Amadou & Mariam: Folila (Nonesuch)
Táto dvojica nevidiacich z Mali, čiže spevák, gitarista Amadou Bagayoko a speváčka Mariam Doumbia (Pohoda 2007), má vraj talent ako Stevie Wonder. Teraz, po vydaní ich siedmeho albumu Folila by to bolo možné vyjadriť vzorcom Amadou + Mariam = talent 2 x Wonder + 7 x LP. Folila (v jazyku bambara hudba) bola nahrávaná natrikrát, najprv v New Yorku s nezávislými hudobníkmi, potom v Mali a nakoniec v Paríži. Neverím, že výsledok nebude väčšinu poslucháčov dráždiť do radostných rytmických pohybov. Je to totiž energický, temperamentný afro-rock, osobitý, poprepletaný rôznymi žánrami. Možno i preto, že sa na ňom podieľalo mnoho hosťujúcich hudobníkov – Santigold, Kyp Malone a ďalší. Najlepšie skladby? Ťažko určiť. Všetky sú nadpriemerné. Toť zriedkavý jav. Top album!
5/5
.miro Potoček
Paul Weller: Sonic Kiks (Universal)
Britský pesničkár je dnes chodiacou inštitúciou ostrovnej hudby, podobne ako napríklad Paul MacCartney. No na rozdiel McCartneyho sa stále prekonáva pozoruhodnými albumami, ktoré sú dôkazom toho, že vnútorný oheň v jeho duši vôbec nevyhasol, ale naopak – rokmi pribúda na sile. No aj on má právo na slabší album. Po dvoch výnimočných 22 Dreams a Wake Up Nation sa tentoraz pustil do psychedelického experimentovania so zvukmi a farbami, čím Sonic Kiks dostal nádych akéhosi kríženca šesťdesiatych rokov a dnešnej digitálnej éry. Nový sound Wellerovi v dvojradovom saku svedčí, no popri tom exeperimentovaní akosi pozabudol na viac ucelených a magických piesní, akou je napríklad By The Waters.
3/5
.peter Bálik
Dano Heriban: Na jeden dych (Ladon Publishing)
Označiť Dana Heribana za „spievajúceho herca" by bolo nespravodlivé. Jeho druhý album totiž potvrdzuje to, čo sme vedeli už po vypočutí jeho prvého albumu (Leporelo, 2007), totiž, že Dano je talentovaný pesničkár a šikovný muzikant (a aj herec, ale o to tu nejde). Album Na jeden dych nahral, podobne ako Leporelo, s bratmi Hittrichovcami (basa a bicie), sám sa sprevádza na klávesoch a do štúdia prizval aj zopár hostí. Hlavne funky dychári pridávajú piesňam ľahkosť a zvukovú farebnosť. Napriek hosťujúcemu rapperovi Lyrikovi v jednom a elektronickým slučkám a efektom v pár ďalších kúskoch sú Danove piesne sympaticky „starosvetské". Ozajstní ľudia hrajú na ozajstných nástrojoch, spevák spieva nikotínom vystuženým hlasom piesne, ktorým rozumie. Džez, funk, pesničky. Trochu divadelnosti v prejave. Spomeniete si na Jara Filipa či na Sto múch. To však vôbec nevadí. Na jeden dych, no určite nie na jedno vypočutie.
3/5
.juraj Kušnierik
Dictaphone: Poems From a Rooftop (Sonic Pieces)
Názov ‚Básne zo striech’ je síce inšpirovaný politickým strachom z priameho odporu voči autoritám v Iráne, ktorý viedol nespokojných občanov k protestovaniu na vlastných strechách, no hudba rozvíjajúca tento koncept je oveľa abstraktnejšia a pokojnejšia, než by poslucháč očakával. Saxofón a klarinet Rogera Döringa, klavír a gitara Olivera Doerella utišujú, zahmlievajú, pradú, no určite neprotestujú. Dvojica si prizvala huslistu Alexandra Stolzeho, ktorého jemné pizzicato a hladké dotyky sláku na struny obohacujú sivastú kombináciu hrejivej akustiky s elektronickou manipuláciou. Džezom nasiaknuté kompozície plynú vlastným tempom, ktoré umožňuje triu Dictaphone stimulovať atmosféru záhadného pokoja. V súčasných digitálnych časoch je príjemným plusom aj ručne pletené limitované balenie z kreatívnej dielne Sonic Pieces. Vzniká tak zaujímavý kontrast hmatateľného umenia oproti hmlistým náladovým zhudobneným básniam.
