.prvú časť vašej novej knihy tvoria Listy Emilovi, ktoré ste písali do .týždňa. Ako vlastne vznikol tento nápad? Vo februári pred dvoma rokmi ste začínali listom vtedy ešte neznámemu priateľovi.
Už desať rokov píšem fejtóny. Najskôr to bolo do Domina, potom do .týždňa. Predtým som písal do Osy, ale to trvalo iba rok. Keď som teda napísal tento list, po ňom druhý a tretí, zišlo mi na um, že by tých listov zo starobinca mohlo byť viac. A keby som to vydržal, možno by z toho mohla byť aj knižka. To bolo v roku 2010 a keď som na začiatku roku 2011 odovzdával jeden list, oznámili mi, že by som mal byť kratší. O dosť, skoro o polovicu, lebo na tej strane budú uverejňovať články o zdravej výžive. Pochopiteľne, zdravá strava vytlačí problémy seniorov, ale tak som si povedal, že to dotiahnem ešte do konca roka, aby z toho tá kniha bola. Vydržal som to, a teraz som už dal celú stranu k dispozícii zdravej výžive.
.obaja páni z týchto listov, Emil aj Miro, nepredstavujú v žiadnom prípade nejaké vzory či ideálne charaktery. Skôr naopak. Ako aj vysvitlo z úplne posledného listu, Emil bol vlastne sviňa.
(Úsmev.) Ja si myslím, že Miro tiež. To boli takí bežní ľudia. Žiadne ideály, žiadni reprezentanti čestného a spravodlivého sveta. Takých reprezentantov je medzi nami plno. Ale myslím si, že písať o obyčajných ľuďoch s obyčajnými osudmi, v ktorých sa strieda to pozitívne aj to negatívne, je oveľa zaujímavejšie.
.jánovi Štrasserovi ste v tejto súvislosti kedysi, keď išiel smutne voliť menšie zlo, povedali, že opakom menšieho zla podľa vás nie je dobro a ideálny svet neexistuje.
Na tom trvám, opakom menšieho zla je väčšie zlo. Veľakrát sa to ukázalo práve pri voľbách. V politike sa nedá rozmýšľať takýmto spôsobom. To sa dá naozaj iba v rozprávkach. V politike treba rozmýšľať veľmi realisticky až pragmaticky, aj keď to slovo, samozrejme, nie je také pekné ako slovo idealisticky.
.vo vašich stĺpčekoch ste vždy priamo alebo medzi riadkami poukazovali na škodlivosť selektívneho vnímania a zvláštneho hodnotenia minulosti.
Teraz je taká doba, že sa spomína na časy spred dvadsiatich, tridsiatich, štyridsiatich rokov – čiže na blízku minulosť. Spomína sa v dobrom a hlavným argumentom sú väčšinou ceny. Koľko stálo maslo, mlieko a tak ďalej. Nehovorí sa pritom, aké boli platy a aké sú teraz. Myslím si, že takýto pohľad na blízku minulosť je naozaj škodlivý. Ľudia by sa mali usilovať vidieť veci komplexnejšie, pretože takéto vnímanie nevedie k ničomu inému iba k celkovému pocitu nasratosti, ktorý je typický pre veľkú časť našej spoločnosti a pre hystériu, ktorá je typická pre našu elitu. Myslím, že najmä v týchto voľbách sa ukázalo, že práve ten volič, ktorým naša takzvaná elita často opovrhuje, teda volič Smeru, je stabilný, rozhodnutý, nepochybuje, je mu vlastne všetko jasné. Zatiaľ čo volič – nehovorím pravicových strán, pretože to nie je presné – tej druhej strany politického spektra je hysterický, podlieha emóciám, verí každému, kto príde a povie, že teraz to už bude naozaj tak, ako to má byť.
.v nadväznosti na to selektívne vnímanie minulosti bolo veľmi zaujímavé sledovať na internete osud takzvaného Lasicovho listu. Každému skutočnému priaznivcovi vašej tvorby muselo byť najneskôr po dvoch vetách jasné, že ste to nepísali vy a napriek tomu to vyvolalo neuveriteľné diskusie.
