Ian Dury nie je u nás príliš známy, no keď sa vám dostane do rúk jeho debutový album New Boots and Panties, zbystrite pozornosť. Už len ten obal je zvláštny. Pred predajňou s topánkami a šatami stoja muž a chlapec, opretí o výklad. Nie je na tom nič zvláštne, no keď sa pozriete lepšie, uvidíte, že v pomere k svojmu telu má muž väčšiu hlavu, ako obyčajne býva. Telesne postihnutý spevák Ian Dury však toho dokázal neskutočne veľa. Ian Robins Dury sa narodil 12. mája v 1942 v rodine lekárky a šoféra. V neskorších rozhovoroch sa spevák chvastal tým, že pochádza z robotníckej triedy, no pravdou bolo, že jeho matka pochádzala z vyššej strednej triedy a bola dcérou váženého doktora. Ian bol ako každé iné dieťa tej doby, no jeho život sa radikálne zmenil v auguste 1949.
Keď mal sedem, šiel si spolu s kamarátom zaplávať na otvorenú plaváreň v Southende, kde chytil vírus s detskou obrnou, ktorej Angličania hovoria polio.
Dury strávil vo vysokých horúčkách dva týždne. Doktori povedali jeho rodičom, že to neprežije, ale jeho telo nakoniec chorobu prekonalo s nepríjemnými následkami. Ruky a nohy mal takmer ochrnuté, mohol len trochu hýbať pravou rukou. Vakcínu na túto chorobu vyvinuli až v päťdesiatych rokoch, príliš neskoro pre Iana, ktorý musel ako dieťa podstúpiť veľké muky, keď šesť týždňov prežil v korzete, ktorý mal zabrániť tomu, aby sa jeho telo ťarchou choroby ešte viac neskrútilo. Po krutom zážitku sa Ianov svet nezlepšil. V roku 1951 začal navštevovať školu pre telesne postihnuté deti, kde podľa svojich spomienok prešiel peklom, vychádzajúcim z psychického a a fyzického týrania zo strany svojich spolužiakov. Pre Iana to bolo jedno z najťažších období jeho života, pri ktorom si, podľa jeho slov, uvedomil, že život je jedna veľká džungla, kde prežijú len tí najsilnejší. Sebavedomie tam záviselo nielen od závažnosti postihnutia, ale aj od rešpektu, aký si dokázal vydobyť – buď silou, alebo slovami. Ian medzi spolužiakmi začal vynikať silou svojich ostrých a nevyberavých slovných hračiek, čo neskôr zúročil vo svojich textoch.
V roku 1954 šiel študovať anglický jazyk a literatúru a medzi 800 študentmi bol jediným postihnutým žiakom. Jeho život sa zmenil, keď koncom 50. rokov zachvátila Britániu rokenrolová explózia. Jeho najväčším miláčikom bol Gene Vincent, ktorému neskôr venoval jednu zo svojich najznámejších piesní Sweet Gene Vincent. V tom čase študoval anglickú literatúru a jazyk, no nakoniec dal prednosť umeleckej škole Walthemstow Art College, kde bol jeho učiteľom napríklad Peter Blake, autor neskoršieho obalu k beatlesáckemu Seržantovi Pepperovi. Neskôr sa z nich stali doživotní priatelia.
No výtvarné umenie nebolo v Ianovom prípade tým vysneným remeslom, ktorému sa chcel venovať. Podľa jeho slov bol dostatočne bystrý na to, aby si uvedomil, že so svojimi schopnosťami ako maliar dieru do sveta neurobí. V druhej polovici 60. rokov sformoval prvú rokenrolovú skupinu, hrajúcu na školských večierkoch, z ktorej sa neskôr vykľula kapela s názvom Kilburn and The High Roads. Začiatkom sedemdesiatych rokov z nej bola malá pubová senzácia – vydala dva albumy a dotiahla to až na predskokana na britskom turné The Who v roku 1973. O dva roky neskôr sa Dury stretáva s klávesistom a skladateľom Chazom Jankelom, ktorý sa stáva jeho hlavným skladateľským partnerom. Po rozpade Kilburn and The High Road obaja zložili prvý Duryho veľký hit Sex & Drugs & Rock & Roll a ďalších šesť piesní, ktoré sa stali základom debutového albumu Ian Dury and The Blockheads, kapely, ktorá by sa do slovenčiny dala preložiť ako Ian Dury a Zadubenci. Platňa New Boots and Panties vyšla v roku 1977 a dodnes ju považujú za jeden z najlepších albumov sedemdesiatych rokov. Aj keď sa objavila v čase najväčšej punkovej explózie, s touto vlnou po hudobnej stránke nemala veľa spoločného. Duryho krátky, nízko posadený (ne)spev, pripomínajúci napríklad českého speváka Garáže Tonyho Ducháčka, bol v kontraste s pubrockovou funkrockovou, miestami mierne nadžezlou hudbou, ale fungovalo to. Všetko sa to stretávalo v Duryho textoch, ktoré boli vtipné, provokatívne a mierne úchylné. Aj preto Duryho, ktorý mal v tom čase už 35 rokov, mali ho za chlapíka „chandlerovskej” školy , ktorého napriek jeho hendikepu bolo treba brať vážne. A nechali si od neho skákať po chrbte. Johnnyho Rottena zo Sex Pistols obvinil, že mu ukradol jeho žiletkový imidž a The Clash označil za mladých rozmaznaných frackov zo strednej školy, hrajúcich sa na punkerov.
