Vďaka nahrávkam dvoch koncertov CHVM cítim jeho steny, vôňu, zatuchnutosť, takú dôležitú pre dobré kluby, pot, dokonca mám pomerne jasnú predstavu o jeho interiéri, pódiu, výčape. Vďaka predpotopnej technike nahrávacieho zariadenia (jeden mikrofón zavesený v klube) sa podarilo zachytiť hudbu, texty, divákov, pohľady medzi členmi kapely, ich dialógy, celú atmosféru v úchvatne vyváženej podobe.
Sny v pŕhľave i Dedina spieva sú stelesnením klubových koncertov osemdesiatych rokov so všetkým dobrým, čo vtedy takéto koncerty znamenali, so svojou živelnosťou, radosťou, že sa ľudia vôbec mohli stretnúť, milým spikleneckým pocitom, s výnimočnou spolupatričnosťou medzi muzikantmi a počúvajúcimi. Na chvíľu bol svet divý, farebný a slobodný. Sloboda je tým, čo je pri oboch nahrávkach podstatné. CHVM bola slobodná skupina, kde nebola dôležitá dokonalosť a virtuozita podania, ale virtuozita nápadu. Nehrajú koncert, ale divadelné predstavenie, kde vťahujú návštevníkov nenásilne do svojho sveta a oni sa tam nechajú radi zatiahnuť. Akoby šlo o živú skúšku, teraz by sa to asi označilo ako performance. Hrajú nevšedne, nadšenecky a vášnivo, ešte aj keď sa pomýlia, je v tom počuť hravosť, a nie chybu. Výborná hudba, skvelé texty, najlepšie klávesové sólo na svete v piesni Love 85, sprievodné slovo Jula Beritha, ktoré som vždy počúval podobne fascinovane ako dialógy Lasicu a Satinského. Kedysi som povedal, že za najlepšie slovenské albumy považujem ich a Filipov Bolo nás jedenásť. Najlepšou live nahrávkou sú Sny v pŕhľave prenasledované tou s názvom Dedina spieva od trenčianskych alternatívnych kráľov Chór vážskych muzikantov.
Sny v pŕhľave i Dedina spieva sú stelesnením klubových koncertov osemdesiatych rokov so všetkým dobrým, čo vtedy takéto koncerty znamenali, so svojou živelnosťou, radosťou, že sa ľudia vôbec mohli stretnúť, milým spikleneckým pocitom, s výnimočnou spolupatričnosťou medzi muzikantmi a počúvajúcimi. Na chvíľu bol svet divý, farebný a slobodný. Sloboda je tým, čo je pri oboch nahrávkach podstatné. CHVM bola slobodná skupina, kde nebola dôležitá dokonalosť a virtuozita podania, ale virtuozita nápadu. Nehrajú koncert, ale divadelné predstavenie, kde vťahujú návštevníkov nenásilne do svojho sveta a oni sa tam nechajú radi zatiahnuť. Akoby šlo o živú skúšku, teraz by sa to asi označilo ako performance. Hrajú nevšedne, nadšenecky a vášnivo, ešte aj keď sa pomýlia, je v tom počuť hravosť, a nie chybu. Výborná hudba, skvelé texty, najlepšie klávesové sólo na svete v piesni Love 85, sprievodné slovo Jula Beritha, ktoré som vždy počúval podobne fascinovane ako dialógy Lasicu a Satinského. Kedysi som povedal, že za najlepšie slovenské albumy považujem ich a Filipov Bolo nás jedenásť. Najlepšou live nahrávkou sú Sny v pŕhľave prenasledované tou s názvom Dedina spieva od trenčianskych alternatívnych kráľov Chór vážskych muzikantov.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.