Tie listy boli dokonca dva. Jeden o tom, ako sa tu strašne žije a druhý Václavovi Havlovi. Pri tom druhom hádam naozaj nikto neveril, že som to napísal. Ale je zaujímavé, že pri tom prvom liste – veľmi kritickom k pomerom – som dostal veľmi veľa pozitívnych ohlasov. Dokonca aj z Česka. Elektronickou poštou, ústne, všetkými možnými spôsobmi. Bol som šokovaný. Musel som odpisovať, že ide o podvrh a keď som to odpísal tým, ktorí mi blahoželali, tak niektorí napísali: „No, ja som si to vlastne myslel.“ Ďalší sa zrejme trochu zahanbili, boli ticho a už sa radšej neozvali.
.vráťme sa opäť k diamantom. Frank Sinatra. V našom predchádzajúcom rozhovore ste ho spomínali ako záruku kvality a speváka, ktorý vás nikdy nesklamal. Máte niekoho takého aj v literatúre?
Určite, samozrejme. Sú to knihy, ktoré čítam s istými prestávkami po celý život a vždy ma dokážu potešiť. Napríklad knihy od Iľfa a Petrova Dvanásť stoličiek a Zlaté teľa. Tie som prečítal už niekoľkokrát a vždy som nadšený.
.keby ste takého Sinatru mali hľadať vo filme?
Je určite veľa hercov či režisérov, ktorí sú pre mňa vždy takouto istotu. Napríklad americký režisér Robert Altman. Alebo, a to vás asi neprekvapí, Woody Allen. On ma naozaj nikdy nesklamal, napriek tomu, že už sú niekedy kritici veľmi nervózni a potrebovali by napísať, že už to nie je to, čo to bývalo. Aj to niekedy napíšu, ale potom zase pri ďalšom filme opäť skonštatujú, že je to také dobré, ako to bolo. (Smiech) Veľa takých istôt je aj medzi hercami. Poviem len dve mená: Jean Gabin a Rudolf Hrušínský. Tam sa, skrátka, nesklamete bez ohľadu na kvalitu filmov, v ktorých hrali. Herci ich rangu hrajú v stopäťdesiatich filmoch za svoj život a stopäťdesiat filmov nemôže byť vysoko umeleckých. Film je jednoducho obchod. Tak vznikol a tak aj existuje. Ak je nejaký film umelecké dielo, tak je to pridaná hodnota. Každý herec vám povie, že ak natočí v živote 50 alebo 60 filmov a z nich dva či tri boli také, že stáli za to, tak je celkom rád. Títo veľkí herci aj tým priemerným filmom dodávali kvalitu a trochu ich dvíhali na svoju úroveň.
.súčasťou novej knihy je aj prepis divadelnej hry Na fašírky mi nesiahaj. Čo by ste o nej povedali človeku, ktorý ju ešte nemal možnosť vidieť?
Sú to rozhovory dvoch mužov, ktorí sú sociálne asi v tej kategórii ako Miro s Emilom v Listoch. Sú to tí predstavitelia, povedzme, nižšej strednej vrstvy, ktorých názory sú nám často veľmi vzdialené, ale pokiaľ ide o formovanie politiky, ide o názory veľakrát rozhodujúce. (Smiech)
.jednou zo štyroch častí textu hry je aj legendárna scénka Telefón.
Táto hra je inšpirovaná textami ruského komika Briškovca. Práve v jednom z týchto textov bol telefonický rozhovor, tak som si povedal, že veď predsa jeden taký mám tiež. Viete, my sme so Satinským písali niekedy spolu, niekedy každý zvlášť, ale vždy sme to uverejňovali ako dvojica. Je teda zbytočné hovoriť, kto čo napísal... Takže ten telefonický rozhovor, ten som napísal ja. (Smiech.) Vznikol asi v roku 1965 a pre mňa je vyznamenaním, že je natoľko nadčasový, že sa aj takmer po päťdesiatich rokoch môže hrať s veľmi spontánnym ohlasom v hľadisku. Vyvracia to mienku, že my so Satinským sme mali vždy aktuálny humor, kde sme bojovali proti nedostatkom a neduhom, proti komunistom či niečomu, čo už dávno neexistuje. Myslím, že my sme sa vždy usilovali o nadčasový humor. Práve tá prízemná satira – aby som to tak nazval, aj keď to nie je odborný termín – nám nikdy nekonvenovala.
