.prečo sa ako fotograf zameriavate na konfliktné oblasti?
Môj osobný postoj k svetu určite nesúvisí iba s fotografiou. Používam ju iba ako médium na vyjadrenie. To, čo ma hlavne zaujíma, sú sociálne témy a všeobecne ľudské podmienky. A vojna je celkom určite jedna z najhorších vecí, ktorým ľudia musia čeliť. Mňa obvykle zaujíma civilný aspekt utrpenia počas vojny – nefotografujem, povedzme, bojové operácie americkej armády v Iraku či v Afganistane.
.z vášho životopisu vyplýva, že ste začínali s fotografiou ako 14-ročný chlapec.
(Smiech.) Nie celkom. Pre mňa ako tínedžera to bolo spočiatku iba hoby. Prvú publikovanú fotografiu som mal až ako 28-ročný. Bolo to v júli 1998 v Kosove, kúpila ju agentúra AP. Predtým som študoval filozofiu, žurnalistiku a fotografiu na Európskou Inštitúte dizajnu. V porovnaní s mnohými kolegami som sa teda stal fotografom až keď som bol starší. Bolo to rozhodnutie, ktoré vychádzalo z dlhodobého procesu, najprv som bol sociálny pracovník talianskeho Červeného kríža, pracoval som aj ako dobrovoľník v nemocnici v mojom rodnom Miláne. Potom som študoval filozofiu a dejiny umenia. A uvedomil som si, že to, čo ma v živote zaujíma, je svetlo, kompozícia, fotografovanie sociálnych tém a najmä práca, ktorá má zmysel nielen pre mňa, ale aj pre iných. Teda práca, ktorá mi prinesie nielen akýsi slušný mesačný príjem, ale ktorá umožní prospech aj mojej komunite. Tak som sa stal vojnovým fotografom.
.do Kosova ste išli ako 28-ročný, bez skúseností. Aké to bolo?
Predovšetkým, bolo to moje vlastné rozhodnutie. V tom čase som naozaj nemal žiadne skúsenosti. Okrem dvoch rokov na Európskom Inštitúte dizajnu som nemal nijakú prax ani vo fotografii. Spomínam si, že som si kúpil jednosmerný lístok do macedónskeho Skopje, odkiaľ som sa v bežnom linkovom autobuse dostal do Kosova. A začal som fotografovať všetko, čo ma zaujímalo. Dovtedy som o Kosove veľa toho ozaj nevedel, čítal som iba články v denníku Corriere dela Sierra. Mal som iba tušenie, že v Kosove sa odohráva konflikt. Na jar 1998 som bol jedným z mála západných fotografov, ktorí ho dokumentovali. Bol som šťastný, že moje fotografie publikuje New York Times alebo Washington Post. Najprv som bol na voľnej nohe, potom mi ponúkli kontrakt z AP. A začal som si pomaly budovať svoju kariéru, deň po dni. Ako si však spomínam, nemal som veľa finančných úspor, nemohol som si dovoliť platiť izbu v hoteli Grand v Prištine.
.kde ste teda v Kosove žili?
Najprv ma ubytovala u seba jedna srbská rodina, ktorá potom ušla a býval som u albánskej rodiny. Vďaka tomu som mal prístup k rôznym druhom života spoločnosti. Bizarné bolo, že každé ráno som chodil pred Grand hotel, kde boli štáby CNN alebo BBC a hľadal som námety, kam a čo pôjdem fotografovať.
.ako za Miloševiča na vás reagovali juhoslovanské úrady či polícia?
Boli veľmi priateľskí. Isteže, párkrát ma zatkli, raz som dokonca musel volať do kancelárie OSN v Sarajeve, že som v problémoch – no vždy sa to nejako vyriešilo.
.pohybovali ste sa po Kosove sám?
Nie, chodil som s kolegami zo západných médií, ktorých som náhodne stretával vždy ráno pred hotelom. Dobrý bol pre mňa ktokoľvek, kto mal auto.
.boli ste svedkom etnických čistiek?
Samozrejme, videl som ich na vlastné oči, páchali ich obidve komunity, Srbi aj Albánci.
.cítili ste, že ste na jednej zo strán konfliktu?
