.v súčasnosti sa premieta film Železná lady, kde starnutie vyzerá kruto. Ale keď sa človek pozrie na vás, má pocit, že staroba je aj príjemná. To sa vám ako stalo?
Ja sama som si so starnutím nikdy nerobila problém a vždy som to hádzala za chrbát – možno, že to je ten najlepší spôsob, ako ju prežiť. Ale základná podmienka príjemného starnutia je zdravie. Dôležitý je aj optimistický životný postoj. Ja som si povedala, že aj tie negatívne skúsenosti sú niekedy dobré.
.napríklad ktoré?
V období, ktoré je pre ženu najzložitejšie, teda okolo päťdesiatky, som bola v najhoršej osobnej situácii. Vysťahovali sme sa do Nemecka, po dvoch rokoch mi tam zomrel manžel. Mohla som vtedy myslieť na všetko, len nie na to, či starnem, alebo nestarnem. A to som si zobrala za lekciu do ďalšieho života: že človek si to nesmie príliš všímať. Nakoniec som sa tvárila, že nemám toľko rokov ako mám a myslela som si, že mi to nakoniec aj iní uveria. (Smiech.)
.nemali ste ľahký život – prežili ste holokaust, potom v sedemdesiatych rokoch ste s manželom zažili šikanovanie a väzenie, po päťdesiatke ste začínali život v cudzej krajine. Je vaša generácia preto silnejšia?
Vždy ide o to, aby človek všetko zlé dokázal nejako prekonať. Nehovorím, že aj to zlé je na niečo dobré. Zlo je vždy zlo. Treba sa k nemu postaviť čelom, uvedomiť si, čo sa deje a potom sa snažiť všetko zvládnuť. Niekoho to zlomí, niekto má tendenciu na depresie. Sú aj nejaké vrodené základné dispozície, ktoré vám uľahčujú prežiť v ťažkých situáciách. Určite v tom hrá úlohu aj výchova. Dnes sa veľa píše o tom, že sebaistota sa formuje v detskom veku.
.ako vás rodičia vychovávali?
Rodičia mi dali v prvých rokoch života základný pocit bezpečia.
.boli ste jedináčik, nebol to hendikep?
Nie je to výhoda, ale nevyrastala som sama, mala som bratrancov, veľa príbuzných a žili sme v malom meste. Takže osamotená som sa necítila. Mala som aj jednu výhodu, že som bola pomerne malá. A na to, aká som bola malá, som ako dieťa dosť rozumne rozprávala, takže som vyzerala múdrejšia, než som bola. Všetci ma za to chválili a budovali tak moje sebavedomie. A ešte mi pripomínali, aká som bola pekná, keď som mala dva-tri roky. Brala som to s istou skepsou: že pekná som už bola. (Smiech.)
.aký bol Prešov vášho detstva?
Predovšetkým to bolo mesto, v ktorom bolo veľa stredných škôl, živé študentské mesto s množstvom mladých ľudí. No a žili tam rôzne národnosti. Ešte za môjho detstva Prešovčania vedeli po nemecky, bol to pre nich prvý cudzí jazyk. Silný bol aj maďarský živel, lebo ešte generácia mojich rodičov chodila do maďarských škôl. Bola tu aj drobná maďarská šľachta. Za prvej republiky bolo síce jej postavenie značne oklieštené, ale ešte žili na svojich statkoch a na bričkách chodili do Prešova. A boli tu aj Česi a aj mladá slovenská inteligencia tu už udávala tón.
.to vyzerá ako idylický obraz multinárodného mestečka.
Na konci tridsiatych rokov to už úradne hlásaný antisemitizmus postupne všetko zatienil.
.kedy ste to pocítili aj vy?
Mama ma vodila na prechádzky so svojou najlepšou priateľkou pani Barkányovou a rozprávali sa o nástupe Hitlera. Už niekedy v roku 1935 alebo 1936 hovorili o tom, že existuje v Dachau koncentračný tábor. Vedela som teda, že hrozba hitlerovského antisemitizmu tu je, ale kdesi za hranicami Československa. Môj otec bol maďarsky orientovaný, narodil sa v Sedmohradsku, vyrástol na Dolnej zemi, ale mal veľmi kritický postoj k horthyovskému Maďarsku. Rodičia sa o tom doma rozprávali a ja som ich rozhovory počúvala, takže som o tom tiež vedela.
.neuvažovali rodičia nad odsťahovaním sa?
Pred rokom 1938 vôbec nie, boli sme presvedčení, že sme tu v bezpečí. Ani po Mníchove a po viedenskom verdikte sme sa ešte necítili bezprostredne ohrození, hoci môj bratranec z Košíc už vtedy odišiel do Ameriky.
.vaši rodičia sa krátko pred vojnou nechceli vysťahovať, a napokon zomreli v koncentračnom tábore. Vy ste o päťdesiat rokov neskôr boli tiež pred podobným rozhodnutím: odísť z Československa, kde vás šikanovali, alebo zostať. Spomenuli ste si pri tom rozhodovaní na rodičov?
Nie. Ja som si to ako paralelu nikdy nepostavila. Normalizácia bola síce diskriminujúca voči každému, kto sa aspoň navonok nepodriadil, ale ohrozenie na živote pre celú rodinu neznamenala. To sa predsa nedá vôbec porovnávať s deportáciami. Ja som sa koncom sedemdesiatych rokov rozhodla odísť, lebo som sa už nechcela ďalej nechať – ako hovoríte – šikanovať. Bolo to pod moju ľudskú dôstojnosť.
.v marci 1942 sa začali prvé transporty židov, a ako prvé išli slobodné dievčatá, aj vy ste mali ísť prvými transportmi, ale nešli ste. Ako sa to stalo?
Moja mama sa proti tomu kategoricky postavila. Zaviedla ma k príbuznému lekárovi a ten ma naučil zahrať scénku, že mám ischias, že sa sotva môžem hýbať. Dodnes to viem predviesť. Neskôr som utiekla do Maďarska a v Budapešti ma ukryli v kláštore, v ústave pre „padlé“ dievčatá.
.prečo viac židov neodmietlo ísť do transportov?
