V rámci európskeho turné zavítal s Bachovým dielom týždeň pred Veľkou nocou do francúzskej metropoly Orchester 18. storočia, zbor Cappella Amsterdam a dirigent Frans Brüggen. Sedemdesiatosemročný Maestro, ktorý sa preslávil aj ako virtuózny flautista, nepatrí len k obdivovaným legendám tzv. hnutia starej hudby. Všeobecný rešpekt asi najlepšie vystihujú slová talianskeho avantgardného skladateľa Luciana Beria (1925 –2003), ktorý o ňom povedal, že „nie je archeológom, ale veľkým umelcom“.
S orchestrom dobových nástrojov, ktorý založil v roku 1981, nahral minulý rok Jánove pašie pre label Glossa. Napriek nesporným kvalitám nemôžem však toto CD celkom odporúčať. Šetrenie nahrávacích spoločností tlačí umelcov pri väčších obsadeniach takmer výlučne k nahrávaniu „live“. Výsledná zvuková podoba v tomto prípade vznikla z viacerých koncertov a poslucháč sa tak pri počúvaní nechtiac ocitá v rôznych akustických prostrediach. Tento problém sa najvýraznejšie týka rôzne ozvučených zborov, kde narúša kontinuitu celku. Parížsky koncert bol však zážitkom. Bachovo pašiové oratórium z roku 1724 je v porovnaní so „slávnejšími“ Matúšovými pašiami považované za dramatickejšie. Brüggen tento rozmer však skôr potláčal a expresiu dávkoval skutočne veľmi citlivo. Exaltované zvolania „Pane!“ v úvodnom zbore Herr, unser Herrscher najskôr stlmil do prosby, pri opakovaní ich potom nechal vyznieť s o to väčšou dramatickejšou silou. Ťaživosť vstupu do veľkonočnej drámy umocnil aj zámerne pomalým tempom, v ktorom disonancie drevených dychových nástrojov nad kontinuom sláčikov vytvárali intenzívny pocit bolesti a žiaľu. Bachove nádherné harmonizácie starých protestantských chorálov, ktoré v diele reprezentujú spoločenstvo veriacich, pôsobili krásou a v plnom zvuku takmer hedonisticky. Rovnako vyzneli aj vstupy zboru (ľud, kňazi), no v ich interpretácii mi chýbala dráma textov, ktoré niesli: „Ukrižuj ho! – „Máme zákon...“ – „Nie tohto, ale Barabáša! – „Nemáme kráľa, len cisára.“
Práve ich výrazová sila a negatívne konotácie viedli v minulosti k tomu, že toto Bachovo dielo bolo označené ako „antisemitské“.
K najsilnejším okamihom večera jednoznačne patril Petrov plač v podaní postavy Evanjelistu, ktorý si Bach pre dramatické vypointovanie scény Kristovho zapretia požičal z Evanjelia podľa Matúša. Drámou boli aj absolútne ticho a nehybnosť, ktoré v chráme zavládli po slovách o Ježišovej smrti. Naopak, trochu nevyrovnane pôsobili na mňa výkony sólistov v áriách, ktoré poetickou reflexiou biblického textu vnášajú do pašiovej drámy kontemplatívny a subjektívny rozmer. Brüggen aj vzhľadom na vek dirigoval minimálne, s maximálnou koncentráciou a úspornosťou pohybov. Vynikajúci hudobníci by dielo nepochybne odohrali aj bez neho, jeho charizma však prepožičala večeru auru výnimočnosti, vek a skúsenosti zase múdrosť a hĺbku. Akokoľvek zvláštne to môže znieť, Pašie podľa Fransa Brüggena boli najmä krásne. Krásne spôsobom, o ktorom v eseji o plači a hudbe píše nemecký muzikológ Hans Heinrich Eggebrecht: „Hudba nemôže plakať. Nemôže povedať: plačem, pretože plačom sama nemôže byť. Môže byť smutná, blízko plaču. Ale plakať môže len v spojení so slovom. Potom však dokáže pripojiť k plaču to, čo slovo samotné vypovedať nedokáže: názorný obraz tečúcich sĺz, smútok, bolesť a utrpenie, utešujúcu a oslobodzujúcu moc a tiež dôvod plaču. Nehovorí to pojmovosťou reči, ale tam, kde plač zdieľa: v bezprostrednosti, celistvosti a úprimnosti citu. I vtedy, keď hovorí o bolesti plaču, kladie plač do podušiek svojej krásy. Inak to povedať nevie. Plač je krásny.“
Autor je muzikológ a hudobný publicista.