4/5
.tomáš Slaninka
Táto dvojica nevidiacich z Mali, čiže spevák, gitarista Amadou Bagayoko a speváčka Mariam Doumbia (Pohoda 2007), má vraj talent ako Stevie Wonder. Teraz, po vydaní ich siedmeho albumu Folila by to bolo možné vyjadriť vzorcom Amadou + Mariam = talent 2 x Wonder + 7 x LP. Folila (v jazyku bambara hudba) bola nahrávaná natrikrát, najprv v New Yorku s nezávislými hudobníkmi, potom v Mali a nakoniec v Paríži. Neverím, že výsledok nebude väčšinu poslucháčov dráždiť do radostných rytmických pohybov. Je to totiž energický, temperamentný afro-rock, osobitý, poprepletaný rôznymi žánrami. Možno i preto, že sa na ňom podieľalo mnoho hosťujúcich hudobníkov – Santigold, Kyp Malone a ďalší. Najlepšie skladby? Ťažko určiť. Všetky sú nadpriemerné. Toť zriedkavý jav. Top album!
5/5
.miro Potoček
Paul Weller: Sonic Kiks (Universal)
Britský pesničkár je dnes chodiacou inštitúciou ostrovnej hudby, podobne ako napríklad Paul MacCartney. No na rozdiel McCartneyho sa stále prekonáva pozoruhodnými albumami, ktoré sú dôkazom toho, že vnútorný oheň v jeho duši vôbec nevyhasol, ale naopak – rokmi pribúda na sile. No aj on má právo na slabší album. Po dvoch výnimočných 22 Dreams a Wake Up Nation sa tentoraz pustil do psychedelického experimentovania so zvukmi a farbami, čím Sonic Kiks dostal nádych akéhosi kríženca šesťdesiatych rokov a dnešnej digitálnej éry. Nový sound Wellerovi v dvojradovom saku svedčí, no popri tom exeperimentovaní akosi pozabudol na viac ucelených a magických piesní, akou je napríklad By The Waters.
3/5
.peter Bálik
Dano Heriban: Na jeden dych (Ladon Publishing)
Označiť Dana Heribana za „spievajúceho herca" by bolo nespravodlivé. Jeho druhý album totiž potvrdzuje to, čo sme vedeli už po vypočutí jeho prvého albumu (Leporelo, 2007), totiž, že Dano je talentovaný pesničkár a šikovný muzikant (a aj herec, ale o to tu nejde). Album Na jeden dych nahral, podobne ako Leporelo, s bratmi Hittrichovcami (basa a bicie), sám sa sprevádza na klávesoch a do štúdia prizval aj zopár hostí. Hlavne funky dychári pridávajú piesňam ľahkosť a zvukovú farebnosť. Napriek hosťujúcemu rapperovi Lyrikovi v jednom a elektronickým slučkám a efektom v pár ďalších kúskoch sú Danove piesne sympaticky „starosvetské". Ozajstní ľudia hrajú na ozajstných nástrojoch, spevák spieva nikotínom vystuženým hlasom piesne, ktorým rozumie. Džez, funk, pesničky. Trochu divadelnosti v prejave. Spomeniete si na Jara Filipa či na Sto múch. To však vôbec nevadí. Na jeden dych, no určite nie na jedno vypočutie.
3/5
.juraj Kušnierik
Dictaphone: Poems From a Rooftop (Sonic Pieces)
Názov ‚Básne zo striech’ je síce inšpirovaný politickým strachom z priameho odporu voči autoritám v Iráne, ktorý viedol nespokojných občanov k protestovaniu na vlastných strechách, no hudba rozvíjajúca tento koncept je oveľa abstraktnejšia a pokojnejšia, než by poslucháč očakával. Saxofón a klarinet Rogera Döringa, klavír a gitara Olivera Doerella utišujú, zahmlievajú, pradú, no určite neprotestujú. Dvojica si prizvala huslistu Alexandra Stolzeho, ktorého jemné pizzicato a hladké dotyky sláku na struny obohacujú sivastú kombináciu hrejivej akustiky s elektronickou manipuláciou. Džezom nasiaknuté kompozície plynú vlastným tempom, ktoré umožňuje triu Dictaphone stimulovať atmosféru záhadného pokoja. V súčasných digitálnych časoch je príjemným plusom aj ručne pletené limitované balenie z kreatívnej dielne Sonic Pieces. Vzniká tak zaujímavý kontrast hmatateľného umenia oproti hmlistým náladovým zhudobneným básniam.
4/5
.tomáš Slaninka
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.