To predsa nebola nejaká ponuka, ktorú ste mohli odmietnuť, ale príkaz. Nebola som medzi dievčatami z prvého transportu až taká výnimka, ale bolo to malé percento, ktoré sa mu vyhlo. Boli len tri spôsoby, ako sa z toho dostať. Jeden spôsob bol ukryť sa. Ale to by sa ľudia na to museli vopred pripraviť a vyhláška prišla zo dňa na deň. Túto možnosť preto volilo málo ľudí, lebo kam sa podejete? Ďalšou možnosťou bol útek do Maďarska a tretia možnosť bola rýchlo sa vydať. Prvé transporty sa týkali len slobodných dievčat od pätnásť do tridsať rokov, ktoré oficiálne brali do Nemecka na prácu. Pamätám si, že matričné úrady niektoré dievčatá oddávali ešte v posledný deň pred transportom, aby nemuseli nastúpiť. Vtedy sa ani presne nevedelo, kam tie dievčatá odvážajú. Je to absurdné, keď si predstavíte, že niekam do neznáma pustíte 15-ročné dievča, svoju dcéru.... Šuškanda dokonca šírila, že ich berú do nejakých bordelov. Pri tých prvých transportoch to, myslím, ešte nebolo až také násilné ako potom neskôr. Pri rodinných transportoch sa postupovalo surovo. Do tých už ľudí priamo nahnali gardisti.
.k 70. výročiu deportácií vydali slovenskí biskupi vyhlásenie. Váš komentár k nemu?
V biskupskom vyjadrení sa hovorí, že slovenská vláda nevedela, kam židov berú. Ale čo je to za vláda, ktorá ľudí, čo sa narodili na území tohto štátu, boli jeho občanmi, proti ich vôli niekam odvlečie? Nemali právo odvážať ich proti ich vôli ani do raja nebeského! To je neospravedlniteľné, aj keby skutočne nevedeli, kam ich odvážajú. A v každom prípade ich vedome vydali do rúk Tretej ríši, ktorá otvorene hlásala nenávisť voči židom. Stále tu existujú ilúzia okolo slovenského štátu a s tou sa nechceme rozlúčiť. Nemci si to tu pestovali ako kolóniu, kde nechýbalo jedlo, kde bol pokoj, takže si mohli dovoliť posielať svoje detičky na vykŕmenie do Tatier. Ale kto s tunajším režimom nesúhlasil, si to odskákal, aj keď nebol žid.
.máte nám tie deportácie ako židovka stále za zlé?
Ja sa necítim na prvom mieste ako židovka. Ja to nepociťujem tak, že ja som židovka a vy Slováci. Myslím si, že sem patrím rovnako ako každý iný, kto sa tu narodil, tu vyrástol a získal prvé životné skúsenosti. Nikdy som nebola výlučne stotožnená so židovstvom a môj manžel Ladislav Ján Kalina ešte menej, on bol po celý život plne zameraný na slovenskú kultúru. Moja stará mama sa mi chválila, že už ani u jej rodičov sa nevarilo kóšer. (Smiech.) Neboli sme pobožná rodina. To neznamená, že sa zriekam tejto stránky svojej identity, so židovstvom som zviazaná aj solidaritou s obeťami holokaustu. Pritom som mala vychovávateľku z Rakúska, ona do mňa hustila nemeckú kultúru od mojich štyroch rokov. Myslím, že to sú tie moje rakúsko-uhorské korene...
.neskôr ste sa vysťahovali do Nemecka. Nebol problém žiť po boku ľudí, ktorí vymysleli holokaust?
Nemala som tento komplex. Ja som sa musela vyrovnať s holokaustom a deportáciami voči Slovensku. Rozumovo si uvedomujem, že holokaust vymysleli Nemci, ale citovo... Viete, mňa chceli deportovať gardisti. V Prešove nebol nijaký nemecký oficier.
.čiže deportácie vnímate ako slovenskú záležitosť?
Veď to bola naozaj nadpráca a tá rýchlosť, s akou sa začali transporty! Moje rovesníčky stavali tábor v Birkenau. Keď tam ony prišli, tak sa len budoval. Neviem, či existuje iná krajina, ktorá Nemecku platila za každého deportovaného.
.takže na Slovensko ste mali ťažšie srdce ako na Nemecko?
V istom zmysle možno áno. Teda nie na Slovensko, ale na tých, ktorí za vojny na Slovensku vládli. Pritom si plne uvedomujem zvrhlosť nemeckého národného socializmu. Nikdy som to na druhej strane nebrala tak, že všetci Nemci sa stotožnili s Hitlerom, hoci ich bolo strašne veľa. Mala som údes iba z toho, keď som sa v Nemecku pozerala do tvárí svojich rovesníčok a napadlo mi: aj ty si mohla byť v Hitlerjugend. Dnes aj v Nemecku nacistické myšlienky opäť vyháňajú korienky, silné je to najmä v bývalej NDR. Ale v Nemecku sa oficiálne tolerujú takéto nacistické postoje oveľa menej ako inde a mnohí Nemci sa za to aj hanbia. Mne tam preto nie je ťažko žiť.
.ešte ako mladé dievča ste uverili v komunizmus. V posledných rokoch vyšlo viacero spomienok, kde ľudia ako Ján Rozner, Žo Langerová či Pavel Branko vysvetľujú prečo. Ako to bolo s vami?
Ja som vždy obdivovala Francúzsko a tam bola komunistická strana taký intelektuálne sa tváriaci spolok, mala za sebou výrazné osobnosti, najmä v kultúre. Za avantgardným umením tridsiatych rokov stáli aj u nás ľavicoví umelci. Príťažlivé bolo aj to, čo prichádzalo zo Sovietskeho zväzu, napríklad avantgardný film. Bolo tu aj politické hľadisko – Sovietsky zväz sa jednoznačne postavil proti fašizmu a k tomu pribudla tá romantika španielskej občianskej vojny... Moji rodičia mali oveľa väčší odstup, ale tým viac to bolo pre mňa príťažlivé. Po vojne som bola presvedčená, že starý svet nebol dobrý, veď prvá republika sa zrútila ako domček z karát, tak poďme na to radikálne a skúsme ľavú alternatívu. My sme si skutočne mysleli, že to nebudeme robiť ako v Sovietskom zväze, veď my sme na vyššej úrovni, takže to bude nejaký lepší československý socializmus a nie kópia sovietskeho.
