.habánskym obilným mlynom v dedinke Košolná pri Trnave niekoľkokrát nepríjemne pohla história. Ďalšia dráma sa však za múrmi tejto usadlosti, kam patrí aj pôvodný dom Pilárikovcov, odohráva v súčasnosti. Valéria Piláriková je už niekoľko rokov na dôchodku a vzhľadom na choroby a operácie je odkázaná na pomoc asistentky. O mlyn ju nielenže obrali čudesné maniere z čias mečiarizmu, dodnes jej chodia žiadosti od exekútorov na stovky tisícov eur. Aby toho nebolo málo, smrťou advokáta Ernesta Valka akoby zomrela jej posledná nádej.
.tretia generácia
Pôvodný malý mlyn v Košolnej vybudoval ešte za slovenského štátu jej starý otec Jozef Pilárik a po ňom ho zdedil jej otec Alfonz. Ten z maličkého mlyna vybudoval veľký a moderný mlyn. Jeho mama dostala pre svoju pohostinnosť a láskavosť prezývku Košolanský anjel. Mlyn bol v roku 1948 znárodnený, no z domu, ktorý je s mlynom spojený, sa rodinu Pilárikovcov vyhnať nepodarilo. Komunistom v tom zabránili susedia, ktorí si ich nedali. „Ja som sa už narodila do tejto divočiny,“ vraví pani Valéria s odkazom na minulý režim. „Bola som veľmi malá, ale pamätám si, ako prišli dvaja muži v kožených kabátoch, ktorým otec musel odovzdať kľúče. Nechali nám jednu miestnosť,“ spomína na nepríjemné časy. V mlyne vtedy zostal uväznený veľký drevený kríž, ktorý vyrobil ešte starý otec a pre rodinu mal veľkú hodnotu. „Šla som ho vziať ako malé dieťa, otec ma inštruoval spoza plota. Cítila som sa hlúpo, ale podarilo sa to, zvesila som ho, šupla cez dieru. To bolo jediné, čo sme si odtiaľ vzali.“
Po roku 1990 prišli lepšie časy, rodina dostala mlyn späť. Za komunizmu pripadol mlyn družstvu a nemlelo sa v ňom. Stroje rozbili, dali do kovošrotu a z pôvodného mlyna veľa nezostalo. „Už ste videli miesto, kde boli 40 rokov družstevníci, ako to vyzerá?“ hnevá sa stará pani pri spomienke na bývalých „majiteľov“ mlyna.
.mlynárske vzkriesenie
Habánsky mlyn patrí medzi najkrajšie stredné mlyny na Slovensku. Na jeho obnovenie bolo po socialistickej devastácii potrebné zohnať dlhodobý úver na kompletnú mlynskú technológiu. Pani Piláriková bola v tom čase po nepríjemnom rozvode a musela sa starať o dieťa. Keď vyštudovaná magisterka prírodných vied začiatkom 90. rokov stratila prácu, pustila sa do ťažkej misie obnovy rodinnej tradície.
Nájsť dlhodobú pôžičku nebolo jednoduché. Mlyn mal mať kapacitu 30 ton múky denne a aby dostala podnikateľský úver, obehala všetkých pekárov v širokom okolí, ktorí jej ochotne podpisovali predpokladaný odber, keď sa mlyn rozbehne. „S ceruzkou v ruke som na trabante obiehala pekárov, až kým som nedosiahla 30 ton denne. Mnohí z nich poznali ešte môjho otca a aj starého otca, boli veľmi ochotní.“ Navyše, jej plán rátal aj s vlastnou pekárňou, keďže v okruhu Suchej a Dolných Orešian žiadna pekáreň nebola.
Úver na päť miliónov korún, ktorý mala preinvestovať do pol roka, jej napokon ponúkla Slovenská sporiteľňa v lete 1992. „Vtedy som ešte nevedela, že je mečiarovská,“ hovorí o pokrútenej realite doby. Medzitým však prudko vzrástli ceny, rozdelilo sa Československo a spoločnosť v Pardubiciach, ktorá mala v bývalom štáte monopol na mlynársku technológiu, nerešpektovala pôvodné zmluvy a za techniku dvihla cenu. Pôvodný úver nestačil a v máji 1993 si pani Piláriková musela požičať ďalších päť miliónov.