Vojna nie je nikdy o tom, že jedni sú iba víťazi a druhí iba porazení. Vojna zasiahla obidve hlavné komunity, no Albáncov určite viac. Istý čas som strávil aj s bojovníkmi Kosovskej oslobodzovacej armády. Potom, keď NATO na jar 1999 začalo bombardovanie Juhoslávie, ma z Kosova vyhodili. Išiel som do Albánska, kde som sledoval exodus utečencov, tam som prvýkrát stretol Alexa Majoliho či Paola Pellegrina, ktorí sú dnes v agentúre Magnum.
.prečo je toľko dobrých talianskych fotografov?
Pretože naša kultúra má silnú tradíciu vizuálneho umenia. Zaujímavé je to aj tým, že fotožurnalizmus sa v polovici 20. storočia rozvíjal najmä vo Francúzsku, vo Veľkej Británii či v Spojených štátoch. No v posledných rokoch na súťažiach ako je World Press Photo, Picture od the Year alebo Sony Awards dominujú Taliani.
.cítite sa ako súčasť histórie humanisticky orientovanej fotografie, ktorú začali písať ľudia ako Robert Capa alebo Henri Cartier-Bresson?
(Smiech.) Ste dnes druhý, kto sa ma na to na Slovensku pýta. Je to však história stará viac ako 50 rokov, môj prístup je súčasnejší.
.myslíte, že ide o uzavretú históriu?
Capa aj Cartier-Bresson boli nepochybne skvelí fotografi, no žili vo svojej dobe. A ja žijem vo svojej. Zameriavam sa na Afriku, na Blízky východ a na strednú Áziu, väčšina mojej práce súvisí s etnickými a náboženskými konfliktami. Pracujem aj pre mimovládky a agentúry OSN ako je Save the Children, UNICEF alebo UNHCR.
.uvažujete o tom, aký je dopad vašich fotografií?
Závisí od toho, kto jen objednávateľom. Ak pracujem pre mimovládku a moje fotografie majú napomôcť zbierke alebo získaniu peňazí od donorov, tak ich dopad je nepochybne väčší ako pri reportáži pre časopis. No obvykle pracujem pre médiá, ktoré majú veľa čitateľov. Chcem, aby odkaz, ktorým tlmočím prostredníctvom svojich fotografií, zasiahol čo najviac ľudí. Môj cieľ je získať čo najväčšie publikum. A to dosiahnem iba tak, že ich publikujú magazíny s miliónovým nákladom.
.výstavy a knihy vás nezaujímajú?
Iste, ak máte peknú výstavu, máte z toho radosť. No nikdy ju neuvidí toľko ľudí, koľko si pozrie vaše fotografie povedzme v Newsweeku. A ja nie som umelec, ale fotožurnalista. Môj džob je informovať ľudí o tom, čo sa deje.
.obávate sa o svoj život?
Iste, napríklad v roku 2001 som bol postrelený v Afganistane do chrbta, fotografoval som práve bojovníkov Talibanu. V roku 2004 som bol zranený počas samovražedného útoku v Karbale. Inak, v Iraku som strávil tri roky. Nebezpečenstvo a strach zo smrti sú súčasťou rozhodnutí, ktoré robím.
.zmenili vás tieto skúsenosti?
Vidím iný zmysel života ako kedysi. Oveľa viac si život vážim. A napriek tomu, že v štyridsiatke zatiaľ nemám rodinu, viem, že najdôležitejšia v živote je láska, nie fotografia. Som aj opatrnejší. Niekoľko mojich kolegov a dobrých kamarátov už nie je medzi živými. Agentúry a médiá si dnes pre svojich reportérov najímajú bezpečnostných poradcov, čo kedysi nebývalo.
.ktorá z vašich fotografií je vám najbližšia?
Opýtate sa otca alebo matky, ktoré z jeho detí je mu alebo jej najbližšie? Nie som zviazaný so svojimi snímkami, ale so situáciami, ktoré zobrazujú. Marco di Lauro/
Narodil sa v Miláne, žije v Ríme. Študoval literatúru a históriu umenia v na Univerzite v Miláne, neskôr žurnalistiku na Univerzite v Bostone. Fotografiu vyštudoval na Európskom inštitúte dizajnu v Miláne. Začal ako módny fotograf, v roku 1998 odišiel do Kosova, kde dokumentoval hrôzy etnických čistiek. Po návrate z Kosova sa stal fotografom agentúry AP. Fotografuje sociálne, vojnové konflikty ale napríklad aj náboženské sviatky na celom svete. Je držiteľom viacerých ocenení včítane ceny World Press Photo v roku 2011.
