niečo a nič poriadne. Prinieslo mi to však aj také fantastické možnosti, ako povečerať s riaditeľom Guardianu alebo šéfredaktorom Washington Postu a zistiť, ako myslia.
Len sa tak viezť
Na strednej škole som prešiel stopom celú Európu. Mali sme namierené do Francúzska, zastavil nám kamión, že on ide do Škótska, tak sme šli tam. Najlepšie je cestovať bez cieľa, všetko, čo príde, je potom zaujímavé. V Nevade som len tak náhodne odbočoval, zrazu prišlo jazero, západ slnka, stopercentný gýč. Až doma som zistil, že tam chodí celá Amerika. Vždy som chcel veľa cestovať, teraz vidím, koľko je to priveľa. Každý týždeň vycestujem aspoň raz. Mám z toho alergiu na tie trojuholníkové letiskové chlebíčky, na Schwechate ich majú dokonca v automate, tie sú najhoršie.
Milujem pekné vety
Pestujem si ilúziu, že knihy sú niečo vyššie ako nakupovať topánky v Auparku. Pôsobí to menej konzumne, ale nie som o nič morálnejší. Mám úplne záchvaty, idem trikrát za mesiac do Londýna, tak si kúpim trikrát päť kníh. Bolo to šťastné obdobie, keď som sedel s Radom Baťom v kancelárii a mal heslo jeho Kindlu, on si všetko kupoval a ja som si to mohol čítať. Najviac zo všetkých umení ma vie potešiť pekná veta, dobrá štylistika.
Zlyhal som
V tábore sme mali veľmi dobrého vedúceho, dal nám cigarety. Vyfajčil som štvrť cigarety a zistil som, že mi to nechutí. Alkohol to isté. Kamaráti mi neskôr vysvetlili, že zo začiatku to nikomu nechutí, ale ľudia, ktorí majú charakter, sa prekonajú. Aj ísť do krčmy je pre mňa dosť veľké utrpenie, asi tiež z nedostatku charakteru. Keď k nám na internát prišlo na návštevu šesť ľudí, po dvoch hodinách každý niekde sedel a čítal si, ako v knižnici. Aj doma sa nám to s návštevami stáva.
Mstím sa
Na základnej som štyri roky hrával hokej, môžem z prvej ruky potvrdiť, že hokejisti sú skutočne takí hlúpi, ako si ľudia o nich myslia. Samotná hra ma veľmi bavila, aj to občas pozerám, ale ja som chodil do matematickej triedy, oni do hokejovej, to nebolo dobré nastavenie v kolektíve desaťročných. Normálne ma šikanovali, rodičia ma odtiaľ museli zobrať.
Som rád, že som sa im teraz mohol tou vetou o hlúposti konečne pomstiť.
Filmy kupujem
Mám veľkú škatuľu plnú cédečiek, kedysi som ich na internáte napaľoval, bolo by to tak na 20 rokov nepodmienečne. Teraz, keď sa to dá, tak si film radšej kúpim. Kedysi som videl v kine 3-4 filmy týždenne, teraz so ženou pozerám veľa bizarných vecí v telke, Hotel Paradise aj Panelák, ona o nich píše do Eurotelevízie.
Nie som zručný
Vrcholom mojich schopností bolo, že som na pokazené svetlo v pracovni nalepil nálepku s nápisom „nezažínať“. Je tam už tri mesiace. Viem si to dobre racionalizovať, nechodil som nadarmo na vysokú školu. Ak by som na to mal hodinu, možno by som na to aj prišiel, ale je to naozaj najlepší spôsob, ako stráviť hodinu? Nie je.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.