O tom, že cibuľa je nenahraditeľná zelenina a základ fachu, vám nebudú rozprávať len kuchári, ale dokonca aj herečky. Nejedna z nich siahla vo vrcholnom okamihu svojej kariéry po tejto drobnej, šťavnatej pomôcke. Stačilo ju držať v ruke a vo vypätom okamihu, keď sa Arkadinová, Ranevská či všetky tri sestry dokopy mali rozplakať, dlaň nasiaknutú cibuľou v dramatickom geste priložiť pod nos či oči a už to išlo. Riava skutočných sĺz sa vyvalila na javisko, spustila čoraz častejšie posmrkávanie u citlivejšej časti publika a vyvrcholila dhotrvajúcim potleskom a pochvalnými recenziami v denníkoch. Cibuľou sa robí kariéra, vážení!
Platí to aj pri úplných začiatkoch kuchárskeho remesla. Pokiaľ neviete nakrájať cibuľu úplne nadrobunko tak, aby ste sa neporezali, nepustia vás robiť v kuchyni nič ďalšie. Určite každý z nás už videl v televízii kuchára, ktorý krája cibuľu raketovou rýchlosťou a ani sa nepozerá pod prsty. Práve táto rutina sa na kuchárskych školách učí ako prvá. Prevažná väčšina jedál sa totiž začína práve ňou, pretože cibuľa je, jednoducho, základ.
Poznáme ju vraj už pekných pár rokov, približne od roku 5 000 pred naším letopočtom. Prvé zmienky však máme zo starovekého Egypta. Cibuľa spolu s redkvičkami bola najčastejším jedlom robotníkov, ktorí stavali pyramídy. Nielen preto, že sa ľahko pestovala a skladovala. Egypťanov totiž fascinovala svojou formou. Sústredné kruhy cibule po rozkrojení pre nich symbolizovali všehomír a nekonečno. Cibuľa sa preto v Egypte používala aj pri balzamovaní, jej zvyšky dokonca našli v očných jamkách Ramzesa IV. V starovekom Grécku sa cibuľa považovala za skvelý prostriedok na čírenie krvi a olympijskí športovci ju šrotovali na kilá. Gladiátori v rímskych arénach sa zase cibuľou natierali pred bojom. Vraj preto, aby si spevnili svaly, no my a herečky vieme svoje. Nič sa nevyrovná tomu, keď vidíte svojho súpera plakať hneď po tom, ako si k vám trochu pričuchol.
Metaforicky inšpiratívny tvar cibule nedal spávať mysliteľom ani v stredoveku. Jej šúpanie, keď pod jednou vrstvou sa ukrýva ďalšia a ďalšia, pričom k samotnému jadru sa nedá dopátrať, lebo žiadne neexistuje, a my nad tým všetkým iba roníme slzy, sa stal ústredným metaforickým obrazom údelu človeka na zemi. V tých časoch bola cibuľa taká cenená, že sa ňou dokonca aj platilo. Považovali ju za liek a stredovekí felčiari ju predpisovali, len taký fukot: na rozhýbanie mľandravých čriev, pohlavia, na hlavybôľ, kašeľ, na uštipnutie hadom a na plešatosť.
Keď sa Kolumbus vybral do Ameriky, ako najvzácnejšiu surovinu tam niesol práve cibuľu. Len, ako to už býva, keď jeho lode prirazili k Novému svetu, tam už cibuľu dávno poznali. Dnes by sme výstižne poznamenali, že sa trepal pekne dlho s drevom do lesa.
Cibule je nespočetne veľa druhov. Základné sú však tri: žltá, asi najčastejšia, ktorá pri restovaní krásne skaramelizuje dohneda a vytvorí nám dobrý základ na ďalšie varenie, červená, tá sa hodí na grilovanie a ľahkú tepelnú úpravu a biela, menej štipľavá, vhodná do šalátov. Najlepšia je však tá zelená – mladá cibuľka, ktorá nám, nakrájaná na chlebe s maslom či masťou, zvestuje definitívny príchod jari.
Nakrájajme si cibuľu/
Je zaujímavé, ako dlho ľudstvo vyhutuje a ako vie byť práve v tejto činnosti nadmieru vynachádzavé, keď sa snaží cibuľu nakrájať tak, aby nevyronilo ani slzu. Existuje minimálne tisíc zaručených receptov, čo treba robiť, aby ste sa pri krájaní pred ostatnými neblamovali. Niekto necháva cibuľu pred krájaním v mrazáku minimálne pol hodinu, druhý ju zas krája pod tečúcou vodou, čo si nie veľmi dobre viem predstaviť, keď ju máte nakrájať nadrobno. Stačí sa však spýtať odborníka, ktorý s cibuľou prichádza dennodenne do styku. Každý zručnejší kuchár vám prezradí jednoduchý, v podstate až banálny trik, ktorým sa pri krájaní cibule slzám vyhnete: stačí si jednoducho poriadne nabrúsiť nôž. Totiž, ak ho máme tupý, cibuľu nerežeme, ale vlastne drvíme. A z jej pomliaždených buniek prskajú na nás enzýmy, ktoré dráždia naše oči. Keď však cibuľu režeme, enzýmy neprskajú, ale vytekajú a naše oči sú v suchu.