Môj osobný postoj k svetu určite nesúvisí iba s fotografiou. Používam ju iba ako médium na vyjadrenie. To, čo ma hlavne zaujíma, sú sociálne témy a všeobecne ľudské podmienky. A vojna je celkom určite jedna z najhorších vecí, ktorým ľudia musia čeliť. Mňa obvykle zaujíma civilný aspekt utrpenia počas vojny – nefotografujem, povedzme, bojové operácie americkej armády v Iraku či v Afganistane.
.z vášho životopisu vyplýva, že ste začínali s fotografiou ako 14-ročný chlapec.
(Smiech.) Nie celkom. Pre mňa ako tínedžera to bolo spočiatku iba hoby. Prvú publikovanú fotografiu som mal až ako 28-ročný. Bolo to v júli 1998 v Kosove, kúpila ju agentúra AP. Predtým som študoval filozofiu, žurnalistiku a fotografiu na Európskou Inštitúte dizajnu. V porovnaní s mnohými kolegami som sa teda stal fotografom až keď som bol starší. Bolo to rozhodnutie, ktoré vychádzalo z dlhodobého procesu, najprv som bol sociálny pracovník talianskeho Červeného kríža, pracoval som aj ako dobrovoľník v nemocnici v mojom rodnom Miláne. Potom som študoval filozofiu a dejiny umenia. A uvedomil som si, že to, čo ma v živote zaujíma, je svetlo, kompozícia, fotografovanie sociálnych tém a najmä práca, ktorá má zmysel nielen pre mňa, ale aj pre iných. Teda práca, ktorá mi prinesie nielen akýsi slušný mesačný príjem, ale ktorá umožní prospech aj mojej komunite. Tak som sa stal vojnovým fotografom.
.do Kosova ste išli ako 28-ročný, bez skúseností. Aké to bolo?
Predovšetkým, bolo to moje vlastné rozhodnutie. V tom čase som naozaj nemal žiadne skúsenosti. Okrem dvoch rokov na Európskom Inštitúte dizajnu som nemal nijakú prax ani vo fotografii. Spomínam si, že som si kúpil jednosmerný lístok do macedónskeho Skopje, odkiaľ som sa v bežnom linkovom autobuse dostal do Kosova. A začal som fotografovať všetko, čo ma zaujímalo. Dovtedy som o Kosove veľa toho ozaj nevedel, čítal som iba články v denníku Corriere dela Sierra. Mal som iba tušenie, že v Kosove sa odohráva konflikt. Na jar 1998 som bol jedným z mála západných fotografov, ktorí ho dokumentovali. Bol som šťastný, že moje fotografie publikuje New York Times alebo Washington Post. Najprv som bol na voľnej nohe, potom mi ponúkli kontrakt z AP. A začal som si pomaly budovať svoju kariéru, deň po dni. Ako si však spomínam, nemal som veľa finančných úspor, nemohol som si dovoliť platiť izbu v hoteli Grand v Prištine.
.kde ste teda v Kosove žili?
Najprv ma ubytovala u seba jedna srbská rodina, ktorá potom ušla a býval som u albánskej rodiny. Vďaka tomu som mal prístup k rôznym druhom života spoločnosti. Bizarné bolo, že každé ráno som chodil pred Grand hotel, kde boli štáby CNN alebo BBC a hľadal som námety, kam a čo pôjdem fotografovať.
.ako za Miloševiča na vás reagovali juhoslovanské úrady či polícia?
Boli veľmi priateľskí. Isteže, párkrát ma zatkli, raz som dokonca musel volať do kancelárie OSN v Sarajeve, že som v problémoch – no vždy sa to nejako vyriešilo.
.pohybovali ste sa po Kosove sám?
Nie, chodil som s kolegami zo západných médií, ktorých som náhodne stretával vždy ráno pred hotelom. Dobrý bol pre mňa ktokoľvek, kto mal auto.
.boli ste svedkom etnických čistiek?
Samozrejme, videl som ich na vlastné oči, páchali ich obidve komunity, Srbi aj Albánci.
.cítili ste, že ste na jednej zo strán konfliktu?