.nevyrušil vás ani pakt Molotov-Ribbentrop?
To bol prvý šok, no ja som mala vtedy štrnásť rokov a nechápala som celkom , čo sa to stalo. No kdesi v najzadnejšom mozgu mi to ako negatívny zážitok ostalo. Ale napokon sa tí Rusi spamätali a proti nacistom bojovali až nakoniec svojím rozhodným nasadením, doslova svojimi telami tú vojnu vyhrali, či urýchlili jej koniec. Keby sa čakalo, kedy sem k nám dorazia Američania a Angličania, tak ja vojnu neprežijem.
.aké bolo precitanie z komunistického sna?
Existoval taký vtip, že Stalin urobil chybu, keď koncom vojny ukázal svojim vojakom svet a svetu svojich vojakov, lebo to bola veľká dezilúzia. Ale ja som sa tejto prvej dezilúzii náhodou vyhla. Tých momentov precitnutia však bolo čoskoro viac. Už rezolúcia proti Titovi a jej tón boli nepríjemné. Nám Tito imponoval, Juhoslávia nám bola blízka, za prvej republiky nás vychovávali v tom, že sú to naši bratia. Ešte predtým tu bola sovietska kampaň proti Zočšenkovi, Šostakovičovi. No skutočný šok sme mali roku 1952 z inscenovaného procesu so Slánskym, kde sa už jednoznačne objavil aj antisemitizmus. Vtedy sme pochopili, že tu nijaký československý socializmus tak skoro nebude.
.vy ste už boli v strane?
Nie, manžel bol v strane, ale ja som si vlastne ani neuvedomovala, že nie som v strane, neviem, prečo mi manžel nepovedal, aké to má byrokratické predpoklady. On bol vždy poriadny, tak mal aj legitimáciu, ja nie. (Smiech.) Stačilo mi, že volím komunistov, ale na to som predsa nepotrebovala nijakú legitimáciu. Po tom slávnom februári roku 1948 kdekto chcel do strany vstúpiť, lebo tam už išlo o kariéru. Do strany sa nahrnulo veľa nových členov, tak sa mi nerátalo tam vstupovať, a potom už zrazu nových členov neprijímali. Dvere boli zavreté. Vstúpila som až po Stalinovej smrti. Pamätám si, že Alfonz Bednár sa mi vysmial: „Ty chceš do strany? Veď je po sezóne.“ Ale mne sa vtedy zdalo, že sa konečne môže niečo robiť, že sa to opäť rozhýbe. Išla som do toho s tým, že zmena sa dá dosiahnuť len zvnútra, ako nestraník nezmôžem nič. Dvadsiaty zjazd sovietskych komunistov v roku 1956 potom znamenal novú nádej.
.vaša spomienka na kratučký nádych slobody v šesťdesiatych rokoch.
Rok 1968 bol zlom, keď sa nám zdalo, že už je všetko možné, bol to závan slobody. Padali všetky zábrany, otvorene sa hovorilo a písalo o krivdách z nedávnej minulosti. Dúfala som, že sa tu vytvorí iný druh otvorenejšieho, demokratickejšieho socializmu. Začali sem chodiť zahraniční novinári, aj pre západný svet sme boli zrazu zaujímaví . Zadubené dogmatické kádre boli odstavené a namiesto nich prišiel Dubček. Objavil sa ako taký elegantný Chaplin, on mal v sebe dačo dojemne tragikomické. Bol príťažlivý svojou mladosťou aj svojou rozpačitosťou, on sa nevnucoval . Bol to naozaj nečakaný fenomén, ktorý zabral u širšej verejnosti, bol to prvý skutočne populárny – či ako sa dnes hovorí: charizmatický – politik od konca vojny..
.my sme už tej jeho charizme v roku 1989 nerozumeli. Pripadal nám skôr ako milý aparátčik.
On asi bol v tej svojej hlavičke stále aparátčik, ale bol to zrejme slušný a dobrý človek. Ťažko sa ten pocit rozletu a elán zo šesťdesiateho ôsmeho dodatočne vysvetľuje. Možno to bolo aj tým, že sa to dialo od januára do jari, všetko okolo nás rozkvitalo. A v júni sa to začalo lámať, už sme začali brať vážne vyhrážky zo Sovietskeho zväzu, hoci sme sa stále ešte necítili ohrození. Do poslednej chvíle sme – teda väčšina ľudí v mojom prostredí – nerátali s niečím takým, ako bola okupácia.
.prišla Husákova éra. Aký to bol človek?
Poznala som ho len zbežne, chodil dosť často do redakcie Kultúrneho života, kde som pracovala, až do okupácie, po ktorej ten časopis prestal vychádzať. Husák pôsobil na mňa chladne, trocha ako studená sprcha, vedel byť ironický, uštipačný, ale nepochybovala som pritom , že je mimoriadne inteligentný. Na jednej strane sme ho mnohí na Slovensku obdivovali, videli sme v ňom jedného z vedúcich reformných politikov a navyše bol v skupine obvinenej z buržoázneho nacionalizmu , pozatýkali ich začiatkom päťdesiatych rokov. Jedine Husáka sa nepodarilo vo väzení zlomiť a on tak vlastne celej skupine zachránil život. Vďaka nemu sa proces odďaľoval a súdili ich až po Stalinovej smrti, keď už nebolo v móde dávať rozsudky smrti. Ten proces nemohol byť verejný, pretože Husák ani na procese nič nepriznal. Možno aj to bol prejav jeho samoľúbosti, ale iste aj silnej vôle, tvrdosti. Čoskoro po januári 1968 som pochopila, že Husákovi nešlo nikdy o reformy, ešte menej o demokratizáciu, ale hlavne o vlastný návrat do mocenskej pozície. A že v ňom, naopak, ostalo veľa z dogmatizmu starého razenia.
.husákov režim však začiatkom sedemdesiatych rokov poslal do väzenia vás aj vášho manžela.