Po úspechu ďalšieho singla Hit Me With Your Rhythm Stick sa z Iana stala veľká hviezda, no tento spevák, ktorý do konca života chodil s paličkou a ktorému ľavá ruka takmer nefungovala a na pravej nohe musel nosiť železný korzet, aby s ňou mohol vôbec pohnúť, bral popularitu veľmi ťažko. Podľa jeho kolegov to bolo preto, že bol nerád stredobodom pozornosti, pretože ho ľudia odmalička sledovali pre jeho telesné postihnutie. Teraz si ho všímali oveľa viac. Nemal rád, keď v ľuďoch vzbudzoval ľútosť. Nikdy sa s touto pozíciou nezmieril. Jeho priatelia spomínajú, že začal veľa piť a býval na ľudí zlý. Dokonca sám sebe systematicky torpédoval vlastnú kariéru. Spolu s The Blackheads vydal ešte jeden veľmi dobrý druhý album Do It Yourself, ale kedže naň nezaradil dva veľmi výborné single What a Waste a Hit Me With You Rhythm Stick, nebol taký úspešný ako jeho predchodca.
Dury sa na špici držal až do začiatku 80. rokov, keď napríklad vydal úspešný single Spasticus Autisticus, ktorý vyšiel v roku, venovanom telesne postihnutým osobám. BBC ho však zakázala pre jeho kontroverzný obsah, aj keď čas dal za pravdu nakoniec Durymu, ktorý v medzinárodnom roku telesne postihnutých videl skôr pokrytectvo ako úprimnú snahu pomôcť: „Rád mi hodíš svoje ťažko-zarobené peniaze do plechovky len preto, aby si poďakoval stvoriteľovi, že nie si ako ja, spieval v Spasticus Autisticus.” V osemdesiatych rokoch sa spevák venoval písaniu muzikálov, objavil sa v niekoľkých filmoch a vydal aj zopár albumov, ktoré neskôr zapadli prachom. Keď mu však v polovici deväťdesiatych rokov diagnostikovali rakovinu, ešte poslednýkrát obnovil svoju skupinu The Blackheads a nahral album Mr. Love Pants, ktorý je podľa kritikov najlepšou Duryho hudbou od čias New Boots and Panties. Dury zomrel 27. marca 2000 vo veku 57 rokov. Anglické denníky vtedy napísali, že odišiel jeden z najlepších anglických textárov. Duryho hudba si žije ďalej, či už v tvorbe jeho syna Baxtera, ktorý je vcelkou úspešným anglickým pesničkárom, alebo na filmovom plátne v biografickom filme Sex, Drugs and Rockenroll. Postavu Iana Duryho bravúrne zvládol anglický herec Andy Serkis, ktorý sa napríklad preslávil ako Glum v hobitej trilógii Pána prsteňov.
Povedali o Ianovi Durym:
Paul Simonon (The Clash): „Ian Dury bol jeden z najtvrdších ľudí, akých som poznal, ak nebol tým najtvrdším. Vychádzal presne z toho istého zdroja ako my.“
Andy Serkis (britský herec): „Bol to skutočný básnik. Mal výnimočný hlas, ktorým dokázal ovplyvniť spoločnosť. Pači sa mi jeho veta, že na tomto svete máme málo času, a preto by sme mali urobiť niečo výnimočné.”