Už desať rokov píšem fejtóny. Najskôr to bolo do Domina, potom do .týždňa. Predtým som písal do Osy, ale to trvalo iba rok. Keď som teda napísal tento list, po ňom druhý a tretí, zišlo mi na um, že by tých listov zo starobinca mohlo byť viac. A keby som to vydržal, možno by z toho mohla byť aj knižka. To bolo v roku 2010 a keď som na začiatku roku 2011 odovzdával jeden list, oznámili mi, že by som mal byť kratší. O dosť, skoro o polovicu, lebo na tej strane budú uverejňovať články o zdravej výžive. Pochopiteľne, zdravá strava vytlačí problémy seniorov, ale tak som si povedal, že to dotiahnem ešte do konca roka, aby z toho tá kniha bola. Vydržal som to, a teraz som už dal celú stranu k dispozícii zdravej výžive.
.obaja páni z týchto listov, Emil aj Miro, nepredstavujú v žiadnom prípade nejaké vzory či ideálne charaktery. Skôr naopak. Ako aj vysvitlo z úplne posledného listu, Emil bol vlastne sviňa.
(Úsmev.) Ja si myslím, že Miro tiež. To boli takí bežní ľudia. Žiadne ideály, žiadni reprezentanti čestného a spravodlivého sveta. Takých reprezentantov je medzi nami plno. Ale myslím si, že písať o obyčajných ľuďoch s obyčajnými osudmi, v ktorých sa strieda to pozitívne aj to negatívne, je oveľa zaujímavejšie.
.jánovi Štrasserovi ste v tejto súvislosti kedysi, keď išiel smutne voliť menšie zlo, povedali, že opakom menšieho zla podľa vás nie je dobro a ideálny svet neexistuje.
Na tom trvám, opakom menšieho zla je väčšie zlo. Veľakrát sa to ukázalo práve pri voľbách. V politike sa nedá rozmýšľať takýmto spôsobom. To sa dá naozaj iba v rozprávkach. V politike treba rozmýšľať veľmi realisticky až pragmaticky, aj keď to slovo, samozrejme, nie je také pekné ako slovo idealisticky.
.vo vašich stĺpčekoch ste vždy priamo alebo medzi riadkami poukazovali na škodlivosť selektívneho vnímania a zvláštneho hodnotenia minulosti.
Teraz je taká doba, že sa spomína na časy spred dvadsiatich, tridsiatich, štyridsiatich rokov – čiže na blízku minulosť. Spomína sa v dobrom a hlavným argumentom sú väčšinou ceny. Koľko stálo maslo, mlieko a tak ďalej. Nehovorí sa pritom, aké boli platy a aké sú teraz. Myslím si, že takýto pohľad na blízku minulosť je naozaj škodlivý. Ľudia by sa mali usilovať vidieť veci komplexnejšie, pretože takéto vnímanie nevedie k ničomu inému iba k celkovému pocitu nasratosti, ktorý je typický pre veľkú časť našej spoločnosti a pre hystériu, ktorá je typická pre našu elitu. Myslím, že najmä v týchto voľbách sa ukázalo, že práve ten volič, ktorým naša takzvaná elita často opovrhuje, teda volič Smeru, je stabilný, rozhodnutý, nepochybuje, je mu vlastne všetko jasné. Zatiaľ čo volič – nehovorím pravicových strán, pretože to nie je presné – tej druhej strany politického spektra je hysterický, podlieha emóciám, verí každému, kto príde a povie, že teraz to už bude naozaj tak, ako to má byť.
.v nadväznosti na to selektívne vnímanie minulosti bolo veľmi zaujímavé sledovať na internete osud takzvaného Lasicovho listu. Každému skutočnému priaznivcovi vašej tvorby muselo byť najneskôr po dvoch vetách jasné, že ste to nepísali vy a napriek tomu to vyvolalo neuveriteľné diskusie.