Už od jesene 1968, keď sa Husák stal prvým tajomníkom strany na Slovensku, som jeho politikou bola zhrozená. On nakoniec tých ľudí poslal do väzenia dosť, najmä v Čechách, aj keď v porovnaní s päťdesiatymi rokmi, keď sa rozdávali hrdelné rozsudky a doživotia, to už boli miernejšie tresty. Môjho muža odsúdili „len“ na dva roky a poslali ho do Ilavy za obvinenia načisto pritiahnuté za vlasy. Prvé bolo, že vo svojom byte hral známym platne s piesňami Karla Kryla. Mňa po deviatich týždňoch pustili z vyšetrovacej väzby – pre nedostatok dôkazov. Bolo to presne pred 40 rokmi, na Veľký piatok.
.bol komunizmus zločinecký režim?
Bolo v ňom spočiatku, v pôvodnej myšlienke, veľa idealizmu, ale spôsob, ako sa to realizovalo v Sovietskom zväze, to už boli skutočne zločiny proti ľudskosti.
.a u nás?
Bol to totalitárny, antidemokratický aj teroristický režim. Vládlo sa tu takmer celý čas terorom, teda permanentným zastrašovaním a umlčovaním každého odlišného názoru vo všetkých možných oblastiach . Ale tú absolútnu paralelu komunizmu s fašizmom ja neviem celkom zhltnúť ani pripustiť. Za komunizmom bol istý idealizmus, predstava či sen o lepšom, najmä sociálne spravodlivejšom svete, zatiaľ čo nacizmus stál na obludnej a od základu zvrhlej pseudovedeckej teórii o nadradenosti jedného národa a rasy. Ten východiskový bod bol neporovnateľne príšernejší. Holokaust bol jedinečný v tom, že zabíjal na základe pseudovedeckej protižidovskej rasovej teórie všetkých – aj malé deti, ženy, starých ľudí a to s nasadením celej svojej precíznej organizačnej a technickej mašinérie a všade, kam vystrel svoje chápadlá. Historická diskusia v Nemecku dospela k tomu, že holokaust bol skutočne jedinečný a nemožno ho porovnávať s inými hrôzami.
.aj keď počty obetí fašizmu a komunizmu sú podobné.
Áno, výsledok je strašný. Stalin bol krutý a neúprosný a v Rusku nemal ľudský život nikdy veľkú cenu.
.dvadsať rokov prichádzate na návštevu Slovenska. Aké to tu je?
Dnes aj vy vidíte, že mnohé veci nejdú tak rýchlo a ľahko, ako sa nám všetkým na začiatku zdalo, či ako sme dúfali. Mňa veľa vecí mrzí – napríklad čo všetko čudné sa v Bratislave postavilo, alebo na nevhodnom mieste, a najmä, čo sa zanedbalo, zničilo.
.aké je Slovensko teraz?
Je v dosť zlej situácii. Ľudia, ktorých v Bratislave stretávam, sú otrávení, skeptickí, aj zneistení. Porovnávam to so situáciou vlani v septembri, keď som tu bola naposledy, vtedy tu vládla podstatne lepšia nálada.
.prečo?
Myslím si, že momentálnu krízu beriete vážnejšie, než si ona zaslúži. Prekvapuje ma také základné spochybňovanie všetkého, čo sa tu za posledných dvadsať rokov stalo a zmenilo. Ľudia sa tvária, že vlastne nie je už ani o čo stáť. Akoby to tu bolo lepšie v sedemdesiatych či v osemdesiatych rokoch. To ma zaráža, veď až také vážne to všetko zase nie je, ani hospodárska kríza nezasiahla nejako citeľne Slovensko, a ešte menej samotnú Bratislavu a jej okolie.
.v Nemecku ľudia neprežívajú krízu až tak zle?
Nemecko ňou nie je až také zasiahnuté a Nemci sú vždy takí bolestínski. Oni sa hneď a radi ľutujú. Ale život berú veľmi vážne, nespochybňujú ho. Ja Slovensku, teda mnohým, čo tu žijú, zazlievam, že dosť nesledujú svet okolo seba, že nemajú veľký záujem o to, čo sa deje za hranicami. Celý svet je dnes v akejsi pochybnej a prudko sa meniacej situácii, ale tu ľudia o to horšie prežívajú momentálne politické zvraty a krízy, lebo si dostatočne neuvedomujú , že nielen Slovensko má problémy.
.a pritom sme sa nikdy nemali tak dobre ako teraz.
Áno, aj ja si to myslím. Ale ľudia zabudli, že tu bol hneď za rohom ostnatý drôt. Už nezažili alebo zabudli na celú tú blbosť a zaťatosť, ten Absurdistan predchádzajúceho režimu.
.na protestoch proti Gorile zaznievalo, že je to tu teraz horšie, ako za socializmu. Čo by ste tým mladým povedali?
Žiaľ, či aj chvalabohu, nemôžeme ich už strčiť na chvíľu do toho režimu, nech si ho skúsia. A keď im my hovoríme o socializme, tak to je, ako keď nám starí rodičia rozprávali o bojoch na Piave za prvej svetovej vojny. Minulosť vždycky dostane ružový náter.
.ľutujete niečo vo svojom živote?
Nie, nič, vôbec nič neľutujem . Ako spievala Edith Piaf. (Úsmev.)
.mali ste pekný život?
Pestrý, zaujímavý, chvíľami krásny, ale nikdy nehovorím, že aj to zlé bolo na niečo dobré. To zlé nemalo prísť. Zlé bolo zlé, ale mala som šťastie, že som to prežila.
Agneša Kalinová (1924)/
Pochádza z Prešova. Podarilo sa jej vyhnúť transportom a počas vojny sa ukrývala v Maďarsku. Po vojne vyštudovala angličtinu a francúzštinu, vydala sa za Ladislava Kalinu a stala sa kultúrnou redaktorkou. Pôsobila dlhé roky v Kultúrnom živote. Počas normalizácie ju zatkli a jej manžela odsúdili na dva roky. Potom sa vysťahovali do Nemecka a v rokoch 1979 až 1995 bola redaktorkou Slobodnej Európy. Žije v Mníchove. Má dcéru Júliu.
