Pred Veľkou nocou som navštívil Antona Srholca. Ako vždy, aj teraz mi dal okrem koláčikov aj svoj úhľadne vytlačený Veľkonočný pozdrav (uverejňujeme ho na strane 9). Okrem iného v ňom hovorí, že aj Ježiš prehral vo voľbách, keď viac hlasov ľudu dostal zločinec Barabáš. Nemyslím si, že tým vyslovil doslovnú paralelu s dneškom, ale niečoho sa dotkol.
Za najväčšiu výzvu vlády Smeru sa dnes považuje kríza, rast domáceho produktu, výroby, životnej úrovne, a hádam aj trochu menej korupcie. Za najväčšiu výzvu opozície sa dnes považuje menej hádok, iné tváre a príťažlivejšia ponuka nápadov, a hádam aj trochu menej faulov. A je to do istej miery v poriadku. Politici nie sú spasitelia, skôr sú volebnou väčšinou najatí úradníci. Ale aj tak: prečo je základateľ našej civilizácie, ku ktorému sa hlásime nielen v ústave, stále znovu až tak veľmi vzdialený najdiskutovanejším verejným výzvam? Prečo sa už v tú prvú Veľkú noc navonok riešila politika, tradícia a pravidlá, hoci išlo o vášnivý spor pýchy a lásky? A prečo sa dnes verejne riešia takmer výlučne peniaze, miera daní a rast HDP, hoci základný spor, určujúci nielen naše súkromné životy, ale aj politiku, sa nezmenil a je omnoho hlbší?
Veľká noc pred 2000 rokmi bola drámou. Čím je dnes? Odrazu v plnších kostoloch počuť viac či menej vydarené kázne o ukrižovaní a vzkriesení, odrazu v krotších televíziách bežia prenosy z Vatikánu, filmy o pápežovi, Františkovi z Asissi alebo iných svätých, občas doplnené provokáciou Mela Gibsona. Všetky nebezpečné hrany sú však starostlivo obrúsené, vyrušenie či nebodaj zranenie modernej duše osobnou výzvou či dokonca výčitkou už veľmi nehrozí. Príbeh z dávnej minulosti je nielen médiami prispôsobený tak, aby nás dojímal, no aby preboha nemal nič s naším vlastným životom, rozhodovaním vo voľbách, zlyhaním v rodine, profesiou, láskou či smrťou. Stal sa skôr pozadím k nedeľnému obedu než radikálnou výzvou srdcu.
Veľká noc sa ešte prijíma civilizačne, no čoraz menej osobne. V piatok Krista ukrižujú (oni), v nedeľu je hrob prázdny, v pondelok sa výska. Ale málokto si už v utorok spomenie, že nikdy nešlo o akýsi vzdialený príbeh roztomilého tesára, ale o drsnú realitu môjho života v konfrontácii s jeho Darcom? Aký už len Darca v ére neosobnej Teórie všetkého?
Rituál Veľkej noci nemožno zrušiť či nahradiť. Odkazuje na podstatu. Ale tri veľkonočné dni opakovane ukazujú, že verejné podanie Veľkej noci nám akosi nejde. Dnes už vášnivo nevolíme Barabáša. Sme ďalej – už ochotne volíme skroteného, obsahu zbaveného Krista.
Za najväčšiu výzvu vlády Smeru sa dnes považuje kríza, rast domáceho produktu, výroby, životnej úrovne, a hádam aj trochu menej korupcie. Za najväčšiu výzvu opozície sa dnes považuje menej hádok, iné tváre a príťažlivejšia ponuka nápadov, a hádam aj trochu menej faulov. A je to do istej miery v poriadku. Politici nie sú spasitelia, skôr sú volebnou väčšinou najatí úradníci. Ale aj tak: prečo je základateľ našej civilizácie, ku ktorému sa hlásime nielen v ústave, stále znovu až tak veľmi vzdialený najdiskutovanejším verejným výzvam? Prečo sa už v tú prvú Veľkú noc navonok riešila politika, tradícia a pravidlá, hoci išlo o vášnivý spor pýchy a lásky? A prečo sa dnes verejne riešia takmer výlučne peniaze, miera daní a rast HDP, hoci základný spor, určujúci nielen naše súkromné životy, ale aj politiku, sa nezmenil a je omnoho hlbší?
Veľká noc pred 2000 rokmi bola drámou. Čím je dnes? Odrazu v plnších kostoloch počuť viac či menej vydarené kázne o ukrižovaní a vzkriesení, odrazu v krotších televíziách bežia prenosy z Vatikánu, filmy o pápežovi, Františkovi z Asissi alebo iných svätých, občas doplnené provokáciou Mela Gibsona. Všetky nebezpečné hrany sú však starostlivo obrúsené, vyrušenie či nebodaj zranenie modernej duše osobnou výzvou či dokonca výčitkou už veľmi nehrozí. Príbeh z dávnej minulosti je nielen médiami prispôsobený tak, aby nás dojímal, no aby preboha nemal nič s naším vlastným životom, rozhodovaním vo voľbách, zlyhaním v rodine, profesiou, láskou či smrťou. Stal sa skôr pozadím k nedeľnému obedu než radikálnou výzvou srdcu.
Veľká noc sa ešte prijíma civilizačne, no čoraz menej osobne. V piatok Krista ukrižujú (oni), v nedeľu je hrob prázdny, v pondelok sa výska. Ale málokto si už v utorok spomenie, že nikdy nešlo o akýsi vzdialený príbeh roztomilého tesára, ale o drsnú realitu môjho života v konfrontácii s jeho Darcom? Aký už len Darca v ére neosobnej Teórie všetkého?
Rituál Veľkej noci nemožno zrušiť či nahradiť. Odkazuje na podstatu. Ale tri veľkonočné dni opakovane ukazujú, že verejné podanie Veľkej noci nám akosi nejde. Dnes už vášnivo nevolíme Barabáša. Sme ďalej – už ochotne volíme skroteného, obsahu zbaveného Krista.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.