Platí to aj pri úplných začiatkoch kuchárskeho remesla. Pokiaľ neviete nakrájať cibuľu úplne nadrobunko tak, aby ste sa neporezali, nepustia vás robiť v kuchyni nič ďalšie. Určite každý z nás už videl v televízii kuchára, ktorý krája cibuľu raketovou rýchlosťou a ani sa nepozerá pod prsty. Práve táto rutina sa na kuchárskych školách učí ako prvá. Prevažná väčšina jedál sa totiž začína práve ňou, pretože cibuľa je, jednoducho, základ.
Poznáme ju vraj už pekných pár rokov, približne od roku 5 000 pred naším letopočtom. Prvé zmienky však máme zo starovekého Egypta. Cibuľa spolu s redkvičkami bola najčastejším jedlom robotníkov, ktorí stavali pyramídy. Nielen preto, že sa ľahko pestovala a skladovala. Egypťanov totiž fascinovala svojou formou. Sústredné kruhy cibule po rozkrojení pre nich symbolizovali všehomír a nekonečno. Cibuľa sa preto v Egypte používala aj pri balzamovaní, jej zvyšky dokonca našli v očných jamkách Ramzesa IV. V starovekom Grécku sa cibuľa považovala za skvelý prostriedok na čírenie krvi a olympijskí športovci ju šrotovali na kilá. Gladiátori v rímskych arénach sa zase cibuľou natierali pred bojom. Vraj preto, aby si spevnili svaly, no my a herečky vieme svoje. Nič sa nevyrovná tomu, keď vidíte svojho súpera plakať hneď po tom, ako si k vám trochu pričuchol.
Metaforicky inšpiratívny tvar cibule nedal spávať mysliteľom ani v stredoveku. Jej šúpanie, keď pod jednou vrstvou sa ukrýva ďalšia a ďalšia, pričom k samotnému jadru sa nedá dopátrať, lebo žiadne neexistuje, a my nad tým všetkým iba roníme slzy, sa stal ústredným metaforickým obrazom údelu človeka na zemi. V tých časoch bola cibuľa taká cenená, že sa ňou dokonca aj platilo. Považovali ju za liek a stredovekí felčiari ju predpisovali, len taký fukot: na rozhýbanie mľandravých čriev, pohlavia, na hlavybôľ, kašeľ, na uštipnutie hadom a na plešatosť.
Keď sa Kolumbus vybral do Ameriky, ako najvzácnejšiu surovinu tam niesol práve cibuľu. Len, ako to už býva, keď jeho lode prirazili k Novému svetu, tam už cibuľu dávno poznali. Dnes by sme výstižne poznamenali, že sa trepal pekne dlho s drevom do lesa.
Cibule je nespočetne veľa druhov. Základné sú však tri: žltá, asi najčastejšia, ktorá pri restovaní krásne skaramelizuje dohneda a vytvorí nám dobrý základ na ďalšie varenie, červená, tá sa hodí na grilovanie a ľahkú tepelnú úpravu a biela, menej štipľavá, vhodná do šalátov. Najlepšia je však tá zelená – mladá cibuľka, ktorá nám, nakrájaná na chlebe s maslom či masťou, zvestuje definitívny príchod jari.
Nakrájajme si cibuľu/
Je zaujímavé, ako dlho ľudstvo vyhutuje a ako vie byť práve v tejto činnosti nadmieru vynachádzavé, keď sa snaží cibuľu nakrájať tak, aby nevyronilo ani slzu. Existuje minimálne tisíc zaručených receptov, čo treba robiť, aby ste sa pri krájaní pred ostatnými neblamovali. Niekto necháva cibuľu pred krájaním v mrazáku minimálne pol hodinu, druhý ju zas krája pod tečúcou vodou, čo si nie veľmi dobre viem predstaviť, keď ju máte nakrájať nadrobno. Stačí sa však spýtať odborníka, ktorý s cibuľou prichádza dennodenne do styku. Každý zručnejší kuchár vám prezradí jednoduchý, v podstate až banálny trik, ktorým sa pri krájaní cibule slzám vyhnete: stačí si jednoducho poriadne nabrúsiť nôž. Totiž, ak ho máme tupý, cibuľu nerežeme, ale vlastne drvíme. A z jej pomliaždených buniek prskajú na nás enzýmy, ktoré dráždia naše oči. Keď však cibuľu režeme, enzýmy neprskajú, ale vytekajú a naše oči sú v suchu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.