Suggs (Madness): „Ian bol hlavný dôvod, prečo začala fungovať skupina Madness. Bol naším podporovateľom až do svojej smrti.”
Damon Albarn: „Bol vôbec prvý spevák, vďaka ktorému som začal veriť, že v popmusic môže existovaťaj dobrý text.”
Jools Holland: „Mal som to šťastie, že som sa stal čestným členom skupiny Blockhead. Podľa mňa by mal byť Ian Dury menovaný za najlepšieho anglického básnika!”
Keď mal sedem, šiel si spolu s kamarátom zaplávať na otvorenú plaváreň v Southende, kde chytil vírus s detskou obrnou, ktorej Angličania hovoria polio.
Dury strávil vo vysokých horúčkách dva týždne. Doktori povedali jeho rodičom, že to neprežije, ale jeho telo nakoniec chorobu prekonalo s nepríjemnými následkami. Ruky a nohy mal takmer ochrnuté, mohol len trochu hýbať pravou rukou. Vakcínu na túto chorobu vyvinuli až v päťdesiatych rokoch, príliš neskoro pre Iana, ktorý musel ako dieťa podstúpiť veľké muky, keď šesť týždňov prežil v korzete, ktorý mal zabrániť tomu, aby sa jeho telo ťarchou choroby ešte viac neskrútilo. Po krutom zážitku sa Ianov svet nezlepšil. V roku 1951 začal navštevovať školu pre telesne postihnuté deti, kde podľa svojich spomienok prešiel peklom, vychádzajúcim z psychického a a fyzického týrania zo strany svojich spolužiakov. Pre Iana to bolo jedno z najťažších období jeho života, pri ktorom si, podľa jeho slov, uvedomil, že život je jedna veľká džungla, kde prežijú len tí najsilnejší. Sebavedomie tam záviselo nielen od závažnosti postihnutia, ale aj od rešpektu, aký si dokázal vydobyť – buď silou, alebo slovami. Ian medzi spolužiakmi začal vynikať silou svojich ostrých a nevyberavých slovných hračiek, čo neskôr zúročil vo svojich textoch.
V roku 1954 šiel študovať anglický jazyk a literatúru a medzi 800 študentmi bol jediným postihnutým žiakom. Jeho život sa zmenil, keď koncom 50. rokov zachvátila Britániu rokenrolová explózia. Jeho najväčším miláčikom bol Gene Vincent, ktorému neskôr venoval jednu zo svojich najznámejších piesní Sweet Gene Vincent. V tom čase študoval anglickú literatúru a jazyk, no nakoniec dal prednosť umeleckej škole Walthemstow Art College, kde bol jeho učiteľom napríklad Peter Blake, autor neskoršieho obalu k beatlesáckemu Seržantovi Pepperovi. Neskôr sa z nich stali doživotní priatelia.
No výtvarné umenie nebolo v Ianovom prípade tým vysneným remeslom, ktorému sa chcel venovať. Podľa jeho slov bol dostatočne bystrý na to, aby si uvedomil, že so svojimi schopnosťami ako maliar dieru do sveta neurobí. V druhej polovici 60. rokov sformoval prvú rokenrolovú skupinu, hrajúcu na školských večierkoch, z ktorej sa neskôr vykľula kapela s názvom Kilburn and The High Roads. Začiatkom sedemdesiatych rokov z nej bola malá pubová senzácia – vydala dva albumy a dotiahla to až na predskokana na britskom turné The Who v roku 1973. O dva roky neskôr sa Dury stretáva s klávesistom a skladateľom Chazom Jankelom, ktorý sa stáva jeho hlavným skladateľským partnerom. Po rozpade Kilburn and The High Road obaja zložili prvý Duryho veľký hit Sex & Drugs & Rock & Roll a ďalších šesť piesní, ktoré sa stali základom debutového albumu Ian Dury and The Blockheads, kapely, ktorá by sa do slovenčiny dala preložiť ako Ian Dury a Zadubenci. Platňa New Boots and Panties vyšla v roku 1977 a dodnes ju považujú za jeden z najlepších albumov sedemdesiatych rokov. Aj keď sa objavila v čase najväčšej punkovej explózie, s touto vlnou po hudobnej stránke nemala veľa spoločného. Duryho krátky, nízko posadený (ne)spev, pripomínajúci napríklad českého speváka Garáže Tonyho Ducháčka, bol v kontraste s pubrockovou funkrockovou, miestami mierne nadžezlou hudbou, ale fungovalo to. Všetko sa to stretávalo v Duryho textoch, ktoré boli vtipné, provokatívne a mierne úchylné. Aj preto Duryho, ktorý mal v tom čase už 35 rokov, mali ho za chlapíka „chandlerovskej” školy , ktorého napriek jeho hendikepu bolo treba brať vážne. A nechali si od neho skákať po chrbte. Johnnyho Rottena zo Sex Pistols obvinil, že mu ukradol jeho žiletkový imidž a The Clash označil za mladých rozmaznaných frackov zo strednej školy, hrajúcich sa na punkerov.