.veľmi čudný konkurz
Banka však zastavila úver pred dokončením rekonštrukcie, keď do jeho obnovy chýbalo niekoľko mesiacov a z desaťmiliónového úveru zostala neprečerpaná približne štvrtina. Prečo? Údajná kontrola vraj zistila, že z úveru bol refinancovaný aj jej súkromný dom a pani Piláriková tak porušila účelnosť úveru. „Nie je to pravda. Dom som darovala dcére, ktorá si dala opraviť fasádu, ale keďže jedna strana mlyna je spoločná s rodinným domom, mali dojem, že bol opravený z úveru,“ vraví pani Piláriková. Banka jej sťažnosť napísala v jednoduchom liste, nepredložila žiadny dôkaz, ktorý by svedčil o tom, že pri pôžičke podvádzala. Banka pridala ďalší dôvod – práce vraj nepokračujú v dohodnutom termíne a pani Piláriková nebude schopná mlyn dokončiť. Ani nato nebol predložený žiadny relevantný dokument.
Pani Piláriková zároveň opisuje spôsoby, akým si od nej ľudia vo vtedajšej trnavskej pobočke Slovenskej sporiteľne (SLSP) žiadali o úplatok, ktorý im odmietla dať. Problémy sa podľa nej začali až neskôr. Keďže sa mlyn nedokončil, pani Piláriková nemohla začať splácať úver. Banka si tak na mlyn uplatnila záložné právo a predala ho v konkurze za 274-tisíc korún.
Je prinajmenšom zvláštne, že sporiteľňa sa takýmto spôsobom krátko pred dokončením mlyna – ktorý mohol byť už o niekoľko mesiacov spustený do prevádzky a zarábať –, pripravila o vyše 7-miliónovú investíciu a predala ho za zlomkovú cenu. Urobil niekto v banke chybu alebo išlo o zámer?
Nasledoval smutný príbeh. Pilárikovú poslal Krajský súd v Bratislave v roku 1998 a následne v roku 2002 do konkurzu. Mimochodom, vyhlásila ho sudkyňa Tatiana Pastieriková, pre ktorú o niekoľko rokov neskôr ministerstvo spravodlivosti – v rámci boja proti konkurznej mafii – žiadalo trest za údajnú manipuláciu s konkurzmi. Disciplinárny senát Pastierikovú napokon oslobodil.
.exekučné tance
Veľkým problémom pre pani Pilárikovú je aj nápor exekútorov. Za nedodržané splátky, ktoré však nespláca nie svojou vinou, jej totiž rástli úroky až dodnes. „Vtrhli dnu exekútori a obzerali, čo by vzali,“ opisuje jednu z nemilých návštev. Banka sa od nej dokonca snažila získať dom.
Dnešné vedenie Slovenskej sporiteľne dáva od prípadu ruky preč, nemá s ním, napokon, priamo nič spoločné, keďže rakúska skupina Erste kúpila sporiteľňu v roku 2000. Sporiteľňa úver predala ešte v roku 2005, odkedy od pani Pilárikovej vymáha milióny korún exekučná firma. „Išlo o úver, ktorý bol dlhodobo nesplácaný,“ reagoval hovorca SLSP Štefan Frimmer. „Zostatok ku dňu postúpenia bol 12,6 milióna korún (420-tisíc eur).“ Na posledných žiadankách o zaplatenie od exekučnej spoločnosti, ktoré pani Pilárikovej prišli minulé leto, už svieti dohromady suma 700-tisíc eur. „Banka odovzdala kompletnú dokumentáciu k úveru postupníkovi, preto vám na vaše ďalšie otázky nemôžeme odpovedať,“ tvrdí dnes Frimmer.
.dvadsať rokov
V tomto podivnom spore, ktorý nesmierne otravuje jej život, sa Valéria Piláriková topí už takmer dve desaťročia. Ešte koncom 90. rokov začala obiehať politické špičky okolo Demokratickej strany a KDH. „Vystúpila som na Mlynských nivách a najprv som šla na Šancovú (sídlo DS) za inžinierom Langošom a potom na Žabotovú (KDH). Pán Čarnogurský ma nasmeroval na inžiniera Dzurindu a ten mi povedal, že keď budú pevnejší v moci, nájdu mi zahraničného investora a pomôžu,“ spomína.
Predseda DS Ján Langoš vtedy Pilárikovej pomohol. „Vraj má priateľa právnika. Zdvihol telefón a vybavil mi pána Valka. Mal len tri podmienky – nesmie to byť trestná vec, musí ho to zaujať a musím byť v práve.“ Ernest Valko jej napokon vysúdil strechu nad hlavou, keďže sporiteľňa žiadala v konkurze, aby jej zabrali dom a napadli darovaciu zmluvu, ktorou jeho vlastníctvo prešlo na dcéru. Tá dnes býva s manželom a deťmi v inom krídle domu. „Bola som v šoku, keď pán Valko zomrel, bola to moja posledná inštancia. Nemám na právnika, ktorý by mi pomohol,“ smutne vraví pani Piláriková.