Tie listy boli dokonca dva. Jeden o tom, ako sa tu strašne žije a druhý Václavovi Havlovi. Pri tom druhom hádam naozaj nikto neveril, že som to napísal. Ale je zaujímavé, že pri tom prvom liste – veľmi kritickom k pomerom – som dostal veľmi veľa pozitívnych ohlasov. Dokonca aj z Česka. Elektronickou poštou, ústne, všetkými možnými spôsobmi. Bol som šokovaný. Musel som odpisovať, že ide o podvrh a keď som to odpísal tým, ktorí mi blahoželali, tak niektorí napísali: „No, ja som si to vlastne myslel.“ Ďalší sa zrejme trochu zahanbili, boli ticho a už sa radšej neozvali.
.vráťme sa opäť k diamantom. Frank Sinatra. V našom predchádzajúcom rozhovore ste ho spomínali ako záruku kvality a speváka, ktorý vás nikdy nesklamal. Máte niekoho takého aj v literatúre?
Určite, samozrejme. Sú to knihy, ktoré čítam s istými prestávkami po celý život a vždy ma dokážu potešiť. Napríklad knihy od Iľfa a Petrova Dvanásť stoličiek a Zlaté teľa. Tie som prečítal už niekoľkokrát a vždy som nadšený.
.keby ste takého Sinatru mali hľadať vo filme?
Je určite veľa hercov či režisérov, ktorí sú pre mňa vždy takouto istotu. Napríklad americký režisér Robert Altman. Alebo, a to vás asi neprekvapí, Woody Allen. On ma naozaj nikdy nesklamal, napriek tomu, že už sú niekedy kritici veľmi nervózni a potrebovali by napísať, že už to nie je to, čo to bývalo. Aj to niekedy napíšu, ale potom zase pri ďalšom filme opäť skonštatujú, že je to také dobré, ako to bolo. (Smiech) Veľa takých istôt je aj medzi hercami. Poviem len dve mená: Jean Gabin a Rudolf Hrušínský. Tam sa, skrátka, nesklamete bez ohľadu na kvalitu filmov, v ktorých hrali. Herci ich rangu hrajú v stopäťdesiatich filmoch za svoj život a stopäťdesiat filmov nemôže byť vysoko umeleckých. Film je jednoducho obchod. Tak vznikol a tak aj existuje. Ak je nejaký film umelecké dielo, tak je to pridaná hodnota. Každý herec vám povie, že ak natočí v živote 50 alebo 60 filmov a z nich dva či tri boli také, že stáli za to, tak je celkom rád. Títo veľkí herci aj tým priemerným filmom dodávali kvalitu a trochu ich dvíhali na svoju úroveň.
.súčasťou novej knihy je aj prepis divadelnej hry Na fašírky mi nesiahaj. Čo by ste o nej povedali človeku, ktorý ju ešte nemal možnosť vidieť?
Sú to rozhovory dvoch mužov, ktorí sú sociálne asi v tej kategórii ako Miro s Emilom v Listoch. Sú to tí predstavitelia, povedzme, nižšej strednej vrstvy, ktorých názory sú nám často veľmi vzdialené, ale pokiaľ ide o formovanie politiky, ide o názory veľakrát rozhodujúce. (Smiech)
.jednou zo štyroch častí textu hry je aj legendárna scénka Telefón.
Táto hra je inšpirovaná textami ruského komika Briškovca. Práve v jednom z týchto textov bol telefonický rozhovor, tak som si povedal, že veď predsa jeden taký mám tiež. Viete, my sme so Satinským písali niekedy spolu, niekedy každý zvlášť, ale vždy sme to uverejňovali ako dvojica. Je teda zbytočné hovoriť, kto čo napísal... Takže ten telefonický rozhovor, ten som napísal ja. (Smiech.) Vznikol asi v roku 1965 a pre mňa je vyznamenaním, že je natoľko nadčasový, že sa aj takmer po päťdesiatich rokoch môže hrať s veľmi spontánnym ohlasom v hľadisku. Vyvracia to mienku, že my so Satinským sme mali vždy aktuálny humor, kde sme bojovali proti nedostatkom a neduhom, proti komunistom či niečomu, čo už dávno neexistuje. Myslím, že my sme sa vždy usilovali o nadčasový humor. Práve tá prízemná satira – aby som to tak nazval, aj keď to nie je odborný termín – nám nikdy nekonvenovala.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.