S orchestrom dobových nástrojov, ktorý založil v roku 1981, nahral minulý rok Jánove pašie pre label Glossa. Napriek nesporným kvalitám nemôžem však toto CD celkom odporúčať. Šetrenie nahrávacích spoločností tlačí umelcov pri väčších obsadeniach takmer výlučne k nahrávaniu „live“. Výsledná zvuková podoba v tomto prípade vznikla z viacerých koncertov a poslucháč sa tak pri počúvaní nechtiac ocitá v rôznych akustických prostrediach. Tento problém sa najvýraznejšie týka rôzne ozvučených zborov, kde narúša kontinuitu celku. Parížsky koncert bol však zážitkom. Bachovo pašiové oratórium z roku 1724 je v porovnaní so „slávnejšími“ Matúšovými pašiami považované za dramatickejšie. Brüggen tento rozmer však skôr potláčal a expresiu dávkoval skutočne veľmi citlivo. Exaltované zvolania „Pane!“ v úvodnom zbore Herr, unser Herrscher najskôr stlmil do prosby, pri opakovaní ich potom nechal vyznieť s o to väčšou dramatickejšou silou. Ťaživosť vstupu do veľkonočnej drámy umocnil aj zámerne pomalým tempom, v ktorom disonancie drevených dychových nástrojov nad kontinuom sláčikov vytvárali intenzívny pocit bolesti a žiaľu. Bachove nádherné harmonizácie starých protestantských chorálov, ktoré v diele reprezentujú spoločenstvo veriacich, pôsobili krásou a v plnom zvuku takmer hedonisticky. Rovnako vyzneli aj vstupy zboru (ľud, kňazi), no v ich interpretácii mi chýbala dráma textov, ktoré niesli: „Ukrižuj ho! – „Máme zákon...“ – „Nie tohto, ale Barabáša! – „Nemáme kráľa, len cisára.“
Práve ich výrazová sila a negatívne konotácie viedli v minulosti k tomu, že toto Bachovo dielo bolo označené ako „antisemitské“.
K najsilnejším okamihom večera jednoznačne patril Petrov plač v podaní postavy Evanjelistu, ktorý si Bach pre dramatické vypointovanie scény Kristovho zapretia požičal z Evanjelia podľa Matúša. Drámou boli aj absolútne ticho a nehybnosť, ktoré v chráme zavládli po slovách o Ježišovej smrti. Naopak, trochu nevyrovnane pôsobili na mňa výkony sólistov v áriách, ktoré poetickou reflexiou biblického textu vnášajú do pašiovej drámy kontemplatívny a subjektívny rozmer. Brüggen aj vzhľadom na vek dirigoval minimálne, s maximálnou koncentráciou a úspornosťou pohybov. Vynikajúci hudobníci by dielo nepochybne odohrali aj bez neho, jeho charizma však prepožičala večeru auru výnimočnosti, vek a skúsenosti zase múdrosť a hĺbku. Akokoľvek zvláštne to môže znieť, Pašie podľa Fransa Brüggena boli najmä krásne. Krásne spôsobom, o ktorom v eseji o plači a hudbe píše nemecký muzikológ Hans Heinrich Eggebrecht: „Hudba nemôže plakať. Nemôže povedať: plačem, pretože plačom sama nemôže byť. Môže byť smutná, blízko plaču. Ale plakať môže len v spojení so slovom. Potom však dokáže pripojiť k plaču to, čo slovo samotné vypovedať nedokáže: názorný obraz tečúcich sĺz, smútok, bolesť a utrpenie, utešujúcu a oslobodzujúcu moc a tiež dôvod plaču. Nehovorí to pojmovosťou reči, ale tam, kde plač zdieľa: v bezprostrednosti, celistvosti a úprimnosti citu. I vtedy, keď hovorí o bolesti plaču, kladie plač do podušiek svojej krásy. Inak to povedať nevie. Plač je krásny.“
Autor je muzikológ a hudobný publicista.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.