Jej prípad svedčí o tom, že temná minulosť nášho „raného kapitalizmu“ 90. rokov, za ktorou by banky a súdy najradšej urobili hrubú čiaru, sa stále ozýva z nedokončených dobových príbehov. Exekútori podľa všetkého zo svojich stotisícov neuvidia ani cent, keďže pani Piláriková majetok nemá. Rovnako však stráca nádej, že sa raz dočká pokračovania rodinnej mlynárskej tradície.
Autor je spolupracovníkom .týždňa
.tretia generácia
Pôvodný malý mlyn v Košolnej vybudoval ešte za slovenského štátu jej starý otec Jozef Pilárik a po ňom ho zdedil jej otec Alfonz. Ten z maličkého mlyna vybudoval veľký a moderný mlyn. Jeho mama dostala pre svoju pohostinnosť a láskavosť prezývku Košolanský anjel. Mlyn bol v roku 1948 znárodnený, no z domu, ktorý je s mlynom spojený, sa rodinu Pilárikovcov vyhnať nepodarilo. Komunistom v tom zabránili susedia, ktorí si ich nedali. „Ja som sa už narodila do tejto divočiny,“ vraví pani Valéria s odkazom na minulý režim. „Bola som veľmi malá, ale pamätám si, ako prišli dvaja muži v kožených kabátoch, ktorým otec musel odovzdať kľúče. Nechali nám jednu miestnosť,“ spomína na nepríjemné časy. V mlyne vtedy zostal uväznený veľký drevený kríž, ktorý vyrobil ešte starý otec a pre rodinu mal veľkú hodnotu. „Šla som ho vziať ako malé dieťa, otec ma inštruoval spoza plota. Cítila som sa hlúpo, ale podarilo sa to, zvesila som ho, šupla cez dieru. To bolo jediné, čo sme si odtiaľ vzali.“
Po roku 1990 prišli lepšie časy, rodina dostala mlyn späť. Za komunizmu pripadol mlyn družstvu a nemlelo sa v ňom. Stroje rozbili, dali do kovošrotu a z pôvodného mlyna veľa nezostalo. „Už ste videli miesto, kde boli 40 rokov družstevníci, ako to vyzerá?“ hnevá sa stará pani pri spomienke na bývalých „majiteľov“ mlyna.
.mlynárske vzkriesenie
Habánsky mlyn patrí medzi najkrajšie stredné mlyny na Slovensku. Na jeho obnovenie bolo po socialistickej devastácii potrebné zohnať dlhodobý úver na kompletnú mlynskú technológiu. Pani Piláriková bola v tom čase po nepríjemnom rozvode a musela sa starať o dieťa. Keď vyštudovaná magisterka prírodných vied začiatkom 90. rokov stratila prácu, pustila sa do ťažkej misie obnovy rodinnej tradície.
Nájsť dlhodobú pôžičku nebolo jednoduché. Mlyn mal mať kapacitu 30 ton múky denne a aby dostala podnikateľský úver, obehala všetkých pekárov v širokom okolí, ktorí jej ochotne podpisovali predpokladaný odber, keď sa mlyn rozbehne. „S ceruzkou v ruke som na trabante obiehala pekárov, až kým som nedosiahla 30 ton denne. Mnohí z nich poznali ešte môjho otca a aj starého otca, boli veľmi ochotní.“ Navyše, jej plán rátal aj s vlastnou pekárňou, keďže v okruhu Suchej a Dolných Orešian žiadna pekáreň nebola.
Úver na päť miliónov korún, ktorý mala preinvestovať do pol roka, jej napokon ponúkla Slovenská sporiteľňa v lete 1992. „Vtedy som ešte nevedela, že je mečiarovská,“ hovorí o pokrútenej realite doby. Medzitým však prudko vzrástli ceny, rozdelilo sa Československo a spoločnosť v Pardubiciach, ktorá mala v bývalom štáte monopol na mlynársku technológiu, nerešpektovala pôvodné zmluvy a za techniku dvihla cenu. Pôvodný úver nestačil a v máji 1993 si pani Piláriková musela požičať ďalších päť miliónov.
.veľmi čudný konkurz
Banka však zastavila úver pred dokončením rekonštrukcie, keď do jeho obnovy chýbalo niekoľko mesiacov a z desaťmiliónového úveru zostala neprečerpaná približne štvrtina. Prečo? Údajná kontrola vraj zistila, že z úveru bol refinancovaný aj jej súkromný dom a pani Piláriková tak porušila účelnosť úveru. „Nie je to pravda. Dom som darovala dcére, ktorá si dala opraviť fasádu, ale keďže jedna strana mlyna je spoločná s rodinným domom, mali dojem, že bol opravený z úveru,“ vraví pani Piláriková. Banka jej sťažnosť napísala v jednoduchom liste, nepredložila žiadny dôkaz, ktorý by svedčil o tom, že pri pôžičke podvádzala. Banka pridala ďalší dôvod – práce vraj nepokračujú v dohodnutom termíne a pani Piláriková nebude schopná mlyn dokončiť. Ani nato nebol predložený žiadny relevantný dokument.
