No niektoré veci – od národnej obrany cez zabezpečenie spravodlivosti po zabránenie podvýžive – sa dajú dosiahnuť len spoločne. Potom má zmysel spoločenská dohoda, podľa ktorej každý – aj nedobrovoľne – prispieva na dosiahnutie spoločných cieľov. V civilizovaných krajinách najmä podľa výšky svojho príjmu, spotreby a majetku.
Predstava, že ľavica presadzuje veľký a pravica malý štát, je v podstate karikatúrou. Nútiť ľudí a firmy k nedobrovoľným platbám do abstraktného, zložitého a nie najdôveryhodnejšieho systému môže samo osebe tešiť len masochistu. Veľkosť verejných financií je len dôsledkom napĺňania cieľov konkrétnej politickej filozofie. Pravica si viac váži negatívnu slobodu – nebyť obmedzený dôsledkami konania iných. Tomu zodpovedá menší, menej dotieravý štát, ktorý dôsledne trestá vraždy a vymáha zmluvy. Ľavicu viac trápia pozitívne slobody – skutočné možnosti každého rozvinúť svoj potenciál, bez ohľadu na spoločenské obmedzenia. Tomu zodpovedajú náročnejšie požiadavky na to, čo má štát ľuďom – najmä slabším – poskytovať. Napríklad zabezpečiť každému vzdelanie alebo primeraný príjem. Toľko teória.
Prax slovenských verejných financií nebola počas uplynulej dekády lichotivá. Rozdiel medzi príjmami a výdavkami verejných financií je neudržateľne vysoký, a vzhľadom na starnutie Slovákov sa bude naďalej zhoršovať. Nie je to len krízou – v uplynulom desaťročí sme mali takmer vždy vyššie deficity, než bol priemer EÚ aj eurozóny. Oproti nim je nižší podiel verejného dlhu na ekonomike dôsledkom vyššieho hospodárskeho rastu v minulosti a privatizácie. Na ne sa v blízkej budúcnosti nemôžeme alebo nechceme spoliehať.
V súčasnosti sa stretli tri dôvody, prečo musíme do konca budúceho roka stlačiť deficit verejných financií o viac než miliardu eur, pod tri percentá veľkosti ekonomiky. Vyžadujú to nové európske fiškálne pravidlá, a v prípade ich nesplnenia nám hrozí automatická peňažná pokuta. Bude pokračovať napätie na dlhopisových trhoch, ktoré by nás pri neplnení cieľov mohli potrestať pri pravidelnom refinancovaní štátneho dlhu. A nedávno v širokej politickej zhode schválená rozpočtová ústava predpokladá pri ďalšom náraste verejného dlhu zákonné politické sankcie.
Zdá sa, že sa nezanedbateľná časť diery vo verejnom rozpočte v budúcom roku odstráni zvýšením daní. Najmä priamych a majetkových. Prostredníctvom výdavkov by to šlo ťažko, už len z časových dôvodov. Nemocnice alebo verejné obstarávanie nezreformujete za pár mesiacov. Rovnako dôležité je, čo od svojho štátu v budúcnosti očakávame.
Na ďalšie zoškrtanie výdavkov až na súčasnú úroveň príjmov (jednu z najnižších v Európe) osobne nevidím ani priestor, ani zmysel. Znamenalo by drastické obmedzenie aj transferov občanom, aj množstva a kvality verejných služieb. Podotýkam, že väčšina medializovaných návrhov na výdavkové škrty (napríklad inštitútu INESS) nie sú skutočné úspory, ale práve zníženie transferov. Teda napríklad dávok a dôchodkov. Ich vplyv na čisté príjmy občanov je často totožný so zvýšením daní. A takmer s istotou si ho väčšina Slovákov neželá.
Dane sa dajú zvýšiť lepším aj horším spôsobom. Náš daňový systém je oproti zahraničiu menej progresívny (bohatší neplatia výrazne viac). Nie pre samotnú rovnú daň, ale najmä pre jej nízky podiel na celkových príjmoch, a nízke majetkové dane. Významnú úlohu hrajú regresívne dane zo spotreby.
Napriek vcelku širokej základni nie sú naše dane horizontálne ani vertikálne spravodlivé. Daňovníci s rovnakým príjmom môžu mať rozdielnu daňovú povinnosť, a daňovníci s vyšším príjmom môžu platiť dokonca menej než tí s nižším. Napríklad pre „bulharské konštanty“ a paušálne náklady živnostníkov. Najväčším prehreškom proti (vertikálnej) daňovej spravodlivosti je existencia ďalšej, veľmi nerovnej dane z príjmu fyzických osôb. Hovorí sa jej aj zdravotný odvod (nie je to poistenie, verejné zdravotníctvo je plne solidárne). Vďaka nej čelí chudobná a najmä stredná vrstva omnoho vyššiemu priamemu zdaneniu než bohatí. Naopak, Slováci s najvyšším príjmom majú jednu z najnižších hraničných sadzieb v bohatom svete.
Ak sa má daňový systém zmeniť, mal by smerovať k odstráneniu existujúcich nedostatkov. Osobne mi prekáža jeho nízka progresivita. Najradšej by som ju zvýšil zrušením zdravotných odvodov spojených s citeľným zvýšením osobnej aj korporátnej rovnej dane, a výrazným zvýšením daní z majetku (napríklad zavedením „národnej“, nielen miestnej dane z nehnuteľností, počítanej podľa ich veľkosti a lokality). Vláda získala trochu iný, no veľmi zrozumiteľný mandát na sprogresívnenie samotných daní z príjmu. V každom prípade, smer rozpočtovej politiky sa otáča doľava. Autor je nastupujúci hlavný ekonóm Ministerstva financií SR.