Ja sama som si so starnutím nikdy nerobila problém a vždy som to hádzala za chrbát – možno, že to je ten najlepší spôsob, ako ju prežiť. Ale základná podmienka príjemného starnutia je zdravie. Dôležitý je aj optimistický životný postoj. Ja som si povedala, že aj tie negatívne skúsenosti sú niekedy dobré.
.napríklad ktoré?
V období, ktoré je pre ženu najzložitejšie, teda okolo päťdesiatky, som bola v najhoršej osobnej situácii. Vysťahovali sme sa do Nemecka, po dvoch rokoch mi tam zomrel manžel. Mohla som vtedy myslieť na všetko, len nie na to, či starnem, alebo nestarnem. A to som si zobrala za lekciu do ďalšieho života: že človek si to nesmie príliš všímať. Nakoniec som sa tvárila, že nemám toľko rokov ako mám a myslela som si, že mi to nakoniec aj iní uveria. (Smiech.)
.nemali ste ľahký život – prežili ste holokaust, potom v sedemdesiatych rokoch ste s manželom zažili šikanovanie a väzenie, po päťdesiatke ste začínali život v cudzej krajine. Je vaša generácia preto silnejšia?
Vždy ide o to, aby človek všetko zlé dokázal nejako prekonať. Nehovorím, že aj to zlé je na niečo dobré. Zlo je vždy zlo. Treba sa k nemu postaviť čelom, uvedomiť si, čo sa deje a potom sa snažiť všetko zvládnuť. Niekoho to zlomí, niekto má tendenciu na depresie. Sú aj nejaké vrodené základné dispozície, ktoré vám uľahčujú prežiť v ťažkých situáciách. Určite v tom hrá úlohu aj výchova. Dnes sa veľa píše o tom, že sebaistota sa formuje v detskom veku.
.ako vás rodičia vychovávali?
Rodičia mi dali v prvých rokoch života základný pocit bezpečia.
.boli ste jedináčik, nebol to hendikep?
Nie je to výhoda, ale nevyrastala som sama, mala som bratrancov, veľa príbuzných a žili sme v malom meste. Takže osamotená som sa necítila. Mala som aj jednu výhodu, že som bola pomerne malá. A na to, aká som bola malá, som ako dieťa dosť rozumne rozprávala, takže som vyzerala múdrejšia, než som bola. Všetci ma za to chválili a budovali tak moje sebavedomie. A ešte mi pripomínali, aká som bola pekná, keď som mala dva-tri roky. Brala som to s istou skepsou: že pekná som už bola. (Smiech.)
.aký bol Prešov vášho detstva?
Predovšetkým to bolo mesto, v ktorom bolo veľa stredných škôl, živé študentské mesto s množstvom mladých ľudí. No a žili tam rôzne národnosti. Ešte za môjho detstva Prešovčania vedeli po nemecky, bol to pre nich prvý cudzí jazyk. Silný bol aj maďarský živel, lebo ešte generácia mojich rodičov chodila do maďarských škôl. Bola tu aj drobná maďarská šľachta. Za prvej republiky bolo síce jej postavenie značne oklieštené, ale ešte žili na svojich statkoch a na bričkách chodili do Prešova. A boli tu aj Česi a aj mladá slovenská inteligencia tu už udávala tón.
.to vyzerá ako idylický obraz multinárodného mestečka.
Na konci tridsiatych rokov to už úradne hlásaný antisemitizmus postupne všetko zatienil.
.kedy ste to pocítili aj vy?
Mama ma vodila na prechádzky so svojou najlepšou priateľkou pani Barkányovou a rozprávali sa o nástupe Hitlera. Už niekedy v roku 1935 alebo 1936 hovorili o tom, že existuje v Dachau koncentračný tábor. Vedela som teda, že hrozba hitlerovského antisemitizmu tu je, ale kdesi za hranicami Československa. Môj otec bol maďarsky orientovaný, narodil sa v Sedmohradsku, vyrástol na Dolnej zemi, ale mal veľmi kritický postoj k horthyovskému Maďarsku. Rodičia sa o tom doma rozprávali a ja som ich rozhovory počúvala, takže som o tom tiež vedela.
.neuvažovali rodičia nad odsťahovaním sa?
Pred rokom 1938 vôbec nie, boli sme presvedčení, že sme tu v bezpečí. Ani po Mníchove a po viedenskom verdikte sme sa ešte necítili bezprostredne ohrození, hoci môj bratranec z Košíc už vtedy odišiel do Ameriky.
.vaši rodičia sa krátko pred vojnou nechceli vysťahovať, a napokon zomreli v koncentračnom tábore. Vy ste o päťdesiat rokov neskôr boli tiež pred podobným rozhodnutím: odísť z Československa, kde vás šikanovali, alebo zostať. Spomenuli ste si pri tom rozhodovaní na rodičov?
Nie. Ja som si to ako paralelu nikdy nepostavila. Normalizácia bola síce diskriminujúca voči každému, kto sa aspoň navonok nepodriadil, ale ohrozenie na živote pre celú rodinu neznamenala. To sa predsa nedá vôbec porovnávať s deportáciami. Ja som sa koncom sedemdesiatych rokov rozhodla odísť, lebo som sa už nechcela ďalej nechať – ako hovoríte – šikanovať. Bolo to pod moju ľudskú dôstojnosť.
.v marci 1942 sa začali prvé transporty židov, a ako prvé išli slobodné dievčatá, aj vy ste mali ísť prvými transportmi, ale nešli ste. Ako sa to stalo?
Moja mama sa proti tomu kategoricky postavila. Zaviedla ma k príbuznému lekárovi a ten ma naučil zahrať scénku, že mám ischias, že sa sotva môžem hýbať. Dodnes to viem predviesť. Neskôr som utiekla do Maďarska a v Budapešti ma ukryli v kláštore, v ústave pre „padlé“ dievčatá.
.prečo viac židov neodmietlo ísť do transportov?
