Tým, čo ruský prezident oznámil na zjazde najsilnejšej politickej strany, iba potvrdil smutnú, hoci často zabúdanú skutočnosť: najväčšia krajina sveta nie je ani 15 rokov po páde komunizmu demokraciou. A ani sa o to neusiluje.
Slová Vladimíra Putina pred delegátmi strany Jednotné Rusko, že bude kandidovať v parlamentných voľbách a že sa chce stať budúcim premiérom krajiny, by v iných pomeroch museli vyvolať búrku. Kremeľskí mocní muži posledné roky usilovne hľadali cestu, ako obísť demokratickú poistku, ktorú Putinovi v ruskej ústave zanechal Boris Jeľcin: že mocná hlava štátu smie kandidovať na svoj post len dva razy za sebou. Putinovi menej uhladení kolegovia v Bielorusku, Kazachstane, Venezuele či Pakistane v takejto situácii jednoducho zmenili ústavu tak, aby mohli byť zvolení znova. Spôsob, ktorý našiel Kremeľ, sa však líši iba kozmeticky: Putin sa stane premiérom. Všetko ostatné – či sa po krátkom čase opäť vráti na post prezidenta alebo či na premiérsku funkciu presunie všetku moc v krajine a za prezidenta dosadí svoju bábku – sú iba detaily. Dôležité je, že Rusko nemení kormidelníka, a že kormidlo zostáva v jediných rukách.
Putinových osem rokov zmenilo Rusko na nepoznanie, a neboli to iba zmeny k horšiemu. Krajina zažíva stabilitu na rozdiel od chaosu Jeľcinovej éry. Vysoké svetové ceny ropy zlepšili život bežných Rusov, takže prezident je populárny ako nikto v ruských dejinách. Lenže ak bola Jeľcinova éra prvou väčšou skúsenosťou so slobodou, Putinove roky znamenajú veľký krok späť.
Ruská opozícia je bezmocná a chvíľami smiešna, vláda tvrdo kontroluje médiá a čoraz viac aj ekonomiku, a ruské hry so strategickými bombardérmi, vákuovými bombami a jadrovými ponorkami znervózňujú celé jeho okolie. Dnešná modernizácia Ruska niektorým pripomína éru talianskej modernizácie v prvých rokoch Mussoliniho vlády, kde „vlaky chodili načas“, no občianske práva išli bokom. Priveľa známych Rusov opäť žije z obavy pred politickým prenasledovaním v emigrácii, iní prišli o život – ako Putinova najznámejšia kritička, novinárka Anna Politkovská.
Presne pred desiatimi rokmi publikoval Fareed Zacharia v časopise Foreign Affairs článok Rast neliberálnej demokracie. Tvrdil, že vo svete rastie počet krajín, ktoré síce majú slobodné voľby, ale ktoré nerešpektujú iné súčasti demokracie – rozdelenie moci, slobodu slova, zhromažďovania, náboženstva a ani vlastníctvo. O prezidentovi Borisovi Jeľcinovi vtedy Zacharia napísal, že môže byť „liberálny demokrat srdcom“, že však vytvoril systém mimoriadne silného prezidenta, takže zostáva iba dúfať, že jeho nástupca tento systém nezneužije.
Aj posledný Putinov krok dokázal, že nádej Fareeda Zachariu vyšla naprázdno.
.daniel Bútora
Slová Vladimíra Putina pred delegátmi strany Jednotné Rusko, že bude kandidovať v parlamentných voľbách a že sa chce stať budúcim premiérom krajiny, by v iných pomeroch museli vyvolať búrku. Kremeľskí mocní muži posledné roky usilovne hľadali cestu, ako obísť demokratickú poistku, ktorú Putinovi v ruskej ústave zanechal Boris Jeľcin: že mocná hlava štátu smie kandidovať na svoj post len dva razy za sebou. Putinovi menej uhladení kolegovia v Bielorusku, Kazachstane, Venezuele či Pakistane v takejto situácii jednoducho zmenili ústavu tak, aby mohli byť zvolení znova. Spôsob, ktorý našiel Kremeľ, sa však líši iba kozmeticky: Putin sa stane premiérom. Všetko ostatné – či sa po krátkom čase opäť vráti na post prezidenta alebo či na premiérsku funkciu presunie všetku moc v krajine a za prezidenta dosadí svoju bábku – sú iba detaily. Dôležité je, že Rusko nemení kormidelníka, a že kormidlo zostáva v jediných rukách.
Putinových osem rokov zmenilo Rusko na nepoznanie, a neboli to iba zmeny k horšiemu. Krajina zažíva stabilitu na rozdiel od chaosu Jeľcinovej éry. Vysoké svetové ceny ropy zlepšili život bežných Rusov, takže prezident je populárny ako nikto v ruských dejinách. Lenže ak bola Jeľcinova éra prvou väčšou skúsenosťou so slobodou, Putinove roky znamenajú veľký krok späť.
Ruská opozícia je bezmocná a chvíľami smiešna, vláda tvrdo kontroluje médiá a čoraz viac aj ekonomiku, a ruské hry so strategickými bombardérmi, vákuovými bombami a jadrovými ponorkami znervózňujú celé jeho okolie. Dnešná modernizácia Ruska niektorým pripomína éru talianskej modernizácie v prvých rokoch Mussoliniho vlády, kde „vlaky chodili načas“, no občianske práva išli bokom. Priveľa známych Rusov opäť žije z obavy pred politickým prenasledovaním v emigrácii, iní prišli o život – ako Putinova najznámejšia kritička, novinárka Anna Politkovská.
Presne pred desiatimi rokmi publikoval Fareed Zacharia v časopise Foreign Affairs článok Rast neliberálnej demokracie. Tvrdil, že vo svete rastie počet krajín, ktoré síce majú slobodné voľby, ale ktoré nerešpektujú iné súčasti demokracie – rozdelenie moci, slobodu slova, zhromažďovania, náboženstva a ani vlastníctvo. O prezidentovi Borisovi Jeľcinovi vtedy Zacharia napísal, že môže byť „liberálny demokrat srdcom“, že však vytvoril systém mimoriadne silného prezidenta, takže zostáva iba dúfať, že jeho nástupca tento systém nezneužije.
Aj posledný Putinov krok dokázal, že nádej Fareeda Zachariu vyšla naprázdno.
.daniel Bútora
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.