Predstava, že ľavica presadzuje veľký a pravica malý štát, je v podstate karikatúrou. Nútiť ľudí a firmy k nedobrovoľným platbám do abstraktného, zložitého a nie najdôveryhodnejšieho systému môže samo osebe tešiť len masochistu. Veľkosť verejných financií je len dôsledkom napĺňania cieľov konkrétnej politickej filozofie. Pravica si viac váži negatívnu slobodu – nebyť obmedzený dôsledkami konania iných. Tomu zodpovedá menší, menej dotieravý štát, ktorý dôsledne trestá vraždy a vymáha zmluvy. Ľavicu viac trápia pozitívne slobody – skutočné možnosti každého rozvinúť svoj potenciál, bez ohľadu na spoločenské obmedzenia. Tomu zodpovedajú náročnejšie požiadavky na to, čo má štát ľuďom – najmä slabším – poskytovať. Napríklad zabezpečiť každému vzdelanie alebo primeraný príjem. Toľko teória.
Prax slovenských verejných financií nebola počas uplynulej dekády lichotivá. Rozdiel medzi príjmami a výdavkami verejných financií je neudržateľne vysoký, a vzhľadom na starnutie Slovákov sa bude naďalej zhoršovať. Nie je to len krízou – v uplynulom desaťročí sme mali takmer vždy vyššie deficity, než bol priemer EÚ aj eurozóny. Oproti nim je nižší podiel verejného dlhu na ekonomike dôsledkom vyššieho hospodárskeho rastu v minulosti a privatizácie. Na ne sa v blízkej budúcnosti nemôžeme alebo nechceme spoliehať.
V súčasnosti sa stretli tri dôvody, prečo musíme do konca budúceho roka stlačiť deficit verejných financií o viac než miliardu eur, pod tri percentá veľkosti ekonomiky. Vyžadujú to nové európske fiškálne pravidlá, a v prípade ich nesplnenia nám hrozí automatická peňažná pokuta. Bude pokračovať napätie na dlhopisových trhoch, ktoré by nás pri neplnení cieľov mohli potrestať pri pravidelnom refinancovaní štátneho dlhu. A nedávno v širokej politickej zhode schválená rozpočtová ústava predpokladá pri ďalšom náraste verejného dlhu zákonné politické sankcie.
Zdá sa, že sa nezanedbateľná časť diery vo verejnom rozpočte v budúcom roku odstráni zvýšením daní. Najmä priamych a majetkových. Prostredníctvom výdavkov by to šlo ťažko, už len z časových dôvodov. Nemocnice alebo verejné obstarávanie nezreformujete za pár mesiacov. Rovnako dôležité je, čo od svojho štátu v budúcnosti očakávame.
Na ďalšie zoškrtanie výdavkov až na súčasnú úroveň príjmov (jednu z najnižších v Európe) osobne nevidím ani priestor, ani zmysel. Znamenalo by drastické obmedzenie aj transferov občanom, aj množstva a kvality verejných služieb. Podotýkam, že väčšina medializovaných návrhov na výdavkové škrty (napríklad inštitútu INESS) nie sú skutočné úspory, ale práve zníženie transferov. Teda napríklad dávok a dôchodkov. Ich vplyv na čisté príjmy občanov je často totožný so zvýšením daní. A takmer s istotou si ho väčšina Slovákov neželá.
Dane sa dajú zvýšiť lepším aj horším spôsobom. Náš daňový systém je oproti zahraničiu menej progresívny (bohatší neplatia výrazne viac). Nie pre samotnú rovnú daň, ale najmä pre jej nízky podiel na celkových príjmoch, a nízke majetkové dane. Významnú úlohu hrajú regresívne dane zo spotreby.
Napriek vcelku širokej základni nie sú naše dane horizontálne ani vertikálne spravodlivé. Daňovníci s rovnakým príjmom môžu mať rozdielnu daňovú povinnosť, a daňovníci s vyšším príjmom môžu platiť dokonca menej než tí s nižším. Napríklad pre „bulharské konštanty“ a paušálne náklady živnostníkov. Najväčším prehreškom proti (vertikálnej) daňovej spravodlivosti je existencia ďalšej, veľmi nerovnej dane z príjmu fyzických osôb. Hovorí sa jej aj zdravotný odvod (nie je to poistenie, verejné zdravotníctvo je plne solidárne). Vďaka nej čelí chudobná a najmä stredná vrstva omnoho vyššiemu priamemu zdaneniu než bohatí. Naopak, Slováci s najvyšším príjmom majú jednu z najnižších hraničných sadzieb v bohatom svete.
Ak sa má daňový systém zmeniť, mal by smerovať k odstráneniu existujúcich nedostatkov. Osobne mi prekáža jeho nízka progresivita. Najradšej by som ju zvýšil zrušením zdravotných odvodov spojených s citeľným zvýšením osobnej aj korporátnej rovnej dane, a výrazným zvýšením daní z majetku (napríklad zavedením „národnej“, nielen miestnej dane z nehnuteľností, počítanej podľa ich veľkosti a lokality). Vláda získala trochu iný, no veľmi zrozumiteľný mandát na sprogresívnenie samotných daní z príjmu. V každom prípade, smer rozpočtovej politiky sa otáča doľava. Autor je nastupujúci hlavný ekonóm Ministerstva financií SR.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.