To predsa nebola nejaká ponuka, ktorú ste mohli odmietnuť, ale príkaz. Nebola som medzi dievčatami z prvého transportu až taká výnimka, ale bolo to malé percento, ktoré sa mu vyhlo. Boli len tri spôsoby, ako sa z toho dostať. Jeden spôsob bol ukryť sa. Ale to by sa ľudia na to museli vopred pripraviť a vyhláška prišla zo dňa na deň. Túto možnosť preto volilo málo ľudí, lebo kam sa podejete? Ďalšou možnosťou bol útek do Maďarska a tretia možnosť bola rýchlo sa vydať. Prvé transporty sa týkali len slobodných dievčat od pätnásť do tridsať rokov, ktoré oficiálne brali do Nemecka na prácu. Pamätám si, že matričné úrady niektoré dievčatá oddávali ešte v posledný deň pred transportom, aby nemuseli nastúpiť. Vtedy sa ani presne nevedelo, kam tie dievčatá odvážajú. Je to absurdné, keď si predstavíte, že niekam do neznáma pustíte 15-ročné dievča, svoju dcéru.... Šuškanda dokonca šírila, že ich berú do nejakých bordelov. Pri tých prvých transportoch to, myslím, ešte nebolo až také násilné ako potom neskôr. Pri rodinných transportoch sa postupovalo surovo. Do tých už ľudí priamo nahnali gardisti.
.k 70. výročiu deportácií vydali slovenskí biskupi vyhlásenie. Váš komentár k nemu?
V biskupskom vyjadrení sa hovorí, že slovenská vláda nevedela, kam židov berú. Ale čo je to za vláda, ktorá ľudí, čo sa narodili na území tohto štátu, boli jeho občanmi, proti ich vôli niekam odvlečie? Nemali právo odvážať ich proti ich vôli ani do raja nebeského! To je neospravedlniteľné, aj keby skutočne nevedeli, kam ich odvážajú. A v každom prípade ich vedome vydali do rúk Tretej ríši, ktorá otvorene hlásala nenávisť voči židom. Stále tu existujú ilúzia okolo slovenského štátu a s tou sa nechceme rozlúčiť. Nemci si to tu pestovali ako kolóniu, kde nechýbalo jedlo, kde bol pokoj, takže si mohli dovoliť posielať svoje detičky na vykŕmenie do Tatier. Ale kto s tunajším režimom nesúhlasil, si to odskákal, aj keď nebol žid.
.máte nám tie deportácie ako židovka stále za zlé?
Ja sa necítim na prvom mieste ako židovka. Ja to nepociťujem tak, že ja som židovka a vy Slováci. Myslím si, že sem patrím rovnako ako každý iný, kto sa tu narodil, tu vyrástol a získal prvé životné skúsenosti. Nikdy som nebola výlučne stotožnená so židovstvom a môj manžel Ladislav Ján Kalina ešte menej, on bol po celý život plne zameraný na slovenskú kultúru. Moja stará mama sa mi chválila, že už ani u jej rodičov sa nevarilo kóšer. (Smiech.) Neboli sme pobožná rodina. To neznamená, že sa zriekam tejto stránky svojej identity, so židovstvom som zviazaná aj solidaritou s obeťami holokaustu. Pritom som mala vychovávateľku z Rakúska, ona do mňa hustila nemeckú kultúru od mojich štyroch rokov. Myslím, že to sú tie moje rakúsko-uhorské korene...
.neskôr ste sa vysťahovali do Nemecka. Nebol problém žiť po boku ľudí, ktorí vymysleli holokaust?
Nemala som tento komplex. Ja som sa musela vyrovnať s holokaustom a deportáciami voči Slovensku. Rozumovo si uvedomujem, že holokaust vymysleli Nemci, ale citovo... Viete, mňa chceli deportovať gardisti. V Prešove nebol nijaký nemecký oficier.
.čiže deportácie vnímate ako slovenskú záležitosť?
Veď to bola naozaj nadpráca a tá rýchlosť, s akou sa začali transporty! Moje rovesníčky stavali tábor v Birkenau. Keď tam ony prišli, tak sa len budoval. Neviem, či existuje iná krajina, ktorá Nemecku platila za každého deportovaného.
.takže na Slovensko ste mali ťažšie srdce ako na Nemecko?
V istom zmysle možno áno. Teda nie na Slovensko, ale na tých, ktorí za vojny na Slovensku vládli. Pritom si plne uvedomujem zvrhlosť nemeckého národného socializmu. Nikdy som to na druhej strane nebrala tak, že všetci Nemci sa stotožnili s Hitlerom, hoci ich bolo strašne veľa. Mala som údes iba z toho, keď som sa v Nemecku pozerala do tvárí svojich rovesníčok a napadlo mi: aj ty si mohla byť v Hitlerjugend. Dnes aj v Nemecku nacistické myšlienky opäť vyháňajú korienky, silné je to najmä v bývalej NDR. Ale v Nemecku sa oficiálne tolerujú takéto nacistické postoje oveľa menej ako inde a mnohí Nemci sa za to aj hanbia. Mne tam preto nie je ťažko žiť.
.ešte ako mladé dievča ste uverili v komunizmus. V posledných rokoch vyšlo viacero spomienok, kde ľudia ako Ján Rozner, Žo Langerová či Pavel Branko vysvetľujú prečo. Ako to bolo s vami?
Ja som vždy obdivovala Francúzsko a tam bola komunistická strana taký intelektuálne sa tváriaci spolok, mala za sebou výrazné osobnosti, najmä v kultúre. Za avantgardným umením tridsiatych rokov stáli aj u nás ľavicoví umelci. Príťažlivé bolo aj to, čo prichádzalo zo Sovietskeho zväzu, napríklad avantgardný film. Bolo tu aj politické hľadisko – Sovietsky zväz sa jednoznačne postavil proti fašizmu a k tomu pribudla tá romantika španielskej občianskej vojny... Moji rodičia mali oveľa väčší odstup, ale tým viac to bolo pre mňa príťažlivé. Po vojne som bola presvedčená, že starý svet nebol dobrý, veď prvá republika sa zrútila ako domček z karát, tak poďme na to radikálne a skúsme ľavú alternatívu. My sme si skutočne mysleli, že to nebudeme robiť ako v Sovietskom zväze, veď my sme na vyššej úrovni, takže to bude nejaký lepší československý socializmus a nie kópia sovietskeho.