Pani Piláriková zároveň opisuje spôsoby, akým si od nej ľudia vo vtedajšej trnavskej pobočke Slovenskej sporiteľne (SLSP) žiadali o úplatok, ktorý im odmietla dať. Problémy sa podľa nej začali až neskôr. Keďže sa mlyn nedokončil, pani Piláriková nemohla začať splácať úver. Banka si tak na mlyn uplatnila záložné právo a predala ho v konkurze za 274-tisíc korún.
Je prinajmenšom zvláštne, že sporiteľňa sa takýmto spôsobom krátko pred dokončením mlyna – ktorý mohol byť už o niekoľko mesiacov spustený do prevádzky a zarábať –, pripravila o vyše 7-miliónovú investíciu a predala ho za zlomkovú cenu. Urobil niekto v banke chybu alebo išlo o zámer?
Nasledoval smutný príbeh. Pilárikovú poslal Krajský súd v Bratislave v roku 1998 a následne v roku 2002 do konkurzu. Mimochodom, vyhlásila ho sudkyňa Tatiana Pastieriková, pre ktorú o niekoľko rokov neskôr ministerstvo spravodlivosti – v rámci boja proti konkurznej mafii – žiadalo trest za údajnú manipuláciu s konkurzmi. Disciplinárny senát Pastierikovú napokon oslobodil.
.exekučné tance
Veľkým problémom pre pani Pilárikovú je aj nápor exekútorov. Za nedodržané splátky, ktoré však nespláca nie svojou vinou, jej totiž rástli úroky až dodnes. „Vtrhli dnu exekútori a obzerali, čo by vzali,“ opisuje jednu z nemilých návštev. Banka sa od nej dokonca snažila získať dom.
Dnešné vedenie Slovenskej sporiteľne dáva od prípadu ruky preč, nemá s ním, napokon, priamo nič spoločné, keďže rakúska skupina Erste kúpila sporiteľňu v roku 2000. Sporiteľňa úver predala ešte v roku 2005, odkedy od pani Pilárikovej vymáha milióny korún exekučná firma. „Išlo o úver, ktorý bol dlhodobo nesplácaný,“ reagoval hovorca SLSP Štefan Frimmer. „Zostatok ku dňu postúpenia bol 12,6 milióna korún (420-tisíc eur).“ Na posledných žiadankách o zaplatenie od exekučnej spoločnosti, ktoré pani Pilárikovej prišli minulé leto, už svieti dohromady suma 700-tisíc eur. „Banka odovzdala kompletnú dokumentáciu k úveru postupníkovi, preto vám na vaše ďalšie otázky nemôžeme odpovedať,“ tvrdí dnes Frimmer.
.dvadsať rokov
V tomto podivnom spore, ktorý nesmierne otravuje jej život, sa Valéria Piláriková topí už takmer dve desaťročia. Ešte koncom 90. rokov začala obiehať politické špičky okolo Demokratickej strany a KDH. „Vystúpila som na Mlynských nivách a najprv som šla na Šancovú (sídlo DS) za inžinierom Langošom a potom na Žabotovú (KDH). Pán Čarnogurský ma nasmeroval na inžiniera Dzurindu a ten mi povedal, že keď budú pevnejší v moci, nájdu mi zahraničného investora a pomôžu,“ spomína.
Predseda DS Ján Langoš vtedy Pilárikovej pomohol. „Vraj má priateľa právnika. Zdvihol telefón a vybavil mi pána Valka. Mal len tri podmienky – nesmie to byť trestná vec, musí ho to zaujať a musím byť v práve.“ Ernest Valko jej napokon vysúdil strechu nad hlavou, keďže sporiteľňa žiadala v konkurze, aby jej zabrali dom a napadli darovaciu zmluvu, ktorou jeho vlastníctvo prešlo na dcéru. Tá dnes býva s manželom a deťmi v inom krídle domu. „Bola som v šoku, keď pán Valko zomrel, bola to moja posledná inštancia. Nemám na právnika, ktorý by mi pomohol,“ smutne vraví pani Piláriková.
Jej prípad svedčí o tom, že temná minulosť nášho „raného kapitalizmu“ 90. rokov, za ktorou by banky a súdy najradšej urobili hrubú čiaru, sa stále ozýva z nedokončených dobových príbehov. Exekútori podľa všetkého zo svojich stotisícov neuvidia ani cent, keďže pani Piláriková majetok nemá. Rovnako však stráca nádej, že sa raz dočká pokračovania rodinnej mlynárskej tradície.
Autor je spolupracovníkom .týždňa
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.