Vojna nie je nikdy o tom, že jedni sú iba víťazi a druhí iba porazení. Vojna zasiahla obidve hlavné komunity, no Albáncov určite viac. Istý čas som strávil aj s bojovníkmi Kosovskej oslobodzovacej armády. Potom, keď NATO na jar 1999 začalo bombardovanie Juhoslávie, ma z Kosova vyhodili. Išiel som do Albánska, kde som sledoval exodus utečencov, tam som prvýkrát stretol Alexa Majoliho či Paola Pellegrina, ktorí sú dnes v agentúre Magnum.
.prečo je toľko dobrých talianskych fotografov?
Pretože naša kultúra má silnú tradíciu vizuálneho umenia. Zaujímavé je to aj tým, že fotožurnalizmus sa v polovici 20. storočia rozvíjal najmä vo Francúzsku, vo Veľkej Británii či v Spojených štátoch. No v posledných rokoch na súťažiach ako je World Press Photo, Picture od the Year alebo Sony Awards dominujú Taliani.
.cítite sa ako súčasť histórie humanisticky orientovanej fotografie, ktorú začali písať ľudia ako Robert Capa alebo Henri Cartier-Bresson?
(Smiech.) Ste dnes druhý, kto sa ma na to na Slovensku pýta. Je to však história stará viac ako 50 rokov, môj prístup je súčasnejší.
.myslíte, že ide o uzavretú históriu?
Capa aj Cartier-Bresson boli nepochybne skvelí fotografi, no žili vo svojej dobe. A ja žijem vo svojej. Zameriavam sa na Afriku, na Blízky východ a na strednú Áziu, väčšina mojej práce súvisí s etnickými a náboženskými konfliktami. Pracujem aj pre mimovládky a agentúry OSN ako je Save the Children, UNICEF alebo UNHCR.
.uvažujete o tom, aký je dopad vašich fotografií?
Závisí od toho, kto jen objednávateľom. Ak pracujem pre mimovládku a moje fotografie majú napomôcť zbierke alebo získaniu peňazí od donorov, tak ich dopad je nepochybne väčší ako pri reportáži pre časopis. No obvykle pracujem pre médiá, ktoré majú veľa čitateľov. Chcem, aby odkaz, ktorým tlmočím prostredníctvom svojich fotografií, zasiahol čo najviac ľudí. Môj cieľ je získať čo najväčšie publikum. A to dosiahnem iba tak, že ich publikujú magazíny s miliónovým nákladom.
.výstavy a knihy vás nezaujímajú?
Iste, ak máte peknú výstavu, máte z toho radosť. No nikdy ju neuvidí toľko ľudí, koľko si pozrie vaše fotografie povedzme v Newsweeku. A ja nie som umelec, ale fotožurnalista. Môj džob je informovať ľudí o tom, čo sa deje.
.obávate sa o svoj život?
Iste, napríklad v roku 2001 som bol postrelený v Afganistane do chrbta, fotografoval som práve bojovníkov Talibanu. V roku 2004 som bol zranený počas samovražedného útoku v Karbale. Inak, v Iraku som strávil tri roky. Nebezpečenstvo a strach zo smrti sú súčasťou rozhodnutí, ktoré robím.
.zmenili vás tieto skúsenosti?
Vidím iný zmysel života ako kedysi. Oveľa viac si život vážim. A napriek tomu, že v štyridsiatke zatiaľ nemám rodinu, viem, že najdôležitejšia v živote je láska, nie fotografia. Som aj opatrnejší. Niekoľko mojich kolegov a dobrých kamarátov už nie je medzi živými. Agentúry a médiá si dnes pre svojich reportérov najímajú bezpečnostných poradcov, čo kedysi nebývalo.
.ktorá z vašich fotografií je vám najbližšia?
Opýtate sa otca alebo matky, ktoré z jeho detí je mu alebo jej najbližšie? Nie som zviazaný so svojimi snímkami, ale so situáciami, ktoré zobrazujú. Marco di Lauro/
Narodil sa v Miláne, žije v Ríme. Študoval literatúru a históriu umenia v na Univerzite v Miláne, neskôr žurnalistiku na Univerzite v Bostone. Fotografiu vyštudoval na Európskom inštitúte dizajnu v Miláne. Začal ako módny fotograf, v roku 1998 odišiel do Kosova, kde dokumentoval hrôzy etnických čistiek. Po návrate z Kosova sa stal fotografom agentúry AP. Fotografuje sociálne, vojnové konflikty ale napríklad aj náboženské sviatky na celom svete. Je držiteľom viacerých ocenení včítane ceny World Press Photo v roku 2011.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.