.nevyrušil vás ani pakt Molotov-Ribbentrop?
To bol prvý šok, no ja som mala vtedy štrnásť rokov a nechápala som celkom , čo sa to stalo. No kdesi v najzadnejšom mozgu mi to ako negatívny zážitok ostalo. Ale napokon sa tí Rusi spamätali a proti nacistom bojovali až nakoniec svojím rozhodným nasadením, doslova svojimi telami tú vojnu vyhrali, či urýchlili jej koniec. Keby sa čakalo, kedy sem k nám dorazia Američania a Angličania, tak ja vojnu neprežijem.
.aké bolo precitanie z komunistického sna?
Existoval taký vtip, že Stalin urobil chybu, keď koncom vojny ukázal svojim vojakom svet a svetu svojich vojakov, lebo to bola veľká dezilúzia. Ale ja som sa tejto prvej dezilúzii náhodou vyhla. Tých momentov precitnutia však bolo čoskoro viac. Už rezolúcia proti Titovi a jej tón boli nepríjemné. Nám Tito imponoval, Juhoslávia nám bola blízka, za prvej republiky nás vychovávali v tom, že sú to naši bratia. Ešte predtým tu bola sovietska kampaň proti Zočšenkovi, Šostakovičovi. No skutočný šok sme mali roku 1952 z inscenovaného procesu so Slánskym, kde sa už jednoznačne objavil aj antisemitizmus. Vtedy sme pochopili, že tu nijaký československý socializmus tak skoro nebude.
.vy ste už boli v strane?
Nie, manžel bol v strane, ale ja som si vlastne ani neuvedomovala, že nie som v strane, neviem, prečo mi manžel nepovedal, aké to má byrokratické predpoklady. On bol vždy poriadny, tak mal aj legitimáciu, ja nie. (Smiech.) Stačilo mi, že volím komunistov, ale na to som predsa nepotrebovala nijakú legitimáciu. Po tom slávnom februári roku 1948 kdekto chcel do strany vstúpiť, lebo tam už išlo o kariéru. Do strany sa nahrnulo veľa nových členov, tak sa mi nerátalo tam vstupovať, a potom už zrazu nových členov neprijímali. Dvere boli zavreté. Vstúpila som až po Stalinovej smrti. Pamätám si, že Alfonz Bednár sa mi vysmial: „Ty chceš do strany? Veď je po sezóne.“ Ale mne sa vtedy zdalo, že sa konečne môže niečo robiť, že sa to opäť rozhýbe. Išla som do toho s tým, že zmena sa dá dosiahnuť len zvnútra, ako nestraník nezmôžem nič. Dvadsiaty zjazd sovietskych komunistov v roku 1956 potom znamenal novú nádej.
.vaša spomienka na kratučký nádych slobody v šesťdesiatych rokoch.
Rok 1968 bol zlom, keď sa nám zdalo, že už je všetko možné, bol to závan slobody. Padali všetky zábrany, otvorene sa hovorilo a písalo o krivdách z nedávnej minulosti. Dúfala som, že sa tu vytvorí iný druh otvorenejšieho, demokratickejšieho socializmu. Začali sem chodiť zahraniční novinári, aj pre západný svet sme boli zrazu zaujímaví . Zadubené dogmatické kádre boli odstavené a namiesto nich prišiel Dubček. Objavil sa ako taký elegantný Chaplin, on mal v sebe dačo dojemne tragikomické. Bol príťažlivý svojou mladosťou aj svojou rozpačitosťou, on sa nevnucoval . Bol to naozaj nečakaný fenomén, ktorý zabral u širšej verejnosti, bol to prvý skutočne populárny – či ako sa dnes hovorí: charizmatický – politik od konca vojny..
.my sme už tej jeho charizme v roku 1989 nerozumeli. Pripadal nám skôr ako milý aparátčik.
On asi bol v tej svojej hlavičke stále aparátčik, ale bol to zrejme slušný a dobrý človek. Ťažko sa ten pocit rozletu a elán zo šesťdesiateho ôsmeho dodatočne vysvetľuje. Možno to bolo aj tým, že sa to dialo od januára do jari, všetko okolo nás rozkvitalo. A v júni sa to začalo lámať, už sme začali brať vážne vyhrážky zo Sovietskeho zväzu, hoci sme sa stále ešte necítili ohrození. Do poslednej chvíle sme – teda väčšina ľudí v mojom prostredí – nerátali s niečím takým, ako bola okupácia.
.prišla Husákova éra. Aký to bol človek?
Poznala som ho len zbežne, chodil dosť často do redakcie Kultúrneho života, kde som pracovala, až do okupácie, po ktorej ten časopis prestal vychádzať. Husák pôsobil na mňa chladne, trocha ako studená sprcha, vedel byť ironický, uštipačný, ale nepochybovala som pritom , že je mimoriadne inteligentný. Na jednej strane sme ho mnohí na Slovensku obdivovali, videli sme v ňom jedného z vedúcich reformných politikov a navyše bol v skupine obvinenej z buržoázneho nacionalizmu , pozatýkali ich začiatkom päťdesiatych rokov. Jedine Husáka sa nepodarilo vo väzení zlomiť a on tak vlastne celej skupine zachránil život. Vďaka nemu sa proces odďaľoval a súdili ich až po Stalinovej smrti, keď už nebolo v móde dávať rozsudky smrti. Ten proces nemohol byť verejný, pretože Husák ani na procese nič nepriznal. Možno aj to bol prejav jeho samoľúbosti, ale iste aj silnej vôle, tvrdosti. Čoskoro po januári 1968 som pochopila, že Husákovi nešlo nikdy o reformy, ešte menej o demokratizáciu, ale hlavne o vlastný návrat do mocenskej pozície. A že v ňom, naopak, ostalo veľa z dogmatizmu starého razenia.
.husákov režim však začiatkom sedemdesiatych rokov poslal do väzenia vás aj vášho manžela.