Po úspechu ďalšieho singla Hit Me With Your Rhythm Stick sa z Iana stala veľká hviezda, no tento spevák, ktorý do konca života chodil s paličkou a ktorému ľavá ruka takmer nefungovala a na pravej nohe musel nosiť železný korzet, aby s ňou mohol vôbec pohnúť, bral popularitu veľmi ťažko. Podľa jeho kolegov to bolo preto, že bol nerád stredobodom pozornosti, pretože ho ľudia odmalička sledovali pre jeho telesné postihnutie. Teraz si ho všímali oveľa viac. Nemal rád, keď v ľuďoch vzbudzoval ľútosť. Nikdy sa s touto pozíciou nezmieril. Jeho priatelia spomínajú, že začal veľa piť a býval na ľudí zlý. Dokonca sám sebe systematicky torpédoval vlastnú kariéru. Spolu s The Blackheads vydal ešte jeden veľmi dobrý druhý album Do It Yourself, ale kedže naň nezaradil dva veľmi výborné single What a Waste a Hit Me With You Rhythm Stick, nebol taký úspešný ako jeho predchodca.
Dury sa na špici držal až do začiatku 80. rokov, keď napríklad vydal úspešný single Spasticus Autisticus, ktorý vyšiel v roku, venovanom telesne postihnutým osobám. BBC ho však zakázala pre jeho kontroverzný obsah, aj keď čas dal za pravdu nakoniec Durymu, ktorý v medzinárodnom roku telesne postihnutých videl skôr pokrytectvo ako úprimnú snahu pomôcť: „Rád mi hodíš svoje ťažko-zarobené peniaze do plechovky len preto, aby si poďakoval stvoriteľovi, že nie si ako ja, spieval v Spasticus Autisticus.” V osemdesiatych rokoch sa spevák venoval písaniu muzikálov, objavil sa v niekoľkých filmoch a vydal aj zopár albumov, ktoré neskôr zapadli prachom. Keď mu však v polovici deväťdesiatych rokov diagnostikovali rakovinu, ešte poslednýkrát obnovil svoju skupinu The Blackheads a nahral album Mr. Love Pants, ktorý je podľa kritikov najlepšou Duryho hudbou od čias New Boots and Panties. Dury zomrel 27. marca 2000 vo veku 57 rokov. Anglické denníky vtedy napísali, že odišiel jeden z najlepších anglických textárov. Duryho hudba si žije ďalej, či už v tvorbe jeho syna Baxtera, ktorý je vcelkou úspešným anglickým pesničkárom, alebo na filmovom plátne v biografickom filme Sex, Drugs and Rockenroll. Postavu Iana Duryho bravúrne zvládol anglický herec Andy Serkis, ktorý sa napríklad preslávil ako Glum v hobitej trilógii Pána prsteňov.
Povedali o Ianovi Durym:
Paul Simonon (The Clash): „Ian Dury bol jeden z najtvrdších ľudí, akých som poznal, ak nebol tým najtvrdším. Vychádzal presne z toho istého zdroja ako my.“
Andy Serkis (britský herec): „Bol to skutočný básnik. Mal výnimočný hlas, ktorým dokázal ovplyvniť spoločnosť. Pači sa mi jeho veta, že na tomto svete máme málo času, a preto by sme mali urobiť niečo výnimočné.”
Suggs (Madness): „Ian bol hlavný dôvod, prečo začala fungovať skupina Madness. Bol naším podporovateľom až do svojej smrti.”
Damon Albarn: „Bol vôbec prvý spevák, vďaka ktorému som začal veriť, že v popmusic môže existovaťaj dobrý text.”
Jools Holland: „Mal som to šťastie, že som sa stal čestným členom skupiny Blockhead. Podľa mňa by mal byť Ian Dury menovaný za najlepšieho anglického básnika!”
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.