Už od jesene 1968, keď sa Husák stal prvým tajomníkom strany na Slovensku, som jeho politikou bola zhrozená. On nakoniec tých ľudí poslal do väzenia dosť, najmä v Čechách, aj keď v porovnaní s päťdesiatymi rokmi, keď sa rozdávali hrdelné rozsudky a doživotia, to už boli miernejšie tresty. Môjho muža odsúdili „len“ na dva roky a poslali ho do Ilavy za obvinenia načisto pritiahnuté za vlasy. Prvé bolo, že vo svojom byte hral známym platne s piesňami Karla Kryla. Mňa po deviatich týždňoch pustili z vyšetrovacej väzby – pre nedostatok dôkazov. Bolo to presne pred 40 rokmi, na Veľký piatok.
.bol komunizmus zločinecký režim?
Bolo v ňom spočiatku, v pôvodnej myšlienke, veľa idealizmu, ale spôsob, ako sa to realizovalo v Sovietskom zväze, to už boli skutočne zločiny proti ľudskosti.
.a u nás?
Bol to totalitárny, antidemokratický aj teroristický režim. Vládlo sa tu takmer celý čas terorom, teda permanentným zastrašovaním a umlčovaním každého odlišného názoru vo všetkých možných oblastiach . Ale tú absolútnu paralelu komunizmu s fašizmom ja neviem celkom zhltnúť ani pripustiť. Za komunizmom bol istý idealizmus, predstava či sen o lepšom, najmä sociálne spravodlivejšom svete, zatiaľ čo nacizmus stál na obludnej a od základu zvrhlej pseudovedeckej teórii o nadradenosti jedného národa a rasy. Ten východiskový bod bol neporovnateľne príšernejší. Holokaust bol jedinečný v tom, že zabíjal na základe pseudovedeckej protižidovskej rasovej teórie všetkých – aj malé deti, ženy, starých ľudí a to s nasadením celej svojej precíznej organizačnej a technickej mašinérie a všade, kam vystrel svoje chápadlá. Historická diskusia v Nemecku dospela k tomu, že holokaust bol skutočne jedinečný a nemožno ho porovnávať s inými hrôzami.
.aj keď počty obetí fašizmu a komunizmu sú podobné.
Áno, výsledok je strašný. Stalin bol krutý a neúprosný a v Rusku nemal ľudský život nikdy veľkú cenu.
.dvadsať rokov prichádzate na návštevu Slovenska. Aké to tu je?
Dnes aj vy vidíte, že mnohé veci nejdú tak rýchlo a ľahko, ako sa nám všetkým na začiatku zdalo, či ako sme dúfali. Mňa veľa vecí mrzí – napríklad čo všetko čudné sa v Bratislave postavilo, alebo na nevhodnom mieste, a najmä, čo sa zanedbalo, zničilo.
.aké je Slovensko teraz?
Je v dosť zlej situácii. Ľudia, ktorých v Bratislave stretávam, sú otrávení, skeptickí, aj zneistení. Porovnávam to so situáciou vlani v septembri, keď som tu bola naposledy, vtedy tu vládla podstatne lepšia nálada.
.prečo?
Myslím si, že momentálnu krízu beriete vážnejšie, než si ona zaslúži. Prekvapuje ma také základné spochybňovanie všetkého, čo sa tu za posledných dvadsať rokov stalo a zmenilo. Ľudia sa tvária, že vlastne nie je už ani o čo stáť. Akoby to tu bolo lepšie v sedemdesiatych či v osemdesiatych rokoch. To ma zaráža, veď až také vážne to všetko zase nie je, ani hospodárska kríza nezasiahla nejako citeľne Slovensko, a ešte menej samotnú Bratislavu a jej okolie.
.v Nemecku ľudia neprežívajú krízu až tak zle?
Nemecko ňou nie je až také zasiahnuté a Nemci sú vždy takí bolestínski. Oni sa hneď a radi ľutujú. Ale život berú veľmi vážne, nespochybňujú ho. Ja Slovensku, teda mnohým, čo tu žijú, zazlievam, že dosť nesledujú svet okolo seba, že nemajú veľký záujem o to, čo sa deje za hranicami. Celý svet je dnes v akejsi pochybnej a prudko sa meniacej situácii, ale tu ľudia o to horšie prežívajú momentálne politické zvraty a krízy, lebo si dostatočne neuvedomujú , že nielen Slovensko má problémy.
.a pritom sme sa nikdy nemali tak dobre ako teraz.
Áno, aj ja si to myslím. Ale ľudia zabudli, že tu bol hneď za rohom ostnatý drôt. Už nezažili alebo zabudli na celú tú blbosť a zaťatosť, ten Absurdistan predchádzajúceho režimu.
.na protestoch proti Gorile zaznievalo, že je to tu teraz horšie, ako za socializmu. Čo by ste tým mladým povedali?
Žiaľ, či aj chvalabohu, nemôžeme ich už strčiť na chvíľu do toho režimu, nech si ho skúsia. A keď im my hovoríme o socializme, tak to je, ako keď nám starí rodičia rozprávali o bojoch na Piave za prvej svetovej vojny. Minulosť vždycky dostane ružový náter.
.ľutujete niečo vo svojom živote?
Nie, nič, vôbec nič neľutujem . Ako spievala Edith Piaf. (Úsmev.)
.mali ste pekný život?
Pestrý, zaujímavý, chvíľami krásny, ale nikdy nehovorím, že aj to zlé bolo na niečo dobré. To zlé nemalo prísť. Zlé bolo zlé, ale mala som šťastie, že som to prežila.
Agneša Kalinová (1924)/
Pochádza z Prešova. Podarilo sa jej vyhnúť transportom a počas vojny sa ukrývala v Maďarsku. Po vojne vyštudovala angličtinu a francúzštinu, vydala sa za Ladislava Kalinu a stala sa kultúrnou redaktorkou. Pôsobila dlhé roky v Kultúrnom živote. Počas normalizácie ju zatkli a jej manžela odsúdili na dva roky. Potom sa vysťahovali do Nemecka a v rokoch 1979 až 1995 bola redaktorkou Slobodnej Európy. Žije v Mníchove. Má dcéru Júliu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.